Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma

Jozef Duháček
23. decembra 2024   Cirkev História   Herézy a bludy

Od čias Diotrefa (3Jn 1,9–10) existovali v Cirkvi neustále schizmy, z ktorých väčšina sa vyskytovala na Východe. Arianizmus spôsobil obrovský rozkol; nestoriánske a monofyzitské rozkoly trvajú dodnes. Východným rozkolom sa však vždy mieni ten najpoľutovaniahodnejší spor, ktorého konečným výsledkom je oddelenie väčšiny východných kresťanov od jednoty s katolíckou Cirkvou, rozkol, ktorý viedol k vzniku oddelenej, tzv. „pravoslávnej“ cirkvi.

Veľkú východnú schizmu nemožno chápať ako výsledok jedného konkrétneho sporu. Nie je pravda, že po storočiach dokonalého mieru, sa kvôli jednému sporu, takmer polovica kresťanstva zo dňa na deň odtrhla. Takýto jav by bol v histórii absolútne bezprecedentný, pokiaľ by mu nepredchádzala nejaká veľká heréza, a v tomto spore na začiatku žiadna heréza nebola, ani nikdy nebol dogmatický rozpor, ktorý by nebol riešiteľný. Je to možno jediný významný prípad čistej schizmy, roztrhnutie cirkvi spôsobené hnevom a nevraživosťou a nie teologickým sporom.

Bolo by nepredstaviteľné, žeby stovky biskupov náhle odpadli od jednoty so svojou hlavou, ak všetko predtým išlo hladko a bez problémov. Veľký rozkol je výsledkom veľmi postupného procesu. Jeho vzdialené príčiny je potrebné hľadať stáročia predtým, než sa objavil akýkoľvek náznak ich konečného účinku. Bola to séria dočasných schiziem, ktoré rozleptali spojenie a pripravili cestu. Dve veľké roztržky v tejto sérii, Fótiova a Caerulariova, sú považované za pôvod súčasného stavu, ale boli neskôr zahladené. Prísne technicky vzaté počína súčasná schizma dňom, keď východní patriarchovia odmietli závery ekumenického Florentského koncilu, na ktorom sa zúčastnili a ktoré podpísali (v roku 1472). Takže mená Fótia a Caerularia síce sú spravodlivo spájané s touto katastrofou, keďže ich spory sú hlavnými prvkami v príbehu, ale nemožno si myslieť, že boli jediní, prví alebo poslední autori rozkolu. Príbeh schizmy musíme začať vysvetlením predchádzajúcich príčin.

Prvou príčinou všetkého bolo postupné oddeľovanie kresťanského Východu a Západu. Do veľkej miery bol tento rozchod nevyhnutný. Východ a Západ sa zoskupovali okolo rôznych centier – používali rôzne obrady a hovorili rôznymi jazykmi. Musíme rozlíšiť postavenie pápeža ako viditeľnej hlavy celého kresťanstva od jeho postavenia ako patriarchu Západu. Predstava, ktorú presadzujú niektorí teológovia, že všetci biskupi sú si rovní v jurisdikcii, bola v raných časoch Cirkvi úplne neznáma. Od samého začiatku nachádzame odstupňovanú hierarchiu metropolitov, exarchov a prímasov. Od začiatku tiež nachádzame v Cirkvi myšlienku, že biskup dedí dôstojnosť zakladateľa svojej katedry a teda nástupca apoštola má špeciálne práva a výsady. Táto stupňovaná hierarchia je dôležitá pre vysvetlenie postavenia pápeža. Nebol to bezprostredný nadriadený každého jedného biskupa; bol to najvyšší hodnostár komplikovanej organizácie, vrchol starostlivo stupňovanej pyramídy. Kresťan z čias počiatkov Cirkvi mal pravdepodobne predstavu, že hlavami kresťanstva sú patriarchovia; a ďalej vedel, že hlavný patriarcha sedí v Ríme. Po Chalcedónskom koncile (451) musíme počítať päť patriarchátov: Rím, Konštantínopol, Alexandriu, Antiochiu a Jeruzalem.

