Ako si Cirkev v Nemecku predstavuje misie? Svetový mesiac misií s heslom: „Spoločne proti klimatickej zmene!“ A Boh?: „Boha netreba prinášať, bol tam vždy“

29. septembra 2026   Aktuality   Cirkevná kríza, Modernizmus, Progresivizmus

Nemecko patrí už mnoho desaťročí medzi hlavných svetových darcov na misie. Odráža to veľkú ekonomickú silu nemeckej cirkvi, ale na druhej strane to prináša aj skutočnosť, že jej chápanie misií je úplne sekularizované.

Ak vezmeme do úvahy, že katolícke misie sú neoddeliteľne spojené s vierou, mohli by sme si myslieť, že v Nemecku, kde sa ortodoxná katolícka viera často spochybňuje priamo v samotnej Cirkvi, nepôjde o veľmi obľúbenú tému. Pravdou však je, že Nemci dávajú na misie veľa peňazí, ale ich predstava o misiách je, mierne povedané, odlišná od toho, čo si pod tým Cirkev vždy predstavovala.

Svetový mesiac misií je v Nemecku zavedenou inštitúciou, obdobou Svetovej misijnej nedele, ktorá sa slávi aj v ďalších krajinách. Každý rok v októbri sa organizácie poskytujúce pomoc v nemeckých diecézach mobilizujú, aby získavali peniaze a hovorili o dôležitosti misií.

Jednou z týchto organizácií je Missio Aachen, ktorá pôsobí v Aachenskej diecéze. Jej zbierkové kampane bývajú veľmi úspešné (podľa portálu Katholisch.de sa minulý rok vyzbieralo viac ako dva milióny eur) a spravidla sa začínajú a končia slávnosťami priamo v Aachenskej katedrále.

Tento rok pri otvorení nového Svetového mesiaca misií, zameraného na Madagaskar, aachenský biskup Mons. Helmut Dieser slávnostne vyzval v rámci misií na – spoločný boj proti klimatickej zmene. Podľa Missio Aachen biskup v nedeľu v Aachenskej katedrále poukázal, zrejme v rámci hlásania viery pohanom, na to, že ľudia na globálnom Juhu trpia dôsledkami klimatickej zmeny viac ako ľudia na Severe.

Podľa názoru Mons. Helmuta Diesera sú na Madagaskare čoraz častejšie a ničivejšie cyklóny, ako aj ďalšie extrémne meteorologické javy, suchá a zvyšovanie hladiny mora, ktoré ohrozujú živobytie mnohých ľudí a ktoré podľa neho súvisia so zasahovaním človeka do prírody. Samozrejme, vinný je „globálny Sever“ a jeho spôsob života, pretože Madagaskar prispel podľa biskupa ku klimatickej zmene v menšej miere.

Aby sa o týchto témach hovorilo (v rámci misionárskeho šírenia viery!), nemecký biskup si prizval Mons. Luca Oliviera Razafitsimialonu, biskupa z Tolagnara na Madagaskare, ktorý využil príležitosť, aby hovoril o veciach, ktoré považuje zrejme za dôležité pri šírení viery – o ťažbe sľudy a ďalších nerastných surovín na Madagaskare, ako aj o potrebe, aby nemecká vláda vyvíjala tlak na vládu Madagaskaru ohľadom spravodlivejšieho rozdeľovania príjmov.

Táto bizarná sekularizácia katolíckych misií, ktoré sa sústreďujú na rovnaké témy ako ktorákoľvek nekresťanská mimovládna organizácia, sa zdá byť v Nemecku všeobecným trendom. Vedúci Missio Aachen, páter Dirk Bingener, nedávno pre Katholisch.de vysvetlil, že jeho predstava o misiách je úplne odlišná od tradičného katolíckeho chápania:

„Dokážem veľmi dobre pochopiť pocity tých, ktorí hovoria, že tento pojem „misia“ nesie historickú záťaž. Dnes však, a to už od II. vatikánskeho koncilu, chápeme misie inak. (To je tá hermeneutika kontinuity; pozn. red.) Už nemáme predstavu, že by sme mali prinášať Boha na určité miesta, ale hovoríme: „Boh tam bol vždy.“ (!!!) Teraz ide o to, aby sme v misii spoločne objavovali Boha a Božie stopy.“

Pohľad katolíckej tradície

Katolícka tradícia nikdy nechápala misie ako presvedčenie, že Boh pred príchodom misionára na nejakom území „nebol“. Boh je Stvoriteľom všetkých ľudí, jeho Prozreteľnosť pôsobí všade a každý človek je povolaný k spáse. Klasický katolícky misionár preto neprichádzal do Afriky, Ázie či Ameriky s predstavou, že tam prináša Boha vo svojej batožine. Prinášal však niečo celkom konkrétne: výslovné ohlasovanie Ježiša Krista, evanjelium, krst, sviatosti a začlenenie človeka do Cirkvi. Kristov príkaz „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich“ nemožno nahradiť spoločným hľadaním neurčitých „Božích stôp“.

