Koncept spravodlivej vojny nie je zastaraný, naopak, je potrebnejší ako kedykoľvek predtým

Matej Gavlák
3. júna 2026   Politika Spoločnosť   Komentár

Pápež Lev XIV. vo svojej prvej encyklike s názvom Magnifica humanitas (Vznešené ľudstvo) odmietol stáročnú katolícku teóriu „spravodlivej vojny“ ako „zastaranú“. Ibaže, západná civilizácia by bez minulých spravodlivých vojen dnes neexistovala; a čo je možno ešte podstatnejšie, bez budúcich spravodlivých vojen zasa zrejme neprežije…

„Zastarané koncepty“

Minulý týždeň sme sa dočkali prvej encykliky pápeža Leva XIV. s názvom Magnifica humanitas, ktorá podľa očakávaní hovorí predovšetkým o probléme umelej inteligencie. Avšak, na všeobecné prekvapenie, encyklika je nakoniec oveľa obšírnejšia a vo svojej posledne kapitole sa venuje aj témam vojny a mieru. Hoci je Magnifica humanitas vo všeobecnosti chválená (a, úprimne, oproti encyklikám pápeža Františka je to skutočné veľdielo), dostalo sa jej aj kritických ohlasov: napríklad otec Jason Charron sa vo svojom videokomentári pýta, prečo sa Lev XIV. úplne vyhol téme hriechu a potreby pokánia?

Posledná, piata kapitola je potom reflexiou na vojnové udalosti, ktoré gniavia súčasný svet. A hoci je komentátormi opisovaná ako veľmi potrebná, predsa obsahuje závažné tvrdenie, ktoré ide proti celkovému 2000-ročnému učeniu katolíckej Cirkvi (čo aj sám pápež do istej miery priznáva). Uvedená stať znie nasledovne:

„Teória „spravodlivej vojny“, ktorá sa až príliš často využívala na ospravedlnenie akéhokoľvek druhu vojny, je v súčasnosti zastaraná. Ľudstvo má k dispozícii oveľa účinnejšie a schopnejšie nástroje na podporu ľudského života a riešenie konfliktov, ako sú dialóg, diplomacia a odpustenie.“

Lev XIV. tu v podstate napodobňuje pápeža Františka, ktorý svojho času taktiež de facto uviedol, že trest smrti je zastaraný koncept. Trest smrti bol pritom po stáročia Cirkvou považovaný za adekvátny pre tie najťažšie zločiny a nikomu by ani vo sne nenapadlo, že ide proti „dôstojnosti človeka“ (nech už tento termín znamená čokoľvek).

Tak, ako sa vo svojej otočke mýlil argentínsky pápež, tak sa v nej mýli aj súčasná hlava katolíckej Cirkvi. A toto tvrdenie sa dá poľahky obhájiť za použitia elementárnej logiky.

Svätci, svätci, svätci

V prvom rade treba povedať, že katolícku teóriu spravodlivej vojny filozoficky rozvinuli dvaja najväčší filozofi v celých dejinách katolíckej Cirkvi, vyhlásení tiež za Učiteľov Cirkvi: sv. Augustín z Hippa v 4. – 5. storočí a potom sv. Tomáš Akvinský v 13. storočí. S podpornými teóriami, na základe ktorých boli aj založené bojové rády templárov či johanitov zas pracoval sv. Bernard z Clairvaux. Všetky tieto osobnosti pritom zjavne čerpali z historických udalostí a reality sveta, v ktorom žijeme.

Je pravdou, že raná Cirkev mala od počiatkov problém s vojnou, armádami a vojakmi, keďže ich podstatou bolo zabíjanie – a teda zdanlivé prekročenie 5. prikázania. A nepovedal tiež Ježiš, že máme nastavovať aj druhé líce, teda nebojovať?

Avšak oponenti tohto kresťanského „pacifizmu“ mali taktiež v rukách silné karty: Ježiš nepovedal vojakom, ktorí sa ho pýtali, čo majú robiť, aby sa vzdali svojho remesla, lebo by bolo „zlé“. Naopak, povedal im len to, aby nikoho nevydierali a aby boli spokojní so svojim žoldom (Lk 3,14). Rovnako tak v Apokalypse sv. Jána rozprávajúcej o budúcich udalostiach, sa jasne uvádza, že na konci sveta sám Kristus zabije Antikrista „mečom vychádzajúcim z Jeho úst“ (Zjv 19,21). Na inom mieste Bohočlovek hovorí, že neprišiel dať pokoj, ale rozdelenie (Lk 12,51), čo taktiež úplne nezodpovedalo pacifistickým predstavám niektorých raných kresťanov.

A v neposlednom rade sú už priamo vo Sv. Písme aj ďalšie dôležité indície, ktoré sa stali základom pre katolícku teóriu spravodlivej vojny – a síce známe porekadlo o tom, že v čase ohrozenia je správne prekuť pluhové radlice na oštepy (Joel 4,10) a príbehy zo Starého zákona ako boli tie o udatných Machabejcoch, vojvodcovi Jozuem, kráľovi Dávidovi, ktorý „zabil desaťtisíce“ nepriateľov (1Sam 18,7), či neporaziteľnom Samsonovi.