Rozdiel medzi Východom a Západom bol najmä v tom, že pápež na Západe nebol len najvyšší pontifex, ale aj miestny patriarcha. Pre východných kresťanov bol vzdialenou a cudzou autoritou, posledným odvolacím súdom pre otázky natoľko vážne, že ich vlastný patriarchát nedokázal vyriešiť; ale pre svojich vlastných latinských kresťanov na Západe bol bezprostrednou hlavou, autoritou nad ich metropolitmi, prvým odvolacím súdom pre ich biskupov. Takže celá lojalita na Západe smerovala priamo do Ríma. Rím bola materská Cirkev v mnohých zmysloch, a boli to práve z Ríma poslaní misionári, ktorí zakladali miestne západné cirkvi.

Lojalita východných kresťanov však patrila najprv ich vlastnému patriarchovi, takže ak mal patriarcha problém s pápežom, existovalo nebezpečenstvo rozdelenej vernosti. To bolo na Západe nepredstaviteľné. Odpadnutie mnohých stoviek východných biskupov, a mnohých miliónov jednoduchých kresťanov sa dá dostatočne vysvetliť rozkolom patriarchov. Ak sa štyria východní patriarchovia dohodli na nejakom kroku, bolo prakticky isté, že ich metropoliti a biskupi ich budú nasledovať a že kňazi a ľudia budú nasledovať svojich biskupov. Takže samotná štruktúra organizácie Cirkvi pripravovala pôdu pre možný spor a rivalitu medzi prvým patriarchom na Západe s jeho veľkým latinským episkopátom na jednej strane a východnými patriarchami s ich poddanými na strane druhej.

Ďalšími bodmi, ktoré treba poznamenať, sú rozdiely v obradoch a jazyku. Otázka obradu nasleduje po otázke patriarchátu; rozdiel v liturgii bol očividný aj pre najjednoduchšieho kresťana. Sýrsky, grécky alebo egyptský laik sa možno veľmi nevyznal v kánonickom práve týkajúcom sa patriarchov; nemohol si ale nevšimnúť, že latinský biskup alebo kňaz slúži sväté tajomstvá spôsobom, ktorý bol veľmi zvláštny a ktorý z neho robil (možno podozrivého) cudzinca. Na Západe rímsky rítus najprv veľmi ovplyvňoval ostatné jestvujúce západné ríty a potom ich postupne nahrádzal (po Tridentskom koncile sa stal, až na niekoľko lokálnych a rehoľných výnimiek, jediným platným latinským obradom) a na Východe získaval postupne rovnakú pozíciu byzantský obrad.

Takže máme zárodok dvoch oddelených jednôt, východnej a západnej. Samozrejme, že každá strana vedela a akceptovala, že aj obrady druhej strany sú platné, legitímne a dovolené spôsoby slávenia tých istých tajomstiev, ale ich rozdielnosť robila ťažkým modliť sa spolu. To, že tento bod bol dôležitý potvrdzuje množstvo obvinení voči čisto rituálnym záležitostiam, ktoré priniesol Caerularius, keď hľadal dôvody na spor.

Dokonca drobnosť ako jazyk bol príčinou oddelenia. Faktom je, že Východ nikdy nebol tak dokonale helenizovaný ako Západ bol latinizovaný. Gréčtina bola jazykom vzdelancov po celej Rímskej ríši už v staroveku, pretože Rimania sa cítili kultúrne zaostalými za ich gréckymi vzormi. Ale latinský kultúrny rozkvet konca republiky a prvých dvoch storočí cisárstva tento hendikep odstránil a latinská reč si získala natoľko dominantné postavenie, že aj germánske národy, ktoré rímske impérium rozvrátili, prevzali latinskú kultúru a jazyk. Na Východe si však gréčtina udržala status medzinárodného jazyka a to napriek pokusom presadiť latinčinu, ktoré prišli s presťahovaním hlavného mesta z Tiberu na Bospor.

