Zlý strom a dobré ovocie? Bizarný príbeh pôvodného autora koncilového dokumentu Nostra aetate – od kňaza a perita až k odpadlíkovi a homosexuálovi

Jozef Duháček
21. septembra 2026   Cirkev História

Pri príležitosti výročia koncilovej deklarácie Nostra aetate vydali Dikastérium pre náuku viery, Dikastérium na podporu jednoty kresťanov a Dikastérium pre medzináboženský dialóg nótu Cesta nádeje, v ktorej burcujú do boja proti fundamentalizmu a extrémizmu a za ochranu náboženskej slobody. Informuje o tom Vatican News.

Autorom prvej verzie dokumentu Nostra aetate, ktorý bol následne diskutovaný a prijatý na II. vatikánskom koncile bol Gregory Baum, ktorý pôsobil ako peritus, teda teologický poradca, na Sekretariáte pre jednotu kresťanov, komisii zodpovednej za tri koncilové dokumenty: O náboženskej slobode, O ekumenizme a O vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Vypracoval prvý návrh dokumentu Nostra aetate, ktorý bol neskôr rozšírený tak, aby sa zaoberal všetkými svetovými náboženstvami. Patril tiež k úzkej skupine teológov, ktorí pracovali na jeho štvrtom a poslednom návrhu. Dokument bol slávnostne vyhlásený pápežom Pavlom VI. dňa 28. októbra 1965.

Kto bol tento muž? Baum sa narodil v roku 1923 židovskej matke a protestantskému otcovi, ktorí počas druhej svetovej vojny emigrovali z Anglicka do Kanady. Podľa správ konvertoval zo židovstva ku katolíckej viere po prečítaní Vyznaní sv. Augustína v roku 1946 a už o rok neskôr, v roku 1947, vstúpil do augustiniánskeho rádu – toho istého rádu, do ktorého patrí pápež Lev XIV. – a v roku 1954 bol vysvätený za kňaza. Baum neskôr spomínal, že keď kardinál Augustin Bea hľadal dobrovoľníka, „prihlásil som sa, keď už všetci odišli, a povedal som, že mám v tejto oblasti nejaké skúsenosti“, a úlohu dostal.

Nostra aetate, deklarácia II. vatikánskeho koncilu o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, bola veľa ráz kritizovaná pre svoju nejasnosť v dôležitých pojmoch, napríklad preto, že sa síce výslovne dištancuje od akejkoľvek formy „antisemitizmu“, no neobsahuje jeho jasné vymedzenie a tak vydáva nielen individuálnych katolíkov, ale aj celú katolícku tradíciu a dokonca i Sv. Písmo napospas tým, ktorí majú definíciu antisemitizmu vo svojej moci – organizáciám ako napríklad Antidefamation League (ADL). Ak si myslíte že preháňam, tak tu je pár správ o tom, ako katolícki biskupi varujú pred antisemitizmom v Evanjeliu sv. Jána – pašiách, ktoré sa čítajú na Veľký piatok.

https://www.ncronline.org/news/catholic-leaders-warn-against-antisemitism-holy-week-liturgies

https://www.ccjr.us/dialogika-resources/documents-and-statements/roman-catholic/us-conference-of-catholic-bishops/catholics-must-reject-antisemitism

https://zenit.org/2026/03/22/catholic-bishops-in-the-u-s-call-for-rejecting-anti-semitism-and-the-lies-and-conspiracy-theories-that-fuel-it/

https://www.catholicculture.org/news/headlines/index.cfm?storyid=61637

https://www.americamagazine.org/faith/2022/04/14/good-friday-gospel-john-jews-242822/

https://www.usccb.org/antisemitism

Deklarácia Nostra aetate je tiež tradicionalistami silno kritizovaná ako dokument, ktorý presmeroval katolícku Cirkev na cestu náboženského indiferentizmu, ktorý odsudzovali všetci pápeži od sv. Petra až po Pia XII.

