O všednom a smrteľnom hriechu

20. septembra 2026   Cirkev

„Po všetky dni svojho života pamätaj, syn môj, na Pána a neopováž sa zhrešiť a prestúpiť jeho príkazy.“
(Tob 4,5)

Boh nás stvoril, Boh nás vykúpil. Právom stvorenia a vykúpenia nám je On Pánom, preto ho i Pánom Bohom menujeme. Ako Pán má právo rozkazy dávať. V mojich predošlých kázňach predniesol i vysvetlil som prikázania Pána Boha.

Katechizmus plnenie prikázaní menuje dobrými skutkami, prestúpenie príkazov však nazýva hriechom. Múdro naložila Cirkev, aby duchovní pastieri vysvetľovali katechizmus svojim veriacim, lebo hľa, ešte i ohľadom hriechu hrubá nevedomosť panuje medzi veriacimi: tam si predstavujú hriech, kde ho niet, alebo to nepokladajú za hriech, čo je vskutku hriechom. Neznalého poučiť, blúdiaceho k uznaniu svojej chyby priviesť je ťažká úloha, ale k spaseniu vašich duší, drahí kresťania, podujmem sa na ňu s pomocou Božou. Preto radšej menej prevezmem, aby ste lepšie porozumieť mohli.

1. Čo je hriech?

2. Aký rozdiel je medzi hriechmi?

Mnohí ľudia si nie sú na čistom, čo je hriech. Neraz som už počul takto hovoriť: „Ach, i tam zhrešíme, kde nemyslíme.“ To je už raz nie pravda; lebo ak som ja nemienil, ak som ani v mysli nemal uraziť Boha, prestúpiť jeho prikázanie, nech sa akýmkoľvek hriešnym zdá môj skutok, predsa je on nie hriechom Napríklad: omylom jedol som v piatok mäso, s tým som zhrešil, lebo som nechcel prestúpiť príkaz pôstu. Alebo napríklad: v sne cítime nečisté žiadosti, predsa ony nie sú hriechom, lebo nemôžeme zato. Keď diabol vzbudí v nás pochybujúce, neveriace, bohorúhavé myšlienky, nezhrešíme, ak tieto myšlienky odstraňujeme zo svojej mysle. Napríklad: tesár pribíja šindeľ, napriek všetkej pozornosti vykĺzne mu sekera z ruky, padne niekomu na hlavu a smrteľne ho poraní. Toho tesára predsa nemožno nazvať vrahom, lebo nie dobrovoľne zabil človeka. Aby niekto hriech spáchal, potrebné je, aby poznal príkaz Boží a hoci vedel, že svojím skutkom prestúpi zákon Boží, predsa to učinil: to je hriech. To nám katechizmus krátko takto hovorí: „Hriech je dobrovoľné prestúpenie zákona Božieho.“

A predsa čo zakusujeme?

Poniektorý gazda od jari až do jasene večne vo voze so sebou vozí kosu. A načo mu je tá kosa? Hocikde na poli, kde vidí trávu, zastane s vozom, s cudzej lúčky nakmáše trávy – veď, vraj, i tak by tam ostala, vlastný gazda ju nepotrebuje, to je nie hriech!

Nádenník ide podvečer z roboty domov a vždy niečo odvlečie pod halenou alebo v torbe: raz kus krmu, raz trochu dreva, inokedy zas kus živnosti odložil od gazdu, myslí si – veď mu i beztak dosť hrdlačím a môj gazda okrem mzdy zriedka sa mi učlovečí, nie je to hriech.

No a ešte na panstve, tam sa len gazduje! Do sprostých zbabelcov nadávajú tomu, kto na panstve pracoval a neokradol to panstvo. Hovoria, panstvo má dosť, nepocíti škodu, to je nie hriech.

Drahí kresťania, čo je to za kalenie očí, sebaklamanie, čo je to za diabolské mudrovanie? Boh jednoducho prikazuje: „Nepokradneš!“ Teda, ak si kradol či od žobráka, alebo od kniežaťa, zlodej si, lebo si vedome, chcejúc, úmyselne prestúpil zákon Boží. To je hriech.

Prikázania Božie môžeme prestúpiť myšlienkami. Kým hriešne myšlienky neobľubujeme a nesúhlasíme s nimi, dotiaľ nezhrešíme. Preto akonáhle povstanú v nás takéto myšlienky, odpuďme ich s nábožným vzdychom, lebo myšlienky sú sťa vajcia, vyliahnu sa, ak ich zohrievame neporiadnym obľubovaním svojho srdca, z vajec vyliahnu sa kuratá; z myšlienok povstanú hriešne skutky.

Prikázania Božie môžeme prestúpiť slovom. Nespočetné hviezdy zdobia nebeskú oblohu, nesčíselný piesok leží na dne mora, lež oveľa väčší počet je tých hriechov, ktoré synovia a dcéry ľudským slovom, ústami, jazykom spáchajú: kliatba, preklínanie, bohorúhačstvo ozýva sa od východu až po západ slnka; v bahne lži, ohovárania leží každá čierna duša.

