Kardinál W. Brandmüller: Cirkev v Nemecku chce viac než autonómiu -

Kardinál W. Brandmüller: Cirkev v Nemecku chce viac než autonómiu

lanuovabq.it
25. októbra 2019
  Cirkev  

Na ambície nemeckej cirkvi poukázal kardinál Brandmüller: „Nie je to „iba“ otázka domáhania sa vlastnej autonómie, ale aj domýšľavosti o vlastnom „pozitívnom vplyve“ na celú Cirkev. Od podvolenia sa osvieteneckým ideálom 17. storočia po dnešnú synodu  a systematickú opozíciu voči sv. Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI.: fázy politicko-náboženského projektu a arogancia národnej cirkvi dospeli do posledného štádia vzbury voči Rímu.

Foto: zástava hnutia Nemeckých kresťanov po roku 1933, zdroj: wikipedia.com

Kardinál Walter Brandmüller napísal zaujímavý článok1), ktorý pomáha pochopiť historické korene čoraz silnejšieho schizmatického prúdu Cirkvi v Nemecku, prúdu, ktorý s blížiacou sa revolučnou synodou nadobúda konkrétnu formu.

„Bez Júdu a bez Ríma prestavujeme nemecký Dóm“ („Ohne Juda, ohne Rom bauen wir Germaniens Dom“): toto vyjadrenie vystihuje politicko-náboženský projekt Georga von Schönerera, vedúceho predstaviteľa pangermanistického hnutia 19. – 20. storočia a inšpirátora šialeného nacistického projektu; tvrdenie, ktoré bez prílišnej diplomacie vyjadruje ideál, ktorý už dlho kvasí v nemeckej kultúre. Plameň, ktorý keď vzplanie a rozhorí sa, spôsobí ohromné škody, ale potom skrotne a opäť je z neho len žeravý uhlík tlejúci pod popolom, uhlík, ktorý však nevyhasol, iba tlie.

Prvým ideológom nemeckej národnej cirkvi bol Ignaz Heinrich von Wessenberg (1774 – 1860), kňaz, ktorého menoval za vikára Kostnickej diecézy Mons. Karl Theodor von Dalberg. U Wessenberga sa čoskoro ukázalo, že si osvojil osvietenské ideály, keď dokonca začal zakazovať púte, procesie a staval sa proti pobožnostiam, ako je svätý ruženec. Nemenej evidentný bol jeho febronianizmus – teologický prúd, ktorý popieral prvenstvo pápeža v jurisdikčnom zmysle a obmedzoval jeho moc v prospech biskupov a koncilov, a podporoval zakladanie národných cirkví. Wessenberg začal vypracovávať nemecký obrad odlišný od obradu latinskej cirkvi. Predovšetkým sa však venoval organizácii nemeckej cirkvi, na čele ktorej by stál prímas; táto myšlienka bola predložená počas Viedenského kongresu. Svätá Stolica musela po dlhom konflikte zrušiť Kostnickú diecézu a „prinútiť“ rebela Wessenberga, ktorý sa pritom vyznačoval čestným morálnym životom venovaným povzneseniu chudobných, aby sa stiahol.

Kým Wessenberg zostal len pri teoretizovaní, dvaja odpadlí kňazi, Johannes Ronge a Johannes Czerski (alebo Gersky) prešli v roku 1844 aj k činom a založili nemeckú národnú cirkev v otvorenej opozícii voči učeniu katolíckej Cirkvi. Úspech bol okamžitý a v krátkom čase sa k „novej cirkvi“ pripojilo asi sto spoločenstiev, a to najmä zo severného a západného Nemecka. Bolo to však len chvíľkové vzplanutie. Už v roku 1860 z Cirkvi nezostalo nič. Ronge odvtedy pôsobil už iba ako antiklerikál „na voľnej nohe“.

Bolo to prenasledovanie, ktoré počas Bismarckovho Kulturkampfu znovu zblížilo nemeckých katolíkov s Apoštolskou stolicou: sen o nemeckej jednote sa konkrétne dosahoval aj vyhostením mnohých biskupov a kňazov; katolíkom sa nakoniec otvorili oči a hľadali (a našli) svoj referenčný bod v rímskom pápežovi. Sny o nemeckej národnej cirkvi sa na chvíľu vytratili. Vrátili sa počas modernistickej krízy a znova vyšumeli počas nacistického režimu a vojny. Opäť to bol pápež, tentokrát Pius XII., ktorý bránil nemeckú Cirkev, jej autentickú autonómiu pred zasahovaním totalitarizmu, a v čase medzinárodnej izolácie Nemecka vrátil dôstojnosť zničenému a poníženému národu.