Na východných konciloch všetci biskupi hovorili po grécky. Tak opäť máme tie isté dve jednoty, tentoraz v jazyku – prakticky grécky Východ a úplne latinský Západ. Hoci toto samo by nestačilo ako jediná príčina rozdelenia, je nepochybne pravdou, že vzniklo mnoho nepochopení a ich počet rástol aj preto, že ľudia si nemohli rozumieť. V čase, keď tieto spory vznikali, len veľmi málo ľudí hovorilo oboma jazykmi. Až s obdobím renesancie prišiel vek grécko-latinských gramatík a slovníkov.

Sv. Gregor I. († 604) bol apokrisiár v Konštantínopole, ale nezdá sa, žeby sa naučil grécky; pápež Vigilius (540–55) tam strávil osem nešťastných rokov a predsa grécky nehovoril. Fótios bol najlepším učencom svojej doby, no nevedel latinsky. Keď Lev IX. (1048–54) písal latinsky Petrovi III. z Antiochie, Peter musel poslať list do Konštantínopola, aby zistil, čo v ňom stojí. Takéto prípady sa vyskytovali často a zmätky ovplyvňovali vzťahy medzi Východom a Západom. Na konciloch pápežskí legáti oslovovali zhromaždených otcov v latinčine a nikto im nerozumel; koncil rokoval po grécky a legáti sa čudovali, čo sa deje. Tak vznikali podozrenia. Museli volať tlmočníkov, ale pomohli im? Latinská strana bola veľmi podozrievavá voči gréckym úskokom. Legátov žiadali podpísať dokumenty, ktorým nerozumeli len na základe ubezpečenia, že v nich nie je nič kompromitujúce. Ale v takýchto dokumentoch aj malá odlišnosť v texte znamená veľký rozdiel vo význame. Dôkazom, hoci z neskoršej doby, je Dekrét z Florencie, kde formulácie ako kath on tropon, quemadmodum, ukazujú, koľko zmätku môže spôsobiť použitie dvoch jazykov.

Všetky tieto príčiny sa teda spojili a vytvorili dve polovice kresťanstva, východnú a západnú, navzájom odlišné. Tieto príčiny nestačia na vysvetlenie prečo sa tie polovice rozišli, ale dokazujú, že existovalo vedomie dvoch entít, naznačujú deliace línie, pozdĺž ktorých pôsobili rivalita, žiarlivosť s nenávisťou a vyvolali definitívne oddelenie.

Rivalita a nenávisť vznikli z niekoľkých príčin. Prvou a najdôležitejšou príčinou celého sporu bol vzostup Konštantínopolského patriarchátu. Štyri východné patriarcháty do istej miery kontrastovali s jednou veľkou západnou jednotou. Keby Východ zostal rozdelený na štyri takéto patriarcháty, asi by sa nič ďalšie nestalo. Čo podčiarklo kontrast medzi Východom a Západom a vystupňovalo ho do vzájomnej rivality, bol postupný nárast autority Konštantínopolského patriarchu nad ostatnými tromi patriarchami. Konštantínopol spojil Východ do jedného celku a spojil ho proti Západu.

Neustále pokusy cisárovho patriarchu byť akýmsi východným pápežom, rovnako mocným ako jeho západný prototyp, bol skutočným zdrojom všetkých problémov. Zjednotenie pod Konštantínopolom skutočne vytvorilo akýsi konkurenčný cirkevný subjekt, ktorý sa mohol protiviť Rímu. A kariérny postup byzantských biskupov narážal len na jedinú reálnu prekážku – trvalý odpor pápežov. Cisár bol priateľom a hlavným spojencom. V skutočnosti to bola cisárova politika, ktorou chcel spraviť z Konštantínopolu nielen politické, ale aj cirkevné centrum.

