O ohováraní a osočovaní

19. júla 2026   Cirkev

„Hriech chodí pochábľovi po mysli, nuž ošklivý sa ľuďom posmievač.“
(Prís 24,9)

Ja keď kážem, nezvykol som mávať do vetra daromnou táraninou, ale čo hovorím, to aj cítim, precítim každé slovíčko mojej kázne, celá náuka mi z duše cez srdce vyplýva. Preto vysvetľovanie ôsmeho prikázania stojí ma veľké trápenie a námahu, veď už po tretí raz nútený som zaoberať sa s hriechmi proti ôsmemu prikázaniu.

Z hĺbky srdca oškliví sa mi každá lož, každá pretvárka; prísne karhám upodozrievačov a posudzovačov, lež dnes rád by som bičom zavrátil ohováračné, utŕhačné jazyky. K ním primerane vrah je takpovediac ešte statočný človek, lebo tento aspoň neplazí sa líškavo k svojej obeti a nestrpčuje jej i dušu, lež utŕhač najprv do medu lichotenia namočí svoj podlý jazyk a potom ho vrazí do srdca, do duše svojej obete. Ale beda utŕhačovi, lebo blížnemu síce i na tele i na duši narobí škody, ale sebe pritiahne večné zatratenie; utŕhačným jazykom pripraví druhým hrob časný, sebe však hrob večný. Čujme, aký veľký a prečo taký veľký hriech je ohováranie a osočovanie.

Zídu sa dvaja, traja, zvlášť v krčme pri poháriku; zhŕkne sa niekoľko žien na posiedkach, tam sa hneď rozväzujú ohováračné, utŕhačné jazyky. Čo sa tam stalo, čo sa tu chystá, čo kto počul hneď príde na pretras. Ten sa žení, tá sa vydáva, tam bude voľba, hneď začnú omáľať, pletkám niet konca-kraja. Ešte i takí kresťania, ktorí inak po kresťansky žijú, ktorí chodievajú do kostola, modlievajú sa, pristupujú k sv. sviatostiam, i títo zamiešajú sa do takého neláskavého klebetenia. Keď ich človek napomenie, že sa to nezrovnáva s kresťanskou láskou, tak sa vyhovárajú: „Veď som len pravdu povedal; či to už ani pravdu neslobodno povedať?“

Odpoviem ti, priateľu, žeby si nebol taký zlostný. Veď hádam aj sám uznáš, že i tá káva je už nie kávou, keď ti na košeľu frkne, už je ona vtedy špinou; fajčiť je dovolená vec, lež to už i sám pripustíš, že v stodole na slame neslobodno fajčiť; podobne je to i s tou tvojou pravdou, tie chyby, poklesky blížneho sú síce pravdivé, skutočné, ale preto ich nesmieš hneď vytrubovať, rozhlasovať; čo nechceš, aby tebe ľudia robili, ani ty im nerob. Máš ešte zatajiť blížneho, ak sú ešte neznáme jeho chyby, jeho poklesky. Keď sa kráľ Antigomes dal namaľovať, maliar vyobrazil ho z jednej strany, preto pýtal sa ho kráľ, že prečo ho nevyobrazuje spredu s celou tvárou, maliar mu ponížene odvetil, že ho nechcel uponížiť pred celým svetom, lebo ľavým okom krivo hľadí. Táto reč verného poddaného dobre padla kráľovi. Rovnako povďačný ti bude tvoj blížny, keď neodkryješ jeho chyby. „Ak si počul neprajné slovo proti blížnemu, nech umrie v tebe! Ver mi, neroztrhne ťa.“ (Sir 19,10)

Sú prípady, keď je dovolené hovoriť o chybách spolublížneho; tak môže vyrozprávať utrpené urážky manželka manželovi, dieťa rodičovi. I vtedy je dovolené spomínať chyby druhého, ak súdnym výrokom sú už vyhlásené. Ba povinní sme oznámiť tieto chyby, ak tým škodu, nebezpečenstvo zamedziť, zavrátiť môžeme. Povinní sme rodičov upozorniť, keď vieme niečo o výstupkoch ich dietok. Patričnej vrchnosti máme oznámiť, keď sa nejaké nemravnosti páchajú, keď nesvedomití ľudia pokojný ľud štvú, k bezbožnosti popudzujú, k zanechaniu práce zvádzajú, len máme dať pozor, aby sme pravdu hovorili, aby sme vec nevykresľovali, nezväčšovali, neprekrútili.

