O „Verím v Boha…“

10. novembra 2024   Cirkev

„Evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista.“
(Gal 1,11–12)

Otec Poen, misionár v Severnej Amerike, ohlasoval Indiánom Kristovo evanjelium. Úbohí pohania s veľkou radosťou počúvali slovo Božie. Kázne otca Poena v horlivých kresťanov obrátili v pohanstve dovtedy trpiacich Indiánov; a oni sťa svojho vlastného otca milovali tohto dobrého duchovného pastiera. Môžeme si predstaviť s akým bôľom prijal tento duchovný otec rozkaz, prišlý z Ríma, aby zanechal svojich milých veriacich a aby bez odkladania išiel do ďalšieho kraja, kde ešte žiaden misionár nebol, aby šíril svetlo Evanjelia.

Celá obec, malí-veľkí zhromaždili sa a s hlasitým nárekom odprevádzali svojho duchovného otca až na kraj dediny. Na kraji plačúc odobrali sa od neho, kolenačky prosili o jeho otcovské požehnanie. On všetkých po jednom požehnal a spoločne im na srdcia kládol, aby od pravej viery, ktorú sa od neho naučili, neodstúpili. A preto dotiaľ, kým on do Ríma bude písať, aby im Svätý Otec iného duchovného pastiera poslal, na rozpomienku, pri kríži, ktorý im on postavil, nech sa zídu každý večer a spoločne nech sa pomodlia apoštolské vyznanie viery, tzn. „Verím v Boha“. Nábožné odriekanie modlitby „Verím v Boha“, že ich ako osirotených veriacich potešovať bude a že im tak Boh tým skôr pošle iného duchovného otca; do tých čias však že ich Boh tam pri kríži ochráni od všetkého zlého.

Oni ochotne prijali radu milovaného duchovného otca a každý večer sa spoločne pomodlili „Verím v Boha“. Jedného večera sa všetci občania práve k tejto modlitbe zhromaždili, a ako si túto pobožnosť, nič zlého netušiac, konali, zrazu sa z mračna nepriateľské pohanské hordy s ohromným hukom vrhli na nich a vyzvali ich, aby ten kríž vyvalili, Krista zapreli a vrátili sa k starej pohanskej viere, lebo že ináč na pazderie rozdrvia celý zástup.

Nastrašení úbohí kresťania, akoby im bol Boh vnukol, na zem padli a s takou vierou, dôverou, s akou len vládali, hlasito sa začali modliť „Verím v Boha“. Pohania akoby očarení zvedavo počúvali hrmeniu podobný zvuk tejto modlitby. Sotva vypovedali amen, strhol sa strašný víchor, vietor, sťa ohromná krútňava vrtel sa nad hlavou nepriateľa, od víchru, akoby od porážajúceho strašidla vydesení, dali sa v hroznej trme-vrme na útek z toho miesta Božieho súdu, kresťanom sa však ani vlások na hlave neskrivil. Tento zázrak ich ešte viac utvrdil v ich viere.

O tejto život ochraňujúcej, drahej, svätej modlitbe vám chcem chcem i ja porozprávať. Prv než by som vám jednotlivé články našej viery začal vysvetľovať, predstavím vám celok týchto článkov, totižto modlitbu „Verím v Boha“, prednesiem vám jej pôvod, obsah a spôsob odriekania. Nuž teda, počúvajte!

Ježiš po celý deň bez prestania konal-činil, namáhal sa: kázal ľudu, vyučoval svojich apoštolov, rozhrešoval kajúcnych hriešnikov, uzdravoval nemocných. Lež keď slnko zapadlo, na kolená padol, modlil sa. Mnohokrát celú noc strávil v modlitbe.

Tam pod horou Olivovou, kde sa Ježiš toľkokrát modlil, tiahne sa podlhovastá jaskyňa. Nad touto jaskyňou kedysi stál nádherný kostol: „Chrám Verím v Boha“. Tento kostol za času krvavých vojen bezbožné ruky zrúcali, teraz z neho vidno len ruiny, terajšiemu pokoleniu len 12 pozostalých stĺpov oznamuje tú pamätnú udalosť, ktorá sa pod týmto kostolom v jaskyni stala.