O mŕtvych len dobre, no v niektorých prípadoch je potrebné povedať viac. Zaujímavé je, že Gregory Baum, židovský konvertita, augustiniánsky kňaz a jeden z najvplyvnejších peritov II. vatikánskeho koncilu, celý život žil v príkrom rozpore s katolíckou morálkou. A človek má dve možnosti – milovať Boha a jeho zákon tak, že je ochotný zomrieť sám sebe (svojim nezriadeným žiadostiam a hriechom), alebo milovať seba a svoje hriechy a žiadostivosti, až je ochotný v sebe „zabiť Boha“ a Jeho zákon. A toto bol prípad Gregoryho Bauma. Práve počas koncilu, na ktorom mal pomerne dôležité postavenie a vplyv, mal, podľa vlastného priznania v autobiografii The Oil Has Not Run Dry, prvý sexuálny styk s mužom – bolo to v roku 1963 v jednej londýnskej reštaurácii. Svoje „smrteľne hriešne“ homosexuálne aktivity vedome skrýval. Ako sám napísal, otvorenosť by „znížila jeho vplyv ako kritického teológa“. Chcel byť počúvaný ako hlas sociálnej spravodlivosti a teológie oslobodenia – nie ako kňaz, ktorý žije v rozpore so sľubom celibátu a s učením Cirkvi.

Sľub celibátu pre neho nebol náboženským záväzkom, ale, ako neskôr priznal, „sľubom, že odložím svoju homosexualitu bokom, že nebudem skúmať jej zmysel a silu“. Keď už nemohol ďalej žiť v tomto rozpore, v roku 1974 opustil kňazstvo. Už v roku 1974 v Commonweal napísal, že tvrdenie o „neprirodzenosti“ homosexuálnej lásky je iba kultúrne, nie morálne. Cirkev podľa neho vytvárala kultúru, ktorá prenasleduje homosexuálov, a preto musí prehodnotiť svoje učenie v duchu Kristovho prikázania lásky k blížnemu. Jeho osobný život a jeho teologická agitácia sa stali jedným a tým istým.

Baum opustil kňazstvo v roku 1974 a bol laicizovaný. Koncil skončil, misia bola splnená. V roku 1978 sa oženil s bývalou mníškou Shirley Flynnovou, ktorá zomrela v roku 2007. Po presťahovaní do Montrealu v roku 1986 začal vzťah s bývalým kňazom menom Normand, o ktorom Baum napísal, že „je gay a privítal moje sexuálne objatie“. Označovaný za významný „hlas modernity v katolíckej Cirkvi“ sa Baum nazval „prvým katolíckym teológom, ktorý verejne obhajoval etický status homosexuálnej lásky“.

Rovnaký vzorec sa prejavil pri Humanae vitae. Baum patril k najhlasnejším kritikom encykliky a zohral významnú úlohu pri tom, že kanadskí biskupi v roku 1968 vydali Winnipegské vyhlásenie, ktoré otvorilo dvere antikoncepcii. Mons. Vincent Foy neskôr napísal, že Baumov vplyv vrhol nad Winnipegom „čierny tieň“. Baum argumentoval, že pápežské stanovisko nie je neomylné, že ide o oblasť ľudskej múdrosti, a teda meniteľné. Opäť: učenie, ktoré bolo v priamom rozpore s jeho vlastným životom a s životom mnohých, ktorých chcel „oslobodiť“, malo byť prispôsobené.

Tu sa odhaľuje jadro problému. Keď kňaz alebo teológ žije v trvalom rozpore s učením Cirkvi – či už v oblasti celibátu, homosexuality alebo inej – má silnú motiváciu toto učenie relativizovať, reinterpretovať alebo priamo meniť. Baum to nerobil skryto. Najprv skrýval svoj život, aby si zachoval vplyv. Potom, keď vplyv už nepotreboval, otvorene sa usiloval o to, aby sa cirkevné učenie prispôsobilo jeho skúsenosti. Homosexualita a odpor voči encyklike Humanae vitae neboli u neho oddelené teologické postoje. Boli dôsledkom a zároveň nástrojom snahy zosúladiť oficiálne učenie s osobným životom, ktorý s ním bol v rozpore.