Keď neslobodno pravdivé, ale skryté chyby, poklesky blížneho bez príčiny roztrusovať, ďalej podať, tým menej dovolené je vymyslené chyby naň položiť, nepekným osočovaním ho trápiť. Lebo ten rozdiel je medzi ohováraním a osočovaním, že ohovárač skutočné, ale tajné chyby blížneho vytára, osočovateľ však také niečo položí na blížneho, čoho sa on nedopustil, alebo zväčšuje jeho chyby.

Len sám Pán Boh vedel by vyrozprávať, koľko sĺz, koľko bôľu a zvady zapríčiňujú osočujúce reči. Ten úbohý skrze osočovanie o česť pripravený náš spolublížny ani sa nenazdá, iba keď zbadá, že najlepší priateľ ho už zďaleka obchádza, najbližší jeho pokrvný bez všetkého pozdravenia prejde povedľa neho, sused nechce sa mu prihovoriť, druhovia nechcú s ním pracovať… On ustrnie, čo to má znamenať, rozmýšľa, láme si hlavu, čo to mohol povedať alebo urobiť, že ním tak opovrhujú; ale akokoľvek rozmýšľa, na žiadne urážlivé slovo, na žiaden nespravodlivý skutok nemôže sa rozpamätať, kým ho niekto neupozorní, čo sa stalo, že ho potupili, o česť pripravili. S plačom vyžaluje svoj bôľ, dokazuje svoju nevinnosť, ľudia s pochybovaním počúvajú jeho ospravedlnenie; taká je tá skazená ľudská prirodzenosť, že už nedôveruje očiernenému človekovi, nech sa on akokoľvek ospravedlňuje. Tak ako z bielych šiat nedá sa zmyť čierna škvrna, aby aspoň jej miesto nebolo poznať, podobne i na cti urobená škvrna vždy zostane. Pravdu hovorí múdry Šalamún: „Úder bičom zapríčiňuje modrinu, úder jazykom však zmrví i kosti.“ (porov. Sir 28,21)

Osočovateľ podobný je besnému psovi, ktorému pod jazykom zaľahne sa jeden červík, ten mu hryzie jazyk a skrz to hryzenie v mozgu psa povstane besnota, besnota, ktorá ho tiež k hryzeniu dráždi. I osočovateľ má v sebe červíka, závisť, nenávisť, hnev, tie ho dráždia, aby pohrýzol česť blížneho. Čo on dbá, že ten o česť pripravený človek zvíja sa od bôľu, že mu snáď chlieb, ba i život odobral. Veď vieme zo Sv. Písma, že Jozefa v Egypte utŕhačný jazyk ženy uvrhol do žalára; nášho božského Spasiteľa však utŕhačné ústa bezbožných farizejov pribili na kríž. I teraz koľko dobrého prekazia utŕhačné jazyky tým, že cirkevných a svetských predstavených ohovárajú, znevažujú, im na cti utŕhajú.

Istá panna zostala sirotou i so svojím maličkým bratom. Suseda zaopatrila jej prácu, z tej sa živili. I našli sa bezbožní chasníci, ktorí osamotenú, peknú pannu začal pokúšať, lež márne, lebo ona vytrvalo zachovávala svoju nevinnosť a premohla ich vábenie. Jeden z tých pokušiteľov z pomsty že bol odmietnutý, začal sa chvastať pred svojimi druhmi, že jemu podarilo sa zvábiť tú cnostnú pannu. Toto nečestné slovo chytro sa roznieslo. Tú pannu začali ľudia s opovrhovaním obchádzať. Nevinná panna nevedela si vysvetliť príčinu premeny, kým jej suseda vec nevyjavila, ktorá jej i dodala, že sa ani oni nemôžu priateliť s dievkou tak zlého chýru, aby ani viac neprišla do ich domu. Táto tvrdá reč veľmi zronila úbohú pannu.

V svojom trápnom položení utiekala sa k ukrižovanému Spasiteľovi, padla na kolená pred krížom a prosila Boha, aby ju radšej vzal k sebe, než by mala žiť v tej potupe. Boh vyslyšal jej prosby.