Patriarchovia z Antiochie, Jeruzalema a Alexandrie neboli nebezpečnými oponentmi. Boli oslabení nekonečnými monofyzitickými spormi, stratili v nich väčšinu svojich veriacich a neskôr, po moslimskom dobytí Palestíny, Sýrie a Egypta, už nemohli zabrániť rastu Konštantínopola. Svoju podriadenosť nakoniec ochotne prijali a stali sa len pasívnymi ozdobami nového patriarchovho dvora. Na druhej strane, takmer každému kroku konštantínopolských patriarchov Rím oponoval. Keď na prvom koncile v Konštantínopole (381, kanón 3) získal nový patriarchát titulárne pocty, Rím odmietol tento kánon prijať (nebol zastúpený na koncile); keď Chalcedónsky koncil v roku 451 zmenil tento titul na skutočný patriarchát (kánon 28), legáti a neskôr pápež osobne ho odmietli uznať; keď si následníci malých sufragánnych biskupov, ktorí kedysi podliehali herakleiskému arcibiskupovi, osvojili drzý titul „ekumenický patriarcha“, bol to opäť pápež starého Ríma, ktorý prísne pokarhal ich aroganciu. Je pochopiteľné, že to v duši nových patriarchov utvrdzovalo žiarlivosť a nenávisť k Rímu a že by sa celkom radi zbavili autority, ktorá im stála v ceste. To, že sa zvyšok Východu pripojil k ich vzbure, bolo prirodzeným dôsledkom autority, ktorú sa im podarilo získať nad ostatnými východnými biskupmi.

Tu sa dostávame k podstatnému bodu. Východná schizma nebola hnutím, ktoré vzniklo v celom Východe; nebola to hádka medzi dvoma veľkými cirkevnými telesami; bola to podstate vzbura jedného patriarchátu, Konštantínopola, ktorý s podporou cisára už získal takú moc, že nešťastne vtiahol aj ostatných patriarchov do schizmy.

Sufragáni patriarchov prirodzene nasledujú svojich vodcov. Ak by teda Konštantínopol stál osamote, jeho schizma by znamenala relatívne málo. Situáciu zhoršilo to, že zvyšok Východu nakoniec stál na jeho strane. A to sa stalo, pretože Konštantínopol získal pozíciu hlavného východného patriarchátu. Preto boli akcie Konštantínopolu dvojnásobnou príčinou veľkej schizmy. Vtiahli ho do konfliktu s Rímom a urobili z byzantského patriarchu pápežovho nepriateľa; zároveň mu dali takú pozíciu, že jeho nepriateľstvo znamenalo nepriateľstvo celého Východu.

Pre pochopenie problému si musíme uvedomiť, že postup Konštantínopola bol úplne neopodstatnený, nový a nekánonický. Tento patriarchát nebol apoštolský, nemal žiadne slávne tradície a jediným dôvodom na uzurpáciu prvého miesta na Východe bola len sekulárna politika. Prvý historický byzantský biskup bol Metrophanes (315–25); nebol to ani metropolita, mal najnižšiu hodnosť, akú mohol mať diecézny biskup, sufragán Herakley. To je všetko, čím by sa jeho nástupcovia kedy mohli stať, keby si Konštantín nevybral ich mesto za svoje hlavné mesto. Dobre to vedeli a ani sa nikdy nesnažili zakladať svoje nároky na niečom inom, iba na skutočnosti, že sú biskupmi hlavného mesta. Boli to cisárovi biskupi, funkcionári cisárskeho dvora, ktorí sa dostali na druhé miesto v kresťanstve. Legenda o svätom Ondrejovi, ktorý zakladal ich biskupstvo, bola neskoršie falzum a dnes ju už nikto neprijíma. Nárok Konštantínopola bol vždy úprimne založený na tom, že ako cisár mohol založiť svoje hlavné mesto, kde sa mu páčilo, tak mohol dať cirkevnú hodnosť hociktorému biskupstvu, ktoré sa mu páčilo.

28. kánon Chalcedónskeho koncilu to hovorí priamo. Konštantínopol sa stal Novým Rímom, preto jeho biskup má mať rovnakú česť ako patriarcha starého Ríma a má byť druhý po ňom. Stačilo len o trochu viac arogancie na to, aby si nárokoval, že cisár môže preniesť všetky pápežské práva na biskupa mesta, kde mal svoj dvor.

