Po Liber Gratissimus (2. časť): Kňaz pri umierajúcom – cesta od Tridentského koncilu k dnešnému Katechizmu

Jakub Tužinský
6. októbra 2026   Cirkev

predchádzajúca časť:
Po Liber Gratissimus (1. časť): Hriešnikov trestať, sviatosť zachovať – cesta od Damianiho k Tridentskému koncilu

***

Svätý Alfonz Mária de Liguori vo svojej Morálnej teológii rozoberá krajný prípad. Človek zomiera a potrebuje rozhrešenie. Kňaz mu môže pomôcť, ale sám je v smrteľnom hriechu. Času zostáva tak málo, že umierajúci by mohol zomrieť bez sviatosti aj počas chvíle potrebnej na vzbudenie dokonalej ľútosti. Má kňaz čakať, kým dá do poriadku vlastné svedomie?

V predchádzajúcej časti sme sledovali cestu od Damianiho k Tridentskému koncilu. Koncil záväzne vyjadril náuku o sviatostnom kňazstve a nezmazateľnom charaktere. Zostáva však otázka, ktorá nás bude sprevádzať až do súčasnosti: Čo z prijatého svätenia zostáva aj po zlyhaní kňaza a čo ešte potrebujeme vedieť, aby sme správne posúdili jeho službu? Inými slovami, čo potrebujeme vedieť, aby sme aj pri úprimnej snahe po obnove Cirkvi neupadli do starých či nových omylov.

Od koncilu ku kňazovi

Rímsky katechizmus mal náuku sprístupniť tým, ktorí ju odovzdávali veriacim. Pri výklade posvätného stavu žiada od kňaza viac než vedomosti potrebné na správne vyslúženie sviatosti. Má poznať Písmo, vysvetľovať tajomstvá viery, viesť ľudí od hriechu a pomáhať im rásť v čnostiach. Zároveň rozlišuje nároky podľa konkrétnej služby: každý kňaz nemusí byť učencom, no musí poznať to, čo potrebuje pri starostlivosti o zverené duše.

Katechizmus navyše začína tento výklad aj s ohľadom na samotného kňaza. Keď vysvetľuje svätenie druhým, má v sebe obnovovať vedomie milosti, ktorú prijal.

Svätý Robert Bellarmín sa v spise De Ecclesia militante, v deviatej kapitole o veľkých hriešnikoch, vracia ku Korintu. Pavol píše Božej Cirkvi, hoci sa v nej nachádza muž žijúci s manželkou vlastného otca. Apoštol pohoršenie nezľahčuje. Prikazuje previnilca odstrániť zo spoločenstva (1Kor 1,2; 5,1.13).

Bellarmínova otázka je presná: Keby muž už samotným hriechom prestal do spoločenstva patriť, prečo by Pavol dával príkaz ho odstrániť? A keby prítomnosť takého človeka dokazovala, že v Korinte už nie je pravá Cirkev, prečo ju tak apoštol naďalej nazýva?

Bellarmín upozorňuje aj na opačný dôsledok. Keby veriaci každým ťažkým hriechom automaticky prestával patriť k zverenému stádu, pastier by sa mohol jeho pádom zbaviť povinnosti starať sa oňho. Práve človek, ktorý potrebuje obrátenie, by tak zostal bez pastiera.

Kto ťa poslal?

Svätý František Saleský v Kontroverziách odpovedá na ďalšiu námietku. Niektorí obrancovia reformácie odvodzovali poslanie jej prvých kazateľov od katolíckych biskupov, ktorí ich kedysi vysvätili. Chceli tak svoju službu spojiť s apoštolskou postupnosťou.

Saleský sa v prvej časti, prvej kapitole a druhom článku pýta, na čo ich vlastne títo biskupi poverili. Dostali od nich poslanie kázať proti viere Cirkvi, v ktorej boli vysvätení? Mali odvádzať jej deti od poslušnosti?

