Missa papalis – veľkolepý vrchol predkoncilového liturgického slávenia

Karol Gazdík
28. júla 2023   Cirkev História

30. júna ubehlo 60 rokov, kedy bol v roku 1963 korunovaný sv. Pavol VI., pápež, ktorý sa spája s liturgickou reformou II. vatikánskeho koncilu. Bola to posledná veľkolepá korunovácia v rímskej Cirkvi, ktorej predchádzala i korunovačná pápežská omša – jeden z dôvodov, kedy sa tento najvyšší stupeň sv. omše slávil. Pavlov nástupca, pápež Ján Pavol I. sa rozhodol nenechať sa už korunovať a namiesto toho usporiadať menej prepracovanú „slávnostnú svätú omšu pri príležitosti začiatku jeho služby ako najvyššieho pastiera“ v septembri 1978.

Úplne poslednou „tridentskou“ slávnostnou pápežskou omšou, slávenou podľa starodávneho zvyku rímskej Cirkvi, bola omša celebrovaná Pavlom VI. 18. októbra 1964 pri príležitosti kanonizácie ugandských mučeníkov. Ako správne poznamenala redakcia stránky a projektu Caeremoniale Romanum, mapujúc liturgiu a mravy rímskej Cirkvi: „Nie je to tak dávno, čo boli pápežské obrady v doslovnom zmysle slova „živou“ liturgiou rímskej Cirkvi… Veľmi rýchlo a veľmi ľahko bolo toto veľké a nádherné dedičstvo pošliapané…“

Rozhodol som sa osloviť redakciu Caeremoniale Romanum, aby som od nich získal autorské povolenie na uverejnenie niektorých ich skvelých obrázkov (v rámci ich projektu zväčšených, graficky vylepšených a kolorovaných), mapujúcich slávnostné pápežské liturgie, ktoré by užitočne doplnili tento článok a o čosi viac nám priblížili tú nádheru, ktorú, dúfam, ešte niekedy uvidíme v tejto modernej dobe. Milovníkom starej predkoncilovej liturgie odporúčam, aby ich projekt na sociálnych sieťach sledovali. Je to naozaj skvelý zdroj informácií, ktoré mnohokrát prispeli i k doplneniu mojich rokmi získaných poznatkov. Poďme však poporiadku a začnime opakovaním ako v škole…

Zopakovanie: 5 stupňov sv. omše

Skôr než začnem písať o veľkolepej pápežskej slávnostnej omši, bolo by vhodné v krátkosti zrekapitulovať to, o čom nás poúča malý latinsko-slovenský misál z roku 1952. K tomu si dovolím doplniť i pár mojich malých poznatkov. Prvotní kresťania (nie počas prenasledovania) slávievali len slávnostné omše, tiché omše neboli známe. V predkoncilovom obrade však rozlišujeme 5 stupňov sv. omše podľa liturgickej formy, od najvyššej:

1. Omša pápežská (Missa papalis), o ktorej budeme dnes hovoriť;

2. Omša biskupská alebo tiež pontifikálna (Missa pontificalis) – celebruje ju biskup alebo cirkevný hodnostár, ktorý má výsadu užívať biskupské insígnie, teda pontifikálie. Odtiaľ latinský názov pre tento stupeň omše.

3. Omša slávnostná (Missa solemnis). Ľud ju volá aj asistovaná omša či „trojkňazská“, nakoľko pri nej asistujú klerici vyšší (diakon) a nižší (subdiakon, akolyti). V omši sa spieva a využíva kadidlo – incenzácia oltára, celebranta a prítomných. Subdiakon od ofertória do Pater Noster, stojac pred najnižším stupňom oltára, drží pred svojou tvárou paténu zahalenú do náplecného véla. Subdiakon tu vlastne vystupuje v role cherubína, znázorňujúc akúsi neschopnosť hľadieť na Božiu slávu.

4. Omša spievaná (Missa cantata) – je to zjednodušená slávnostná omša, pri ktorej posluhujú len nižší klerici. Je doprevádzaná spevom. Slávnostný charakter sa môže zvýšiť tým, že jeden klerik alebo miništrant posluhuje celebrantovi pri misáli a plní úlohu ceremoniára a použije sa kadidlo. Pri všetkých týchto omšiach je predpísaný liturgický spev – to je spievanie textov latinsky tak, ako sú v misáli.