Ústne podanie (Tradícia) hovorí, že apoštoli prv než by sa boli rozišli na rozličné strany sveta ohlasovať pravú vieru, ešte raz sa zhromaždili v tejto jaskyni. Na návrh apoštola Petra učenie Ježišovo zahrnuli do dvanástich článkov, to znamená pravú vieru zahrnuli do jednoduchých krátkych slov, aby hoc ďaleko jeden od druhého, učenie Ježišovo veriacim tými istými slovami zaštepili. Aby svoju jednomyseľnú vôľu tým lepšie vyjavili každý jeden článok tohto apoštolského vyznania viery iný a iný apoštol zložil. Apoštol Peter vypovedal prvý článok: „Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa Neba i zeme.“ Apoštol Ondrej druhý článok: „I v Ježiša Krista, Syna jeho jednorodeného, Pána nášho.“ Jakub starší tretí článok: „Ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny.“ Ján štvrtý článok: „Trpel muky pod Pontským Pilátom, ukrižovaný, umrel i pochovaný je.“ Tomáš piaty článok: „Vstúpil do pekiel, tretí deň vstal z mŕtvych.“ Jakub mladší šiesty článok: „Vstúpil na Nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho.“ Filip siedmy článok: „Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.“ Bartolomej ôsmy článok: „Verím v Ducha Svätého.“ Matúš deviaty článok: „Svätú Cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých.“ Šimon desiaty článok: „Hriechov odpustenie.“ Tadeáš jedenásty článok: „Tela z mŕtvych vzkriesenie.“ Matej dvanásty článok: „A život večný. Amen.“

Chrám Verím v Boha skončil v ruinách, apoštoli sa pominuli, všetci podstúpili mučenícku smrť, lež pravá viera skrze nich ohlasovaná, jadro tejto pravej viery: totižto „Verím v Boha“ žije v našich dušiach a žiť bude, dokiaľ jedno katolícke srdce bude na svete biť.

V starých písmach čítame, že naši predkovia, prví kresťania ukrytí v v noci konali Božie služby v podzemných chodbách. Ale ešte i tam ich našli, podlí zradcovia vyjavili ich skrýše, a preto, aby sa mohli od týchto zradných špehúňov vystríhať, postavili ku vchodu strážcov, ktorí sa každého dovnútra vstupujúceho pýtali: Či vieš heslo? Toto heslo bolo „Verím v Boha“. Ak sa vedel pomodliť „Verím v Boha“, vtedy ho ako pravoveriaceho dovnútra pustili, ak ale nevedel, takého sťa podvodného špehúňa odohnali.

„Verím v Boha“ ešte i dnes je nám katolíkom takýmto rozoznávajúcim heslom. Keď hovoríme: Verím v Boha, rozoznávame sa od pohanov, ktorí neveria v duchovnú bytnosť ako Stvoriteľa a Zachovávateľa. Keď hovoríme: Verím v Ježiša Krista, rozoznávame sa od židov, ktorí neuznávajú Ježiša za svojho Vykupiteľa. Keď hovoríme: Verím v svätú Cirkev všeobecnú, v tom oddeľujeme sa od kacírov, ktorí nechcú uznať, že Ježiš k spaseniu duší, k zachovaniu pravej viery pod vedením Petra ustanovil Cirkev, ktorej hlavou je rímsky pápež, správcami biskupi, učiteľmi posvätení kňazi.

