Blahoslavený Manés de Guzmán, pokorný Kristov svedok v tieni svojho brata, sv. Dominika (1. časť)

Branislav Krasnovský
19. augusta 2025   Cirkev História

Bl. Manés de Guzmán

Väčšina katolíkov pozná sv. Dominika, ohnivého kastílskeho kazateľa, ktorý v roku 1216 založil rád dominikánov a pomohol formovať poslanie katolíckej Cirkvi v podobe pravdy a milosrdenstva. Menej ľudí však už vie, že aj Dominikov starší brat, Manés de Guzmán, je Cirkvou uctievaný a je blahoslavený.

Bl. Manés de Guzmán bol tiež jedným z prvých dominikánov v histórii tohto nádherného katolíckeho rádu. Hoci je v dejinách Cirkvi menej viditeľný ako jeho mladší brat sv. Dominik, predsa Manésova pevná viera a hlboká kontemplácia zanechala jasnú stopu v dominikánskej tradícii.

Svojho brata Dominika nasledoval ako jeden z prvých dominikánov, dávno pred tým, ako bol rád dominikánov oficiálne založený. Len na pripomenutie – dominikánsky rád (oficiálny názov Ordo Praedicatorum, skratka OP – Rehoľa bratov kazateľov) založil v 13. stor. sv. Dominik Guzmán a vznik rádu potvrdil v roku 1216 pápež Honorius III. Dominikáni sa riadia regulou sv. Augustína, doplnenou o viaceré vlastné ustanovenia.

Pápež Honorius III. po prvýkrát v histórii katolíckej Cirkvi poveril mníchov katolíckeho rádu službou vyhradenou biskupom – kázaniu Božieho slova. Okrem toho mal rád dominikánov biskupom pomáhať tým, že im poskytoval spoločenstvo vzdelaných kazateľov. Heslá dominikánov sú „Veritas“ (Pravda) a „Contemplata aliis tradere“ (Rozjímané odovzdať iným).

Sv. Dominik a jeho bl. brat Manés sa narodili v dedinke Caleruega v Kastílii v rozpätí rokov 1170 až 1180. Spoločne s bratom formovali „rané dominikánske štádium“, ktoré vyvrcholilo založením rádu. Cieľom vznikajúceho rádu podľa predstáv oboch bratov bolo založiť spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov na katolícku vieru.

Sv. Dominik Guzmán bol presvedčený o tom, že dominikáni musia dôkladne študovať teológiu a v kázňach veriacich zoznamovať s dogmami a pravdami katolíckej viery. Samozrejmosťou bola kontemplatívna modlitba, dôsledné štúdium, život v chudobe, vytváranie spoločenstva a misijné poslanie. Vzhľadom na to, že hlavným zameraním dominikánov bola kazateľská činnosť, najdôležitejšiu úlohu v spoločenstve mali kňazi.

Pár slov o dominikánskom habite

Sv. Dominik Guzmán a jeho brat bl. Manés sa podieľali aj na vzniku podoby dominikánskeho habitu, zloženého z dvoch základných častí – bieleho rúcha (tunica alba) a čierneho plášťa (cappa nigra). Biele rúcho symbolizuje čistotu a úprimnosť dominikánov, svetlo Evanjelia a svetlo Cirkvi. Čierny plášť symbolizuje pokánie a smrť hriechu. Čierna farba je znakom pokory, umŕtvovania a odriekania. Čierna farba pripomína vážnosť povolania a asketický život a potvrdzuje kazateľskú autoritu. Čierna bola tradične farbou vzdelancov a teológov v stredoveku.

Súčasťou habitu dominikánov je aj kapucňa, ktorá symbolizuje ticho a vnútornú kontempláciu. Zakrývanie hlavy je takisto znakom pokory, znamenie bezvýhradnej podriadenosti Bohu. Kožený opasok dominikánov je symbolom kajúcnosti a disciplíny, ovládania tela a pevnosti v čnostiach. S opaskom je spojený aj ruženec, symbol dominikánskej mariánskej úcty, ruženec ako rytiersky meč, ktorým sa bojuje proti satanovi.

