Biskup Athanasius Schneider: Správa kardinála Rochea o liturgii je „manipulatívna“ a skresľuje dejiny

21. januára 2026   Aktuality   Liturgia

Biskup Athanasius Schneider poskytol pozoruhodný rozhovor známej vatikanistke Diane Montagnaovej, pričom sa v ňom venovali nielen súčasnosti, ale aj minulosti.

O tom, že britský kardinál Arthur Roche, prefekt Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí rozdával na nedávnom konzistóriu kardinálov (6. – 7. január) prítomným dokument, v ktorom útočil na latinskú tradičnú svätú omšu, sme informovali minulý týždeň. Teraz sa na blogu vatikanistky Diane Montagnaovej k Rocheho iniciatíve vyjadril aj biskup Schneider – a jeho odpovede si zaslúžia širšiu pozornosť.

„V každom čestnom a objektívnom pozorovateľovi vyvoláva dokument kardinála Rochea dojem jasnej predpojatosti voči tradičnému rímskemu obradu a jeho súčasnému používaniu. Zdá sa, že je poháňaný agendou zameranou na znevažovanie tejto liturgickej formy a jej konečné vylúčenie z cirkevného života,“ hovorí biskup Schneider otvorene hneď v úvode. „Kardinál sa zdá byť odhodlaný uprieť tradičnému obradu akékoľvek legitímne miesto v dnešnej Cirkvi.“ Podľa biskupa chýba Rocheho dokumentu „objektivita a nezaujatosť“, je zjavne „manipulatívny“ a dokonca „skresľujúci historické fakty“.

Biskup Schneider upozorňuje, že je „historickým faktom“, že od čias pápeža Gregora VII. v 11. storočí neprešiel rímsky rítus „žiadnou výraznejšou reformou“, pričom Nová omša z roku 1970 predstavuje pre úprimného pozorovateľa „rozchod s tisícročnou tradíciou rímskeho rítu“.

Kazašský biskup ďalej argumentuje, že kardinál Roche vo svojom dokumente urobil zámerný „selektívny výber“ z buly Quo primum pápeža sv. Pia V., čím „prekrútil zmysel“ buly a to v prospech „antitradicionalistickej interpretácie“. „V skutočnosti Quo primum výslovne povoľuje, aby všetky varianty rímskeho obradu, ktoré sa nepretržite používali najmenej dvesto rokov, naďalej zákonne platili,“ upozorňuje biskup Schneider reportérku a dodáva, že aj dominikáni ako rád majú vlastnú liturgiu, niektoré cirkvi majú vlastnú liturgiu (Miláno, Toledo, Lyon a ďalšie) a pritom všetky patria do jednej „rímskej liturgickej rodiny“.

Mimoriadne zaujímavé sú postrehy biskupa Schneidera ohľadom dejín liturgických reforiem na II. vatikánskom koncile a vzniku Novej omše. Podľa jeho slov omša Pavla VI. vôbec nie je produktom II. vatikánskeho koncilu (!!!), ale až pokoncilových stretnutí hŕstky liturgických technokratov na čele s neslávnym arcibiskupom Annibale Bugninim. Biskup Schneider pokračuje:

„Často sa zabúda na dva veľmi dôležité fakty. Prvým je, že skutočná reforma omše podľa koncilu bola vyhlásená už v roku 1965, a to Ordo missae z roku 1965, ktorú Svätá stolica v tom čase výslovne označila za implementáciu ustanovení Konštitúcie o posvätnej liturgii. Toto Ordo missae predstavovalo veľmi opatrnú reformu a zachovalo si všetky základné detaily tradičnej omše, len s obmedzenými zmenami…

Druhý fakt je nasledovný. Na prvej biskupskej synode po koncile, ktorá sa konala v roku 1967, otec Annibale Bugnini predložil synodálnym otcom text a slávenie radikálne reformovaného Ordo missae. V podstate to bolo to isté Ordo missae, ktoré neskôr v roku 1969 promulgoval pápež Pavol VI. a ktoré je dnes bežnou formou liturgie v rímskokatolíckej Cirkvi.

Väčšina synodálnych otcov z roku 1967 – takmer všetci z nich boli aj otcami II. vatikánskeho koncilu – však toto Ordo missae, t. j. našu súčasnú Novú omšu, odmietla. V dôsledku toho dnes neslávime omšu II. vatikánskeho koncilu, ktorou je v skutočnosti Ordo missae z roku 1965, ale skôr formu omše, ktorú otcovia na biskupskej synode v roku 1967 odmietli ako príliš revolučnú.“

Upozornil ďalej na slová liturgického vedca Archimandrita Bonifáca Luykxa, účastníka na II. vatikánskom koncile a člena vatikánskej liturgickej komisie, ktorý doslova uviedol, že „medzi predkoncilovým obdobím a samotným koncilom existovala dokonalá kontinuita, ale po koncile túto kľúčovú kontinuitu prerušili pokoncilové komisie“. A práve tie predstavili a presadili takzvanú omšu Pavla VI. (1969). Naopak, omša prijatá na koncile (1965) bola decentná a dokonca i sám arcibiskup Lefebvre „celebroval túto formu omše a nariadil ju používať vo svojom seminári v Écône až do roku 1975“.

Prelát ďalej upozorňuje, že ohľadom Novej omše mal svoje výhrady aj sám Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., keď v liste z roku 1976 adresovanom profesorovi Wolfgangovi Waldsteinovi opísal svoje výhrady nasledovne:

„Problém nového misála spočíva v tom, že sa odtrháva od tejto súvislej histórie – histórie, ktorá nepretržite prebiehala pred aj po Piovi V. – a vytvára úplne novú knihu, ktorej publikovanie je sprevádzané akýmsi zákazom toho, čo predtým existovalo, čo je v dejinách cirkevného práva a liturgie úplne neznáme.“

Biskup Schneider by preto poradil kardinálom, aby boli úprimní ku skutočnej histórii novej omše a aby prijali zásadu, že liturgická rozmanitosť nepoškodzuje jednotu viery. Na záver dodáva:

„Na záver by som chcel apelovať na svedomie kardinálov a vyhlásiť, že pápež má dnes jedinečnú príležitosť obnoviť spravodlivosť a liturgický pokoj v živote Cirkvi tým, že udelí najstaršej forme rímskeho obradu rovnakú dôstojnosť a práva ako bežnej liturgickej forme, známej ako Nová omša.“

Matej Gavlák

Zdroj: blog Diane Montagna, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube Michael Knowles

PDF (formát pre tlač)