Nezabúdajme, že vzostup Konštantínopola, jeho žiarlivosť voči Rímu a jeho nešťastný vplyv na celý Východ je prípad bezočivého dávania Božích vecí cisárovi. A nič nie je menej stabilné, ako zakladať cirkevné práva na sekulárnej politike. Turci v roku 1453 zrušili všetko, na čom si môže carihradský patriarcha zakladať svoje ambície. Už nie je žiadny cisár ani dvor, ktorý by ospravedlňoval pozíciu ekumenického patriarchu. Ak by sme logicky použili princíp, na ktorý sa konštantínopolskí patriarchovia odvolávali, mali by spadnúť na hodnosť sufragánov a patriarchom by sa mal stať arcibiskup z hlavného mesta nejakého mocného štátu.

Starý a naozaj kánonický princíp o nadradenosti apoštolských biskupstiev zostáva politickými zmenami nedotknutý. Okrem Božského pôvodu pápežstva bol postup Konštantínopola hrubým porušením práv apoštolských biskupstiev Alexandrie a Antiochie.

Už dlho pred Fótiom sa medzi Konštantínopolom a Rímom objavili schizmy, všetky boli včas vyliečené, ale prirodzene všetky oslabovali pocit základnej jednoty. Od vzniku biskupskej stolice v Konštantínopole až po veľkú schizmu v roku 867 je zoznam týchto dočasných porušení spoločenstva veľmi pôsobivý. Bolo tu päťdesiatpäť rokov schizmy (343 – 398) počas ariánskej krízy, jedenásť rokov kvôli zosadeniu sv. Jána Zlatoústeho (404 – 415), tridsaťpäť rokov akaciánskej schizmy (484 – 519), štyridsaťjeden rokov monothelitskej schizmy (640 – 681), šesťdesiatjeden rokov kvôli ikonoklazmu. Tak počas týchto 544 rokov (323 – 867) strávil Konštantínopol v schizme až 203 rokov. Je hodné povšimnutia, že vo všetkých týchto hádkach bol Konštantínopol na nesprávnej strane; aj podľa názoru dnešnej pravoslávnej cirkvi bol Rím vždy na správnej strane. A vidíme, že vplyv cisára (ktorý prirodzene vždy podporoval svojho patriarchu dvora) v mnohých prípadoch vtiahol veľký počet ďalších východných biskupov do tej istej schizmy.

Bolo prirodzené, že veľké schizmy, ktoré sú priamo zodpovedné za súčasný stav vecí, boli lokálnymi problémami Konštantínopolu. Ani jedna z týchto schiziem nebola v žiadnom zmysle všeobecným problémom Východu. Jediný dôvod, prečo sa iní biskupi odhodlali pridať ku Konštantínopolu v jeho spore s Rímom bol, že hľadeli k hlavnému mestu a čakali rozkazy. Fótiov spor bol hrubým porušením zákonného cirkevného poriadku. Právoplatným biskupom v meste bol bez akýchkoľvek pochybností Ignatius; pokojne vládol jedenásť rokov. Potom odmietol udeliť sväté prijímanie mužovi, ktorý bol vinný z verejného incestu (857). Týmto mužom však bol regent Bardas, takže vláda sa rozhodla Ignatia zosadiť a dosadiť na jeho miesto Fótia. Pápež Mikuláš I. neviedol spor s východnou cirkvou; nemal problém ani s Byzantským patriarchátom. Stál na strane právoplatného biskupa. Ignatius aj Fótios sa naňho oficiálne obrátili so žiadosťou. A keď Fótios zistil, že prehral, rozhodol sa, že radšej bude pokračovať v schizme, než aby sa podrobil (867). Je dokonca pochybné, či v tomto období vôbec existovala nejaká všeobecná východná schizma. Na koncile, ktorý obnovil Ignatia (869), ostatní patriarchovia vyhlásili, že okamžite prijali rozhodnutie pápeža.

Avšak Fótios si vytvoril anti-rímsku stranu, ktorá už nikdy nezanikla. Účinok jeho osobného sporu, hoci ten bol urovnaný keď Ignatius zomrel, spočíval v tom, že v Konštantínopole zhromaždil všetku starú závisť voči Rímu. Tento fenomén vidíme počas Fótiovej schizmy všade. Samotná otázka právoplatnosti jeho dosadenia na konštantínopolský stolec nedokáže vysvetliť ten ohromný výbuch nepriateľstva proti pápežovi, proti všetkému západnému a latinskému, ktorý si všímame v štátnych dokumentoch, vo Fótiových listoch, v zápisoch jeho synody z roku 879, v postoji jeho strany. Je to zozbieraná nenávisť niekoľkých storočí, ktorá prepukla na malichernej zámienke; tento tvrdý odpor voči rímskemu zasahovaniu prichádza od mužov, ktorí už dávno vedia, že Rím je jedinou prekážkou ich plánov a ambícií. Okrem toho Fótios dal Byzantíncom novú a silnú zbraň.

