Holandský biskup Mutsaerts o vnútornom nepriateľovi v Cirkvi: Liberálna teológia je nebezpečenstvo prichádzajúce zvnútra

23. januára 2026   Aktuality   Modernizmus, Synodalita

Holandský biskup Robert Mutsaerts, z diecézy so zvláštnym holandským názvom „’s-Hertogenbosch“, patrí spolu s kardinálom Eijkom k nemnohým holandským prelátom s konzervatívnejšími názormi. V najnovšom príspevku na svojom osobnom blogu sa však od umiernenej obrany tradičných hodnôt posunul trochu odvážnejšie smerom k definovaniu a označeniu tých vnútorných síl v Cirkvi, ktoré tieto hodnoty ničia.

https://vitaminexp.blogspot.com/2026/01/de-barbaren-zijn-niet-het-probleem.html

Článok s príznačným názvom: Barbari nie sú problém evokuje atmosféru rozpadávajúceho sa Rímskeho impéria, ktoré je síce ohrozované barbarmi, ale jeho hlavní nepriatelia sú vnútorní. Na pomoc si biskup Mutsaerts prizval anglického klasika katolíckej apologetiky, Hilairea Belloca:

„Slávny Hilaire Belloc raz napísal, že sa vôbec nebojí… „barbarov, ktorí lomcujú bránami“, ale nebezpečenstva, ktoré prichádza zvnútra. Je to tvrdenie, ktoré môže byť ľahko nesprávne pochopené. Belloc tým nemyslel, že vonkajšie hrozby sú neškodné, ale to, že civilizácie zriedka umierajú kvôli vonkajším nepriateľom. Umierajú, keď prestanú veriť v to, čo nás pôvodne viedlo k viere.“

– Kto sú „barbari pred bránami“ vo vzťahu ku katolíckej Cirkvi, to z dejín a tradície dobre vieme, aj keď nám to biskup vo svojom príspevku nespomína: sú to presne tí, s ktorými sa máme dnes spájať v údajnom „medzináboženskom dialógu“ – pohania (novopohania) a heretici. Biskup Mutsaerts ich však nešpecifikuje a obracia sa k nebezpečenstvu vnútornému – liberálnym teológom:

„Teraz by som sa chcel obrátiť na liberálnych teológov a veriacich. Nie aby som ich obvinil, ale aby som ich vyzval k prehodnoteniu. Ak mal Belloc pravdu a keby k nám hovoril dnes, mohol by povedať: Kresťanstvo v Európe je ohrozené nielen sekularizáciou, ale aj teológiou, ktorá už nedôveruje svojmu vlastnému jadru.

Napríklad, zoberme si situáciu v Nemecku. „Barbari“ nie sú problém. Problém pochádza zvnútra. Nemeckí biskupi zverejnili dokument („Segen gibt der Liebe Kraft“ (Boh žehná sile lásky), ktorý ponúka pastoračné usmernenia pre kňazov a pastoračných pracovníkov týkajúce sa požehnania párov žijúcich v partnerských vzťahoch, ktoré Cirkev nazýva „nezriadenými“. Požehnania sú prezentované ako spôsob, ktorým možno vložiť lásku a nádej ľudí do Božieho požehnania. Nemecké synodálne procesy už predtým prijali dokumenty, ktoré sa zasadzujú za prehodnotenie učenia o homosexualite, za priestor pre rodovú rozmanitosť a začlenenie trans a intersexuálnych ľudí a za diskusie o celibáte. To všetko pod rúškom pastorácie.“

– Miestom rozkladu (a to si musíme neustále pripomínať, aj keď by sa biskup Mutsearts tomu zrejme rád vyhol, aby demonštroval lojalitu k centru), nie je však samozrejme len Nemecko, ktoré sa dnes stalo pre mnohých konzervatívnych kritikov, neochotných ukázať prstom do centra, vítaným fackovacím panákom. Pokiaľ by rozklad nebol celé desaťročia tolerovaný, pripúšťaný a iniciovaný z centra, tak by zrejme nemecký episkopát nevykazoval tradičnú germánsku aroganciu s takou otvorenosťou.

