Konvertiti zo židovstva: François-Marie-Paul Libermann

Branislav Krasnovský
20. júla 2021   Cirkev   Konvertiti

François-Marie-Paul Libermann sa narodil 14. apríla 1804 vo váženej a hlboko veriacej židovskej rodine a zomrel 2. februára 1852. Jeho sviatok sa slávi dňa 2. februára, dňa 1. júna 1876 ho pápež Pius IX. vyhlásil za ctihodného.

Lazare Libermann, otec mladého Jacoba (ktorý si až pri katolíckom krste zvolil meno François-Marie-Paul) bol ortodoxným rabínom židovskej komunity v meste Saverne v Alsasku a strýkom hlavného francúzskeho rabína Salomona Ulmanna. Samozrejme, že rabínsky otec robil všetko preto, aby sa aj jeho syn (v poradí piate z deviatich detí) stal rabínom. Mladý François začal v roku 1822 navštevovať známu židovskú ješivu v meste Metz a ako neskôr vo svojich pamätiach uviedol „v ješive definitívne stratil vieru v judaizmus“. Duchovne sa čoraz viac vzďaľoval od svojich spolužiakov a začal čítať Rousseaua (oslovilo ho najmä jeho dielo Emil alebo o výchove), nakoniec padol až do osídiel agnosticizmu.

Na ješive sa mu darilo problémy s vierou tutlať. Keď sa mu však dostal do rúk hebrejský preklad Evanjelií, opatrený židovskými kritickými poznámkami, hlboko ho to zasiahlo. Libermann, ktorý bol počas celého svojho života vysoko morálnou osobou, sa do Evanjelií začítal a ostal uchvátený morálnosťou Ježišovho učenia, hoci Ježiša Krista v tomto období ešte stále pod vplyvom rabínskej výchovy a vzdelania odmietal a vnímal negatívne. Čím viac však Evanjeliá študoval a čím viac sa snažil v nich objaviť klamstvá a nepravdy, tým viac sa jeho výhrady voči Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi a Evanjeliám strácali a tým viac si ho katolicizmus (aj cez sv. Pavla) získaval.

Po štúdiu v Metz ho otec poslal študovať do Paríža, kde sa však mladému Françoisovi dostalo okrem Evanjelií do rúk aj dielo Charlesa Françoisa Lhomonda o katolicizme s názvom Dejiny kresťanskej náuky. Toto dielo mladého Françoisa doslova uchvátilo. Lhomond bol francúzsky kňaz, vzdelaný teológ a univerzitný pedagóg (1727 – 1794), ktorého si vážili kvôli jeho vzdelanosti v celej Európe. V roku 1792, počas Francúzskej revolúcie sa dostal do väzenia, pretože ako kňaz odmietal prisahať vernosť Francúzskej republike a ústave a odmietal zavrieť kostol, v ktorom odvážne napriek zákazom slávil Sväté omše. Dostal sa do republikánskeho väzenia, našťastie sa ešte pred vypuknutím najhoršej vlny šialeného robespierrovského teroru z väzenia dostal.

Počas pobytu v Paríži jeden z jeho blízkych židovských priateľov konvertoval na katolicizmus. Jeho pochybnosti ohľadne židovskej viery neustále rástli. V Paríži čoraz častejšie tajne navštevoval katolícke chrámy a po dlhšom vnútornom boji sa rozhodol stať katolíkom. Zašiel za katolíckym kňazom, prijal sviatosť Krstu a keďže sa veľmi dobre orientoval v Svätom písme a poznal základy katolíckeho katechizmu, bolo len otázkou času, kedy prijme aj ďalšie sviatosti. 24. decembra 1826 symbolicky prijal po prvýkrát Eucharistiu a jeho život získal nový rozmer.

François pochopil, že jeho úlohou je študovať Sväté písmo, stať sa katolíckym kňazom a pomáhať dušiam, ktoré najviac potrebujú Božie Milosrdenstvo. Vo svojich pamätiach uviedol, že konverzia na katolicizmus nebola u neho z ľudského hľadiska jednoduchá, vedel totiž, že svojou konverziou na katolicizmus hlboko raní svoju rodinu. Cítil však, že v Evanjeliách a v Ježišovi Kristovi je pravda, ktorú Židia odmietajú a tým sa sami duchovne ochudobňujú. Cítil, že sa musí stať katolíkom, pretože ho židovská viera už viac nenapĺňala.

V ušiach mu rezonovalo novozákonné 61Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ 62 Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9,61-62)

V roku 1827, krátko po svojom Krste vošiel do kňazského seminára v Saint-Sulpice a doslova za sebou zavrel dvere predchádzajúceho života. Keď sa jeho otec, rabín v Saverne dozvedel, že sa jeho syn stal katolíkom a rozhodol sa stať (ešte aj) katolíckym kňazom, roztrhol si šat, vysypal si popol na hlavu, syna preklial a oplakal ako mŕtveho, rovnako tak učinili aj jeho matka a súrodenci.