Ten osočovateľ medzitým dostal sa do ďalekej cudziny. Tam ho zastihla nebezpečná nákazlivá choroba a keď bol tak ťažko chorý, prebudilo sa mu svedomie, dal zavolať kňaza, vyspovedal sa i z toho hriechu, ako utrhol na cti jednej panne, kňaz mu dal rozhrešenie, ale pod tou podmienkou, že ak vyzdravie, nech napraví svoju chybu, nech prinavráti tej potupenej panne odobratú česť, spolu to mu bude za pokutu, že cestujúc domov vojde do každého kostola, ktorý mu do cesty príde. I vyliečil sa a žiadal si vrátiť sa domov. V noci prišiel domov. Zadivil sa, že za nočného času kostol je vysvietený a otvorený.

Podľa svojej pokuty vstúpil do kostola. Avšak veľmi sa vydesil, keď videl v strede kostola umrlčiu truhlu. Zvedavo priblížil sa k rakve, že kto môže ležať v nej. S úžasom cúvol. Tá panna, ktorej na cti ublížil, ležala v nej mŕtva. Pustil sa na útek, ale dvere boli už zavreté. Teda chce sa tam ukryť, ale kdekoľvek sa schoval, mŕtva neušla mu z očí. Hľadí, pozerá, zrazu mŕtva sa pohla, posadila sa, zostúpi z truhly, miernym krokom prichádza k hriešnikovi, ten sa vrhne na kolená a prosí: „Zmiluj sa nado mnou, odpusť mi, ja som sa už vyspovedal z toho hriechu a preto som sa vrátil, aby som ti vrátil tvoju česť.“ Mŕtva mu kývla, aby šiel za ňou; priviedla ho k svätenici a mu povedala: „Vyčrpkaj rukou túto svätenú vodu a vylej ju na zem.“ A on, trasúc sa, rozkaz vyplnil. Keď svätenica bola už prázdna, vtedy mu prísne rozkázala, aby teraz pozbieral tú svätenú vodu a naspäť vlial do svätenice. Kajúcnik úpenlivo prosil: „Podlaha do seba vpila tú vodu, akože ju pozbieram a naspäť vlejem do nádoby?“ Tu sa tá mŕtva vážne pozrela a prísne pokarhala hriešnika: „No, hriešnik, uč sa, že česť je svätenou vodou, keď si ju rozlial po zemi, viac ju nepozbieraš.“ S tým mŕtva zmizla; na druhý deň však pri svätenici našli zblázneného muža, ktorému vyschol jazyk.

Tak vyschne jazyk osočovateľovi v pekelnom ohni. Ako včela, keď pichne, svojím životom zaplatí to pichnutie, práve tak i osočovateľ platí svojou dušou, keď poraní česť svojmu spolublížnemu. Preto, ak ti je drahá tvoja duša, chráň sa osočovaním uvrhnúť ju do zatratenia. Nielen aby si neosočoval, lež i utekaj od na cti utŕhačných rečí. Nechcem rozsudzovať, či ten je podlejší, kto osočuje a či ten, kto takéto reči počúva, len ten rozdiel nachádzam v nich, že osočovateľovi na jazyku, poslucháčovi v ušiach je diabol.

Ak ale musíme trpieť nactiutŕhanie, znášajme ho mučeníckou dušou, ako vzor svätosti, Ježiš tiež trpel ubližovanie od farizejov. Jest nad nami jeden spravodlivý sudca, ktorý nám na hlavu kladie tŕňovú korunu a takto nám privoláva: „Blahoslavení ste, ak vás prenasledujú, lebo odplata vaša hojná je v nebesiach.“

Je medzi pozemskými statkami jedno, čo je vzácnejšie nad zlato, žiaducejšie nad krásu, drahšie nad zdravie. Viete čo je to? Česť. Posúďte teda sami, akú nevysloviteľnú stratu utrpí ten, koho pozbavia tohoto veľkého pokladu. Toto robí osočovateľ. Pošliapanú česť v mnohých pádoch ani nemôže napraviť, akokoľvek by chcel, lebo buď zomreli tí, pred ktorými tie utŕhačné reči rozprával a urazenú česť so sebou vzali do hrobu, buď odsťahovali sa do iného kraja a tak ani sa nemôžu presvedčiť o nevinnosti urazeného. Povážme, že ľahko je niekoho do zlého chýru priviesť, ale ťažko je vytrieť zlú mienku z pamäti poslucháčov.

Všimnime si napomínanie apoštola: „Ak sa komu zdá, že je nábožným a nedrží na uzde svoj jazyk, toho náboženstvo je márne“ (porov. Jak 1,26), tak teda chrániť sa budeme každého ohovárania, osočovania a z našich úst nevyjde žiadne hriešne slovo. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)