Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IX. časť
Branislav Krasnovský
8. októbra 2024
Cirkev
XIV. Stačí pristupovať k Pánovmu stolu na veľké sviatky, alebo najčastejšie raz za mesiac
Raz za mesiac je príliš veľa pre toho, kto prijíma bez skutočnej lásky ku Kristovi a pre koho je sväté prijímanie nemilou povinnosťou.
Áno, pre niektoré dostatočne nevyvinuté katolícke duše môže byť sväté prijímanie raz za mesiac naozaj dobré, ale klamal by sa veľmi ten, kto by sa domnieval, že raz mesačne prijať Eucharistiu vyhovuje učeniu katolíckej Cirkvi a kto raz za mesiac chodí na sväté prijímanie patrí k hlboko zbožným katolíkom.
Svätý František Saleský hovorí úplne ináč. Hovorí, že dobrý katolík, ktorý sa stará o duchovný rozvoj svojej duše nemá prijímať raz za mesiac. Tridentský koncil radí prijímať každý deň, akceptuje prijímanie Najsvätejšej Eucharistie raz za týždeň a minimálne raz za mesiac.
Raz ročne sa vyspovedať a prijať sväté prijímanie – to je pre katolíkov duchovne zakrpatených a primitívnych, ktorí žijú na pokraji pekelnej priepasti.
Prijímanie raz za mesiac pre členov rôznych katolíckych laxných organizácií a raz týždenne pre členov mníšskych rádov je ozajstné minimum, ktoré sa nemá za žiadnych okolností prekračovať a je vhodné pre málo horlivé katolícke duše.
Všeobecne známy a rozhľadený pápež Benedikt XIV. niekoľkokrát uviedol ohľadom otázky ako často možno prijímať Najsvätejšiu Eucharistiu nasledovné: „Nie je nikto, komu by som nemohol odporučiť (pri splnení náležitých povinností) sväté prijímanie raz za mesiac. Je len málo katolíckych duší, ktorým by som mohol odoprieť prístup k Najsvätejšej Eucharistii raz za týždeň.“
zdroj: wikimedia commons
Svätý biskup Anton z Florencie uviedol takisto jasne: „Nabádam každého, koho svedomie nie je zaťažené smrteľným hriechom, aby určite každú nedeľu pristupoval pred Oltár a prijímal Eucharistiu.“
Svätý Anton z Florencie (1389 – 1459), vlastným menom Antonio Pierozzi vyrastal v rodine známeho florentského notára Nicolasa Pierozziho, ktorý patril k najvýznamnejším florentským intelektuálom a učencom svojej doby. Rodičia boli nesmierne nábožní a otec citlivo viedol jeho prvé kresťanské a intelektuálne kroky na poli vzdelávania.
V roku 1405 vstúpil do dominikánskeho rádu a jeho predstavení si čoskoro všimli zbožného a inteligentného mladého mnícha a kňaza. Pomerne skoro sa stal priorom (prior – predstavený kláštora v niektorých rehoľných spoločenstvách) Cortone a neskôr pôsobil v dominikánskych kláštoroch vo Fiesole, Neapole a nakoniec aj v kláštore Santa Maria sopra Minerva v Ríme
Bazilika Santa Maria sopra Minerva nie je ďaleko od Španielskych schodov v Ríme, a takisto nie je ďaleko od Panteónu. V mladosti som navštívil pri svojich potulkách po Ríme aj tento kostol, ktorý je známy práve tým, že patrí k zopár gotickým rímskym kostolom, ktoré neboli počas baroka prestavané. Kostol daroval pápež Alexander IV. (1254–1261) dominikánom, ktorí do Ríma prišli od sv. Sabíny na Aventíne. Známa je aj kláštorná dominikánska knižnica Biblioteca Casanantense, ktorú slobodomurársky taliansky štát ešte v 19. storočí zoštátnil.