5. Omša tichá (Missa lecta) – všetky texty omše číta sám kňaz potichu. Asistuje mu jeden alebo dvaja miništranti. Celý čas, okrem evanjelia, sa kľačí. Tento stupeň omše, kedy kňaz modlitby len číta, môže byť doplnený spevom ľudových piesní z JKS. Koniec koncov sú piesne v JKS „šité“ práve na tieto tiché sv. omše.

Tradičné pápežské paramenty

Pochopiteľne, skôr než sa pápež odobral celebrovať sv. omšu, musel byť oblečený do paramentov, teda súboru liturgických rúch. Tí z vás, ktorí niekedy navštívili predkoncilovú biskupskú omšu, mohli vidieť, že i biskup prechádza náročným procesom obliekania rôznych liturgických rúch s presne stanovenou postupnosťou a sprievodnými modlitbami. Pápežovi však pri slávnostnej pápežskej omši prislúchalo ďaleko viac paramentov ako biskupovi. K ich špecifikácii som si pripravil nasledujúci obrázok, ku ktorému som pripojil akúsi číselnú legendu s popisom.

Medzi paramentami ctihodného pápeža Pia XII. môžeme pozorovať nasledovné liturgické rúcha: mitra pretiosa, tiara, mantum so štólou, štóla na omšu, ornát s albou, subcinctorium s cingulom a manipulom, falda, pontifikálne sandále alebo črievice, pálium, pravdepodobne šnúra na pektorál (náprsný kríž), pápežské rukavice, dalmatika, fanon a tunika alebo tunicella.

Neoznačený kus látky s krížom (ten pod štólou) som dlho nevedel sám identifikovať a až časom som vďaka projektu Caeremoniale Romanum zistil, že ide o plátno na uchytenie sviece, ktorú nosil pápež pri určených procesiách a ktoré malo chrániť jeho ruku pred kvapkajúcim voskom. Naposledy použil túto liturgickú textíliu sv. Ján Pavol II. počas Veľkonočnej vigílie na Námestí sv. Petra 21. apríla 1984, čo už bolo v pokoncilovej liturgii.

Proces pápežovho obliekania začal oblečením bielej chórovej sutany, ktorá sa od tej „civilnej“ sutany – „domáce“ oblečenie pápeža používané denne – trochu líšila. Podobne ako chórové sutany pre iných prelátov, bola aj tá pápežova zdobená strapcovými fiocchi na fascii a vyrobená z hodvábu s moiré efektom. Na sutanu bola pápežovi oblečená pápežská falda, čo je vlastne odpojiteľná vlečka, ktorá pápeža predlžovala nielen vzadu, ale aj vpredu. Preto mu ju musela asistencia počas kráčania vpredu držať nadvihnutú. Nasledoval humerál, ktorý si na sutanu ako prvý obliekajú i kňazi, a potom alba prepásaná cingulom.

Na albu s cingulom bola nasadená štóla a potom mantum. Mantum je obdobou pluviálu (z lat. pluviale, plášť do dažďa), no je o dosť dlhšie a zdobenejšie. Sediacemu alebo stojacemu pápežovi na tróne zakrývalo mantum nielen nohy, ale aj schodík, na ktorom bol trón umiestnený. Tak dlhé bolo. Podobne ako pri vlečke cappa magna, tak aj tu odkazovala dĺžka „pápežského pluviálu“ na presahovanie človeka úradom, ktorý nosí a ktorý má od samotného Krista.

Takto oblečený pápež bol na sedia gestatoria (prenosný pápežský trón) odnesený do baziliky. Po stranách prenosného trónu boli nesené flabella – veľké vejáre zo pštrosích pier. Na hlave mal pápež, pokiaľ bol už korunovaný, trojitú korunu známu ako tiara. Po prijatí kardinálom-kňazom sa pápež pomodlil pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a potom bol privedený na menší trón na modlitbu Tercie.

Počas spievania žalmov sa pápež pri príprave na svätú omšu modlil odpustkové modlitby. Následne si obliekol liturgické pančuchy v liturgickej farbe dňa. Len pápeži a kardináli mali tú česť mať tieto pančuchy zdobené vyšívanými dekoráciami, hoci častejšie išlo len o ich jednoduché formy vyrobené z hodvábneho lamé. Na pančuchy boli pápežovi obuté črievice, taktiež v liturgickej farbe dňa. Aj v tomto prípade mal iba pápež a kardináli právo mať pontifikálne črievice zdobené výšivkou, pričom výšivka v tvare kríža patrila len pápežovi.