Jeho príbeh nie je primárne príbehom o homosexualite ani o antikoncepcii. Je príbehom o tom, čo sa stane, keď teológ postaví seba nad stálu náuku Cirkvi – a potom sa usiluje, aby sa Cirkev prispôsobila jemu. Phil Lawler v periodiku Catholic Culture 17. februára napísal: … napokon sa dozvieme, že to bol teológ neochotný alebo neschopný ovládať svoje vlastné sexuálne impulzy. Mal teda osobný záujem na zmene cirkevného učenia; toto učenie je obžalobou jeho správania.

Baumova kniha The Oil Has Not Run Dry: The Story of My Theological Pathway je neplatná spoveď 93-ročného chlipného starca – starca, ktorý sa odmieta kajať. Je to skôr sebachvála a apológia vplyvného teológa II. vatikánskeho koncilu. Baum odhaľuje hneď v úvode, že počas manželstva udržiaval energický sexuálny pomer s mladším gay kňazom. Manželke to podľa jeho slov vôbec neprekážalo.

Toto je jeden z viacerých prípadov, „teologických špecialistov“, ktorí pripravovali dokumenty II. vatikánskeho koncilu (Kung, Curran, Schielbeecx ai). Vari si môže niekto pri zmysloch myslieť, že toto ich pozadie sa na ich teologickej práci nepodpísalo? Spravodlivý muž je slobodný aj keď je otrokom. Hriešnik je otrokom aj keby bol cisárom. Človek má toľko pánov, koľko má nerestí a hriechov. Toto tiež napísal sv. Augustín, ktorý mal taký veľký vplyv na Bauma. Túto časť Baum zrejme asi nečítal.

Zvrátená organizácia New Ways Ministry (NWM) teplomilného otca Jamesa Martina už v roku 2017 zverejnila na Gregoryho Bauma oslavný traktát. Napísal ho Francis deBernardo a stoja v ňom úžasné veci.

Jednak je G. Baum označený za dar pre Cirkev. Možno danajský… Článok uvádza, že prvá obrana vzťahov osôb rovnakého pohlavia zo strany katolíckeho teológa prišla práve od Gregoryho Bauma. V článku z 15. februára 1974 v časopise Commonweal s názvom Catholic Homosexuals („Katolícki homosexuáli“) Baum obhajoval etický status vzťahov osôb rovnakého pohlavia. Následne sa autor rozplýva nad tragickým prípadom padlého katolíka, kňaza a človeka. Vyzdvihuje Baumove tvrdenie, že „Definícia ľudskej prirodzenosti má tendenciu odrážať sebachápanie kultúrnej elity“, a teda „povedať, že homosexuálna láska je „neprirodzená“, znamená urobiť kultúrne, nie morálne vyhlásenie.“ A že „Protihomosexuálna rétorika Cirkvi vytvorila kultúru, ktorá opovrhuje a prenasleduje homosexuálov, vymýšľa kruté tresty za homosexuálne činy a podporuje sebapochybnosť a sebanenávisť u homosexuálnych mužov a žien.“ Liekom na to je podľa Bauma „Kristovo veľké prikázanie – milovať svojho blížneho ako seba samého.“ Aby sme toto prikázanie dodržiavali, Cirkev podľa neho potrebovala prehodnotiť svoje učenie voči všetkým marginalizovaným ľuďom. Článok na webe NWM končí epochálnym Baumovým výrokom:

„Pýtal som sa sám seba, či má homosexuálny stav osobitný zmysel. Boh stvoril veľkú väčšinu ľudí ako heterosexuálnych a len malú menšinu ako homosexuálnych. Je s podmienkou tých druhých spojená nejaká osobitná úloha? Keďže sú utláčanou menšinou, uvedomujúcou si pokrytectvo spoločnosti a škody spôsobené dominantnou kultúrou, navrhol som, že gayovia a lesby sú určení na to, aby rozširovali solidaritu so všetkými marginalizovanými skupinami a požadovali väčšiu spravodlivosť. Pretože homosexuáli sú v spoločnosti do veľkej miery neviditeľní, ich prorocké povolanie bude mať kultúrny vplyv a podporí boj za ľudskú emancipáciu.“

Takže spočítané a podčiarknuté, sú to vlastne proroci, možno dokonca spasitelia a vykupitelia padlej väčšinovej society.