Práve preto pôsobia slová pátra Dirka Bingenera veľmi problematicky. Veta „Boh tam bol vždy“ je sama osebe samozrejmá. Ak sa však stane argumentom pre opustenie tradičného misijného úsilia o obrátenie ku Kristovi, mení samotný význam misie. Apoštoli neodišli medzi pohanov iba zisťovať, akým spôsobom tam už pôsobí Boh. Kázali Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, vyzývali k obráteniu, krstili a zakladali miestne cirkevné spoločenstvá. Práve z tejto apoštolskej činnosti vyrástli kresťanské národy a cirkevné spoločenstvá ďaleko za hranicami Palestíny.

Rovnako nemožno stavať proti sebe evanjelizáciu a konkrétnu pomoc človeku. Katolícke misie po stáročia stavali školy, nemocnice, sirotince, starali sa o hladujúcich a chorých a prinášali vzdelanie tam, kde chýbalo. Starosť o ľudí postihnutých suchom, cyklónmi či biedou je preto úplne legitímnou súčasťou kresťanskej lásky. Problém nastáva vtedy, keď sa z prostriedku a ovocia misie stane jej hlavný obsah a Kristus, obrátenie a spása duší sa postupne vytratia zo slovníka. Potom je čoraz ťažšie vysvetliť, čím sa katolícka misijná organizácia vlastne odlišuje od dobre fungujúcej sekulárnej humanitárnej organizácie.

Osobitne zvláštne preto pôsobí, keď sa pri otvorení mesiaca katolíckych misií dostáva do centra klimatická zmena, ťažba nerastných surovín a politický tlak na vládu Madagaskaru. O týchto otázkach možno legitímne diskutovať a Cirkev môže upozorňovať na nespravodlivosť či utrpenie. Svetový mesiac misií však existuje predovšetkým preto, aby podporoval šírenie katolíckej viery. Ak sa z misijného kazateľského priestoru stane tribúna pre témy prakticky nerozoznateľné od programu sekulárnych mimovládnych organizácií, treba sa pýtať, kam sa podela samotná misia.

Dejiny Cirkvi pritom ponúkajú množstvo jednoduchších a jednoznačnejších príkladov. Svätý František Xaverský necestoval tisíce kilometrov preto, aby s obyvateľmi Indie a Japonska spoločne objavoval „Božie stopy“. Svätí Cyril a Metod neprišli medzi Slovanov iba potvrdiť, že Boh medzi nimi už pôsobí. Misionári opúšťali vlasť, znášali choroby, prenasledovanie a niekedy podstúpili mučeníctvo preto, lebo verili, že Ježiš Kristus je Spasiteľ a evanjelium má byť ohlásené všetkým národom.

Možno teda povedať, že nemecká cirkev stále dokáže pre misie vyzbierať obdivuhodné množstvo peňazí. Otázkou však zostáva, čo ešte rozumie pod slovom misia. Ak zostanú peniaze, projekty, klimatické programy a sociálny aktivizmus, ale vytratí sa túžba získavať duše pre Krista, môžeme mať dokonale financovanú charitatívnu organizáciu. Len bude čoraz ťažšie nazývať ju misiou v tom zmysle, v akom tomuto slovu rozumeli apoštoli a celé generácie katolíckych misionárov.

Osobitná opatrnosť je potrebná aj vtedy, keď sa environmentálne témy začnú prepájať s náboženským jazykom a symbolikou. Katolík môže a má rozumne chrániť stvorenstvo, ktoré prijíma ako Božie dielo; medzi kresťanskou starostlivosťou o stvorenstvo a sakralizáciou prírody však vedie jasná hranica. Skúsenosť s kontroverznými soškami Pachamamy, ktoré sa počas Amazonskej synody objavili aj vo Vatikánskych záhradách, ukázali, ako ľahko môže nejasná symbolika vyvolať dojem náboženského synkretizmu. Nech už sa viedli spory o presný význam týchto postáv akokoľvek, jedno je pre katolíka podstatné: Pachamama nie je Ježiš Kristus a kresťanská misia nespočíva v hľadaní nových posvätných symbolov prírody, ale v ohlasovaní Krista všetkým národom. Starostlivosť o klímu či životné prostredie môže byť dobrým dielom; nesmie sa však stať náhradným náboženstvom tam, kde má zaznievať Evanjelium.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)