Dvesto rokov vojenských zásahov Ruska v Európe a tradícia konzervatívnych kalkulácií: Od sedemročnej vojny (1756–63) až po vojnu na Ukrajine, 1. časť

Branislav Michalka
12. apríla 2025   História Politika   Komentár

„Čakám už len na kozákov a Ducha Svätého“, to sú slová katolíckeho spisovateľa a pamfletistu Leóna Bloya, ktoré napísal do svojho denníka z obdobia I. svetovej vojny v čase, keď sa v roku 1917 všeobecný zmar obludného konfliktu zdal byť už nekonečný a zúfalý autor upínal k cárskemu Rusku nádeje vojenské, ako aj k Duchu Svätému nádej náboženskú. Netušil, že samotné Rusko bude čoskoro potrebovať celé galaxie Božej pomoci na to, aby prežilo desivý revolučný zmar importovaný do jeho stepí zo Západu.

Na prvý pohľad sa nám môže zdať toto zvolanie kuriózne. Kde sa vzala ochota u žlčovitého katolíckeho tradicionalistu a francúzskeho nacionalistu vkladať nádej do barbarského byzantského obra z Východu, ako rád Bloy Rusko vnímal? Odhliadnime od jeho ambivalentnej fascinácie Byzantskou ríšou a jej postavami, akou bol napríklad Bazil II. Bulharobijca, ako motívu zvolania, fascinácie, v ktorej sa miešal obdiv s averziou k schizme a skúsme jeho výkrik zasadiť do širšieho kontextu.

Kto nám poslúži ako ďalší príklad zvláštnych nádejí, vkladaných do ruských kozákov? Je to podobné eso katolíckej literatúry, len na opačnej strane kanála La Manche – Gilbert Keith Chesterton. Aj on, stratiac brata Cecila kvôli vojne vo francúzskych zákopoch, brata, ktorý konvertoval na katolícku vieru dávno pred ním a prakticky ho k nej za pomoci Hilaire Belloca doviedol, upína sa v mnohých novinových článkoch publikovaných počas I. svetovej vojny k Ruskému impériu a démonizujúc si pruské barbarstvo, v čom nakoniec vôbec nezaostával za Bloyom, ospevuje bojové nasadenie slovanského mužíka (sedliak v cárskom Rusku, pozn. aut.) a zároveň podobne ako Joseph de Maistre v petrohradskom exile, aj jeho náboženského ducha. A kalkulujúc s rovnakým zanietením ako de Maistre, očakáva od ruského angažmánu v konečnom dôsledku nejaký, aspoň aký-taký prospech pre vec kresťanstva a katolicizmu.

Sú konzervatívne kalkulácie s ruskou kartou novinkou?

Už tu teda zazneli tri mená katolíckych autorov, spojené podobnými očakávaniami a kalkuláciami. Je to náhoda? To je otázka na všetkých tých súčasných katolíkov, ktorí krútia s nepochopením hlavou nad tým, že niektorí konzervatívci vkladajú svoje nádeje do Ruska v očakávaní zvratu v deptaní európskeho kontinentu revolúciou, liberalizmom a kultúrnou deštrukciou. Vyzerajú tým krútením hláv napohľad zasvätene a budia dojem ľudí dobre oboznámených s týmto údajne „novým“ konzervatívnym poblúdením a javom, ktorý podľa nich nemá v dejinách európskeho konzervativizmu miesto a logické zdôvodnenie.

V skutočnosti je pravdou opak a tento jav vôbec nie je nový, ale starý najmenej dvesto rokov. Je to úkaz, ktorý sa od nástupu osvietenstva ťahá európskymi dejinami a kontinentálnym konzervativizmom a v ktorom predstavuje boľševická epizóda len trpké, avšak ohraničené intermezzo. Navyše, ako si neskôr ukážeme, aj počas tohto intermezza majú intervencie Ruska pri spätnom pohľade bizarnú ambíciu predstavovať v praxi, nie však v doktríne, chtiac-nechtiac konzervatívnu brzdu liberálnej a neomarxistickej explózie zo Západu.