Ďalšou súčasťou sú jednoduché sandále, symbolizujúce chudobu apoštolov (v minulosti mnohí dominikáni dávali prednosť chodeniu naboso – a to nielen v lete).

Dominikánsky habit sa často interpretuje aj symbolicky. Bielu a čiernu farbu možno vnímať v duchu „Gaudium et poenitentia“ (Radosť a pokánie) – vnútorná radosť a čistota vo vnútri srdca a čierna symbolizuje vážnosť a askézu vo vzťahu k vonkajšiemu svetu.

Takisto, v súvislosti s dominikánskym heslom „Contemplata aliis tradere“ (odovzdávať iným ovocie svojej kontemplácie) dominikánsky habit spája kontemplatívny život (biela) s apoštolskou službou (čierna).

Ak sústredíme pozornosť na ďalšie dominikánske heslo „Lux et tenebrae“ (Svetlo a tma), dominikáni sú svetlom Krista v temnote sveta, čo však nemusí samozrejme až tak veľmi platiť pre nedávnu minulosť, tzn. v súvislosti s obdobím II. vatikánskeho koncilu a najmä obdobím po ňom.

Dominikáni, ktorí celkom určite neboli svetlom Krista v temnote sveta

Kto by nepoznal francúzskeho teológa a dominikána nesúceho meno Marie Dominique Chena (1895 – 1990), ktorý mal veľký vplyv na II. vatikánsky koncil a najmä na vznik dokumentu Gaudium et spes. Modernista vysokého stupňa, profesor teológie v Le Saulchoir a jeden z hlavných teológov aggiornamenta pred II. vatikánskym koncilom.

Úspešne sa mu darilo oslabovať nadčasovosť pravdy Cirkvi „prispôsobovaním evanjelia modernému svetu“ a progresívnym prístupom k dogmám, ktoré vysvetľoval novým spôsobom (kto by nepoznal známe slovenské príslovie – „babe sa prisnilo, babe sa stalo“).

Presadzovateľ modernizmu a relativizácie dogmatickej pravdy, znižoval jasnosť a pevnosť katolíckeho učenia, zdroj koncilovej liberalizácie a presadzovania modernistických tendencií. Pripravil pôdu pre prienik modernistických prúdov 20. stor. do Cirkvi.

Ďalším z progresívnych a modernistických dominikánov bol Yves Congar (1904 – 1995), nadšený presadzovateľov ekumenizmu, ktorý vytrvalo volal po reforme Cirkvi. Jeho myšlienky formovali dokumenty II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium a Unitatis redintegratio. Za normálnych čias mal ako modernista zákaz učiť, neskôr sa za odmenu stal kardinálom…

Mňa vždy boleli zuby z jeho ekumenizmu, veľká časť jeho diela bola pred II. vatikánskym koncilom na Indexe. Presadzoval progresívnu ekumenickú teológiu, zdôrazňoval za každú cenu dialóg s protestantmi a inými kresťanskými denomináciami. Úspešne sa mu darilo relativizovať pravdy katolíckej viery. Cielene svojím učením oslaboval klasickú cirkevnú disciplínu a hierarchickú autoritu. Navrhoval, aby sa Učiteľská moc Cirkvi chápala viac pastorálne a menej striktne.

Jeho modernistické tendencie boli kritizované už v rokoch 1930 – 1950, historická kritika tradičných foriem učenia a praxe bola veľmi agresívna. Volal po väčšej úlohe laikov v cirkevnom živote (dnes vidíme, čo stvárajú laici v Cirkvi napríklad v nemecky hovoriacich krajinách), brojil proti klerikalizmu a tradičnému poriadku Cirkvi.

Ďalší dominikán, Jean Cardonnel (1921 – 2009), bol nadšeným prívržencom teológie oslobodenia a marxistických predstáv. Veľmi kritický voči tradičnej katolíckej Cirkvi, volal po marxistických inšpiráciách v pastorácii. V roku 1977 mu zakázali kázať, nikdy sa oficiálne nezriekol svojich postojov. Napriek všetkému ho však nepovažujem pre veriacich katolíkov v strednej Európe za veľmi nebezpečného – my, čo sme zažili socializmus a marxizmus na vlastnej koži, marxistickým táraninám nikdy nebudeme dôverovať. Avšak pre kňaza J. Bergoglia bol svojho času Cardonnel, prívrženec teológie oslobodenia, pravdepodobne veľmi veľkou inšpiráciou.