Po dokončení Tercie sa mantum a jeho sprievodná štóla vyzliekli, pápež si umyl ruky a potom mu bolo nasadené subcinctorium. Subcinctorium je podľa Katolíckej encyklopédie časť ozdobného rúcha, ktoré je určené výhradne pápežom. Formou je podobné manipulu, je však širšie. Rozmery sú približne 55 cm na dĺžku. Pripevnené bývalo na pravej strane k cingulu.

V ranej forme bolo vyrábané v červenej a bielej farbe, neskôr vo všetkých liturgických farbách. Na jednej strane je zlatom vyšívaný Agnus Dei, na druhej kríž. Subcinctorium je zmieňované už na konci 10. storočia v Sacramentariu ako balteus. Z roku 1030 poznáme aj názov proecinctorium, v tom, čo je známe ako „Missa Illyrica“.

Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že subcinctiroum slúžilo na zabezpečenie alebo zachytenie štóly k cingulu. Koncom 13. storočia už išlo viac-menej len o ozdobnú časť rúcha. Podľa záznamov z 11. storočia bola tomuto paramentu ako ozdobe venovaná veľká pozornosť. Najskôr sa používalo na území Francúzska, odkiaľ sa rozšírilo do Talianska, a to koncom 1. tisícročia. V stredoveku ho okrem pápežov nosili aj biskupi a na niektorých miestach aj kňazi. V 16. storočí sa však stal doplnkom výhradne určeným pre pápeža a biskupov z cirkevnej provincie Miláno.

V priebehu stáročí sa k tomuto paramentu pridružili rôzne symboly. Napríklad jeden z nich odkazoval na pozostatok almužny, ktorú pápeži nosili na opasku, aby ju potom dávali núdznym, čo bol znak pokory. Alebo symbol ručníka, ktorým Ježiš na Zelený štvrtok umýval apoštolom nohy. Podľa sv. Augustína išlo o pozostatok odevu židovského veľkňaza, tzv. epigonácie alebo palitsa, teda súčasť odevu v tvare štvorca, ktorý nosia pravoslávni biskupi na Východe.

V procese obliekania nasledoval náprsný kríž, za ním fanon – pápežské rúcho zložené z dvoch kusov hodvábneho plátna, ktoré tvorí spodnú a hornú polovicu. O fanone sa hovorí, že predstavuje štít viery, ktorý chráni Cirkev. Jeho vertikálne zlaté a strieborné prúžky pritom vyjadrujú jednotu a nedeliteľnosť latinskej západnej a byzantskej východnej Cirkvi, ktorá spočíva na pleciach Petrovho nástupcu. Svojou funkciou je podobný humerálu, kde spodná časť fanonu je umiestnená na vrchu alby a náprsného kríža. Na túto spodnú časť fanonu bola nasadená štóla. S hornou časťou sa čakalo do oblečenia ornátu. Po štóle nasledovala pontifikálna tunicella a dalmatika – rúcha z veľmi tenkého hodvábu, aby sa dali ľahko nosiť na sebe a nepridávali príliš na objeme.

Ďalej boli pápežovi nasadené pontifikálne rukavice. Podobne ako črievice a pančuchy, boli v liturgickej farbe dňa. Po nich bol pápežovi oblečený ornát. V tomto bode bola horná časť spomínaného fanonu stiahnutá cez ornát, čím sa vytvoril akýsi veľký golier, ktorý spočinul na ornáte, zakrývajúc plecia pápeža. Na fanon sa nasadilo a pripevnilo pálium, a na hlave pápeža spočinula mitra (infula) – prilbica ochrany a spásy, ktorá ozbrojuje hlavu nositeľa dvoma rohmi Starého a Nového zákona, aby stál hrozivo pred nepriateľmi Pravdy. Počas pápežskej (i pontifikálnej) omše sa používali dva typy mitier – bohato zdobená a drahými kameňmi osádzaná mitra pretiosa (vzácna mitra), ktorá bola v určitých častiach liturgie nahrádzaná za ľahšiu mitru auriphygiata (zlatá mitra) ušitú zo zlatých nití. Počas pokánia a v niektorých iných obdobiach sa používala mitra simplex, ušitá z bielej striebornej látky zdobenej zlatom.