Homosexualita však nie je jediným „kostlivcom“ v skrini tohto veľkého daru pre Cirkev a vplyvného koncilového dejateľa. Baum bol jedným z najhlasnejších kritikov encykliky Humanae vitae pápeža Pavla VI. z roku 1968 o stálom odsúdení antikoncepcie, a to až do tej miery, že mobilizoval odpor voči tomuto učeniu založenému na Božom prirodzenom zákone. Baum zohral nemalú úlohu pri tom, že kanadskí biskupi dva mesiace po vydaní Humanae vitae zaujali postoj otvoreného nesúhlasu. Zaujímavé je, že exkomunikovaní neboli. Vo svojom revolučnom Winnipegskom vyhlásení z 27. septembra 1968 biskupi dovolili párom používať antikoncepciu s veľmi vratkou výhovorkou – uviedli, že ak sa pár „úprimne, no bez úspechu, snažil dodržiavať katolícku morálku, tak si môže byť istý, že ak úprimne zvolí tú cestu, ktorá sa mu zdá správna, koná v dobrom svedomí“.

Keby nebolo Bauma a jeho vplyvu na niektorých biskupov, kanadský teologický establišment a nátlakové skupiny, Winnipegské vyhlásenie kanadských biskupov by Humanae vitae nebolo odmietlo.

Negatívne dopady širokého používania antikoncepčných prostriedkov v modernej spoločnosti nemožno podceňovať. Spoločnosť, ktorá normalizuje používanie antikoncepcie, bude prirodzene inklinovať k požiadavke na legálne potraty – veď čo ak antikoncepcia zlyhá? A spoločnosť, kde sa legálne konajú potraty – vraždy nenarodených, má už len na krok k spoločnosti, kde sa budú zabíjať aj deti narodené. Život, ktorý by mohol vyplynúť zo sexuálneho styku sa tak stáva úhlavným nepriateľom, ktorému sa treba za každú cenu vyhnúť, a potrat sa stáva jedinou možnou odpoveďou na nefungujúcu antikoncepciu. Rovnaká logika platí aj na in vitro fertilizáciu a výskum embryí. Oddelenie manželského aktu od jeho prirodzeného cieľa otvorenosti voči životu slúži na racionalizáciu vedeckých prostriedkov plodenia mimo manželského lôžka. Vzhľadom na mimoriadne vysoký počet zničených ľudských životov v dôsledku „antikoncepčnej mentality“ zostávajú negatívne dôsledky tohto veľkého nesúhlasu s prirodzeným zákonom, ktorý podporoval Baum, nezmerateľné.

K homosexualite, antikoncepčnej mentalite je treba ešte spomenúť, že Baum bol oslavovaný zato, že „nechal Svätého Ducha – a nie inštitucionálnu Cirkev – viesť svoju nepokojnú, zvedavú myseľ“, zato, že prijal „teológiu oslobodenia napriek odsúdeniu zo strany Vatikánu“, za silnú podporu ekumenizmu schváleného II. vatikánskym koncilom a za svoju kampaň za zmenu katolíckej Cirkvi a „prevzatie moci od Ríma“ – teda v zásade za synodálnu demokraciu, ktorú dnes vo veľkom štýle do Cirkvi pohrobkovia II. vatikánskeho koncilu zavádzajú.

Čo je zaujímavé, Baumov postoj k antikoncepcii zdieľala aj hviezda neokonzervatívnej scény, Michael Novak, ktorý mal veľký vplyv na formovanie tzv. konzervatívnej politickej scény u nás, po páde komunizmu. Ten bol dokonca ešte silnejší odporca zákazu, ako bol Baum. Novak napísal:

„Ako to, že pápež Pavol VI. a autori Humanae vitae sa ukázali neschopní pochopiť manželskú lásku? … Pápežovo slovo je iba jedným z hlasov, ktoré treba počuť. Nie je to podľa svojich meradiel veľmi prenikavé ani osvetľujúce slovo.