„Verím v Boha“ je na poli Kristovom tým, čím je medzný kameň na roliach, náležito vyznačuje hranice našej viery, kto ho prestúpi, už viac nestojí na poli Kristovom, kto z neho odoberie, ten ho pytliacky trhá. Jedno písmeno nie je veľa, ale ani toľko neslobodno odobrať z „Verím v Boha“; jedno písmeno nie je veľa, ale ani toľko nesmieš k nemu pridať; tak sa ho treba modliť, ako ho apoštoli podľa učenia Kristovej zložili a ako som ho ja podľa apoštolov teraz predniesol, tak nech sa nik neopováži prekladať, prekrúcať ho daromnými plátaninami. Nie nadarmo ho skladali apoštoli z vnuknutia Boha Ducha Svätého; tak náležíte, tak zreteľne, s takou detskou prostorekosťou je on zložený, že sa ho i to bľabotajúce malé dieťa ľahko naučí a nikdy viac nezabudne. Modlitba Pána: „Otče náš“, anjelské pozdravenie „Zdravas Mária“ a apoštolské vyznanie viery: „Verím v Boha“ nech je vašou každodennou radosťou, pokladom vášho srdca, ozdobou vášho jazyka, prvou i poslednou myšlienkou vášho rozumu. Sú to spásonosné, drahé modlitby.

O sv. Vincentovi de Paul sa môžeme dočítať, že ho nejaký čas zúrivé pokušenia trápili tak, že už začal klesať na duchu a pochybovať, či Boh existuje, lež odrazu si sadol a na jeden list papiera napísal „Verím v Boha“ a to si potom zavesil na hrdlo, na prsiach to nosil a viac vo viere nepochyboval.

Dobre viem, že sa vy každý deň pomodlíte „Verím v Boha“, ale je otázka, či sa ho pobožne, zo srdca modlíte?

Pobožné sa ho vtedy modlíte, keď ho tu i tam s krátkymi prestávkami odriekate, keď na každé slovo pozor dáte, keď na to tajomstvo myslíte, ktoré vypovedáte. K tomuto nám pekný príklad podáva blahoslavená Maria, táto Bohu milá služobnica, ktorá sa zvykla každodenne tridsaťkrát pomodliť Verím v Boha a síce pomaly, premýšľajúc nad každým jedným vyrieknutým tajomstvom. Pri prvom článku premýšľala o otcovskej láske Pána Boha, ktorú prechováva k nebeským anjelom a pozemským ľuďom, úpenlivo prosila nebeského Otca, aby čo len kvapku z tejto svojej veľkej božskej lásky vlial do jej srdca, aby Ho tak mohla milovať, ako serafíni, títo najdokonalejší anjeli. Takýmito vrúcnymi citmi srdca oplývala i pri ostatných tajomstvách „Verím v Boha“; jej srdce bolo živým oltárom, na ktorom svoje modlitby a dobré skutky Bohu obetovala.

Lež ešte i nad zbožnosťou hlavnejšou vecou je pri odriekaní „Verím v Boha“, aby sme sa ho zo srdca modlievali, to jest, aby sme to i činili, čo sa modlíme. Veríme, že Boh je naším dobrým nebeským Otcom; keď nám je Otcom, my sme jeho deťmi, plňme si teda svoje povinnosti detí. Veríme, že Ježiš Kristus je naším Vykupiteľom, teda máme sa mu pokorne klaňať a nie zlorečením ho urážať. Veríme v Ducha Svätého, neprotivme sa teda milosti Ducha Svätého, nezotrvávajme ďalej vo svojich ohavných hriechoch. Veríme v život večný, tak teda neviažme svoje srdcia k zemi, k peniazom, k telesným rozkošiam. Napĺňajme slová Písma sv.: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1,17).

O rímskom kráľovi, Numa Pompiliusovi sa rozpráva, že keď bol raz so svojím ľudom pod holým nebom a sedel na kráľovskom stolci takto obklopený, z neba mu do lona spadol štít s takýmto nápisom: Dokiaľ tento štít nosiť budeš, šťastie ťa neopustí. Kráľ preto starostlivo ako oko v hlave opatroval tento štít, a jeho panovanie štyridsaťtri roky naozaj šťastlivým bolo.

Takýmto z neba zoslaným štítom šťastia je pre nás „Verím v Boha“, ochráni nás pred malomyseľným poklesnutím, pred diabolskými pokušeniami, pred náboženským pochybovaním, pod jeho ochranou isto obsiahneme, za čo sa každodenne modlíme: život večný. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)