Obvinenie z herézy sa používalo hojne a v rôznych časoch a vždy vyvolávalo verejné pobúrenie. Ale nikomu ešte nenapadlo obviňovať celý Západ z toho, že upadol do zhubnej herézy. Doteraz sa odpor vznášal voči použitiu pápežskej moci v jednotlivých prípadoch. Tento nový nápad viedol vojnu priamo na tábor nepriateľa. Fótiove obvinenia sú dosť hlúpe, až je divné, že taký veľký učenec neprišiel s niečím múdrejším. Ale zmenili situáciu v prospech Východu. Keď Fótios nazýva Latincov „klamármi, bojovníkmi proti Bohu, predchodcami Antikrista“, už nejde len o urážanie cirkevného nadriadeného. Teraz je obhajcom ortodoxie, rozzúrený proti heretikom.

Po Fótiovi, ako uvádza Ján Bekkos, bol medzi Východom a Západom „dokonalý mier“. Ale tento mier bol len na povrchu. Fótiova vec nezomrela. Zostala latentná v strane, ktorú zanechal, strane, ktorá stále nenávidela Západ, ktorá bola pripravená znova porušiť jednotu pri prvej príležitosti, ktorá si pamätala a bola pripravená obnoviť toto obvinenie z herézy voči Latincom. Od čias Fótia bola nenávisť a opovrhovanie Latincami dedičstvom väčšiny byzantských kňazov. Aká hlboko zakorenená a rozšírená bola, ukazuje absolútne zbytočný výbuch o 150 rokov neskôr pod Michaelom Caerulariom (1043–58). Tento raz neexistovala ani najmenšia zámienka. Nikto nepochyboval o Caerulariovom práve byť patriarchom; pápež nijako nezasahoval. A zrazu v roku 1053 poslal vyhlásenie vojny, zatvoril latinské kostoly v Konštantínopole, a vrhol reťazec divokých obvinení a deklaroval všemožnými spôsobmi, že chce schizmu, zjavne len pre radosť z toho, že už nebude v spoločenstve so Západom.

Jeho želanie sa splnilo. Po sérii svojvoľných agresívnych akcií, bezprecedentných v cirkevnej histórii, ktoré začali odstránením pápežovho mena z jeho diptychov (diptych je tabuľka používaná pri božskej liturgii, na ktorej boli okrem iného uvedené mená pápeža a biskupa, ktoré kňaz čítal počas omše. V latinskej omši sa to deje v časti Te Igitur… una cum fámulo tuo Papa nostro N. et Antístite nostro N.), pápežskí legáti ho exkomunikovali (16. júla 1054). Ale stále neexistovala myšlienka na všeobecnú exkomunikáciu Byzantskej cirkvi, tobôž celého Východu. Legáti sa o to starostlivo postarali vo svojej bule. Uznali v nej, že cisár (Konštantín IX., ktorý bol nadmieru rozrušený celým sporom), Senát a väčšina obyvateľov mesta sú „najpobožnejší a pravoverní“. Exkomunikovali Caerularia, Leva z Achridy a jeho prívržencov.