Počas teologických štúdií ochorel mladý François na epilepsiu. Krátko pred vysvätením na diakona v roku 1829 dostal prvý vážny epileptický záchvat (v židovských kruhoch vtedajšieho Francúzska sa uvádzalo, že kliatba otca Lazara padla na úrodnú pôdu). Zo Saint-Sulpice mladý François odišiel zo zdravotných dôvodov do Issy-les-Moulineaux a neskôr do Rennes. Štúdium sa mu predlžovalo a bolo zrejmé, že pokiaľ sa záchvaty neskončia, nebude môcť získať žiadne svätenia.

V seminári sa mladý a neustále sa modliaci François stretol s dvoma kreolskými študentami (černošskí miešanci), Frédéricom Levavasseurom a Eugènom Tisserantom, ktorí dôverne poznali pomery vo francúzskych kolóniách v Afrike. 28. októbra 1839, na sviatok apoštolov Šimona a Júda Tadeáša, pocítil v srdci vnútornú výzvu, aby sa venoval misijnej činnosti. Spoločne s Levavasseurom a Tisserantom začali uvažovať o novom projekte evanjelizácie černošského obyvateľstva vo francúzskych kolóniách. V roku 1839 sa v Notre Dame uskutočnila veľká spoločná modlitebná kampaň a trojica študentov nadchla svojím evanjelizačným projektom mnohých francúzskych kňazov. V tom čase si do svojho denníka napísal: „Musíme zostať v úplnom pokoji a v dôvere v Boha a úplne sa odovzdať Božej milosti…“

V roku 1840 odišiel François do Ríma, aby predstavil svoje návrhy na misijnú činnosť v Afrike a získal súhlas pre vznik novej kongregácie, ktorá by sa venovala evanjelizácii černošského obyvateľstva. Pomáhal mu Paul Drach, ďalší konvertovaný Žid, ktorý sa stal knihovníkom pápežskej Svätej kongregácie pre šírenie viery. Françoisa prijal na audiencii samotný pápež Gregor XVI., ktorý uviedol, že projekt schváli, ak František prijme kňazskú vysviacku.

Po vysvätení za diakona, 10. augusta 1841, bol François Libermann vysvätený za kňaza 18. septembra 1841 v Amiens – kvôli zlému zdravotnému stavu a epileptickým záchvatom tak štúdium Françoisa Libermanna trvalo dlhých 15 rokov.

Po vysviacke vytvoril François-Marie-Paul Libermann v septembri roku 1841 Kongregáciu Najsvätejšieho Srdca Panny Márie, ktorá mala vykonávať misijnú činnosť medzi černošským obyvateľstvom najmä vo francúzskych kolóniách v Afrike. Kongregácia Najsvätejšieho Srdca Panny Márie rýchlo rástla a čiastočne si konkurovala s Kongregáciou Svätého Ducha, ktorú na začiatku 18. storočia, 27. mája 1703, založil mladý klerik Claude-François Poullart des Places (1679 – 1709).

Pôvodne sa mala Placesom založená kongregácia venovať ľudovým misiám, pomerne skoro sa však začala orientovať na zahraničné misie, najmä na misie medzi černošským obyvateľstvom. Počas Francúzskej revolúcie kongregáciu zrušili, dočasne ju obnovil Napoleon Bonaparte, definitívne svoju činnosť obnovila po porážke Napoleona v roku 1816.

V roku 1842 kňaz François Libermann získal od biskupstva v Amiens majetok Neuville, kde vybudoval kaplnku a budovu pre ubytovanie misionárov (záujem o misionársku činnosť bol značný, takže v roku 1846 museli získať ďalšiu budovu). Prví tridsiati budúci misionári sa začali pripravovať na svoju misijnú činnosť.

Prvý odchod misionárov do africkej Guiney sa uskutočnil v roku 1843, začiatok však nebol práve najšťastnejší. Sedem z desiatich kňazov zomrelo krátko po príchode do Guiney na následky tropických chorôb, ale ani tento bolestný neúspech nezastavil život Kongregácie Najsvätejšieho Srdca Panny Márie.

V roku 1848 sa Svätá Stolica rozhodla spojiť Kongregáciu Svätého ducha, založenú v roku 1703 a Kongregáciu Najsvätejšieho Srdca Panny Márie, založenú v roku 1841 do jednej kongregácie s názvom Kongregácia Svätého ducha pod ochranou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (lat. Congregatio Sancti Spiritus sub tutela Immaculati Cordis Beatissimae Virginis Mariae).

