O povinnostiach podriadených

17. mája 2026   Cirkev

„Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im.“
(Hebr 13,17)

Dobrého priateľa môžete ešte nájsť, ak ste jedného stratili, lež len jedného otca, len jednu matku máte, ako i na nebi je len jedno slnko: otcovo, matkino srdce nie ti je schopný nahradiť nik na svete. Preto natoľko poľutovaniahodná je tá sirota, ktorej odumreli starostliví rodičia; ešte je šťastné, ak mu žijú starí rodičia a pod opateru vezmú svoje vnúča, lež najviac stratia sa v cudzom svete ako úbohí sluhovia. Mnoho ráz predstavenstvo obce musí sa postarať o také siroty, alebo sa ich ujme miestny farár, vtedy tieto osirelé dietky starých rodičov, svojich učiteľov, svojich predstavených majú si ctiť za rodičov.

Alebo ti snáď ešte žijú rodičia, lež ako ten vtáčik, keď sa naučil lietať, nájde si družku a postaví si hniezdo, tak i ty vyšla si spod ochranných rodičovských krídiel, vydala si sa, oženil si sa, prišiel si, prišla si pod nové prístrešie, pod nový zákon, po tvojom životnom druhovi povinný, povinná si ctiť a vážiť si i rodičov svojho manžela, svojej manželky.

Hľa, štvrté prikázanie Božie i tú povinnosť v sebe obsahuje, aby si si ctil a vážil svojich starých rodičov, svojho svokra a svokru, svojho učiteľa, svojho hospodára, vôbec svojich predstavených. Ty, človeče podriadený, nauč sa teda povinnostiam voči svojim predstaveným, ja ti ich tu na príkladoch a dobrých radách prednesiem, aby si sa stal hodným členom ľudského spoločenstva.

Ťažko by bolo rozsúdiť, kto sa viac teší tomu potomkovi, ktorého matka s bolesťou priviedla na svet. Celý deň neúnavne tam cupoce blažená stará mať okolo svojho novonarodeného vnúčaťa, s veľkou opatrnosťou vyberie ho z kolísky starý otec, tri i štyri razy vyzdvihne do výšky to nemluvňa, aby vyjadril svoju radosť nad týmto novým potomkom rodiny. I neskôr kto obyčajne pestuje tie drobné dietky, kým otec, matka sú z domu vzdialení, na poli pracujú? Starí rodičia. Že teda máme a musíme milovať týchto opatrovateľov nášho mladého veku, či to mám ešte spomínať?

Dietky v mladom veku z prirodzenej náklonnosti až do priam extázy milujú svojho starého otca, svoju starú matku; a ak sa neskôr v dospelom veku odcudzia od nich, nimi snáď i opovrhujú, tu je na vine diabolský podvod zlých rodičov, ktorí keďže sami si nectia rodičov, i svojim dietkam bránia dávať a prejavovať túto úctu a česť, ale táto podlosť im bude vrátená, v starobe sa aj im dostane opovrhnutia a zármutku.

Dobre vychovaný kresťan má v úctivosti nielen svojich starých rodičov, lež i otca a matku svojho manželského druha. Tak by to malo byť, hej ale zriedka sa nájde zať a nevesta, ktorí by si ctili svojho svokra a svokru. Ja však to poviem, kto si nectí rodičov svojho manželského druha, ten nemiluje svoju manželku, svojho manžela, keďže však milujúce srdce láskou správa sa ku každému, kto je vzácny jeho milovanému. Ak rád vidíš svoju manželku, musíš ctiť i jej rodičov, veď sú jej drahým pokladom. Vezmi do ruky Sv. Písmo, tam nájdeš príklad nábožnej Rút, ako majú ctiť mladomanželia rodičov jeden druhého. V Starom Zákone za času veľkej biedy istá židovská rodina, otec i matka a dvaja ich synovia vysťahovali do cudzieho, lepšieho kraja. Tam sa oženili tí dvaja synovia. Lež ani v tom lepšom kraji sa im nedarilo. Otec i dvaja synovia zomreli.

Vtedy matka-vdova zatúžila vrátiť sa do svojej vlasti. Odobrala sa od svojich dvoch neviest, so sebou si vzala svoju batožinu a vydala sa na ďalekú cestu. Dve nevesty padli jej okolo krku, hlasno plakali, aby ich tak neopúšťala, alebo aby ich vzala so sebou. Načo by ste šli so mnou do cudzieho kraja, vy ste ešte mladé, vám sa tu ešte môže pritrafiť nejaké šťastie, mňa nechajte v pokoji odísť. Nato staršia nevesta tam zostala, mladšia sa však nedala odlúčiť od nej. Išla so svojou svokrušou, starala sa o ňu prácou svojich rúk, za čo ju pán Boh hojne odmenil, istý bohatý svokrušin pokrvný vzal si vernú nevestu Rút za svoju manželku a to postavenie obdržala, že sa stala pramatkou Krista Pána.