Aká je motivácia týchto očakávaní? Pokiaľ u národov slovanských by sa dali ešte vysvetliť nejakým zblúdeným panslavizmom, tak u latinských, nemeckých či dokonca maďarských živlov o niečom takom nemôže byť ani reč. Realita je neúprosná a dá sa zhrnúť do jednej lapidárnej vety: liberálne a revolučné fekálie už dosiahli takú výšku hladiny, že nič, čo by ich mohlo aspoň trochu zastaviť, už nemôže byť vnímané ako nebezpečenstvo. Pragmatizmus a pud sebazáchovy, to je ten motív. Keď medveď, tak medveď…

1756 – Diplomatická kontrarevolúcia

Kedy sa začal tento doposiaľ neukončený trend kontinuálnych nádejí, ktoré tvárou v tvár víťazstvu osvietenských a liberálnych ideí vkladali, či už oprávnene alebo neoprávnene, s rytmickou pravidelnosťou revolúcií európski konzervatívci do Ruska? Musíme sa vrátiť hlboko do 18. storočia, niekoľko desaťročí pred skazonosnú Francúzsku revolúciu, až k sedemročnej vojne (1756–63), ktorá definitívne položila veko truhly nad mŕtvolu katolíckych ambícií na opätovné spojenie Európy pod vládou katolíckych kniežat.

„Vojna v krajkách“, tak ako je zobrazená s ľahkosťou a fanfarónstvom francúzskeho humoru napríklad vo filme Fanfán Tulipán, inak tiež zvaná Sedemročná vojna, bola v skutočnosti kolosálnym konfliktom, ktorý by si plne zaslúžil neblahý titul – svetová vojna.

Čo sa odohralo krátko pred rokom 1756, keď vojna vypukla? Bude to znieť zvláštne, ale – revolúcia. Tak ju totiž nazývajú samotní historici, keď hovoria o „diplomatickej revolúcii“ ako príčine konfliktu. Bola to však skutočne revolúcia, čo vojnu vyvolalo? Nebola to skôr snaha starých mocností trochu zvrátiť pokrok a zavariť živlom, ktoré boli vtedy považované za revolučné?

A kto bol vlastne hlavnou a pôvodnou príčinou vojnových udalostí? Poslúžme si opäť citátom z knihy Leóna Bloya – Duša Napoleonova, v ktorej sa o tomto pôvodcovi píše: „Tá stará prostitútka, old England…“ Tá totiž tak dlho huckala kontinentálne mocnosti proti sebe a hrala sa na jazýček váh, až sa odrazu kontinentálni nepriatelia spojili. Takže môžeme skôr hovoriť o diplomatickej kontrarevolúcii, ktorá mala liberálneho, protestantského a merkantilistického matadora vyšachovať z arény.

Anglicko, ako rýchlo sa rozvíjajúca námorná a merkantilistická monarchia, bolo v 18. storočí najväčšou protestantskou mocnosťou a považovalo si za povinnosť nielen systematicky rozoštvávať na kontinente štáty proti sebe, financovať vďaka narastajúcemu bohatstvu a bankovníctvu rôzne strany sporov, ale garantovať zvyšným protestantom aj to, že sa katolícke štáty na kontinente nespoja a nevznikne tak síce oklieštená, ale kompaktná a obnovená verzia stredovekej katolíckej Christianitas. V rámci tohto usilovného počínania udržiavali vzťahy Francúzska a Rakúska (a jeho habsburských dŕžav) v príjemnom napätí, prikláňajúc sa na stranu Ríše a umne ju proti francúzskym Bourbonovcom povzbudzujúc.