Saleský tu vykladá hranice prijatého poslania. Netvrdí, že neposlušnému kňazovi zaniklo svätenie. Prijatá sviatosť a oprávnenie konať v mene Cirkvi sú dve odlišné otázky.

Alfonz a čas, ktorý už nezostáva

Vráťme sa k umierajúcemu. Alfonz v šiestej knihe v bode 33 pripúšťa okamžité vyslúženie krstu alebo rozhrešenia bez predchádzajúcej dokonalej ľútosti, ak by odklad naozaj ohrozil prijatie sviatosti. Posudzuje tým mravnú zodpovednosť kňaza za vyslúženie v krajnej núdzi; neospravedlňuje jeho predchádzajúci hriech.

Hneď vzápätí odmieta podobne ospravedlniť kňaza, ktorý sa chce vyhnúť strate dobrej povesti, keď na ľútosť čas zostáva. A pri kňazoch slúžiacich v nemocniciach, vojenských táboroch či pri farároch pripomína povinnosť byť pripravení na potrebu, ktorú môžu predvídať.

Pozornosť venuje aj situácii, ktorá navonok vyzerá oveľa menej dramaticky. Čo ak sa kňaz pri vysluhovaní rozptýli? Znamená to, že nechcel vykonať sviatosť, a teda ju nevyslúžil?

V bodoch 14 až 18 rozlišuje úmysel od práve prebiehajúceho sústredenia. Človek môže konať na základe skutočného úmyslu, hoci mu počas úkonu myseľ odbehne inam. Potrebné je, aby pôvodný úmysel na konanie naďalej pôsobil. Nestačí iba dávne rozhodnutie, ktoré už s terajším úkonom nijako nesúvisí. Veriaci tak nemusí úzkostlivo sledovať každé zaváhanie kňaza a pridávať k podmienkam platnosti vlastné.

Prečo Lev XIII. vyhlásil svätenia za neplatné

Ak hriech služobníka neruší sviatosť, ako mohol pápež Lev XIII. roku 1896 vyhlásiť anglikánske svätenia za neplatné?

V liste Apostolicae curae, najmä v bodoch 24 až 33, posudzuje formu obradu zavedeného za Eduarda VI. a úmysel, ktorý sa prejavil jeho úpravou. Poukazuje na odstránenie toho, čo vyjadrovalo obetné kňazstvo a moc konsekrovať a obetovať Kristovo Telo a Krv. Jeho rozsudok sa týka nedostatku formy a úmyslu – teda dvoch základov, bez ktorých plnej prítomnosti nemôžeme hovoriť o udelení sviatosti. Pápež tu autoritatívne rozhoduje o tom, či vôbec nastalo platné svätenie. Sviatosť neodoberá za zlé správanie jej nositeľov.

Lev XIII. pritom v bode 33 výslovne rozlišuje vnútorný úmysel od jeho vonkajšieho prejavu. Cirkev nevidí do svedomia. Keď niekto vážne a správne používa potrebnú matériu a formu, predpokladá sa úmysel konať to, čo koná Cirkev. Iná situácia nastáva pri zmene obradu, ktorá navonok vyjadruje odmietnutie toho, čo patrí k podstate sviatosti.

Na vyhlásenie neplatnosti preto nestačí môj zlý názor na vysluhovateľa ani domnienka o jeho skrytom presvedčení.

Kalich, paténa a hranice cirkevnej moci

Také skúmanie bolo potrebné aj vnútri katolíckej Cirkvi. Čo presne pri vysviacke tvorí sviatostné znamenie? Vkladanie rúk? Slová modlitby? Alebo aj odovzdanie kalicha a patény?

Pius XII. roku 1947 v apoštolskej konštitúcii Sacramentum ordinis pomenúva spory i úzkosti, ktoré táto otázka spôsobovala. Pripomína pritom skutočnosť dôležitú aj pre čítanie Florentského koncilu z predchádzajúcej časti: Rím uznával grécke svätenia bez odovzdávania nástrojov a ani vo Florencii nežiadal, aby Gréci tento úkon zaviedli. Odovzdávanie nástrojov preto nemohlo byť nevyhnutné z Kristovho ustanovenia. Ak niekedy bolo podmienkou platnosti z cirkevného ustanovenia, Cirkev mohla toto vlastné ustanovenie zmeniť.