Prikázania Božie môžeme prestúpiť skutkom. Človek slobodnou vôľou koná dobré a zlé. Keď sa skazí vôľa, skazený bude i účinok. V Normandii narodili sa blížence. Tie blížence chrbtom boli spolu zrastené. Jedno z nich zomrelo, mŕtvola začala hniť a tá hniloba usmrtila i to druhé dieťa. Tak sa stáva i s človekom, ak skazí sa v ňom vôľa, skazený bude i skutok. Kde je zlá vôľa, tam je hriech.

Prikázania Božie môžeme prestúpiť zanedbávaním povinností. Nehovor teda: nekradol som, nepodpálil som, nesmilnil som, som teda spravodlivý, lež skúmaj sa, či si nezanedbal svoje povinnosti ako otec, matka, dieťa, manžel, hospodár, sluha? „Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ (Mt 7,19)

Oheň pri vypuknutí ľahko je udusiť, chorobu na začiatku ľahké je liečiť, podobne, ak hriech udusíme už v myšlienkach, tak potom nezhrešíme ani slovom, ani skutkom, ani opustením dobrého.

Sv. František Xaverský sám si prával bielizeň, sám si plátal šaty. Pri takejto práci našiel ho raz istý známy pán, pohoršil sa nad touto prácou sv. Františka a povedal mu, že taká robota nesvedčí sa na kňaza. Sv. František len toľko odvetil: „Práca zušľachťuje, len hriech unižuje človeka.“

Pravdu mal sv. František, každý hriech zneváži človeka, i sám pred sebou musí sa hanbiť, keď na svoje hriechy pomyslí; pred ľuďmi stáva sa opovrhnutia hodným a Boh nemôže hľadieť naň. Ba niektoré hriechy sú také veľké, že človeka odtrhnú od Boha, zbavia ho večného spasenia, uvrhnú do zatratenia, tieto veľké hriechy katechizmus nazýva smrteľnými hriechmi.

Veľké hriechy si i zaslúžia toto pomenovanie. Zaiste, keď duša odlúči sa od tela, prestane život tela. Mohlo ono byť svetochýrnej krásy, natoľko zošpatnie to telo, že i jeho príbuzní zhrozia sa nad ním.

Tak pochodí človek, keď spácha smrteľný hriech: odlúči sa od Boha, prestane jeho duševný život. Hoci bol on milosrdným ako sv. Ján Almužník, postiteľom ako Ján Krstiteľ, horlivým ako sv. Pavol; hoci by bol vydržal všetky utrpenia mučeníkov, predsa hriechom stratí všetky svoje zásluhy, taký ošklivý bude pred Bohom ako zradca Judáš. Ale nielen svoje predošlé zásluhy stratí, lež v stave hriechu nemôže nič učiniť, čo by mu osožilo k večnému životu. Právom teda nazývame veľké hriechy smrteľnými, lebo nielen smrť zapríčinili raz Ježišovi, lež sú i vrahmi našej duše a katmi našich dobrých skutkov, na druhom svete však sú cestovným listom do Pekla. Od smrteľného hriechu len sviatosť pokánia môže oslobodiť našu dušu.

Smrteľný hriech spácha ten, kto urazí svätosť Božiu; preto zaprieť vieru, rúhať sa Bohu, znevážiť sviatok je vždy smrteľným hriechom. Smrteľný hriech spácha, kto blížnemu na majetku, na česti, na tele značnú škodu zapríčiní, preto vražda, osočovanie, smilstvo, krádež je tiež smrteľný hriech. Slovom smrteľný hriech je prestúpenie takého príkazu, začo Boh hrozí Peklom, vynímajúc, ak by človek spáchal to pomäteným rozumom alebo z hrozného strachu.

Ostatné hriechy sú všedné, ktorých odpustenie i bez spovede, skrze modlitbu alebo iným dobrým skutkom môžeme obsiahnuť. Ťažká, veľmi ťažká vec je určiť, ktorý hriech je smrteľný a ktorý všedný hriech. Lež to je nie ani našou úlohou, to určí Boh pri súde. Našou povinnosťou je len, aby sme sa chránili každého hriechu, lebo ako z konopných vlákien vznikne silný povraz, ktorý udrží i tú najväčšiu loď, tak malé hriechy časom privedú človeka do veľkého hriechu, ktorý ho odvráti od cesty spasenia. Veľký hriešnik spočiatku pochybil len v nepatrných veciach, avšak tie malé chyby oslabili mu dušu, odtiahli milosť Božiu: bez milosti Božej upadol do väčších hriechov.

„Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia“, tak sa k nám ozýva hlas Boží. Kto sa chráni všedného hriechu, ten nespácha smrteľný hriech. Boh mu je ochrancom a Boh mu bude i odmenou. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)