Keď jedno slovo zmení dôraz alebo Biblické preklady treba čítať s rozlišovaním

Jakub Tužinský
23. júna 2026   Cirkev   Biblia

Sväté Písmo je nevyčerpateľnou pokladnicou Božej múdrosti. Viaceré slovenské preklady nám môžu pomôcť lepšie porozumieť Božiemu slovu, no zároveň nás učia aj opatrnosti. Nie každý rozdiel v preklade je len otázkou štýlu. Niekedy jedno slovo posunie význam natoľko, že aj zdanlivý jazykový detail môže otvoriť teologicky citlivú otázku.

Preklad nie je iba technická práca

Vieme, že Sväté Písmo nie je obyčajná kniha či súbor starobylých textov, ktoré možno prekladať ako historický dokument či literárnu pamiatku. Je to Božie slovo zapísané ľudskou rečou. Preto pri jeho preklade nejde iba o jazykovú presnosť, ale aj o vernosť viere Cirkvi, ktorá toto slovo prijala, uchovala a odovzdávala.

Preklad Svätého Písma je náročná práca. Hebrejčina, aramejčina, gréčtina, latinská tradícia, rozdielne rukopisy, ustálené teologické pojmy aj živý jazyk čitateľa – to všetko vstupuje do rozhodnutí prekladateľa. Nie každý rozdiel medzi prekladmi je preto automaticky chybou. Niekedy ide o inú štylistiku, inokedy o snahu priblížiť pôvodný význam dnešnému čitateľovi.

Zároveň platí, že aj dobrý a užitočný preklad môže obsahovať miesta, pri ktorých sa čitateľ zastaví. Nie preto, že by chcel hľadať chyby za každú cenu, ale preto, že niektoré výrazy môžu v slovenskom jazyku vyvolať iný dojem, než aký text pravdepodobne nesie.

V tomto texte sa pozrieme na niekoľko takýchto miest v preklade profesora Antona Boteka, ktorý vyšiel ako Sväté Písmo s komentármi a margináliami Jeruzalemskej Biblie. Toto vydanie môže byť pre čitateľa veľkou pomocou. Sám som po ňom neraz siahol práve preto, že krížové odkazy, vysvetlivky i niektoré prekladové riešenia mi pomohli lepšie pochopiť konkrétnu stať alebo širší biblický kontext.

Práve preto nejde o útok na preklad ako taký ani o spochybnenie jeho hodnoty. Skôr o upozornenie, že aj pri dobrom a užitočnom vydaní sa môžu objaviť miesta, ktoré si zaslúžia pozornejšie porovnanie. Práve v tomto preklade som narazil na formulácie, ktoré podľa mňa dobre ukazujú, ako môže jedno slovo posunúť dôraz textu a zneistiť čitateľa.

Keď sa poznanie zmení na vedu

Prvým príkladom je verš proroka Ozeáša: „Môj ľud hynie, lebo nemá poznania“ (Oz 4,6). V katolíckom preklade Spolku svätého Vojtecha, ďalej SSV, aj v Roháčkovom preklade je jadrom verša poznanie, respektíve známosť. Kontext prorockej výčitky pritom nehovorí o nedostatku technickej informovanosti, vzdelania či vedeckého pokroku. Ide o poznanie Boha, jeho zákona a jeho vôle.

Botekov preklad však používa formuláciu: „Môj ľud hynie pre nevedomosť. Keďže ty si odmietol vedu…“ Takéto riešenie môže čitateľa posunúť iným smerom. Slovo veda totiž dnes u mnohých čitateľov prirodzene vyvoláva predstavu vedeckého poznania v modernom zmysle slova.

Lenže prorok nehovorí o tom, že ľud hynie, lebo nemá dostatok vedeckých poznatkov. Hovorí o duchovnej strate poznania Boha. Ak sa tento dôraz stratí, môže čitateľovi uniknúť jeho podstata. Prorocká výčitka sa netýka všeobecnej nevzdelanosti, ale odvrátenia sa od Boha.

Požehnanie alebo príspevky?

Podobný problém sa objavuje v knihe proroka Malachiáša. Text sa obracia na kňazov a varuje ich, že ak nebudú dbať na Božie meno, Boh zošle kliatbu a prekľaje ich požehnania. V preklade SSV čítame: „zošlem na vás kliatbu a prekľajem vaše žehnanie“ (Mal 2,2). Roháček podobne uvádza: „pošlem na vás zlorečenstvo a budem zlorečiť vašim požehnaniam.“

Botekov preklad však znie: „zošlem na vás kliatbu a na kliatbu premením aj príspevky, ktoré dostávate.“ Tu sa dôraz citeľne posúva. Slovo požehnanie má v biblickom jazyku širší význam než materiálny príspevok. Môže síce zahŕňať aj konkrétne dary či dobrodenia, no nemožno ho bez straty dôrazu zúžiť iba na ekonomickú rovinu.

Ak sa požehnanie zúži na príspevky, čitateľ môže nadobudnúť dojem, že ide predovšetkým o materiálne zabezpečenie kňazov. Prorocké slovo tak môže prestať znieť ako vážne duchovné varovanie a pôsobiť skôr ako hrozba straty príjmov.

Materiálny rozmer nemožno vylúčiť, pretože biblické požehnanie neraz zahŕňa aj konkrétne dary. Problém nastáva vtedy, keď sa širší duchovný význam nahradí užším významom tak, že sa hlavný dôraz textu posunie na okraj.

Život duše alebo čarovný talizman?