Tento spor, sa nemusel vystupňovať do trvalej schizmy o nič viac ako exkomunikácia akéhokoľvek iného spurného biskupa. Skutočná tragédia spočívala v tom, že postupne všetci ostatní východní patriarchovia sa postavili na stranu Caerularia – odstránili pápežovo meno zo svojich diptychov a rozhodli sa dobrovoľne zdieľať jeho schizmu. Na začiatku sa zdalo, že to nechcú urobiť. Ján III. z Antiochie rozhodne odmietol ísť do schizmy na Caerulariov príkaz. Ale nakoniec zvyk, ktorý získali, čakať príkazy z Konštantínopolu, bol príliš silný. Cisár (nie Konštantín IX., ale jeho nástupca) bol na strane svojho patriarchu a oni už boli naučení považovať cisára za svojho nadriadeného aj v duchovných záležitostiach. Opäť to bola zneužitá autorita konštantínopolského stolca, ktorý zmenil osobný spor na veľkú schizmu. Fótiova myšlienka nazývať Latincov heretikmi sa . Caerularius mal zoznam obvinení, ktorý bol ešte dlhší a ešte hlúpejší než Fótiov. Jeho body boli iné; zabudol na Filioque a objavil novú herézu v používaní nekvaseného chleba. Ale skutočné obvinenia v tej dobe už neboli dôležité, dôležité bolo, že predstava, že sme kacíri, naozaj účinkuje. Bolo to urážlivé a poskytlo to schizmatickým vodcom možnosť hrať úlohu obhajcov pravej viery.

V istom zmysle bola schizma teraz dokončená. To, čo bolo od začiatku dvoma časťami tej istej Cirkvi a potom sa stalo dvoma entitami pripravenými na rozdelenie, sa teraz stalo dvoma súperiacimi cirkvami. Napriek tomu sa po Caerulariovi uskutočnili aj pokusy o zjednotenie. II. lyonský koncil v roku 1274 a opäť Florentský koncil v roku 1439 dospeli k zjednoteniu, o ktorom ľudia dúfali, že navždy uzavrie priepasť. Bohužiaľ, ani v jednom prípade sa zjednotenie nedostalo z papiera do reality, lebo na Východe nebol o zjednotenie záujem. Antilatinská strana, ktorú Fótios zorganizoval, sa za Caerularia stala celou „pravoslávnou“ cirkvou. Tento proces bol postupný, ale bol dokončený. Na začiatku slovanské cirkvi (Rusko, Srbsko, Bulharsko a pod.) nevideli dôvod, prečo by mali prerušiť spoločenstvo so Západom len preto, že patriarchovi Konštantínopolu sa nepáči pápež. Ale zvyk hľadať príkazy v hlavnom meste ríše nakoniec ovplyvnil aj ich. Používali byzantský rítus, boli východní; preto sa priklonili na východnú stranu. Caerularius šikovne postavil svoju vec ako vec Východu.

V Lyone a opäť vo Florencii bolo zjednotenie (na ich strane) len politickým opatrením vlády. Cisár, ktorému zostal už len nepatrný zvyšok kedysi mocnej ríše chcel, aby Latinci bojovali za neho proti Turkovi. A tak bol pripravený dať čokoľvek – až kým nebolo nebezpečenstvo zažehnané. Je jasné, že v týchto prípadoch náboženský motív hýbal len západnou stranou. Tá nemala čo získať; nič od cisára nechceli. Latinci boli však boli pripravení poskytnúť svoju pomoc a na oplátku chceli skončiť tento smutný a škandalózny obraz rozdelenej kresťanskej Cirkvi. Pre Byzantíncov náboženský motív znamenal, že schizma musí pokračovať. Nazývali nás heretikmi tak často, až tomu uverili. Zjednotenie bolo nepríjemnou a ponižujúcou podmienkou, aby prišla západná armáda a ochránila ich a koncilu sa zúčastnili iba preto, že ich k tomu donútil cisár.

Bežní ľudia boli dostatočne infikovaní nenávisťou k nekvasenému chlebu a falšovateľom viery, takže ich horlivosť pre to, čo považovali za ortodoxiu, prevážila nad ich strachom z Turka. „Radšej turecký turban ako pápežskú tiaru“ – to presne vyjadrovalo ich názor. Keď sa biskupi, ktorí podpísali dekréty o zjednotení, vrátili, boli prijatí búrkou pobúrenia ako zradcovia ortodoxnej viery. Zjednotenie bolo odmietnuté takmer okamžite po tom, čo bola uzavreté. Posledným aktom schizmy bolo, keď Dionýz I. z Konštantínopolu (1467–72) zvolal synodu a formálne odmietol zjednotenie (1472). Odvtedy neexistuje žiadne cirkevné spoločenstvo; existuje obrovská „Ortodoxná“ cirkev, zjavne spokojná s tým, že je v schizme s biskupom, ktorého formálne stále uznáva ako prvého patriarchu kresťanstva.