Podobným blúznivcom bol aj Herbert Mc Cabe (1926 – 2001), anglický dominikán a šéfredaktor dominikánskeho časopisu New Blackfriars, ktorý nadšene spájal tomizmus s marxizmom a bol ostrým kritikom kapitalizmu. Kritizovať kapitalizmus – to je vcelku normálne, avšak spájať tomizmus a marxizmus, to je doslova oxymoron, rovnaký ako tvrdenie, že sturmbannführer SS z koncentračného tábora v Osvienčime bol presvedčený sionista a demokrat.

No a to najhoršie na koniec. Holandský dominikán Edward Schillebeeckx (1914 – 2009), veľmi čudná postava. Podieľal sa na vzniku mnohých koncilových textov II. vatikánskeho koncilu. Po jeho skončení sa prestal kontrolovať a jeho diela o kristológii a Eucharistii vyvolali vlnu kritiky a vyšetrovanie. Spochybňoval základné katolícke dogmy, zdôrazňoval tzv. „skúsenosť viery“.

Svojho času som si kúpil Schillebeeckxove knihy Človek ako príbeh Boha, Eucharistická prítomnosť a To čiňte na moju pamiatku. Tieto knihy si môžete stále kúpiť v českom a slovenskom preklade, ale radím vám, nerobte to a nepodporte finančne antiklerikálny projekt.

Ja som si tieto knihy kupoval preto, aby som sa bližšie zoznámil s jeho bludmi a verím, že synodálne vanutí, liberálni a modernistickí profesionálni teológovia, ktorí neustále volajú po väčšej účasti laikov v živote Cirkvi sú zo mňa ako laika a z môjho prístupu nadšení a túžia ma radostne sprevádzať, pričom sa tešia aj z toho, že už neexistujú iba laici, ktorí dokazujú svoju väčšiu účasť na živote Cirkvi len radostným vanutím na Godzone (nasledujúce video z Godzone odporúčam pozerať len na vlastnú zodpovednosť 🙂 ).

Radostné vanutie na Godzone, hudba diametrálne odlišná od mojich obľúbených kalábrijských mafiánskych piesní:

A pre tých, ktorých predchádzajúce video z Godzone synodálne nemilosrdne umŕtvilo, ponúkam prvú pomoc a následné prípadné prebratie z godzone-kómy v podobe mojej obľúbenej skladby nezabudnuteľného Angela Furfara Camorra e N´Drangheta.

Niečo na tej N´Dranghete bude, keď ju zosnulý pápež František nemal rád. 🙂 Na druhej strane je však zaujímavé, že amerického prezidenta Joea Bidena pápež František vždy radostne prijímal a otvorene ho nekritizoval za morálne sporné praktiky (rozpútavanie útočných vojen, podpora potratov) z pohľadu katolíckej náuky.

Angelo Furfaro, Camorra e N´Drangheta (asi napíšem článok aj o La Garduña…):

A po dvojdielnom hudobnom okienku sa vráťme späť k čudnému Schillebeeckxovi. Čo sa týka povahy Eucharistie v jeho ponímaní – tvrdenia, že Eucharistiu je potrebné vnímať cez prizmu dynamickej skúseností, pamäti spoločenstva, pričom treba klásť dôraz na subjektívnu účasť ma neoslovili – pre mňa je Eucharistia skutočným Telom a Krvou Krista, obetná povaha obety Krista je kľúčová a objektívna. Schillebeeckxove zdôrazňovanie ľudského rozmeru odmietam, kladiem dôraz na dogmatickú realitu.

Transsubstanciácia v Schillebeeckxových dielach je interpretovaná skôr existenciálne – podľa neho je Kristus prítomný vo vzťahoch komunity a v pamäti komunity. Pre mňa je Kristus skutočne prítomný v chlebe a vo víne, nezávisle od subjektívneho prežívania rôznych blúznivcov. Napätie medzi subjektívnou prítomnosťou Schillebeeckxa a dogmatickou objektivitou je viac ako zrejmé.

