Klesá počet detí? Zamyslime sa najprv nad osamelosťou! Nikdy nebolo také ťažké nájsť si spriaznenú dušu pre spoločný život

Katarzyna Wozińska
9. mája 2026   Spoločnosť

Boli časy, nie tak dávno, keď sociálnymi skupinami najosamelejších ľudí boli vdovy a ľudia so zdravotným postihnutím, uväznení vo svojich domovoch. To už dnes neplatí. Preto ešte predtým, než vôbec začneme analyzovať, aké ekonomické faktory prispievajú k vyššej pôrodnosti alebo ako povzbudiť rodiny k tomu, aby mali deti, musíme sa postaviť tvárou v tvár neľahkej pravde: niet s kým mať tieto deti. Údaje sú ohromujúce. Nikdy nebolo také ťažké nájsť si partnera.

Raz som medzi suvenírmi mojej starej mamy našla zložito poskladaný list, myslím, že v tvare ruže. Keď som ho rozložila, zostala som ohromená: bol to ľúbostný list, takmer žiadosť o ruku. V každom prípade sa jeho autor snažil presvedčiť moju starú mamu, že vydať sa za neho – niekoho si predsa treba nájsť! – je najlepší spôsob života. Nebol to niekto, koho by som poznala. Od adresátky som sa dozvedela, že aj ona toho muža sotva poznala, ale pritom pre ňu list s takou úrovňou záväzku nebol prekvapujúci. Také boli časy. Moja stará mama mala dvadsať, keď sa vydala, ale už bola atraktívnou partnerkou. Muži si totiž vtedy veľmi skoro zúfali (čo sa týka veku) a sústredili sa na to, čo im bolo zrejmé: musíš si nájsť manželku!

Osamelosť v turbosociálnom veku

Od tých čias (50. roky 20. storočia) prešlo vo svete spoločenských mravov niekoľko období. Od zúfalstva z výšky veku až po Tinder (Najväčšia internetová zoznamovacia aplikácia na svete; pozn. prekl.), ktorý sa javí ako jeho opak. Aplikácia, ktorá sa používa na nekonečné hľadanie partnera (vôbec nie manžela/manželky!) a na neustále zoznamovanie sa, simuluje proces párovania – predstiera, že je digitálnym dohadzovačom. Dalo by sa povedať, že sme prešli od skutočných k digitálnym dohadzovačom, ale tí druhí by sa svojou efektívnosťou reálne neuživili. Zoznamky prosperujú len vďaka posilňovaniu dopamínu a vzťahových fantázií, čím aktívne transformujú kultúru lásky na nekvalitné rýchle občerstvenie.

Každý rok vstupujú do veku hľadania opačného pohlavia noví mladí ľudia a pletú si charakter so vzhľadom. Ako príklad uveďme často zastávaný „zrejmý fakt“, že nemá zmysel randiť s mužom nižším ako 180 centimetrov! Bombardovanie sexuálnymi požiadavkami, súťaž v požadovaných fyzických vlastnostiach v štýle trhu s otrokmi, litánie požiadaviek vrátane veľkosti košíkov podprsenky, mesačného platu aj jediného vhodného spôsobu trávenia dovolenky – to je súčasná norma. Ľahko si domyslíme, že táto cesta nikam nevedie.

Ľudia vo veku, v ktorom sa kedysi vytvárali intímne väzby (supersociálny vek – 18 až 35 rokov), sú dnes, bez ohľadu na sociálny pôvod,najosamelejší. Takmer polovica z dospelých mladších ako tridsať rokov nemá ani priateľku, ani s nikým nerandí, nieto ešte trvalý vzťah, ktorý by viedol k založeniu rodiny. Pre mladých ľudí je to mimoriadne emocionálna situácia, z ktorej v závislosti od ich pohlavia obviňujú opačnú polovicu spoločnosti. Ak si vypočujeme ich svedectvá, objaví sa súhrn príčin, ktorý je veľmi podobný tomu, aký vyplýva z výskumu a analýz.

Dr. Anna Gromadová, výskumníčka z Inštitútu filozofie a sociológie Poľskej akadémie vied, v skutočne vynikajúcom a podnetnom rozhovore s Piotrom Pacewiczom (voľne dostupným v Okopresse pod názvom Epidémia osamelosti) identifikuje jej štyri príčinné faktory. Sú to:

– závislosť od smartfónov (ktorá oslabuje pozornosť, plánovanie a iniciatívu),

– pornografia (ktorá demotivuje skutočný kontakt, zabíja nežnosť a blokuje psychosexuálny vývoj), ďalej už spomínané,

– zoznamovacie aplikácie (viaceré štúdie ukazujú, že toto je najmenej účinný spôsob, ako si nájsť partnera) a nakoniec

– psychoterapia (ktorú by som skôr nazvala „developmentóza“ – „osoborozvojóza“)

ako aj vojna pohlaví, ktorá sa v našej krajine stala neuveriteľne intenzívnou (rovnako ako v Južnej Kórei, ázijskej rekordérke v najnižšej pôrodnosti)…

Rodová divergencia

Nedávno som sa rozprávala s úžasnou, krásnou, mladou, slobodnou ženou, veriacou a túžiacou založiť si rodinu. Podelila sa so mnou o svoje názory ohľadom hľadania manžela:

„Najdôležitejšie je nebyť tým determinovaná a nezaoberať sa stále osamelosťou. Musíte sa naučiť zvládať túto situáciu, aby ste dokázali byť nezávislá, aby ste mali svoje záujmy…, aby ste nemali stále pocit, že už musím mať tohto manžela stoj čo stoj, nech sa deje čokoľvek…“

Priznávam, že ma vo vnútri striaslo. Hoci zúfalstvo z osamelosti môže byť skutočne zlým radcom, predsa len zlatá stredná cesta je zvyčajne najlepšia. A v programe: „Budem nezávislá a nebudem na nič potrebovať muža“ – túto zlatú strednú cestu nevidieť. Stojí za to vrátiť sa späť v čase a preskúmať, či ľudí skutočne dával dohromady len nedostatok nezávislosti a nezvládnuteľné práce a potreby.

