Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, X. časť

Branislav Krasnovský
11. októbra 2024   Cirkev

XV. Zhrňme to – časté sväté prijímanie je nemožné a je znakom náboženského fanatizmu

Posledný, 15. argument katolíkov slabých vo viere, ktorý biskup de Ségur argumentačne vyvrátil je tvrdenie, že časté sväté prijímanie je typické pre náboženských fanatikov.

Nie, časté sväté prijímanie nie je znakom náboženského fanatizmu. Skutoční katolíci nemajú problém s častým prijímaním Eucharistie, pretože pociťujú hlbokú vnútornú radosť a dobre chápu význam a úlohu Eucharistie. To, že vlažní a poloviční katolíci nedokážu prijímať častejšie je príznakom ich duchovnej slabosti a nedostatku skutočnej viery.

Áno, niektorí jansenisti a polojansenisti preháňali prípravy k svätému prijímaniu a vyžadovali skutočne až nemožné veci. Ale všetci katolíci by si mali uvedomiť, že rovnako ako oni sú hriešnikmi, aj my kňazi (hovorí biskup de Ségur) sme hriešnikmi. Každý deň však slávime sväté omše pre blaho katolíckych veriacich a k úcte Nášho Pána Ježiša Krista napriek tomu, že máme množstvo nedostatkov, slabostí a nedokonalostí.

A tu je dôležitá informácia pre všetkých veriacich (hovorí biskup de Ségur). Žiaden kňaz nie je povinný sláviť svätú omšu každý deň. Máme povinnosť sláviť sväté omše v nedeľu a vo sviatky, takisto povinnosť duchovných správcov sa vzťahuje na nedele a sviatky. My však napriek tomu slávime sväté omše každý deň. Znamená to, že naše každodenné prijímanie je nadužitím a nemáme právo každý deň slúžiť svätú omšu a prijímať Eucharistiu? Sú azda katolícki kňazi slúžiaci každodenne svätú omšu fanatici?

Kto sa odváži toto tvrdiť?

Všetci katolíci by si mali uvedomiť a zapísať hlboko do srdca, že napriek všetkej našej nedokonalosti a nehodnosti Náš Pán Ježiš Kristus ustanovil Eucharistiu a svätú omšu ako liek, ktorý nás zachráni pred zatratením a duchovnou smrťou. Svätá Eucharistia je našou záchranou, našou spásou, základom našej duchovnej sily, tajomstvom našej čistoty, zdrojom našej apoštolskej horlivosti a najdôležitejšou oporou v každodennom boji a nebezpečí.

Naozaj si niekto myslí, žeby sa mal používať dvojaký meter – jeden pre nás, kňazov a jeden pre veriacich katolíkov, ktorí ktorí sú našimi bratmi vo viere? Myslíte si, že my kňazi by sme ako farizeji v evanjeliách iným ukladali bremeno, ktoré by sme my sami nemali odvahu niesť?

Čokoľvek radí Svätá Cirkev katolícka a čokoľvek bolo definované na základe Tridentského koncilu nie je ani prehnané a ani nemožné. Svätá Cirkev podáva s nesmiernou zbožnosťou pravdu a spásu. Poslúchať pravé učenie Cirkvi je ako poslúchať samotného Spasiteľa. Pohŕdať radami Cirkvi je ako pohŕdať slovami Krista.

Sám sa veľakrát čudujem ako často berú nielen niektorí katolícki veriaci, ale aj niektorí kňazi Božiu autoritu na ľahkú váhu. Nestačí Krista len počúvať, je potrebné byť dôsledný a kto verí, že cez Tridentský koncil hovorí k veriacim Kristus, mal by ukázať aj skutkami, že je verným synom alebo dcérou Cirkvi.

Pokojne nech reptajú slabí vo viere, ktorí neznesú pravdu. Nech ako farizeji ukazujú naoko svoju zbožnosť a predstierajú úctu k Najsvätejšej Eucharistii, ktorá však v ich ponímaní ukazuje všetky znaky otrockého strachu. Je zrejmé, že nechápu skutočne Kristovo učenie a nedokážu prekročiť svoj vlastný tieň a príliš bazírujú na svojom osobnom názore.

Ale ten, kto je skutočným a pravým dieťaťom svätej katolíckej Cirkvi nech pokojne kráča po ceste, po ktorej kráčali všetci svätci. Nech sa inšpiruje príkladom apoštolov, mučeníkov, prvých kresťanov. Nech sa nechá formovať príkladom sv. Ambróza, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Hieronyma, sv. Augustína. Nech nasleduje príklad sv. Františka z Assisi, sv. Tomáša Akvinského, sv. Bonaventúru, sv. Filipa z Neri, sv. Karola Boromejského, sv. Ignáca z Loyoly, sv. Kajetána di Tienne, sv. Františka Saleského, sv. Alfonza z Liguori.