…

Zvieratá majú mláďatá, ale nemilujú. Ľudské bytosti však vytvárajú umenie hravosti a milujú sa nie vtedy, keď to potrebujú, ale keď chcú. Tí, ktorí sa milujú iba preto, aby mali deti, sú tí ktorí mechanizujú a dehumanizujú akt styku. … Je dobré jesť a piť. Je dobré milovať sa. Prečo by sme nemali jesť, piť a milovať sa denne? … Tí, ktorí považujú antikoncepciu (opäť, neabortívnu) za zlo, sa zdajú mať neskúsený a žalostne nedostatočný obraz o pohlavnom styku.

…

Koreň ťažkosti je v tom, že pápež a jeho poradcovia predpokladajú, že ich morálny pohľad je ten správny; zatiaľ čo sa zdá, že ich pohľad je vážne nedostatočný a dokonca nemorálny. … Keď hovoria o manželskom styku, snažia sa hovoriť o krásnom ideáli; ale ich ideál je v skutočnosti mimo reality a napokon morálne škaredý.“

Novak svoj postoj prehodnotil. Pri 40. výročí encykliky v roku 2008 publikoval článok The Shocking Turnaround on Humanae Vitae, v ktorom tvrdil, že mnohé sociálne dôsledky predpovedané pápežom Pavlom VI. sa potvrdili: nárast nevery, oslabenie sexuálnej morálky či oddelenie sexuality od plodenia. Vyjadroval sa už skôr obranne voči učeniu encykliky a považoval ju za do veľkej miery potvrdenú skúsenosťou.

Baum touto reflexiou, zdá sa, až do smrti neprešiel. „Žijem vo vysnívanom svete v Quebecu,“ povedal pre The Catholic Register. „Stále patrím do širokej siete progresívnych katolíkov. Nikdy sa nestretávam s konzervatívcami.“

Bol zakladateľom a redaktorom vplyvného časopisu The Ecumenist (od roku 1962 do 2004). Časopis zdôrazňoval súvislosti medzi teológiou a sociológiou, politikou a kultúrou. V dôchodku sa stal otvoreným komentátorom quebeckej politiky, multikulturalizmu a ekonomiky.

Iní dvaja kňazi a odborní poradcovia, ktorí významne prispievali k tvorbe Nostra aetate boli John M. Oesterreicher a Bruno Hussar. John M. Oesterreicher bol katolícky kňaz, tiež židovského pôvodu, ktorý konvertoval z judaizmu. Patril medzi najvýznamnejších expertov pre katolícko-židovské vzťahy a je často označovaný za jedného z hlavných architektov deklarácie. Bruno Hussar bol dominikánsky kňaz egyptsko-židovského pôvodu. Aktívne podporoval židovsko-kresťanský dialóg. Spolupracoval s okruhom teológov pripravujúcich text o vzťahu Cirkvi k Židom a neskôr k ostatným náboženstvám. Oesterreicher pri viacerých miestach prejavil názor, že Izraelu sa vo svete vo všeobecnosti nespravodlivo krivdí. Povedal:

„Nikto nič nehovorí proti egyptským úradom za utláčanie koptských kresťanov. Nikto dôrazne neprotestoval proti nútenému zatvoreniu Kolégia svätého Jozefa v Iraku pred rokmi, ani proti zákonom v Jordánsku platným pred rokom 1967, ktoré kresťanom zakazovali nadobúdať nový majetok. Keby niečo z toho urobil Izrael, všetci by kričali, akoby sa stala strašná nespravodlivosť, od predstaviteľov v Ríme až po katolíkov na celom svete… Toto je predsudok.“

Editorom Nostra aetate bol aj Georges Tavard, ktorý sa preslávil šialeným ekumenizmom – tvrdil, že Luthera neslobodno odsudzovať, ale naopak je treba si ho ctiť a vážiť a tiež požadoval svätenie žien – už v roku 1973.