Zostáva už len prsteň, ktorý sa navliekal na prst cez pontifikálne rukavice a nakoniec manipul, ktorý asistencia nasadila na ľavú ruku pápeža, podobne ako ostatným prelátom, až na záver stupňových modlitieb pri úpätí oltára. Pápež užíval špeciálny manipul prepletený červenými a zlatými niťami, ktorý symbolizoval jednotu východného a západného obradu katolíckej Cirkvi.

Nosili pápeži tradične iba červené a biele rúcha?

Túto otázku si položil už v názve svojho článku Shawn Tribe, ktorý sa na stránke liturgicalartsjournal.com venuje hlavne klerickým odevom. Ide totiž o časté tvrdenie, ktoré však v sebe má i štipku pravdy. V posledných storočiach bolo totiž verejných pápežských omší, v porovnaní so súčasnosťou, oveľa menej. Liturgickou raritou bola slávnostná pápežská omša, ktorá sa v živote Cirkvi – ako Vianoce, Veľká noc, sviatok sv. Petra a Pavla či kanonizácie nových svätých – ponúkala len čiastočne. Dôvodom boli praktické obradné požiadavky, ktoré sa spájali s organizovaním slávenia. Prihliadalo sa aj na zvyčajne pokročilý vek pápeža a daň, ktorú si takéto obrady mohli vyžiadať na jeho zdraví. Shawn Tribe sa zamýšľa i nad výnimočnosťou a čarom tohto občasného slávenia, pretože platí, že čím pravidelnejším a rutinnejším sa niečo stáva, tým viac to má naša ľudská prirodzenosť tendenciu devalvovať.

Okrem verejných slávnostných pápežských omší sa pápeži zúčastňovali poloverejne aj na omšiach, ktoré sa slávili v Sixtínskej kaplnke. Tu sa pápež stretával s pápežským dvorom a úzkym okruhom vybraných hostí. Primárne tu však pápeži neboli celebrantmi, skôr boli na omši liturgicky prítomní. Ide o formu, ktorú označujeme ako Missa coram Summo Pontifice, teda „omše pred pápežom“. Za pápeža slávil Eucharistiu ako celebrant jeden z kardinálov. Pápež v tom čase sedel na tróne a v predpísané okamihy do bohoslužby vstupoval. Príležitosťou na takúto formu sv. omše bol napríklad Svätý týždeň. Preto nie je ani v dnešných časoch nič neobvyklé na tom, že pápež František býva na niektorých omšiach len liturgicky prítomný, sediac na „tróne“ v pluviáli.

Tieto skutočnosti by nám však mohli vsugerovať falošný dojem, že pápeži omše takmer neslávili, čo nie je pravda. V súkromí totiž slúžievali nižší stupeň pápežskej omše. Angličtina má na to pojem papal Low Mass. Podobný nižší stupeň majú aj biskupské omše, ktoré označujeme Missa prelatizia, čo je vlastne tichá biskupská omša. V takomto prípade si biskup pod ornát neoblieka obvyklú (na pontifikálnych omšiach prítomnú) tunicellu a dalmatiku, ktoré v spojení s ornátom symbolizujú plnosť kňazského svätenia.

No a tu sa dostávame k pointe. Pápeži si pri slúžení „tichých pápežských omší“ obliekali akúkoľvek liturgickú farbu (v posledných storočiach však namiesto čiernej červenú – pápežova tradičná farba smútku, pod ktorou nosil fialovú štólu), ktorú požadovali rubriky konkrétnej svätej omše. Tieto príležitosti boli zjavne súkromnejšie a menšie a boli zriedkakedy videné. Verejne videné bývali len slávnostné pápežské omše, ktorých dátumy pripadali na príležitosti, kedy bola predpísaná biela alebo červená liturgická farba.