Celá „diplomatická revolúcia“ nastala v tom momente, keď sa Bourbonovci a Habsburgovci náhle dohodli a uzatvorili spojenectvo. Táto zmena vzťahu medzi Rakúskom a Francúzskom bola spečatená svadbou medzi francúzskym následníkom trónu, neskorším Ľudovítom XVI. a dcérou rakúskej cisárovnej Márie Terézie, Máriou Antoinettou. Anglický protestantský „dobrák“ stál odrazu pred reálnou hrozbou, že od Pyrenejského polostrova, ktorému vládli Bourbonovci, až po uhorské hranice bude Európa ovládaná dvoma katolíckymi rodmi, pričom ďalej na východ sa nachádzalo ešte katolícke Poľsko. Teda vyhliadky pre Anglicko, ako aj protestantské sily vo všeobecnosti veľmi tristné.

Británia, ktorá sa vždy pasovala za ochrancu „týraných“ protestantov na kontinente, okamžite využila pred občanmi aj v parlamente náboženský motív a povzbudzujúc (predovšetkým finančne) Prusko, ako hlavného exponenta protestantizmu na kontinente, spustila konflikt, v ktorom sa ukázala vojenská genialita Fridricha II. Veľkého a postupné vojenské slabnutie Rakúska. Nakoniec, a to je pre nás podstatné, sa podarilo zabrániť pruskému víťazstvu, čo bol zaiste motív, ktorý rezonoval vo fantázii Bloya aj Chestertona počas I. svetovej vojny, práve vďaka ruskému angažmánu.

Sedemročná vojna – Rusko prvýkrát zasahuje

18. storočie prinieslo nielen inváziu západnej kultúry do Ruska, ale aj zistenie, že na východ od Poľska existuje zabudnutý ruský medveď, doteraz zalezený v nore pred tatárskymi a tureckými vlkmi. Peter Veľký ukázal, že s ním bude potrebné počítať v Európe a sedemročná vojna ukázala, že zásah Ruska môže radikálne zmeniť bojovú situáciu v prospech jeho spojenca. To je skúsenosť, ktorá sa pragmaticky spojila u rakúskych a francúzskych vládcov aj poddaných s vedomím ich starobylosti a tradičnosti, v protiklade k pruskému a anglickému pokrokárstvu, aj keď sa pritom na Rusov pozerali tiež cez prsty, ako na barbarov. Hlavne však, že bolo poslúžené proti Prusku a Anglicku, ktoré pohŕdavo vnímali ako pochybné protestantské a obchodnícko-revolučné útvary.

Aj keď to znie možno pre mnohých neuveriteľne, starými panovníckymi rodmi a ich poddanými boli Anglicko a Prusko vnímané ako hulvátske, hrabivé a revolučné živly, balansujúce na hrane medzi legitímnosťou a medzinárodným banditizmom, čiže úplne inak ako boli vnímané počas 20. storočia, keď už boli označované za „konzervatívne“, čo svedčí mimochodom o flexibilnosti tohto pojmu. Thomas Mann v jednej zo svojich esejí o pruskom kráľovi napísal: „Podceňujete význam Fridrichovho útočného ducha, ktorý bol proti všeobecnému vkusu svojej doby a hraničil s barbarstvom. Fridrich opovrhoval zjemneným vedením vojny svojho storočia.“ V okruhu okolo Fridricha II. Veľkého nechýbali navyše ani také vplyvné postavy, ako napríklad generál Winterfeldt, ktorý už vtedy sníval o vytvorení protestantského cisárstva a neustále svojho panovníka v tomto smere povzbudzoval. Z pohľadu tradičných dynastií to boli úmysly a maniere, ktorými neskôr pohŕdali u revolučného cisára Napoleona.

Dodajme len, že situácia sa v sedemročnej vojne radikálne obrátila po smrti cárovnej Alžbety I. v neprospech Ríše. Jej následník Peter III. bol nekritickým obdivovateľom Fridricha II. a okamžite vystúpil z protipruskej koalície. Výsledkom vojny bolo nakoniec posilnenie protestantskej Británie a Pruska, ako aj definitívny koniec akýchkoľvek nádejí, žeby sa Európa mohla dostať znovu pod súvislú dominanciu katolíckych rodov a odstrihnúť sa popritom od Británie. V každom prípade spomienka na Rusko, ktoré svojim zásahom zrazilo arogantného hulváta Fridricha II. na kolená a priviedlo ho až k zúfalstvu, zostala v hlavách európskych konzervatívnych živlov dobre usadená a vynárala sa vždy, keď si mysleli, že situácia je pre starý režim natoľko zlá, žeby sa oplatilo zavolať ruského medveďa opäť do Európy a použiť ho pragmaticky ako obušok na liberálne živly.

