Cirkev katolícka je apoštolská

19. októbra 2025   Cirkev

„Hradby mesta mali dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov.“
(Zjv 21,14)

Nový zemepis ako učebnú knižku som priniesol do našej školy. Keď som potom raz navštívil školu, pýtal som sa učiteľa: „Či je súci ten nový zemepis ?“ – „Tu i tam sa nájde v ňom chyba, – odvetil učiteľ, – lež ja to napravím a ostatné sa dá použiť. Tak napríklad autor tam píše, že katolícka cirkev nie je náboženskou skupinou, nuž a čože je ?“ – „Aby ste to dáko nenaprávali, pán učiteľ, lebo autor tej knižky má pravdu, my katolíci nie sme žiadna náboženská skupina, my sme svätá Cirkev, prívržencami náboženských skupín nazývame inovercov, ktorí sa od nás odtrhli.“

Je to naozaj tak. Keď sa rozhliadneme po celom svete, skoro toľko náboženských skupín nájdeme, koľko krajín. Každá táto náboženská skupina sama seba cirkvou nazýva, kdežto v skutočnosti Ježiš len jednu Cirkev má, tú, ktorú na dvanástich apoštoloch založil.

Pán Ježiš svojimi božskými očami predvídal prácu diabla, že ľudia upadnú do bludu, preto si vyvolil k sebe dvanásť apoštolov, aby ich pravej viere naučil a aby aj oni podľa nej kázali. Čo prijmú ich učenie, tých aby pokrstili a zapísali do jedine pravej Cirkvi svätej.

Preto teda, ak chceme rozhodnúť, že spomedzi tých mnohých, ktorá je pravá cirkev Kristova, musíme zistiť, ktorá cirkev je apoštolská, totižto:

1. ktorú zakladali apoštolovia?

2. ktorá učí vieru tak, ako apoštoli?

3. ktorej predstavení sú nástupcami apoštolov?

Vlastnosť apoštolstva je najčistejšia známka pravdy našej Cirkvi, preto si zaslúži, aby som v dnešnej sv. kázni hovoril o nej. Počúvajte!

1. Okrem našej Cirkvi katolíckej ešte štyri skupiny svoju náboženskú spoločnosť nazývajú kresťanskou cirkvou: luteránska, kalvínska, anglikánska a pravoslávna skupina. Z týchto cirkví každá jedna nemôže byť Cirkvou Kristovou, jedine tá, ktorá pochádza od apoštolov. Ako pôvod rieky najistejšie tak nájdeme, ak popri nej nahor ideme, kým nedôjdeme k prameňu, odkiaľ vyviera.

Pôvod rozličných cirkví tiež tak zistíme, ak ideme späť až do toho času, kedy bola založená. Rozhliadnime sa teda po kresťanských cirkvách: Kto ich založil? Na to nám dá odpoveď dejepis. Luteránsku cirkev založil Martin Luter, on sám bol katolíckym kňazom dotiaľ, kým nechcel byť vyššie postavený ako pápež; nazdával sa, že on najlepšie pozná apoštolské podanie, preto ho pápež vylúčil z lona Cirkvi svätej a on vo svoje nadutej pýche miesto toho, aby odvolal svoje kacírske učenie, vymyslel novú cirkev a istú časť katolíckych veriacich odtrhol od katolíckej Cirkvi. – Je tiež kalvínska cirkev. Vieme, že tú skoro v jednom čase s Martinom Luterom založil Ján Kalvín. Podľa neho rímski pápeži sfalšovali evanjelium, on ho teda chcel očistiť, lež v skutočnosti potom už len on ho poprekrúcal natoľko, že sa nedalo viac rozpoznať. – Anglikánsku cirkev založil Henrich VIII., anglický kráľ. Zunovala sa mu manželka, chcel si vziať inú, ale pretože rímsky pápež sa protivil tomuto nezákonnému úmyslu smilného kráľa, kráľ odtrhol svoju krajinu od Cirkvi katolíckej. – Michal I. Kerularios, patriarcha z Carihradu vyvyšoval sa i nad rímskeho pápeža a pretože i napriek opakovanému napomínaniu sa nechcel uponížiť, kresťanov žijúcich na Východe odtrhol od Cirkvi katolíckej.