Pápež určil ako matériu diakonského, kňazského a biskupského svätenia vkladanie rúk a ako formu príslušné slová svätiacej modlitby, ktoré vyjadrujú sviatostnú moc a milosť. O odovzdávaní nástrojov vyhlásil, že aspoň do budúcnosti nie je potrebné na platnosť. Svojim ustanoveniam zároveň výslovne odoprel spätnú účinnosť.

Pius XII. pritom vychádza práve z uznávania gréckych svätení. Pri čítaní Florencie preto potrebujeme aj svedectvo dobovej praxe; pri rozhodnutí z roku 1947 zase rešpektovať hranice, ktoré mu pápež výslovne určil.

Sviatosť nie je prikrývkou zloby

Konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium v bode 21 učí, že biskupským svätením sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu. Biskupstvo teda nemožno chápať iba ako administratívne povýšenie kňaza. Koncil sa pritom výslovne odvoláva na liturgickú prax a jazyk cirkevných otcov.

Súčasne hovorí o úlohách posväcovania, učenia a riadenia; úlohy učenia a riadenia možno vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi biskupského kolégia. Ani plnosť sviatosti neposkytuje jej nositeľovi neobmedzené oprávnenie konať oddelene od Cirkvi.

Zostáva však vážna námietka: nemôže sa obrana platnosti sviatostí stať zásterkou, pod ktorou necháme kňaza ďalej ubližovať ľuďom?

Dekrét Presbyterorum ordinis v bode 12 zdôrazňuje, že osobná svätosť kňaza veľmi prispieva k plodnosti jeho služby, hoci Boh môže uskutočňovať dielo spásy aj prostredníctvom nehodných služobníkov. Platnosť sviatosti teda sama osebe nevypovedá o všetkom, čo kňaz svojím životom spôsobuje.

Ľudia sa s ním stretávajú aj mimo oltára. Zverujú sa mu, počúvajú jeho rady, sledujú, ako zaobchádza so slabšími. Ak ich svojím konaním zraňuje a od viery odrádza, uistenie o platnosti sviatostí túto škodu nenapraví. Jeho konanie treba posúdiť a riešiť; náuka o sviatosti ho tejto zodpovednosti nezbavuje.

Čo znamená „bývalý kňaz“

Dnešný Katechizmus v bodoch 1582 až 1584 spája trvalosť charakteru s možnosťou zbaviť človeka povinností a úloh spojených so svätením alebo mu zakázať ich vykonávanie. Človek, ktorý bol platne vysvätený, sa však nestane laikom v prísnom sviatostnom zmysle. Preto bežné označenie „bývalý kňaz“ potrebuje vysvetlenie. Môže označovať človeka, ktorý opustil službu a stratil klerický stav. Neznamená to však, že v ňom zaniklo platne prijaté svätenie.

Kódex kánonického práva, ktorý v tejto podobe upravuje život latinskej Cirkvi, v kánone 290 stanovuje, že platne prijaté svätenie sa nikdy nestáva neplatným. Kánon 292 zároveň určuje, že strata klerického stavu prináša stratu úradov a zákaz vykonávať moc zo svätenia, s výnimkou, ku ktorej sa ešte dostaneme.

Ak Cirkev vyhlási neplatnosť svätenia, konštatuje inú skutočnosť: platná sviatosť nebola prijatá. Nevymazáva charakter, ktorý by dovtedy existoval.

Rozdiel medzi charakterom a oprávnením má pritom aj dôsledok, ktorý sa ľahko prehliadne. Nemožno všeobecne tvrdiť, že kňaz bez povolenia vysluhuje každú sviatosť platne, iba nedovolene. Pri rozhrešení kánon 966 vyžaduje okrem moci zo svätenia aj príslušnú fakultu. Ide o oprávnenie, ktoré dáva právo alebo kompetentná autorita. Jeho nedostatok sa môže dotknúť samotnej platnosti spovede.