Azda najvýraznejšie pôsobí rozdiel v Knihe prísloví. Katolícky preklad SSV uvádza, že Božie slová „budú tvojej duši životom a skvostom na tvoj krk“ (Prís 3,22). Roháček hovorí podobne: „to bude životom tvojej duši a pôvabnou milotou tvojmu hrdlu.“

Botekov preklad však znie: „ti budú čarovným talizmanom visiacim na hrdle a ozdobou na prsiach.“

Tu už nejde iba o estetickú odlišnosť. Výraz „čarovný talizman“ nesie v slovenskom jazyku okultné zafarbenie. Talizman je predmet, ktorému človek pripisuje ochrannú alebo magickú moc. Takýto výraz je v biblickom kontexte veľmi citlivý, pretože slovo talizman v slovenčine ľahko vyvoláva predstavu predmetu so skrytou ochrannou alebo magickou silou.

Pôvodný obraz chce ukázať, že Božie slová sú životom pre dušu a ozdobou pre človeka. Teda nie magickým predmetom, ale múdrosťou, ktorá človeka vnútorne oživuje a zušľachťuje. Rozdiel medzi „životom duše“ a „čarovným talizmanom“ je preto zásadný. Prvé vedie k dôvere v Božie slovo, druhé môže nešťastne evokovať predstavu náboženskej mágie.

Aj keby prekladateľ chcel zachytiť obraz vzácneho predmetu noseného na krku, výraz „čarovný talizman“ je v katolíckom kontexte problematický. Nie preto, že by kresťan nerozumel obraznej reči, ale preto, že obraz má svoje hranice. Práve toto môže byť miesto, ktoré čitateľa zbytočne zmätie.

Duch alebo duch?

Predposledným citlivým miestom je Druhý list Solúnčanom, kde apoštol Pavol varuje veriacich, aby sa nedali vyviesť z rovnováhy ani naplašiť „duchom, ani slovom, ani listom“, akoby už nastával Pánov deň (2Sol 2,2). Katolícky preklad SSV i Roháček zachovávajú všeobecné znenie „duchom“.

Botekov preklad však uvádza: „nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy, ani sa naplašiť prejavmi Ducha…“

Grécke slovo pneuma možno podľa kontextu prekladať rôzne, no slovenské spojenie „prejavy Ducha“ s veľkým písmenom si čitateľ prirodzene spojí s Duchom Svätým. Lenže apoštol Pavol v tomto verši nevaruje veriacich pred Duchom Svätým. Varuje ich pred znepokojením, ktoré môže prichádzať cez údajné duchovné podnety, slová alebo listy pripisované apoštolom.

Duch Svätý je Duch pravdy. Nemôže byť zdrojom zavádzania, ktoré apoštol vzápätí odmieta slovami: „Nech vás nik nijakým spôsobom nezvedie.“ Preto je v tomto mieste dôležité, aby preklad nevytváral dojem, že sa veriaci majú mať na pozore pred pôsobením Ducha Svätého.

Problém teda nespočíva v samotnom gréckom slove, ale v slovenskom vyznení. Tam, kde iné preklady ponechávajú všeobecné „duchom“, Botekova formulácia môže navodiť dojem, že Pavol varuje aj pred „prejavmi Ducha“ v zmysle Ducha Svätého. Takéto vyznenie môže byť pre bežného čitateľa teologicky nejasné či mätúce.

Hriešne telo alebo hmotné telo?

V Liste Kolosanom sa nachádza dôležitý text o duchovnej obriezke v Kristovi. Katolícky preklad SSV hovorí o „vyzlečení hriešneho tela“ (Kol 2,11). Roháček podobne uvádza „svlečenie tela hriechov ľudského tela“ a spája text s Kristovou obriezkou.

Botekov preklad však hovorí o „úplnom vyzlečení hmotného tela“. Toto vyjadrenie môže pôsobiť problematicky, pretože mení duchovný a morálny dôraz textu. Apoštol Pavol nehovorí o odmietnutí hmotného tela ako takého. Kresťanstvo nie je náboženstvom pohŕdania telom. Veríme vo vtelenie Božieho Syna, vo vzkriesenie tela a vo vykúpenie celého človeka.

Pavlov výraz smeruje k starému človeku, k hriešnosti, k telesnosti v zmysle padlej prirodzenosti odporujúcej Bohu. Nejde o to, že Kristus nás zbavuje hmoty, svalov, kože a kostí. Ide o to, že nás oslobodzuje od hriechu a starého spôsobu života. V krste človek nezanecháva telo ako zlo, ale oblieka si Krista.

Ak sa teda Pavlov obraz duchovného vyzlečenia starej telesnosti vyjadrí ako „úplné vyzlečenie hmotného tela“, môže vzniknúť teologicky nesprávny posun. Problémom tu nie je samotné telo ako Božie stvorenie, ale starý človek poznačený hriechom. Preto formulácia „hmotné telo“ môže u čitateľa vyvolať dojem, že Pavol hovorí o zbavení sa hmoty ako takej, čo by bolo kresťanskej viere cudzie.

Rozlišovať neznamená podozrievať všetko

Týchto niekoľko príkladov, samozrejme, nepredstavuje vyčerpávajúcu analýzu. Ide o ilustračnú vzorku. No aj tá stačí na to, aby sme si uvedomili, že ak sa nám v nejakom preklade Svätého Písma niečo nezdá, nemusí ísť hneď o klamnú emóciu alebo prehnanú podozrievavosť.

Otázka je, ako s tým naložíme. Ak nás to povedie k pohoršeniu, uškodíme sebe samým a možno aj druhým. Ak nás však motivuje láska k Písmu a Cirkvi, môže to priniesť požehnanie nám aj ostatným.

Rozlišovať neznamená podozrievať všetko. Znamená brať Božie slovo vážne – s úctou, pokorou a vedomím, že na slovách záleží. Zvlášť vtedy, keď ide o slová, cez ktoré nás Boh vedie k pravde, obráteniu a spáse.

PDF (formát pre tlač)