Dlhodobo bola doslova ústredím dominikánskeho rádu, pričom v kláštore vyrástlo množstvo zbožných dominikánov; v tejto bazilike je pochovaná aj známa svätica Katarína Sienská, o ktorej sme tiež na našom portáli písali, prečítať článok si môžete na tomto odkaze: https://christianitas.sk/sv-katarina-sienska-panna-a-ucitelka-cirkvi/ alebo tu: https://christianitas.sk/sv-katarina-sienska/
Mne ako katolíkovi už vtedy vyhovovala supremácia katolicizmu nad antickým barbarským Rímom, pretože bazilika Santa Maria sopra Minerva stojí priamo na zrúcaninách chrámu zasväteného rímskej bohyni Minerve (Minerva je grécka Aténa), trochu ma však rušila skutočnosť, že v 19. storočí chrám rekonštruovali v novogotickom štýle.
V chráme je pochovaný tiež blahoslavený dominikánsky mních Fra Angelico, známy katolícky renesančný maliar, ktorý spoločne so svojím bratom Benedettom začínal svoju umeleckú kariéru ako iluminátor katolíckych rukopisov. Množstvo jeho iluminácii sa dodnes nachádza vo Florencii, jeho učiteľom bol známy maliar Lorenzo Monaco.
Fra Angelico sa čoskoro stal na Apeninskom polostrove jedným z najznámejších maliarov oltárnych obrazov. Jeho prvé obrazy z kartuziánskeho kláštora vo Florencii či dominikánskeho kláštora v toskánskej Cortone sa nezachovali. K jeho najznámejším dielam patrí oltárny obraz Kristovej slávy, mne osobne sa páčilo, že medzi cca 250 osobami, ktoré sa na obraze nachádzajú, sú takmer všetci významní dominikáni počnúc založením rádu sv. Dominikom Guzmánom až do roku cca 1420. Vo Florencii žil blahoslavený Fra Angelico v kláštore vo Fiesole, kde sa jeho mecenášom stal Cosimo Medici. Svojou tvorbou nesmierne ovplyvnil aj takých významných umelcov ako boli Giovanni Bellini, Pietro Perugino či Raffael Santi.
Od roku 1445 v Ríme vyzdobil kaplnku Najsvätejšej sviatosti v Chráme sv. Petra (tá sa nezachovala, pretože kaplnku nechal odstrániť pápež Pavol III. pri prestavbe).
zdroj: wikimedia commons
V bazilike Santa Maria sopra Minerva bolo pochovaných mnoho významných Florenťanov, ktorí museli najmä na prelome 15. a 16. storočia častokrát opustiť svoje domovy, pretože Florencia sa stala centrom mnohých bojov. Množstvo florentských obchodníkov a mešťanov ostalo následne žiť v Ríme a bazilika Santa Maria sopra Minerva bola vnímaná ako florentský kostol.
Aby som to zjednodušil, kostol je nádherný, kto sem pri potulkách Rímom zavíta, mal by vedieť, že v sakristii sa uskutočnilo dvakrát konkláve, pri prvom v roku 1431 sa stal pápežom Eugen IV. a pri tom druhom v roku 1447 sa stal pápežom Mikuláš V. Zasadali tu aj inkvizičné súdy a uskutočnil sa tu aj proces Galileom Galileim.
Mne učarovala socha Krista s krížom a pútnickou palicou z carraského mramoru, ktorej autorom je Michelangelo, Fra Angelico namaľoval zázračný obraz sv. Dominika. Oltár v pravej bočnej časti zdobia obrazy Zvestovania a Nanebovstúpenia Panny Márie z roku 1485, ktorých autorom je renesančný maliar Antoniazzo Romano.