V tejto poľutovania hodnej histórii si všimnime nasledujúce body. Je ľahšie pochopiť, ako schizma pokračuje, než ako začala. Schizmy sa robia ľahko; liečiť ich je neporovnateľne ťažšie. Náboženský inštinkt je vždy konzervatívny; vždy existuje silná tendencia pokračovať v existujúcom stave vecí. Na začiatku boli schizmatici neuváženými inovátormi; potom, s plynutím storočí, sa ich vec zdala byť tou starou; je to Viera otcov. Východní kresťania majú tento konzervatívny inštinkt zvlášť silný. Boja sa, že zjednotenie s Rímom by znamenalo zradnú stratu starej viery, ortodoxnej cirkvi, ktorej sa pridržiavali hrdinsky počas všetkých týchto storočí. Dá sa povedať, že schizma pokračuje hlavne v dôsledku sily zotrvačnosti.

Musíme rozlišovať medzi schizmatickou tendenciou a skutočnou príležitosťou na jej vypuknutie. Ale dôvod v oboch prípadoch už zmizol. Tendencia bola hlavne žiarlivosť spôsobená vzostupom a ambíciami konštantínopolského stolca. Tento je dávno za nami. Ekumenický patriacha z Konštantínopolu už stratil takmer všetky rozsiahle územia, ktoré kedysi získal. Nie je nič, čo by moderný pravoslávny kresťan viac nenávidel, ako akékoľvek nárokovanie si autority ekumenickým patriarchom mimo jeho mimoriadne zúženého patriarchátu. Byzantský patriarchát bol roky hračkou Turka a o jeho niekdajšiu autoritu sa podelili pravoslávne autokefálne cirkvi. Jeho úbohá dôstojnosť určite nie je dôvodom schizmy. Ešte menej sú dnes prítomné bezprostredné príčiny rozdelenia. Otázka práv Ignátia a Fótia pravoslávnych nezaujíma už tisíc rokov. A Caerulariove ambície sú pochované spolu s ním. Nezostáva teda nič z pôvodných príčin.

A nejde ani o otázku doktríny. Nie je to heréza, ale schizma. Dekrét z Florencie vyšiel Byzantíncom všemožne v ústrety. Neexistuje žiadny skutočný dôvod, prečo by ho teraz nemohli podpísať. Odmietajú pápežskú neomylnosť a Nepoškvrnené počatie, hádajú sa o Očistci, posvätení slovami inštitúcie, vychádzaní Svätého Ducha, v každom prípade nesprávne interpretujú dogmu, ktorú odmietajú. Nie je ťažké ukázať, že vo všetkých týchto bodoch sú ich vlastní Otcovia v súlade s tými z Latinskej Cirkvi, ktorá od nich žiada iba, aby sa vrátili k starému učeniu svojej vlastnej cirkvi.

To je správny postoj voči pravoslávnym. Majú hrôzu z latinizácie, že zradia starú vieru. Nikto ich však latinizovať nechce, ich stará viera nie je nezlučiteľná, ale naopak, vyžaduje zjednotenie s hlavným stolcom, ktorý ich Otcovia poslúchali. V kánonickom práve nepotrebujú nič meniť, okrem abúzusov, ktoré ich vlastní lepší teológovia ľutujú. Celibát, nekvasený chlieb a podobne sú latinské zvyky, ktoré im nikto nevnucuje. Nemusia pridávať Filioque do vyznania viery a svoj rítus si môžu nechať nedotknutý. Nepotrebujú meniť kalendár, možno okrem sviatku sv. Fótia 6. februára. Všetko, čo potrebujú spraviť, je vrátiť sa tam, kde boli ich Otcovia a pristupovať k Rímu tak, ako Atanáz, Bazil a Chryzostom. Nie Latinci, oni opustili vieru svojich otcov.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2

PDF (formát pre tlač)