A nepovedal sám Boh, že Dávid bol mužom podľa Jeho srdca, hoci celý život bojoval – a teda zabíjal?

Od Južnej Ameriky až po Filipíny

Cirkev si časom uvedomila, že v jej dejinách boli prípady, kedy by bez pozdvihnutia zbrane zostal kresťanský ľud uväznený v okovách, celé kontinenty by nikdy nespoznali pravého Boha, ba celé národy by stratili jedinú spásonosnú vieru.

Už Konštantín Veľký, prvý kresťanský cisár, bol rovnako udatným bojovníkom ako biblický Dávid. Konštantín v zázračnej bitke pri Mulvijskom moste porazil proticisára a utlačovateľa kresťanov Maxentia. V nasledujúcich bitkách porazil ďalších tyranov a lokálnych vládcov, predovšetkým poloblázna Maximina Daiu a tak opätovne zjednotil celú Rímsku ríšu – a pokresťančil ju. Najprenasledovanejšie náboženstvo sa stalo štátnym náboženstvom.

Odvtedy sú kresťanské dejiny plné slávnych bitiek a vojvodcov, z ktorých sa niektorí stali aj svätými (sv. Jana z Arku, sv. Olaf, sv. Ferdinand III. Kastílsky). Ba pri mnohých bojových zrážkach podľa stredovekých kronikárov dochádzalo aj k zázrakom, ktoré pomohli kresťanským vojakom zvíťaziť a boli dôkazom Božej priazne. Spomeňme len zjavenie apoštola sv. Jakuba, ktorý počas španielskej Reconquisty bojoval na koni proti moslimom (priamo ich zabíjal!). Podobné úkazy sa diali aj počas I. križiackej výpravy, kedy anjelské bytosti na bielych koňoch, či dokonca ohnivé jazyky pripravovali o život hordy Mohamedových bojovníkov, čím zachránili posledné hlúčiky kresťanov.

Bez víťazných kresťanských armád by Európa už dávno upadla do moslimského jarma (bitka pri Poitiers, dve bitky o Viedeň, obliehanie Malty), Južná Amerika by sa až o stáročia neskôr zbavila mayskej tyranie a nikdy by sa nestala katolíckou, Filipíny by sa nikdy nestali katolíckymi. Čína sa nestala katolíckou zrejme len preto, že Španieli na poslednú chvíľu odvolali svoju chystanú inváziu do tejto ázijskej krajiny a aj japonskí katolíci prehrali boj o svoju existenciu na bojovom poli, kedy im žiaden európsky národ neprišiel na pomoc.

Len na pripomienku liberálnym katolíkom: mimo katolíckej Cirkvi niet spásy, pamätáte sa, že? Katolícke armády oslobodzovali, zachraňovali i prinášali spásu. Však duše zachránených raz na Poslednom súde vydajú svoje svedectvo…

Spása a či zatratenie?

Sv. Bernard z Clairvaux učí, že keď kresťanskí vojaci v boji zabíjajú pohanských tyranov, v skutočnosti zabíjajú zlo a nie ani tak človeka ako takého. Dá sa povedať, že vo svojej podstate zachraňujú ďaleko viac životov, ktoré by tyrani zmárnili, nehovoriac o posmrtnom živote. Nebolo by pre Severokórejčanov lepšie, keby nejaká kresťanská armáda konečne porazila Kima a založila na severe Kórejskeho polostrova nejaký kresťanský štát? Nebolo snáď správne poraziť Hitlera – hoc aj pomocou tankov a bombardérov?

Historik Tom Holland vo svojej knihe Millennium (o svete okolo roku 1000) zaujímavo uvádza, že Byzantská ríša mala veľký filozofický problém s vojnou a armádami. V skratke, pre dušu Byzatínca (tak sa verilo) bolo katastrofou padnúť na bojovom poli po tom, čo vojak zabil množstvo nepriateľských vojakov. De facto sa to rovnalo okamžitému zatrateniu. V praxi mala však táto filozofia hrôzostrašné následky: byzantské armády často nezmyselne ustupovali, utekali z boja, vyhýbali sa boju. Keďže ich úhlavným nepriateľom bolo arabské moslimské impérium, Byzancia prirýchlo a bez rozumného odporu stratila starobylé kresťanské územia Palestíny, Sýrie, Anatólie, i Sicílie – a, samozrejme, mýtický Jeruzalem – všetky padli do rúk moslimov.

To západní katolíci vnímali problematiku úmrtia na bojovom poli z úplne opačného konca. Pre nich to bola krížová cesta a neraz aj najvyššia obeta. Tak ako sa Kristus obetoval na kríži, aby sme my mohli získať život večný, tak aj sa aj katolícky vojak obetoval na bojovom poli, aby mohli iní získať prístup do Neba. Preto sa istá anglická kráľovná radovala, keď sa dopočula, že jej syn padol počas križiackej výpravy, čím „sa stal mučeníkom“ a „získal korunu večného života“. Tento prístup zachránil Európu, ktorá nepadla do moslimského jarma len vďaka húževnatému odporu.