Rusi v Paríži – porážka revolúcie a Svätá aliancia

Príležitosť na konzervatívne kalkulovanie s ruským zásahom nedala na seba dlho čakať. Tornádo Francúzskej revolúcie obrátilo Európu hore nohami a nenechalo kameň na kameni. Rozprášená francúzska aristokracia sa ukryla v exile na dvoroch revolúcii nepriateľských a jedným z nich bol aj cársky dvor v Petrohrade.

Postupné upevňovanie moci novej republiky prinieslo sériu vojenských debaklov protirevolučnej koalície. Príchod vojenského génia, generála Napoleona, ktorý neskôr exportoval revolučné výdobytky pod plášťom uzurpátorského cisára do celej Európy, poníženie starého režimu ešte umocnil a doslova ho zrazil na kolená. Vrchol poníženia – cisár Svätej rímskej ríše musí definitívne zrušiť na Napoleonov diktát tento tisícročný útvar založený Karolom Veľkým a ako bonus dať svoju dcéru za manželku rozvedenému (!) a o hlavu nižšiemu revolučnému lampasákovi.

Je zaiste pochopiteľné, že v takejto situácii dumanie o nuansách toho, aký typ konzervativizmu sa ukrýva v Petrohrade, ako to radi robia aj dnes niektorí konzervatívci, ktorí sa domnievajú, že s ruským barbarom a mužíkom je nehodno sa kvôli porážke revolúcie zapliesť, už nikto nebral vážne. Okamžite, akonáhle sa začalo ukazovať, že revolučná armáda na čele s Napoleonom dostáva v Rusku na frak, začali sa všetci európski konzervatívci radostne tmoliť a upínať opäť zrak na Rusko a Alexandra I. ako záchrancov starej Európy.

Príchod Alexandra I. do Paríža, porážka a abdikácia Napoleona spustila v konzervatívnych kruhoch hotovú rusomániu, ktorá prinášala aj také „zaručené“ informácie, že cár sa chystá konvertovať na katolícku vieru a osvietiť tak celý ruský národ. Tí pragmatickejší páni oceňovali vznik Svätej aliancie, v ktorej sa po prvýkrát v úlohe „konzervatívneho“ živlu ocitlo paradoxne aj Prusko, ako záruku a poistku s ruským medveďom, nech už je akýkoľvek, že sa revolučné excesy nezopakujú. Dámy zase oceňovali cárovu mužnosť a údajnú krásu.

Rakúsky kancelár knieža Metternich si bol dostatočne vedomý kontrarevolučného potenciálu Ruska, ako aj samotného cára pre udržanie starých poriadkov. Od roku 1818 mal na Alexandra masívny vplyv a neustále v ňom podnecoval a povzbudzoval obavy z ďalších možných revolúcií. Revolúcie v Neapolskom kráľovstve a Parme roku 1820 tieto cárove obavy ešte posilnili. A aj keď po gréckom povstaní roku 1821 pochopil, že Metternich oháňajúci sa kresťanskými hodnotami a nakoniec znemožňujúci Rusku porážku Turecka a oslobodenie Konštantínopolu, je v podstate len rafinovanejším variantom jozefínskeho osvietenstva, svojej úlohy nepriateľa revolúcií sa už nevzdal.

V každom prípade, bez ohľadu na nálady cára Alexandra, po porážke revolúcie a obnovení (aspoň približnom) starých režimov, sa etablovalo Rusko v očiach Európy ako konzervatívny policajt ochotný vždy zasiahnuť v prípade potreby, keď sa začne opäť v Európe dvíhať vlna revolúcie. Táto predstava sa v mysliach európskych konzervatívcov vždy miešala s obavami a dešpektom, ale desivé revolučné situácie ich znovu a znovu nútili kalkulovať s ruským medveďom ako s trpkým, ale nevyhnutným liekom na liberálnu deštrukciu.