Čeľaď držiaci gazdovia sa sťažujú, že teraz poriadneho sluhu už ani nájsť nemôžu. Žiadajú si veľkú mzdu, ale robiť sa im nechce, miesto toho aby hospodárov majetok zveľaďovali, mrhajú ho, hubia ho. Keď sa však so sluhom zhováram, nevedia sa dosť napotupovať svojho gazdu, svoju gazdinú. Ponosuje sa mi: že gazda mnoho žiada od neho, že sa mu nikdy dosť nenapracuje a pritom že vždy hlad trpí, pláca malá, zaobchádzanie plané, že nemôžu si na starosť nič odložiť. Teraz sa vás pýtam, drahí kresťania: kto z týchto má pravdu, či pán a či sluha?

Ja poviem, že obaja. Planý sluha nemá nikdy dobrého pána, ale ani planý pán nemá nikdy dobrého sluhu. Ale postavenie pánom a sluhom dovtedy ani nebude dobré, kým sa pán nenaučí ten príkaz Boží, že i sluha je človek, teda nech ľudsky s ním zaobchádza a keď využije jeho telesnú silu a má z neho osoh, nech sa postará o jeho dušu a jeho spasenie. Postavenie medzi pánom a sluhom však ani dovtedy nebude dobré, kým sa sluha nenaučí ten príkaz Boží, že svojho pána je povinný milovať, ako svojho druhého otca, lebo keď z jedného chleba so svojím pánom žije, musí i zarábať na tento chlieb so svojím pánom, má zveľaďovať jeho majetok podobne tým dobrým sluhom, ktorých chváli evanjelium, že usilovne zarábali na im zverený majetok.

Nech porozumie i pán i sluha, čo sú dlžní jeden druhému a túto vzájomnú podlžnosť nech tak splácajú, aby raz od Boha dostali odmenu večnú.

Jedna milá, pekná udalosť prišla mi na um. V istej obci do tla zhorela škola i učiteľov príbytok. Úbohý učiteľ i so svojou rodinou utiahol sa medzi začmudené múry, tam si na zvyšky muriva sadol celkom zarmútený, všetko mu zhorelo, sám nevedel, čo si má počať. Ako tam tak dumal, na pozdrav jedného svojho žiaka sa prebral, v peknom, čistej šatke priniesol pánu učiteľovi obživu; po ňom prišiel druhý, tretí i viacerí, priniesli mu múku, masť, mlieko, vajcia, plátna atď.; lepšie než dary padla tomu usilovnému učiteľovi vďaka jeho žiakov, tá mu poskytla útechu v jeho nešťastí.

Napokon prišlo k nemu i jedno dievčatko a s plačom mu hovorilo: ja som nepriniesla žiaden dar, i moja mamička plakala, že vám nemôžu nič poslať, lebo sme sami chudobní, preto ja som z mojej modliacej knižky vybrala tento obrázok, pán otec duchovný mi povedal, keď mi ho dával, že v biede a trápení aby som pohliadla na tento obrázok, že ma Pán Boh poteší. Tento obrázok som doniesla vám, pán učiteľ, ráčte ho prijať. Učiteľ vzal obrázok, na ňom bol namaľovaný trpezlivý Jób, ako sedí na hromade smetí a pod ním bol nápis: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, buď meno Pána požehnané.“ Ďakujem pekne za tvoj darček, dievka moja, ty si mi najvzácnejší dar priniesla, učiním tak, ako ten sv. patriarcha, Jób, Pán Boh zaiste i mne spomôže. I pomohol mu. Láska veriacich po Bohu priniesla ho ešte do lepšieho položenia, ako bol predtým.

Uznanlivosť, oddanosť a vďaka je pre učiteľa tou najkrajšou odmenou za všetky jeho trápenia, námahy a práce, s ktorými je spojené vyučovanie dietok. Otcovi môžeš ďakovať za tvoj život, ale učiteľovi sa môžeš poďakovať zato, že vieš rozumne žiť. Hľa, strom ovocím sa odpláca záhradníkovi za jeho starostlivosť, vďačný žiak ovocím úcty a oddanosti má sa odplácať učiteľovi za jeho trápenia.