François-Marie-Paul Libermann sa stal prvým generálnym predstaveným tejto novej kongregácie. Novovzniknutá kongregácia s vervou pokračovala v systematickej misijnej činnosti medzi domorodým obyvateľstvom vo francúzskych afrických kolóniách. V jej čele stál oveľa neskôr aj Mons. Marcel-François Lefebvre, neskorší zakladateľ Kňazského bratstva sv. Pia X., prvý arcibiskup senegalskej metropoly Dakar a významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu.

Keď sa François Libermann stal hlavou Kongregácie Svätého ducha pod ochranou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, v jednom zo svojich prvých vystúpení k spolubratom uviedol: „Som presvedčený, že ak máme byť úspešní a robiť to, čo Boh chce, musíme sa absolútne zbaviť všetkého, čo nie je Boh. Duch Svätý vždy klope na dvere nášho srdca a my horlivo túžime, aby vstúpil a plný tejto túžby mu aj otvárame dvere nášho srdca. Ale ako môže Duch Svätý vstúpiť do nášho srdca, keď nájde srdce, ktoré je naplnené ľudskými náklonnosťami? Ako má vstúpiť do nášho srdca, keď sme mu neurobili miesto? Ale Duch Svätý napriek všetkému ochotne čaká pred naším srdcom a prejavuje nám nepredstaviteľnú náklonnosť svojím čakaním, pokiaľ si my vo svojom srdci neurobíme aspoň čiastočne poriadok a nevytvoríme mu tam na začiatku aspoň maličké miesto, kde by mohol prebývať. Bratia nezabúdajme, čím viac priestoru získa Duch Svätý v našich srdciach, tým budeme silnejší. Len s pomocou Ducha Svätého dokážeme vyčistiť celé naše srdce a zbaviť sa všetkých našich neduhov…“

Zdravotný stav Françoisa Libermanna nikdy nebol práve najlepší. Nemohol odcestovať do Zámoria, pretože by tam na následky tropických chorôb zahynul. Preto verboval a vzdelával misionárov a dobrovoľných laikov, ktorí chceli pomáhať predovšetkým černošskému obyvateľstvu v Afrike. Evanjelizácii čiernej Afriky venoval všetky svoje sily. Ako hlava Kongregácie Svätého Ducha pod ochranou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie riešil všetky vzniknuté teologické, politické a ekonomické problémy, vytváral pokyny pre misionárov a jeho práca sa istým spôsobom stala aj jeho duchovným testamentom. Jedným z hlavných cieľov otca Libermanna bolo vytvoriť domorodé duchovenstvo, ktoré by sa neskôr mohlo venovať evanjelizácii svojich pôvodných bratov, pretože veril, že domorodí misionári budú mať väčší úspech v misijnej činnosti ako bieli misionári. Ako sa ukázalo, nemýlil sa.

François Libermann vždy viedol členov Kongregácie, aby v domorodom obyvateľstve Afriky videli svojich bratov vo viere. Aby viedli domorodé obyvateľstvo k zodpovednosti a aby umožnili černochom participovať na vývoji vlastného katolíckeho spoločenstva. V 19. storočí, keď v Spojených štátoch ešte existovalo otroctvo (ktoré v Európe skončilo už v 5. storočí) a černoch tu mal menšiu cenu ako dobytok, bol prístup Francoisa Libermanna a členov jeho kongregácie k černochom úplne iný. Do Ríma napísal kardinálom list, v ktorom doslova uviedol: „Máme šťastie, že môžeme potvrdiť vašim Eminenciám, že černosi sú všeobecne vo všetkých krajinách, v ktorých ich naši misionári videli, prirodzene dobrí, jemní, citliví a vďační. Čierni nie sú o nič menej inteligentní, ako iné národy.“

V roku 1851 sa jeho zdravotný stav začal prudko zhoršovať. Sťažoval sa na intenzívnu únavu, ktorá mu často nedovoľovala opustiť jeho vlastnú izbu. V januári 1852 sa jeho stav ešte viac zhoršil, 27. januára 1852 prijal viatikum a 2. februára 1852 zomrel obklopený svojimi bratmi.

Duchovné dielo Kongregácie, ktoré obnovil a viedol François-Marie-Paul Libermann žije dodnes. V roku 2012 mala Kongregácia takmer 3000 členov (29 biskupov, približne 2200 kňazov, 770 rehoľníkov), jej domy sa nenachádzajú len v Afrike, ale aj v Ázii, v Európe, na americkom kontinente, v Oceánii – všade tam, kde je ich činnosť potrebná.

PDF (formát pre tlač)