Vzťah človeka a viery – podľa Schillebeeckxa

Človek ako príbeh Boha kladie dôraz na historický a osobný rozvoj viery. Pre tradičných katolíkov je viera nadčasová pravda, zvestovaná Cirkvou a nezávislá od subjektívneho vývoja. Podľa môjho názoru, ak by Schillebeeckx relativizoval historicko-subjektívne aspekty učenia Cirkvi v takej podobe ako činil niekedy v 13. stor., zoznámil by sa s autodafé a trpko by ľutoval. Tradičná Cirkev zdôrazňuje nemennosť pravdy. Teologické pravdy sú nemenné.

Čo sa týka Biblie a jej interpretácie, Schillebeeckx zdôrazňuje historicko-kritický prístup, kladie dôraz na význam kontextu a subjektívnej skúsenosti. U nás normálnych sa však Sväté Písmo číta v kontinuitnom chápaní Tradície a Magistéria Cirkvi, pričom dôraz sa kladie na autentickú interpretáciu Cirkvi. Napätie medzi historickým kontextom a autoritatívnou interpretáciou Schillebeeckx podľa môjho názoru cielene využíval k tomu, aby podkopával katolícku Tradíciu a Magistérium.

Úloha Cirkvi pre Schillebeeckxa spočívala v zameraní sa na spoločenstvo, participáciu, sprevádzanie a dynamiku viery. Ja mám samozrejme sprevádzania plné zuby, Cirkev musí byť neomylná učiteľka skutočnej Kristovej pravdy, pevná autorita v dogme a sviatostiach. Už vidím, ako sa kritici Tradície posmešne pýtajú ako Pilát: A čo je Pravda?

Odpoveď je zrejmá. Treba si prečítať odpoveď Piláta v Evanjeliu podľa Jána (Jn 8,38): 38. Pilát mu povedal: „Čo je pravda?“ Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu“.

Všetci modernisti, progresívci a liberáli by mali namiesto modernistických nezmyslov začať opäť venovať pozornosť dogmám katolíckej Cirkvi a uvidia rozpor medzi tradičným učením Cirkvi a jej objektívnou autoritou na jednej strane a Schillebeeckxovými fantazmagóriami o ľudskom a komunitnom rozmere Cirkvi na strane druhej.

Zvláštne je tiež učenie Schillebeeckxa o sviatostiach Cirkvi. Klásť dôraz na existenciálne či pastorálne ponímanie sviatostí a zdôrazňovanie ich účinku v živote veriacich považujem za marginálne. Pre mňa sú sviatosti viditeľnými znakmi neviditeľnej Božej milosti a objektívne pôsobia. Vytváranie napätia medzi subjektívnym účinkom a objektívnou milosťou využíval Schillebeeckx na presadzovanie modernistických tendencií.

No a čo sa týka katolíckych dogiem verzus „moderná teológia“ – otvorená reinterpretácia dogmy a volanie po prispôsobení sa modernému mysleniu je nezmyslom. Katolícke dogmy sú nemenné a záväzné, vyjadrujú objektívnu Božiu pravdu. Napätie medzi modernizáciou a tradičnou neomylnosťou využíval Schillebeeckx k tomu, aby vytvoril problém a následne rafinovane volal po otvorení cesty dialógu, ktorý by tento problém riešil (dovolím si položiť otázku: Aký význam má viesť dialóg s blúznivcom alebo podvodníkom?).

Schillebeeckxova prezentácia jeho názorov z pozície „Chcem priblížiť vieru modernému človeku a kladiem dôraz na skúsenosť, komunitu a historickosť“ je pre mňa neakceptovateľna. Nemožno totiž relativizovať objektívne dogmy a sviatostnú realitu. Kladenie dôrazu na subjektívnu skúsenosť namiesto na dogmatické učenie Cirkvi privedie nakoniec už k spomenutému „Babe sa prisnilo, babe sa stalo“.

Netreba za každú cenu synodálne vanúť, treba sa riadiť definovanými dogmami katolíckej Cirkvi, ktoré sú často v rozpore s interpretáciami dogiem modernistickými blúznivcami.

(Pokračovanie)

Titulný obrázok – koláž troch ilustrácií – dominikánsky kríž, dominikánsky habit a znak dominikánskeho rádu, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)