Priebeh slávnostnej pápežskej omše

V slávnostnej pápežskej omši bol prítomný značný počet hodnostárov a asistencie. Každý mal svoju úlohu, aj keď väčšinu času len stál. Pôsobil tu v pluviáli oblečený kardinál-biskup ako presbyter asistent, teda pomocný kňaz. Táto pocta pripadala pri najslávnostnejších príležitostiach kardinálovi-biskupovi z Ostie, dekanovi kolégia kardinálov. Kardináli-diakoni pôsobili ako apoštolskí „omšoví“ diakoni a pomocní diakoni „trónu“. Ako apoštolský „omšový“ subdiakon slúžil audítor Sacra Rota. Boli tam aj gréckokatolícki – diakon a hipodiakon (subdiakon), pridelení podľa byzantského obradu. Ostatné úrady obsadili asistenti pápežského stolca, členovia prelátskych kolégií a podobne.

Úvodnú časť tohto pompézneho slávenia som už spomínal pri tradičných odevoch pápeža, ktoré sa pri Missa papalis používajú. Neopísal som však pápežov slávnostný vstup do Baziliky svätého Petra, iba to, že bol nesený na sedia gestatoria s vejármi po stranách. Tento sprievod sprevádzala Silveriho symfónia, fanfára hraná na trúbkach šľachtických gárd zrušených v roku 1970. Kvôli nesprávnemu pochopeniu mena Silveri to angličtinári niekedy označovali ako „zvuk strieborných trúb“.

Na čele vstupného sprievodu stáli kardináli, biskupi a preláti, pridelení podľa svojej hodnosti a v predpísanom poradí. Turifer a siedmi akolyti sprevádzali krucifera (nositeľa kríža) a apoštolský subdiakon niesol Evanjeliár. Na konci sprievodu bol pápež nesený na sedia gestatoria. Sprevádzal ho sprievod, v ktorom bola švajčiarska garda vo svojich farebných uniformách a členovia rímskej šľachty vo formálnych dvorných odevoch. Občas sa nad hlavou pápeža niesol aj baldachýn.

Pri schádzaní z prenosného trónu zdvihli pápežovi dvaja apoštolskí protonotári prednú časť faldy a dvaja pápežskí komorníci mu niesli vlečku. Dekan Roty niesol mitru zdobenú drahokamami (mitra pretiosa) a nakoniec dvaja patriarchovia alebo arcibiskupi niesli knihu a bugiu (malý svietnik so sviečkou). Nasledujúce časti sprevádzané modlitbou Tercie a prezliekaním už poznáme.

Samotná omša prebiehala podľa rubrík slávnostnej pontifikálnej omše, ktorú slúžia biskupi, no s určitými rozdielmi. Po prvom incenzovaní pobozkali kardináli-diakoni pápeža na líce a prsia a pápež sa usadil na trón pred Katedrou svätého Petra v apside. Epištolu spieval najprv v latinčine apoštolský subdiakon a potom v gréčtine hipodiakon byzantského obradu. Po epištole pristúpili obaja subdiakoni k trónu a pobozkali nohy pápeža. Podobne evanjelium spieval najprv v latinčine apoštolský kardinál-diakon a potom v gréčtine diakon východného obradu. Latinské evanjelium sprevádzalo sedem sviec, grécke evanjelium dve. Po evanjeliu boli obe evanjeliové knihy prinesené k pápežovi, ktorý ich pobozkal.

Zaujímavé bolo premieňanie, respektíve pozdvihovanie Kristovho Tela a Krvi. Počas pozdvihovania sa pápež totiž otočil v polkruhu na epištolovú a evanjeliovú stranu, ukazujúc premeneného Krista na tri strany. Pozdvihovanie sprevádzal zvuk trúbok šľachtickej gardy hrajúcej Silveriho symfóniu. Pri pápežskej omši sa totiž nikdy nepoužívali oltárne zvonce. Celkový obraz dotváralo osem prelátov, ktorí držali sviece.

Osadenstvo slávnostnej pápežskej omše si môžeme opísať na základe tejto skvelej fotografie znázorňujúcej slávenie omše v nedeľu Zmŕtvychvstania Krista, ktorú celebroval sv. Ján XXIII., no už bez použitia faldy.