Jedným z tvorcov Nostra aetate, hoci o jeho podiele sa vedú diskusie, bol Malachi Martin, írsky jezuita. Spisovateľ E. Michael Jones tvrdí, že Malachi Martin bol na II. vatikánskom koncile „dvojitý agent“ – bol asistentom kardinála Augustina Beu, a zároveň pracoval pre organizácie B’nai B’rith a American Jewish Committee s cieľom ovplyvniť dokument Nostra aetate. Jones to podrobne rozoberá najmä v knihe The Jewish Revolutionary Spirit (kapitola o IIVK) a vo viacerých rozhovoroch a článkoch. Kľúčové body jeho tvrdení:

Martin bol sekretárom kardinála Beu (nemecký jezuita, jeden z hlavných architektov dokumentov o vzťahoch s nežidovskými náboženstvami). Podľa Jonesa mal Martin úlohu presadiť, aby v koncilovej deklarácii Cirkev oficiálne poprela tradičné učenie o tom, že Židia zabili Krista. Na toto tvrdenie sú dnes Židia aj progresívni katolíci mimoriadne citliví a označujú ho za antisemitizmus. Pôvodcom tohto údajne kontroverzného tvrdenia a učenia však je tiež Žid, istý Pavol z Tarzu: Oni zabili Pána Ježiša aj prorokov a nás prenasledovali. Bohu sa nepáčia, všetkým ľuďom odporujú (1Sol 2,15).

Zdá sa že popri Jánovom evanjeliu bude treba preškrtať aj Pavlove listy. Čo už, veď ich je dosť. Martin bol podľa Jonesa za svoju činnosť štedro platený v podobe záloh a tantiém, ktoré sa týkali konkrétne knihy The Pilgrim: Pope Paul VI, the Council, & the Church in a Time of Decision (1964). Tá vyšla pod pseudonymom Michael Serafian a vydal ju Farrar, Straus (USA) a neskôr vyšlo aj britské vydanie. Kniha sa venuje vnútorným bojom na koncile, kardinálovi Beovi a najmä židovskej otázke a Nostra aetate. Martin v nej (a neskôr v rozhovoroch) tvrdil, že osobne mal veľký podiel na tom, aby dokument prešiel.

Martinov cieľ, oficiálne exkulpovať Židov z Kristovej smrti, sa podľa Jonesa nepodarilo splniť. Biskupi (najmä vďaka zásahu niektorých konzervatívnych prelátov) dokument odmietli v takej podobe, akú chceli Martin a jeho podporovatelia. Nostra aetate podľa Jonesa v konečnom dôsledku znovu potvrdzuje tradičné učenie (napr. odkaz na Prvý list Solúnčanom, 1Sol 2), aj keď v ironickej/kontextuálnej a nie dosť explicitnej formulácii ovplyvnenej holokaustom.

Prepojenie Malachiho Martina na magazín Time je vystopovateľné cez rímskeho korešpondenta Roberta Blaira Kaisera (1961–1964). Kaiser bol hlavným korešpondentom Time pre II. vatikánsky koncil. Keďže v tej dobe neexistovala taká dokonalo poprepájaná informačná sieť, ako máme dnes a preláti neboli hlásne trúby, ktoré všetko hneď rozhlasujú po námestiach, korešpondenti, ako Kaiser, formovali predstavy katolíkov o tom, čo sa deje na koncile. Magazín Time v tom čase čítalo viac katolíkov ako ktorýkoľvek iný magazín na svete. Malachi Martin bol jedným z najdôležitejších insiderov a zdrojov Roberta Kaisera. Martin ho uvádzal do vatikánskych kruhov, pomáhal mu s informáciami a Kaiser ho opisuje ako veľmi šarmantného, viacjazyčného a dobre zorientovaného jezuitu.