Nech nezabúda za žiadnych okolností na významných teológov ako sv. Belarmin, sv. Ján z Kríža, sv. Terézia z Avily a mnohých iných, ktorí neustále velebili Boha a ďakovali mu za možnosť pristupovať čo najčastejšie k svätému prijímaniu. Nik nech sa neobáva prepätosti a nech nevidí blud v tom, že chce čo najčastejšie pristupovať k svätému prijímaniu. Kto nemá smrteľný hriech, nech pokojne kráča k oltáru a prijíma Eucharistiu!

Kto chce žiť pre Krista, musí sa živiť často presvätým Kristovým Telom a Krvou.

Pripomeňme si to najzákladnejšie, čo hovorí o svätom prijímaní Katechizmus katolíckej Cirkvi:

864 „Keďže Kristus, ktorého poslal Otec, je pôvodcom a počiatkom celého apoštolátu Cirkvi, je zrejmé, že plodnosť apoštolátu“ vysvätených služobníkov, ako aj laikov „závisí od ich životného spojenia s Kristom“. (828) Apoštolát nadobúda najrozličnejšie formy podľa rôznych povolaní, požiadaviek čias a rozmanitých darov Ducha Svätého. (824) Ale láska, čerpaná najmä z Eucharistie, je vždy „akoby dušou celého apoštolátu“. (1324)

1324 Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. (864) „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.“

1327 Skrátka, Eucharistia je zhrnutím a súhrnom našej viery: „Naše presvedčenie (viery) je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje naše presvedčenie.“ (1124)

1360 Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi, (1083) je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia znamená predovšetkým „vzdávanie vďaky“.

1395 Eucharistia nás tou istou láskou, ktorú v nás zapaľuje, chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi. (1588) Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom. (1446) Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov. To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistii je vlastné, že je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou.

1396 Jednota tajomného tela: Eucharistia utvára Cirkev. (1118) Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Prijímanie Eucharistie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi, (1267) ktoré sa uskutočnilo už krstom. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. Eucharistia uskutočňuje toto povolanie: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“ (790) (1Kor 10,16–17)

„Ak ste Kristovým telom a jeho údmi, vaša sviatosť je položená na Pánovom stole: prijímate svoju sviatosť. Na to, čím ste, odpovedáte Amen (Áno, je to pravda) a svojou odpoveďou to podpisujete. (1064) Počuješ totiž „Telo Kristovo“ a odpovedáš Amen“. Buď teda údom Kristovho tela, aby (tvoje) Amen bolo pravdivé.“

1402 V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo: (1323) „O sacrum convivium in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius, mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur – Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ Keďže Eucharistia je pamiatkou Pánovej Veľkej noci a našou účasťou na oltárnej obete sme naplnení všetkým nebeským požehnaním a milosťou, Eucharistia je aj anticipovaním nebeskej slávy. (1130)

1322 Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. (1212) Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, prostredníctvom Eucharistie majú s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete.

1325 „Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje (775) účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev. V nej je vrchol aj činnosti, ktorou Boh v Kristovi posväcuje svet, aj kultu, ktorý ľudia preukazujú Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.“

1328 Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa:

1359 Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom (293) predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.

1361 Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Táto obeta chvály (294) je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom.

1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka. (1103)

1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie (2100) vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“. (1846) (Lk 22,19–20) V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“. (Mt 26,28)

1374 Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti, (1211) a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“. „Táto prítomnosť sa nazýva „skutočnou“ nie výlučne, ako keby ostatné neboli „skutočné“, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek.“

1393 Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, „je obetované za nás“ a krv, (613) ktorú pijeme, „je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi.

„Vždy, keď (ho) prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. Ak zvestujeme (jeho) smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Ak vždy, keď sa vylieva (jeho) krv, vylieva sa na odpustenie hriechov, musím ju stále prijímať, aby mi stále odpúšťala hriechy. Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.“

V poslednej časti svojej knihy o Eucharistii (o ktorej si povieme niečo budúci týždeň) biskup de Ségur odporúča čo najčastejšie prijímať Eucharistiu deťom, seminaristom, verejne činným osobám či ľuďom skúšaným súženiami i tým, ktorým sa súženia vyhýbajú.

(Pokračovanie)

Titulný ilustračný obrázok, Alonso Vázquez (1564–1608), Posledná večera, zdroj: wikimedia commons

***

predchádzajúce časti:
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, I. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, II. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, III. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IV. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, V. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VI. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VII. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VIII. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IX. časť

PDF (formát pre tlač)