Pri oltári sú zľava: v pluviáli oblečený biskup ako asistent pri svieci, taktiež v pluviáli oblečený kardinál-biskup ako presbyter asistent, pápež a apoštolský diakon, za ktorými je vidieť pápežského ceremoniára. Pri ňom stoja ďalší ceremoniári, turifer a ďalší asistenti v pluviáloch. Dole v strede sú to kľačiaci kardináli-diakoni v role diakonov trónu, ktorí majú na chórových odevoch oblečené dalmatiky. Na najspodnejšom stupni vľavo kľačí subdiakon s funkciou krucifera. Vedľa neho môžeme aj vidieť o pätu stĺpa opretý procesiový kríž. V strede kľačí apoštolský subdiakon, tradične si zakrývajúci tvár paténou držanou v náplecnom véle, a po jeho stranách stoja uklonení hipodiakon a diakon byzantského obradu. Pod oltárnymi schodmi kľačia po stranách preláti so sviecami a v žiarivo červených mantellone so zimnou kožušinou tzv. prelati di mantellone. Tí mali na starosti pápežské insígnie, napríklad tiaru či mitru pretiosa, ktoré sú spolu s relikviami vystavené na oltári.

Zaujímavým zvykom bolo, že časť chleba a vína použitého na omšu skonzumoval sakristián a „čašník“ v prítomnosti pápeža, čo bola zo skorších čias prevencia pred prípadným jedom, neskôr už len pozostatkový obrad s názvom praegustatio. Dôstojný pán PaedDr. Károly Balogh mi svojho času spomínal, že obrad praegustatio sa používal aj na pontifikálnych omšiach slávených ostrihomským arcibiskupom.

Po udelení bozku pokoja pomocnému kňazovi a pomocným diakonom sa pápež postavil na trón a tam v stoji prijal prijímanie. Toto bolo jediné privilégium rímskeho biskupa, ktoré nebolo nikomu žiadnym spôsobom udelené. Ceremoniár umiestnil na paténu dvanásťlúčovú hviezdičku (niečo podobné ako východný asterisk), aby zakryla Kristovo Telo. Apoštolský diakon pozdvihol paténu do výšky čela, aby ju videl ľud aj pápež. Potom vložil paténu do rúk apoštolského subdiakona, ktorý bol zahalený bohato vyšívaným závojom známym ako linteum pectorale, aby mohol priniesť Sviatosť pápežovi na trón. Potom apoštolský diakon povýšil kalich rovnakým spôsobom ako paténu, obradník prikryl kalich vyšívanou pallou a diakon ho odniesol k trónu. Pápež potom prijal časť z premenenej hostie a Kristovu Krv.

Prijímanie Kristovej Krvi sa realizovalo špeciálnym spôsobom: prostredníctvom trojdutinovej zlatej liturgickej slamky zvanej fistula. Počas karolínskeho obdobia sa používanie tohto nástroja hojne rozšírilo v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Anglicku a Poľsku, ako aj v rádoch cisterciánov a kartuziánov. Stala sa rozšíreným spôsobom podávania Pánovej Krvi veriacim až do 13. storočia, kedy sa prijímanie pod druhým spôsobom začalo vytrácať a fistula sa tak stala doménou pápežských omší. Dôvod takéhoto prijímania by mal byť zakotvený v úcte – aby ani len kvapka Kristovej Krvi nemala šancu kvapnúť mimo kalich. Predsa len prijímanie na tróne je iné, ako keď kňaz prijíma pri oltári, kde prípadná kvapka padne na korporál či oltárne plachty.

Potom pápež rozdelil zvyšok hostie, dal prijímanie diakonovi a subdiakonovi; diakon sa postavil na prijímanie a subdiakon si kľakol. Potom pobozkali pápežov prsteň a on im dal bozk pokoja. Len títo traja jednotlivci prijali sväté prijímanie. Diakon a subdiakon sa potom odobrali k oltáru, kde urobili úkony purifikácie.

Pápež sa potom vrátil k oltáru, aby dokončil svätú omšu. Po požehnaní omšový presbyter asistent zverejnil plénum odpustkov pre všetkých prítomných. Na konci posledného evanjelia sa išiel pápež posadiť do sedia gestatoria, kde mu nasadili tiaru a odišiel z baziliky v rovnakom sprievode ako prichádzal.

Pokiaľ však išlo o korunovačnú omšu, tak nasledoval obrad korunovácie. O tej však až niekedy nabudúce. Cenným zdrojom tohto článku boli poznatky z Caeremoniale Romanum a zo stránok liturgicalartsjournal.com.

Súvisiaci článok: Pápežská korunovácia

PDF (formát pre tlač)