Celkovo však renesancia vo mne nikdy nevyvolávala až taký veľký umelecký zážitok ako barok, v chráme sa mi páčil náhrobok pápeža Pavla IV., ktorý vytesal Pirro Ligorio v roku 1559. Osobne som pápeža Pavla IV. veľmi nemusel, pretože sympatizoval s Francúzmi a brojil proti Karolovi V. Habsburskému a jeho synovi Filipovi II., takže keď Pavol IV. umrel, skončili jeho protihabsburské pikle. Neskororenesančný Pirro Ligorio teda vytesal náhrobok pápežovi, ktorý mne osobne nebol zvlášť sympatický (určite však viac ako pápež František), čo mi vyhovovalo. Musím však priznať, že iný Ligoriov obraz – Tanec Salome – ma oslovil. Keďže som nenašiel tento obraz voľne šíriteľný, lebo tajtrlíci si už vyárendovali na neho práva, tak dávam do článku aspoň odkaz, kde si tento obraz môžete pozrieť:
Okrem toho sa v bazilike Santa Maria sopra Minerva nachádzajú aj náhrobky pápežov Leva X. („slabý odvar“ môjho obľúbenca Júlia II.) a pápeža Klementa X., ktorý rovnako sympatizoval s Francúzmi, pričom za jeho profrancúzsku politiku prišiel trest v podobe Sacco di Roma (tí, ktorí sledujú seriál o Georgovi Frundsbergovi vedia, že o tejto udalosti sa viac dočítajú v poslednej časti venovanej slávnemu otcovi landsknechtov). Oba hroby vykazujú Michelangelov vplyv.
Nuž, trochu som odbočil, vrátim sa preto rýchlo späť k sv. Antonovi z Florencie, ktorý sa zúčastnil zasadnutí Florentského koncilu (1431 – 1445). Tu svojimi cennými radami pomáhal riešiť viacero problémov. Koncil zasadal na viacerých miestach – v Bazileji, Lausanne, a Florencii, a riešil vzťahy s husitmi či pravoslávnymi a ukončil ťažkú pápežskú schizmu (vzdoropápež Felix V.).
Od Antona z Florencie sa vrátime späť ku knihe biskupa de Ségur. Ospravedlňujem sa čitateľom, že som sa nechal trochu uniesť a odbočil trochu do histórie a estetiky, srdcu však nedokážem rozkázať 🙂 . Spomenuté témy sú mi totiž podstatne bližšie ako synodálne vanutie, Pachamama, svätenie žien, „dobrá“ dokumentu Fiducia supplicans a pod.
Biskup de Ségur vo svojej knihe tiež poukazuje na príklad sv. Františka Saleského, ktorý vo svojom známom diele Filotea odporúča sväté prijímanie každý týždeň, tvrdí však, že každodenné sväté prijímanie nie je naozaj pre každého – slabšie katolícke duše nie sú jednoducho schopné prijímať každodenne. Nikde však nie je napísané, že sa nemôžu zdokonaľovať a postupne sa ku každodennému pristupovaniu k Najsvätejšej Eucharistii priblížiť.
zdroj: wikimedia commons
Na záver biskup de Ségur uviedol slová veľkého Učiteľa katolíckej Cirkvi, sv. Tomáša Akvinského, ktoré vo svojej knihe citoval niekoľkokrát. Učiteľ Cirkvi, opierajúci sa o Cirkevných Otcov, môže byť svojimi slovami návodom všetkým statočným katolíckym dušiam:
„Eucharistiu prijímaj každodenne, aby ti mohla každodenne prospievať. Zároveň však dbaj na to, aby si žil takým spôsobom života, ktorý by ti umožňoval každodenne Eucharistiu prijímať. Ak niekto zo skúsenosti vie, že každodenné sväté prijímanie rozmnožuje a upevňuje jeho lásku k Bohu bez toho, aby utrpela úctivosť k Najsvätejšej Eucharistii, má prijímať Eucharistiu každý deň…“
(Pokračovanie)
Titulný ilustračný obrázok, Alonso Vázquez (1564–1608), Posledná večera, zdroj: wikimedia commons
***
predchádzajúce časti:
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, I. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, II. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, III. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, IV. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, V. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VI. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VII. časť
Kniha biskupa de Ségur s názvom Sväté prijímanie, VIII. časť
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