Obdobná mytológia sa šíri aj ohľadom vekovej nezrelosti ako faktora, ktorý treba prekonať, aby sme si mohli vybrať dobrého partnera. A je na tom samozrejme mnoho pravdy, ale opäť, nedostatok umiernenosti nás priviedol k úpadku.

Čas je údajne najlepším liekom na nezrelosť – poznamenávajú naše civilizačné skúsenosti – a radia nám: takže radšej odložme životné záväzky „na neskôr“. Lenže čo náhoda nechcela (alebo možno Prozreteľnosť?), čas „lieči“ aj: flexibilitu, nádej, nadšenie a vitalitu potrebnú na zvládnutie starostlivosti o rodinu. Eliminuje tiež plodnosť, takže sa to končí, keď sa toto okno po štyridsiatke zatvorí, výbuchom zúfalstva u žien úplne prekvapených touto realitou.

„Na nič ťa nepotrebujem“ a „počkám, kým budem zrelá“, to sú dve súčasné prekliatia žien. Treťou je „rozvoj osobnosti“, ktorým sa však zároveň vzdelanostná aj psychologická priepasť medzi ženami a mužmi ešte zväčšuje. O tom ste už určite počuli – diskurz o nerovnosti vo vzdelaní, o vykorisťovaní žien, zhodujúci sa s rečami o rozdieloch v pracovnom statuse, v sociálnom postavení a v očakávaniach. Platí to aj pre vzťahy, komunikáciu, výchovu detí a prakticky všetko ostatné. V dôsledku toho sa teraz ako pohlavia rozchádzame.

Zatiaľ čo sme kedysi patrili do jednej kultúry a rozdiely medzi pohlaviami sa považovali za súčasť objektívnej reality, dnes sú najmä ženy zvádzané myšlienkou večného pokroku (vrátane mentálneho pokroku) podľa ktorej, by sa teraz muži mali formovať na ženský obraz a podobu. Tvrdia, že mužská maskulinita sa síce dobre predáva vo filmoch, ale v súkromných vzťahoch nemusí byť nevyhnutne vnímaná ako pozitívum. Muži sa preto snažia samozrejme ulahodiť ženám tým, že sa vzdajú najkontroverznejších foriem maskulínneho prejavu (súťaž, dominancia, násilie) – avšak, paradoxne, ženy ich potom považujú za ešte menej atraktívnych (pravdepodobne podľa zásady: prírodu neoklameš). Ide však o neuveriteľne zložitú problematiku, ktorá by si zaslúžila samostatný článok.

Mentálna deaktivácia

Poďme sa porozprávať aj o mladých mužoch a o tom, čo im bráni oslobodiť sa od osamelosti. Veľa sa popísalo o pornografii. Veľa sa popísalo o toxickej ideológii RedPill, akomsi arogantnom antifeminizme pre mužov, ktorí sa cítia znehodnotení a podvedení ženami.

Menej sa však hovorilo o mentálnej deaktivácii mužov, súvisiacej možno – žiaľ, aj keď ako žena by som si veľmi priala, aby k tomu nedochádzalo – s aktivitou žien. Pomôžme si príkladom malej farnosti: tam, kde je dievčatám dovolené slúžiť ako miništrantkám, chlapčenské miništrovanie mizne.

Keď sa zmenil obraz ženského správania, muži sa skrátka zľakli. Možno je povzbudzujúce zmiznutie niektorých dávnejších foriem „útlaku“. Ak tomu neveríte, spomeňte si na komédiu Kogel mogel (Poľská komédia z roku 1988, v ktorej vidiecky otec núti dcéru do vydaja s miestnym boháčom; pozn. prekl.), ale zároveň s nimi zmizli aj akékoľvek reálne pokusy o manželstvo. Také zjavné formy pro-manželskej aktivity, ako napríklad žiadosť o tanec, existovali len na tej opačnej strane status quo.

Mnoho krásnych manželstiev vzniklo preto, že „už ma nechcel pustiť“, „odmietol sa nechať vyhnať“ alebo „ma odmietol nechať na pokoji“ (píšem to na základe analýzy spomienok najstarších žien z hôr v nedávno vydanej knihe Húževnatá ako skala, silná ako hora). Dnes sa mnohí muži po prvom „košíku“ (odmietnutí) urazia alebo sa stiahnu, namiesto toho, aby sa zapojili do zložitej hry, ktorá si vyžadovala citlivosť – vzdialiť sa a zároveň nenechať na seba zabudnúť (pozor, nehovorím o stalkingu!), ktorá charakterizovala túto fázu vytvárania manželstva v minulosti.

Kľúčové odporúčanie však znie: nenechajte sa uväzniť v digitálnom svete! Využívajte skutočný svet na spojenie s ostatnými. Za to musíte bojovať!

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)