Zdroj: wikipedia.com

Len čo útrapy ustúpili, arogantná idea národnej cirkvi opäť zdvihla hlavu, aby prepukla po vyhlásení Druhého vatikánskeho koncilu: „Človek by bol v pokušení myslieť si – hovorí kardinál Brandmüller -, že Ján XXIII. ohlásením koncilu otvoril „nemeckú Pandorinu skrinku“. Počas Druhého vatikánskeho koncilu sa mnohí nemeckí (a nielen nemeckí) biskupi usilovali koncil nasmerovať progresivistickým smerom, a tak položiť základy pre systematické spochybňovanie učenia Cirkvi.

Brandmüller pripomína, že Deutsche Katholikentag (snem nemeckých katolíkov konajúci sa každé dva roky) sa v roku 1968 stal smutnou kulisou vulgárnych protestov proti encyklike Humanae Vitae Pavla VI. Biskupská konferencia Nemeckej spolkovej republiky sa pokúsila upokojiť situáciu svojským spôsobom, čiže relativizovaním zákazu antikoncepcie obsiahnutého v encyklike. Vtedy došlo k poľutovaniahodnej udalosti: „Kardinál Döpfner, predseda Biskupskej konferencie západného Nemecka, zatajil listy kardinála Bengscha, ktorý v mene všetkých biskupov Nemeckej demokratickej republiky vyzval prijať encykliku, a nepripustil, aby sa dostali k adresátom. Čosi neslýchané!“

V roku 1968 biskupi západného Nemecka spolu s ďalšími biskupmi podpísali Königsteinskú deklaráciu, v ktorej zdôrazňovali, že vo veci antikoncepcie netreba vyžadovať poslušnosť, ale treba ju ponechať na svedomie manželov.

O niekoľko rokov neskôr, vysvetľuje Brandmüller, „v tejto protirímskej atmosfére, […] v rokoch 1971 – 1975, bola zvolaná synoda nemeckých diecéz. Táto synoda bola už svojím štatútom v rozpore so stáročnou tradíciou Cirkvi, pretože laikom na synode dala rovnaké zastúpenie ako biskupom a kňazom s rovnakými hlasovacími právami. Týmto spôsobom sa konflikty stali nevyhnutnými […]. Profesor Joseph Ratzinger a biskup Karl Foster, v tom čase tajomník biskupskej konferencie, na protest opustili synodu.“

A nakoniec, systematická opozícia voči pontifikátu Jána Pavla II. s Ratzingerom od roku 1981 ako prefektom Kongregácie pre náuku viery. Nemecký odpor sa stal obzvlášť prudkým vtedy, keď Ján Pavol II. „zakázal katolíckym poradenským organizáciám vydávať „dokument o absolvovaní poradenstva“ požadovaný zákonom na to, aby mohol byť vykonaný umelý potrat, ktorý bol de facto trestom smrti nenarodeného dieťaťa. Dodnes je nepochopiteľný rázny a tvrdohlavý odpor zo strany nemeckých biskupov, najmä kardinála Lehmanna a biskupa Kamphausa. Až v roku 2000 ustúpili a rozhodli sa, že poslúchnu pápeža. Na znak protestu však bolo založené združenie „Donum vitae“  – skutočne cynický názov – ktoré naďalej vydávalo tieto „dokumenty o absolvovaní poradenstva“.

V osemdesiatych rokoch, v roku 1989, bolo zverejnené slávne „Kölner Erklärung“ (Kolínske vyhlásenie), podpísané dvesto nemecky hovoriacimi teológmi.

Dnes však, poznamenáva Brandmüller, máme dočinenia s ďalšími požiadavkami zo strany Nemeckej biskupskej konferencie: nejde im už „iba“ o požadovanie autonómie v otázkach týkajúcich sa univerzálnej Cirkvi, ale chcú taktiež vyvíjať, nie bez istej domýšľavosti, „pozitívny vplyv“ na celú Cirkev, ako to vyjadril kardinál Marx vo svojom liste z 12. septembra adresovanom kardinálovi Ouelletovi.

1) http://kath.net/news/69262

http://www.lanuovabq.it/it/dopo-lautonomia-la-chiesa-tedesca-vuole-il-dominio

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Sv. Pius V., pápež

Prečo ctíme Najsvätejšie Srdce Ježišovo?

Organizácia Reportéri bez hraníc tvrdí, že sa na Slovensku prepadla sloboda médií. Skutočne? Žijeme snáď v inom vesmíre a krajine?

Andrej Radlinský a jeho dielo so zreteľom na jeho Nábožné výlevy