Hľa, dejiny nám náležíte hovoria, ktorá cirkev kedy a prečo vznikla, len o katolíckej Cirkvi sa nezmieňujú, že ktorý kráľ, mních, biskup alebo pápež ju založil. Ak počnúc od dnešného dňa storočie po storočí späť skúmame dejiny, všade už ako jestvujúcu nachádzame Cirkev katolícku; od narodenia Kristovho koľkokoľvek kacírstiev vzniklo, dejepis tak ich spomína, že sa všetky odtrhli od Cirkvi katolíckej. Dejiny našej Cirkvi katolíckej vtedy sa začínajú, keď Ježiš Kristus do sveta rozposiela svojich apoštolov: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15). Hneď v turíčnu nedeľu prijal sv. Peter apoštol do Cirkvi tritisíc ľudí a na druhý deň päťtisíc. Týchto osemtisíc kresťanov zveril Jakubovi apoštolovi a on išiel ďalej Kristovi zhromažďovať veriacich. Napokon sa usadil v Ríme, apoštol Jakub v Španielsku, Bartolomej v Arménii, Tomáš v Indii, Matúš v Etiópii, Ondrej v Acháji (Grécko) a ostatní každý v inej krajine zakladal Kristovu Cirkev, ktorá pod vedením sv. Petra ako údy jedného tela tvoria jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev.

Cirkev katolícka je teda apoštolskou cirkvou, lebo iných zakladateľov nemá, iba Kristových apoštolov.

2. Či viete, prečo sa stal Syn Boží človekom? Preto, aby ľudí od hriechu a večného zatratenia vyslobodil. Či viete, prečo zostúpil Syn Boží na zem? Preto, aby nás naučil, čo máme činiť, aby sme boli spasení. Či viete, prečo sa zjavil Syn Boží medzi ľudmi? Preto, aby nikto, kto v Ňom verí, nezahynul, lež mal život večný. Pre toto opustil svoj nebeský trón, pre toto zostúpil na zem, pre toto vzal na seba ľudskú podobu, pre toto učil a zomrel na kríži za nás hriešnikov! Aby sa však vykúpenie stalo večným, rozhodol sa, že založí Cirkev. Táto Cirkev má ten účel, aby kázňami naučila veriacich pravde, skrze sviatosti účastnými ich činila Kristových zásluh a to všetkých, ktorí sa narodia až do skončenia sveta. K tomu však, aby vždy zotrvávala, bolo potrebné položiť základy, i založil ich týmito slovami: „Ty si Peter (tzn. skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). K tomu, aby sa nemýlila, bolo treba vliať do nej božskú silu, a to i vlial: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).

Táto na skale založená, duchom Kristovým vedená Cirkev tisíc deväťsto rokov plní príkaz daný apoštolom: „Učte všetky národy a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (porov. Mt 28,19–20). Zachovala Kristovu vieru, ktorú apoštolovia ohlasovali; vysluhovala sedem sviatostí, ktoré i apoštoli udeľovali; námestníka Kristovho, rímskeho pápeža vždy ctila za svoju hlavu, ako apoštoli sv. Petra. Preto je apoštolskou naša Cirkev. Martin Luter napadol vieru, Henrich VIII. ukradol sviatosť stavu manželského, Ján Kalvín vytvoril posvätenie kňažstva, Michal I. Kerularios popieral primát rímskeho pápeža: Cirkev katolícku ani lesť, ani násilie, ani prenasledovanie, ani potupovanie neodvrátili od svätej apoštolskej Tradície; jej viera, mravy, svätosť i po dnes sú také isté, aké boli za apoštolov! Strpela, aby sa Anglicko odtrhlo; strpela, aby jej kňazov vyhnali, ako v Nemecku; strpela, aby ju o majetok okradli, ako v Taliansku ; strpela, aby jej chrámy zatvorili, ako vo Francúzsku; strpí všetku potupu a križovanie, lež z učenia Kristovho, z apoštolskej tradície neopustí ani jednu vetu, ani písmeno, ani bodku. Preto je apoštolská naša Cirkev.

Ó, slávna Cirkev apoštolská, preto ťa milujem, preto ťa nasledujem do posledného dychu môjho života, pretože v biede i hojnosti, v utisnutí i v oslávení vždy tou istou si zostala: tou skalou, ktorú nikdy ani pekelné brány nepremôžu.