Konzervatívny policajt Európy

Nástupca Alexandra I., cár Mikuláš I. sa svojej úlohy konzervatívneho policajta Európy chopil s takou vervou, že jeho povesť v tomto smere zatiaľ nikto neprekonal. Najprv si dal generálnu skúšku doma a krátko po nástupe k moci potlačil liberálne povstanie dekabristov. Zároveň založil políciu na potieranie revolučných nápadov, s povestným generálom Beckendorfom na čele. Tá bola a dodnes je liberálmi opisovaná ako kolosálna mašinéria špicľov. V skutočnosti, pobavme sa porovnaním so súčasnými liberálnymi a demokratickými políciami, vrátane slovenskej, pracovalo v Beckendorfovej kancelárii 300 žandárov a 16 civilných zamestnancov. V tom čase mohlo mať Rusko cca 60 miliónov obyvateľov. Viac asi netreba o našej „slobode“ dodávať.

Prvýkrát prejavil svoju protirevolučnú zášť smerom do zahraničia v roku 1830, keď sa vo Francúzsku dostal k moci kráľ bankárov Ľudovít Filip Orleánsky. Paradoxne, v roku 1815, keď so svojím bratom Alexandrom prišiel Mikuláš do porazeného napoleonského Paríža, ubytoval sa práve u Ľudovíta Filipa a veľmi sa s ním spriatelil. To, že v roku 1830 bankársky kráľ vypoklonkoval za asistencie revolučných barikád legitímneho panovníka Karola X., považoval Mikuláš I. za osobnú zradu a začal Ľudovíta Filipa úprimne nenávidieť. Jemu natruc obnovil opäť protifrancúzsku koalíciu, ako v časoch Napoleona a jeho nenávisť k nelegitimnému uzurpátorovi trónu išla tak ďaleko, že odmietal vysloviť jeho meno a tituloval ho nadávkou „uchvatiteľ“. Nie je bez zaujímavosti, že bankárske a liberálne Francúzsko vytvorilo okamžite tzv. západný blok s Britániou a Rusko tvorilo tzv. východný – konzervatívny blok s Rakúskom a Pruskom.

Aby sme si však Mikuláša I. príliš neidealizovali: ku katolíckej Cirkvi na svojom území sa správal ako k narušiteľovi vieroučnej pravoslávnej jednoty a k podnecovateľovi poľských separatistických vzbúr. Gréckokatolíkov brutálne potláčal a nezastavil sa ani pred streľbou do ich radov, násilnými konverziami a posielaním na Sibír, pokiaľ to uznal za vhodné. Na druhej strane však bol ochotný pri audiencii u pápeža pobozkať mu prsteň a pokľaknúť pred ním, čo sa napríklad rakúski cisári, vrátane Františka Jozefa I. vzpierali urobiť.

Keď v roku 1848 vypukla v Európe prvá zo sériových „farebných“ revolúcií, ktoré na sebe nesú do očí bijúce stopy centrálneho plánovania a finančného zabezpečenia a na ktoré sme si v 20. storočí už dokonale zvykli, reagoval Mikuláš I. slávnym výrokom: „Páni, sedlajte kone, v Európe vypukla revolúcia!“

1848 – Kozáci v Karpatskej kotline a slobodomurár Košút

Revolučná vlna sa prehnala Európou a zmietla aj veterána konzervatívnej politiky, kancelára Metternicha. Rakúske cisárstvo bolo zachvátené revolučnou búrkou do takej miery, že ani abdikácia mierne degenerovaného Ferdinanda I. ju nemohla zabrzdiť, takže čerstvý cisár František Jozef I. sa musel začať obzerať na všetky strany, ako sa dá rozpadajúce impérium znovu zdrôtovať. Niečo sa podarilo maršalovi Radeckému, niečo generálovi Windischgrätzovi, ale na revolučné Uhorsko so slobodomurárom a liberálom Košútom na čele jeho vojská akosi nestačili.