V minulosti pápeži dokonca garantovali plnomocné odpustky všetkým tým, ktorí sa križiackej výpravy zúčastnili. Zaiste vedeli prečo.

Polícia, mini-armáda a armáda

Pápež Lev XIV. vo svojej encyklike však vlastne hovorí, že doba sa zmenila a dnes už nemožno tieto princípy aplikovať ani na svet, ani na katolícku Cirkev. „Ľudstvo má k dispozícii oveľa účinnejšie a schopnejšie nástroje na podporu ľudského života a riešenie konfliktov, ako sú dialóg, diplomacia a odpustenie,“ píše pápež doslova.

Je to ale pravda? Naozaj sa môžu ľudia v priebehu stáročí zmeniť natoľko, že niektoré z prísnejších cirkevných učení (vrátane trestu smrti) možno považovať za nie viac potrebné?

Samozrejme že nie. A v dnešnej dobe už vôbec nie. V prvom rade, po páde Adama a Evy máme ako ľudia náchylnosť na hriech. Vždy, v každej dobe sa tak budú nachádzať ľudia, ktorí sa budú pokúšať zneužívať, využívať, zotročovať iných ľudí. Neraz aj za pomoci násilia. A proti násilníkom sa vo väčšine prípadov slová použiť nedajú. Koniec-koncov, preto chodia policajti ozbrojení. A čo iné je armáda ak nie polícia vo väčšom rozsahu?

A aj na skutočne veľkých mafiánov, napríklad šéfov drogových kartelov, sa nepoužívajú klasické policajné jednotky, ale doslova mini-armády. Či snáď chce Svätý Otec tvrdiť, že by sa malo s drogovými kartelmi vyjednávať? Že sa svojho miliardového biznisu vzdajú na základe pekných slov a „pochopenia“? Keď predtým neváhali zabiť hocikoho, kto sa im postavil do cesty?

Samozrejme, zneužitá môže byť aj polícia, spomeňme si len na Gestapo, či komunistickú políciu, čo však nevylučuje jej celkovú potrebu pre štát. A to isté možno aplikovať aj na vojsko.

Vráťme sa však ešte na chvíľu k Byzantíncom. Historik Holland uvádza, že západní vládcovia ich pre túto ich bojazlivosť považovali za „zženštilých“. Dôležitou otázkou potom je – nie sme takí aj my dnes?

Tvrdá realita dneška

A teraz k tvrdej realite, ktorá ale nepustí. Osobne sa nazdávam, že bez budúcich spravodlivých vojen západná civilizácia neprežije, pôvodné európske obyvateľstvo neprežije, kresťanstvo v našej časti sveta do značnej miery zanikne.

Štáty ako Británia či Kanada majú už teraz matematický doložené, že tamojšia belošská (historicky kresťanská) populácia sa stane už o pár desaťročí menšinou. Ich náhrada? Moslimovia.

Azda nie je náhodou, že moslimovia sú od svojho vzniku úhlavných nepriateľom všetkého západného a všetkého kresťanského. Islam je nacizmom stredoveku – je to extrémne militantná ideológia, ktorá po sebe zanecháva hory mŕtvol a ktorej ekonomika vždy fungovala na báze enormného otroctva.

Nemýľme sa – infiltrácia je jedným z dvoch spôsobov podmanenia si nepriateľa. Tým druhým je už len otvorená vojna. Keďže v minulosti otvorená vojna nepriniesla kýžené ovocie, prešli islamskí stratégovia práve na infiltráciu. A sú pri tom abnormálne úspešní.

Tí istí Turci, ktorých sme pred 340 rokmi porazili a zahnali od Viedne, dnes prevádzkujú v Európe viac ako 500 mešít. Vo Viedni samotnej tvoria dnes väčšiu polovicu mladých ľudí blízkovýchodní moslimovia. Alebo, ako napísal slávny spisovateľ H. G. Wells vo svojej knihe Stručné dejiny sveta o germánskych barbaroch, ktorí sa usádzali na hraniciach Rímskej ríše:

„Nominálne to boli poddaní cisára. V skutočnosti to však boli dobyvatelia.“

Je len jediný spôsob ako zachrániť západnú Európu, aj keď ten sa mnohým páčiť nebude. A je ním vzkriesenie spravodlivej vojny. Najprv však naša spoločnosť, naša Cirkev musia prestať byť zženštilými. Pomaly ale iste prichádza čas, kedy budeme musieť prekuť naše pluhy na meče. Lebo inak skončíme rovnako ako Byzantská ríša, ktorá islamu, tomuto „nacizmu stredoveku“, napokon podľahla úplne.

Na záver jedna kvízová otázka: Viete, aký je základný rozdiel medzi ateistickým prezidentom a kresťanským kráľom? Kým ten prvý je vo svojej podstate právnik, ten druhý je vojak.

PDF (formát pre tlač)