Nie ja, ale Duch Svätý hovorí v svojej knihe: „Boj sa Boha a cti jeho kňazov“ (porov. Sir 7,31). K tomu ťa upomína i štvrté prikázanie Božie: „Cti svojho otca“. Ktože si zaslúži viac tento pekný názov: otec, ak nie duchovný otec, t. j. kňaz, ktorý ťa vo sv. krste učinil kresťanom, ktorý ti v sviatosti pokánia odpúšťa hriechy, ktorý každý deň slúži sv. omšu za živých i mŕtvych, ktorý ti udeľuje Sv. Telo Kristovo, ktorý sv. sobášom spája srdcia mladoženíchov, ktorý ti v poslednú hodinu udeľuje sviatosti zomierajúcich, tvoje telo pochová do posvätenej zeme a uľavuje ti muky očistcové.

Čo raz Pán Ježiš konal, keď po zemi chodil, to isté koná teraz kňaz. Preto hovorí sv. Pavol Apoštol: tak nás pokladajte, ako rozdávačov tajomstiev Božích (porov. 2Kor 5,20). – Právom volajú kňazov ctihodnými : sú oni hodní cti nie vzhľadom na osobu, ale na ich úrad, ktorý zastupujú. Viď v ňom nie krehkého človeka, ale námestníka Kristovho. Len ľudia skazeného ducha nenávidia kňazov, lebo oni ohlasujú evanjelium, karhajú hriech, napomínajú hriešnikov. Nuž ale i náš božský Veľkňaz, Ježiš Kristus nemohol sa vyhnúť potupovaniu podlých ľudí. Tak ani jeho učeník neujde tomu. Nám znie vyzvanie Pánovo: „Vezmi kríž svoj a nasleduj ma.“

Počul som i sám takéto pochabé reči: Chudobného človeka zoderú i z kože, toľko je tej dane; akoby nie, toľkým pisárom treba: ministri, župani, úradníci, notári, richtári atď. Načo toľko rozkazovateľov, dnes-zajtra bude viac tých čo trovia než tých čo zarábajú.

Nuž, drahí moji, sám uznám, že mnohé veci mohli by byť aj inak, nie tak, ako sú teraz, nuž ale kde nájdeš na zemi niečo úplne dokonalé, zaiste sú potrební i tí mnohí rozkazovatelia, lebo ak by tých predstavených nebolo, ľudia by jeden-druhého hltali. Keby nebolo dozorcov medzi ľuďmi, neboli by sme v bezpečí ani so životom, ani s majetkom. Vrchnosť nás ochraňuje pred nenásytným ľudským lakomstvom. – To už sám Boh tak zariadil ten život pozemský, keď už v Raji podriadil ženu pod mužovu moc.

V dejepise čítame, že v starodávnej Rímskej ríši pospolitý ľud povstal proti pánom, bo vraj nepracujú, len panujú nad nimi. Vrchnosť vyzvala povstalcov, aby poslúchali, ale oni nechceli. Vtedy jeden starý, šedivý radca išiel medzi ten nespokojný ľud a predniesol im nasledujúci príklad: Raz sa všetky údy tela sprisahali proti žalúdku, oči, jazyk, ruky, nohy vypovedali službu, že ony len žalúdok napĺňajú, ten však nepracuje, len je, pije a leňoší, že to oni ako blázni viac trpieť nebudú. Tak i urobili. Ale už na druhý deň cítili, že slabnú, na tretí a štvrtý deň už nič nevládali: oči sa zakalili, nohy sa triasli, ruky klesli, jazyk vyschol. – Rozum im vysvetlil, aby sa len chopili práce, lebo že ak žalúdku nedajú jesť, všetky zahynú. – I dali rozumu za pravdu a vrátili sa k práci.

Pospolitý ľud je tá ruka, noha, jazyk a oko, tieto musia pracovať, vrchnosť však je žalúdkom, ktorý musia udržiavať, aby i údy i žalúdok mohol žiť, jeden bez druhého nemôže žiť, ľud bez vrchnosti nemôže jestvovať. „Nieto vrchnosti, iba od Boha. A tak kto sa protiví vrchnosti, Božiemu zriadeniu sa protiví.“ (porov. Rim 13,1–2)

Teda plňme verne povinnosti podriadených, vtedy úplne zachováme štvrté prikázanie Božie: „Cti svojho otca i matku, aby si dlho žil na zemi.“ To sú povinnosti podriadených, plňme ich verne a statočne, pretože len kto je dobrým občanom svojej vlasti, len ten môže dúfať v občianske práva v lepšej vlasti, v kráľovstve nebeskom. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)