A tu sa vraciame k človeku v nebezpečenstve smrti. Podľa kánonu 976 ho môže platne a dovolene rozhrešiť každý kňaz, aj keď fakultu spovedať nemá, dokonca aj v prítomnosti schváleného spovedníka. Výnimku pripomína aj kánon o strate klerického stavu. Kódex tu záväzne upravuje oprávnenie konať; Alfonzov prípad sa týkal mravnej zodpovednosti vysluhovateľa. Podobná naliehavosť situácie nesmie zakryť, že každý z týchto prameňov odpovedá na inú otázku.

Keď treba udeliť krst znovu

Tieto rozlíšenia vstupujú do života Cirkvi aj dnes. Kongregácia pre náuku viery v roku 2020 odpovedala na otázku o krste formulou „My ťa krstíme v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Odpoveď znela: taký krst je neplatný a dotknutí ľudia musia byť pokrstení bez podmienky. Nešlo by o opakovanie platnej sviatosti. Majú prijať krst, ktorý dovtedy neprijali.

Vysvetľujúca nóta uvádza, že zmena mala zrejme zdôrazniť účasť rodiny a spoločenstva. Sviatostný úkon však nemôže vyjadrovať ľubovoľnú predstavu zhromaždených o sebe. Pri krste koná Kristus prostredníctvom služobníka; vysluhovateľovi neprislúcha prepísať formulu podľa vlastného pastoračného zámeru.

Následky sa pritom neobmedzili na jeden obrad. Predstavenie nóty Gestis verbisque z roku 2024 spomína aj prípady mužov, ktorí neskôr prijali svätenie a až potom zistili, že sami neboli platne pokrstení. Chýbajúci krst zasiahol aj platnosť ich vysviacky.

Tá istá nóta zároveň pripomína, že nie každé nedovolené pozmenenie automaticky znamená neplatnosť. Rozhoduje povaha zmeny; v pochybnostiach patrí posúdenie Dikastériu pre náuku viery. Vyhlásenie neplatnosti teda nie je trestom za zlý úmysel vysluhovateľa. Aj dobre mienený zásah môže poškodiť to, čo služobník dostal na odovzdávanie.

Čo si z toho odnášam

Celá séria nám ukazuje, aký dosah mal život a dielo svätého Petra Damianiho. A to sme sa venovali iba jednému z jeho mnohých spisov. Vidíme, čo dokáže Božia milosť urobiť skrze človeka, ktorý sa Bohu odovzdá napriek toľkým ťažkostiam, a aký je to kontrast s tými, ktorí uverili vlastným klamstvám a postavili sa na odpor.

Aj mne toto štúdium pomohlo ešte hlbšie spoznať, aká je katolícka náuka krásna, pevná a pravdivá.

Titulný obrázok – sv. Sv. Peter Damiani, zdroj: snímka obrazovky, youtube.com

***

súvisiace články:
Liber Gratissimus (1. časť): Môže nehodný kňaz zrušiť Kristovo dielo?
Liber Gratissimus (2. časť): Nehodný služobník nemôže poškvrniť Boží dar, ale pripravuje si väčšie odsúdenie
Liber Gratissimus (3. časť): Horlivosť bez rozlišovania môže zničiť istotu sviatostí a rozbiť Cirkev na sekty
Liber Gratissimus (4. časť): Cirkev môže hriešneho služobníka zosadiť, ale nemôže zrušiť svätenie, ktoré platne udelil Boh

Pred Liber Gratissimus (1. časť): Od Cypriána k Augustínovi – ako Cirkev rozlišovala platnosť sviatostí od svätosti služobníka
Pred Liber Gratissimus (2. časť): Keď sa Augustínova náuka stretla s praxou – od Akakia cez Formosa po simonickú krízu

PDF (formát pre tlač)