A teda tak ako už viackrát pred ním iní, aj František Jozef I. si spomenul, že za hranicami je zaparkovaný ruský medveď, ochotný prísť vždy na pomoc, keď liberálne a revolučné živly vystrkujú svoje rohy. Obrátil sa preto na Mikuláša I. s prosbou o vojenskú intervenciu v Uhorsku a so zdôvodnením: „Zabránite tomu, aby sa uhorská revolúcia nezmenila na európsku pohromu,“ ho zavolal k Dunaju.

Do Karpatskej kotliny vzápätí napochodovalo a pricválalo vojsko generála Paskeviča v impozantnej sile 200 000 mužov. Porážka uhorskej revolúcie bola zabezpečená a konzervatívne kruhy v habsburskej monarchii prekypovali vďačnosťou k ruskému medveďovi. Mladý František Jozef dokonca cárovi Mikulášovi pobozkal na znak vďačnosti a úcty 21. mája 1849 vo Varšave ruku, čo, ako sme videli, nechcel poskytnúť ani pápežovi.

Mikuláš I. sa rozplýval dojatím a nehou, domnievajúc sa, že získal takmer nového duchovného syna. Je isté, že úcta Františka Jozefa bola úprimná. Zlom a zrada starého spojenca a záchrancu nastala počas Krymskej vojny. Politici a diplomati presvedčili rakúskeho cisára, aby sa angažoval v tejto vojne proti Rusku. Cisár údajne ťažko znášal svoje poníženie a to, že v očiach cára vyzeral ako podliak. Avšak česť je česť a politika je politika. Ešte ťažšie však zradu znášal Mikuláš I. Dostal sa do depresie, telesne oslabol a zachvátil ho zápal pľúc. Zrejme v stave totálneho sklamania odmietol liečbu a následne umrel.

Vojenská intervencia generála Paskeviča v Uhorsku zanechala výrazne stopy nielen vo všeobecnom pohľade európskych konzervatívcov a legitimistov na kontrarevolučnú efektívnosť ruského medveďa, ale predovšetkým zasiala očakávania upínajúce sa k Rusku do úrodnej pôdy duší slovenských a českých národne orientovaných konzervatívcov. U tých sa odohral zaujímavý evolučný úkaz: z revolucionárov v roku 1848 (slovenských aj českých), sa aj pod dojmom agresívneho panhungarizmu stali obratom ruky v roku 1849 oslavovatelia ruského impéria, cára, ktorému ešte nedávno nevedeli prísť na meno a generála Paskeviča. Sledovať tieto ideové veletoče napríklad v Sedlských novinách Josefa Kajetána Tyla, je pre čitateľa skutočnou lahôdkou. Slovanské etniká sa následne pod dojmom tohto obratu zapojili v podunajskej monarchii do kontrarevolúcie, vrátane slovenských dobrovoľníkov a pomáhali potlačiť uhorskú revolúciu.

Efekt ruského medveďa sa opäť dostavil a z očakávania ruského kontrarevolučného zásahu sa pomaly, ale isto začala stávať v Európe tradícia, ktorú síce v 20. storočí prerušilo boľševické intermezzo, ale ktorej oživenia sa úplne vedome a systematicky obávali euroatlantické liberálne a globálne elity už v 50. rokoch 20. storočia. Preto nachádzame v anglosaskej politologickej literatúre bizarné a zvláštne (u deklarovaných antikomunistov) varovania pred pádom komunistického režimu v Rusku, ktorý by mohol spôsobiť posilnenie ruského impéria.

Avšak kým k tomu došlo, čakali európskych konzervatívcov ešte ťahanice okolo Balkánu, Osmanskej ríše a I. svetová vojna. Vždy pri týchto udalostiach sa našlo dostatok konzervatívcov od Paríža až po Sofiu, ktorí by radi videli ruského medveďa potulovať sa po Európe len preto, aby vystrašil liberálne a revolučné živly a donútil ich zaliezť do nôr.

Pokračovanie

PDF (formát pre tlač)