V nasledovných pasážach sa biskup Mutsaerts preto radšej venuje dokazovaniu toho, že pastoračná činnosť (ktorú spojil s nemeckým episkopátom) bez pravdy je nemožná, pretože „v katolíckej teológii nemožno pastoračnú činnosť nikdy oddeliť od pravdy. Cirkev rozlišuje medzi objektívnym morálnym poriadkom (čo je dobré alebo hriešne) a subjektívnou vinou (ak je niekto osobne zodpovedný). Cirkev môže byť zhovievavá k vine, ponúkať vedenie pri formovaní svedomia a viesť ľudí krok za krokom, ale nemôže vyhlásiť za morálne dobré niečo, čo vždy považovala za vnútorne neusporiadané.“

Pokračovanie biskupovho príspevku však zároveň ukazuje aj limity jeho odhodlania (a vo všeobecnosti limity konzervatívcov stredného prúdu) poukázať na vnútorné sily rozkladu, pretože dáva konanie biskupov požehnávajúcich homopáry do protikladu s Rímom:

„Keď biskupská konferencia požehná vzťahy, ktoré sú podľa doktríny objektívne hriešne, bez jasnej výzvy na obrátenie alebo zmenu života, morálna norma je v skutočnosti revidovaná, aj keď to formálne nehovorí. Preto Rím pod pápežom Františkom už v roku 2021 výslovne vyhlásil:„Boh nemôže žehnať hriech.“

– Avšak ten istý pápež František predsa sám požehnávanie homopárov odobril v dokumente Fiducia supplicans z roku 2023 a samotní pro-LGBT biskupi (vrátane nemeckých), sa naň s radosťou odvolávajú. Zabudol na to biskup Mutsaersts? Je to zvláštne, ale príznačné: ide tu o klasickú polovičatosť, ktorá dúfa, že sa dá vyhnúť konfliktu s centrom pri poukazovaní na rozpory tým, že ich ukážeme len do určitej časti hierarchie. To však nefunguje. Elementárna komparácia a logika každého nutne dovedie až k centru a zo snahy o nápravu rozkladu sa potom stane len pokračovanie rozkladu inou formou. Pokiaľ sa konzervatívni preláti nevymania z tejto schizofrénie, budú ich varovania len mávaním meča do prázdna.

Po horeuvedenej pasáži, ktorá mala zrejme upokojiť tých, čo by sa mohli zľaknúť, že biskup chce kritizovať centrum, nasledujú v biskupovom príspevku tie časti, ktoré sú otvorenou kritikou liberálnej teológie. Tá však dnes je (a to biskup tiež paradoxne nespomína) – teológiou oficiálnou:

„Liberalizmus často začína ušľachtilým motívom a otázkou: Ako môžeme kresťanskú vieru sprístupniť moderným ľuďom? Ak to však vedie k obyčajnému prispôsobeniu sa –, keď sa kresťanstvo príliš prispôsobuje duchu doby – stráca práve to, čo ho robí relevantným. A preto sa stáva úplne nadbytočným. Navyše, na jeho uprázdnenom mieste vznikajú nové dogmy: dogma nezávislosti, dogma autenticity bez pravdy a dogma inkluzivity bez rozlišovania. Nie sú to vôbec menej prísne systémy viery, ktoré vedú k tomuto tragickému pohľadu na ľudstvo.

Liberálna teológia oprávnene zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť, ale často zápasí s radikálnym hriechom – nie ako s morálnym zlyhaním, ale len ako s existenčnou nerovnováhou. Veľkou tragédiou je, že keď pojem hriechu odstránime , odpustenie sa tiež stáva bezvýznamným. A bez odpustenia sa milosť stáva prázdnym slovom. A tiež požehnanie. Zostáva kresťanstvo, ktoré už ľudí nezachraňuje, ale iba ich vedie. Do priepasti.“

Posledná veta z tohto odseku, domyslená do dôsledkov, nás chtiac či nechtiac svojím použitím slova „viesť“ smeruje automaticky k tým, čo nás vedú. Nie sú to totiž len nemeckí biskupi. Tí, čo nás vedú, a väčšina z nich sú v kontexte encyklík a učenia Leva XIII., Pia X., ako aj nasledujúcich pápežov, liberálmi a liberálnymi teológmi, nás vedú podľa biskupa Mutsaertsa – do priepasti. Je tak možné, že nakoniec biskup povedal predsa len viac, než pôvodne zamýšľal.

Branislav Michalka

Zdroj: vitaminexp.blogspot.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)