3. Apoštolskou nazývame našu Cirkev po tretie i preto, pretože biskupi katolíckej Cirkvi sú zákonitými nástupcami apoštolov.

Naším arcipastierom teraz je N. N. Jeho za biskupa vysvätil iný zákonitý biskup katolíckej Cirkvi. Toho zas iný, tak rátajúc späť do starodávnych časov, dôjdeme k niektorému z apoštolov. Tak môžeme tvrdiť, že náš biskup je zákonitý nástupca apoštolov. Každý biskup od niektorého apoštola obdržal svoju biskupskú moc. Pretože však Kristus Pán sv. Petrovi odovzdal najvyššiu duchovnú moc, nie je ešte dosť dokázať, že tento a tento biskup od tohto a tohoto apoštola bol vysvätený za biskupa, potrebné je ešte i to vedieť, či ho nástupca sv. Petra, tzn. rímsky pápež potvrdil v jeho biskupskom úrade. Len takto potvrdený biskup môže svätiť kňazov. Takto prechádza apoštolská moc zo sv. Petra na pápeža, z neho na biskupov a z biskupov na kňazov.

Cirkev apoštolskú môžeme pripodobniť k jednému veľkému stromu. Pňom tohoto stromu je rímsky pápež, ratolesťami sú biskupi a výhonkami kňazi. Či nie z pňa prechádza vlaha a životná sila do ratolestí, z ratolestí do výhonkov? Takto plynie apoštolská moc z osoby rímskeho pápeža na biskupov a z biskupov na kňazov. Preto je to, že bárs kanonici volia biskupa, alebo s povolením Cirkvi vymenuje ho panovník alebo vláda, predsa ten biskup dovtedy nesmie prevziať spravovanie svojho biskupstva, kým sa nedostaví pred rímskeho pápeža a kým ho pápež nepotvrdí; len potom môže svätiť kňazov a k veriacim posielať kňazov. U nás teda i ten najmladší kaplán len z apoštolského plnomocenstva slúži sv. omšu, káže, krstí, spovedá, trápi sa a účinkuje vo svojom úrade. Pokladajte teda i nás, jednoduchých kňazov, za apoštolov Kristových, nie síce podľa našej právomoci, lež podľa toho vyslania, ktoré sme pri vysviacke obdržali: „Choďte, učte!“ Nehľaďte teda v kňazoch na ich chyby a slabosti, lebo veď vy sami nie ste svätí a dokonalí, lež viďte v kňazovi osobu Krista, vyslanca pápeža, vysvätenca biskupovho, o ktorých hovorí Ježiš: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda.“ (Lk 10,16)

Nech ukážu – ak môžu – iné kresťanské spoločenstvá toto božské splnomocnenie vo svojej cirkvi, túto právomoc vo svojich biskupoch, toto vysvätenie vo svojich kňazoch. Lež to oni nemôžu, pretože ich cirkev založili ľudia, svojich biskupov volia v sneme, svojich kazateľov ľud poverí s cirkevným úradom. Akože by mohli byť nástupcami apoštolov?

V apoštolskosti je naša sila a že iné náboženské skupiny sú bez apoštolskosti, v tom sa javí ich slabosť. Už i badať, že bez pastiera sa im stádo rozpadáva, preto povedal Moltke, jeden ich veľký muž: „My protestanti alebo vyhynieme, alebo sa opäť staneme katolíkmi.“

Priveď ich, Bože, do Cirkvi katolíckej! S otvoreným náručím prijmeme svojich poblúdených bratov.

Sv. Tomáš Akvinský do jednej veľkej knihy spísal celé učenie Cirkvi katolíckej. Keď bol s ňou hotový, kľakol si pred kríž a o to prosil Ježiša, aby mu zjavil, ak v tej knihe dačo chybné napísal. Nato sa ozval Ježiš volajúc: „Dobre si písal o mne, Tomáš!“

Teda sám Ježiš Kristus svedčí, že je to pravda, čo Cirkev katolícka učí. My katolíci môžeme povedať, že my to veríme a vyznávame, čo apoštoli verili a učili. Preto nedovolíme, aby našu Cirkev apoštolskú hanili, potupovali, vysmievali. Opovrhujúc smrťou postavíme sa proti bezočivým útočníkom: „Neopovážte sa dotýkať Cirkvi mojej katolíckej, lebo ona je mne všetko.“ Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)