Kaiserov byt v Ríme sa stal neformálnym centrom progresívneho krídla koncilu – chodieval tam aj Martin. Tam sa Martin zoznámil s Kaiserovou manželkou. Kaiser v knihe Clerical Error: A True Story uvádza, že Martin mal milenecký pomer s jeho manželkou Mary. Keď bol Kaiser preč, Martin sa nasťahoval do ich bytu, spal v Kaiserovej posteli a v jeho nočnej košeli. Kaiser neskôr našiel milostné listy, ktoré Martin písal jeho žene. Keď sa snažil vec odhaliť, Martin podľa neho zariadil (cez vplyvných kňazov a biskupov vrátane niektorých, ktorých Kaiser poznal), aby Kaisera poslali na psychiatriu. Kaiser tvrdí, že Martin mal podobné pomery aj s inými vydatými ženami a že to bola jedna z príčin, prečo Martin v roku 1964 náhle opustil Rím a jezuitov. Kaiserova verzia je silne osobná a negatívna (opisuje Martina ako sociopata a veľkého podvodníka). Martinovi stúpenci ju odmietajú ako pomstu sklamaného manžela.

Malachi Martin zomrel v roku 1999, teda tri roky pred vydaním Kaiserovej knihy. Nemal preto možnosť na tieto obvinenia verejne reagovať. Neexistuje ani známe systematické vyvrátenie alebo potvrdenie celej kauzy z jeho strany. No treba povedať, že Anna Rubinová vo svojej knihe Queen of the Oil Club napísala, že Martin mal v roku 1972 milostný vzťah s novinárkou Wandou Jablonskou. Sarah Colwellová vo svojich pamätiach z roku 2016 Disguised as a Man: Malachi Martin & Me tvrdila, že ona a Malachi Martin mali v 80. rokoch dlhoročný milostný vzťah, počas ktorého bol Martin údajne zapletený aj s ďalšími ženami. Podľa jej rozprávania mal Martin zároveň intímny vzťah aj so svojou bohatou patrónkou Kakiou Vernicos Livanosovou, vdovou po lodnom magnátovi Georgeovi M. Livanosovi. Martin žil s Livanosovou v New Yorku 27 rokov, až do svojej smrti. Obaja sú pochovaní spolu pod jedným náhrobným kameňom na cintoríne Gate of Heaven Cemetery v Hawthorne. Napriek tvrdeniam jeho obhajcov, že Martin býval u Livanosovej ako domáci kňaz, Livanosová zostala počas celého života členkou Gréckej pravoslávnej cirkvi.

Ako to s Martinom bolo, sa už možno nedozvieme, no ukazuje sa, že za dokumentom Nostra aetate je niečim oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. Jeho dnešná interpretácia znie a v úvode zmienený článok z Vatican News to tiež ukazuje, že v súvislosti so židovským národom sa aj katolícka Cirkev prakticky postavila na stranu teológie dvoch zmlúv. Stojí tam:

„Veľký priestor dokument venuje vzťahom medzi kresťanmi a Židmi. Cesta nádeje znovu zdôrazňuje, že „Božia zmluva so židovským národom je neodvolateľná a táto skutočnosť neustále oslovuje Cirkev“.“

Z nižších poschodí hierarchie už viackrát odznelo, že Židia sa nemusia obrátiť na vieru v Krista a majú nejakú vlastnú, rovnako dobrú cestu do Neba. Na najvyšších úrovniach sa toto tvrdenie ešte explicitne neobjavilo (všetko dočasu), no objavuje sa pravidelne jeho praktická aplikácia. V dokumente Božie dary sú neodvolateľné z roku 2015 stojí: „Katolícka Cirkev nevykonáva ani nepodporuje žiadnu špecifickú inštitucionálnu misijnú činnosť zameranú na Židov.“

Nepovedať Židom pravdu, otvorene, jasne, bez vytáčok a zahmlievania, pravdu, že spása je len skrze krst a vieru v Ježiša Krista, to je naozajstný antisemitizmus, ktorý by Cirkev mala so všetkou rozhodnosťou odmietať.

PDF (formát pre tlač)