Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (3. časť)

Branislav Krasnovský
15. mája 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

predchádzajúce časti:
Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (1. časť)
Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (2. časť)

***

Páter Vendelín Javorka a jeho činnosť v kolégiu Rusikum

V predchádzajúcich častiach sme si vysvetlili dôvody, ktoré viedli ku vzniku Pápežského ruského kolégia, známeho ako Rusikum (lat. Pontificium Collegium Russicum Sanctae Theresiae A Iesu Infante). Kolégium vzniklo v Ríme roku 1929 z iniciatívy pápeža Pia XI. ako špecializovaný ústav pre prípravu katolíckych kňazov určených pre apoštolát medzi Rusmi a národmi východného kresťanstva. Finančné prostriedky na jeho stavbu prozreteľnostne zabezpečila sv. Terézia z Lisieux, ktorá ešte počas svojho života začala zbierku na misie. Sumu 25 miliónov lír pápežovi Piovi XI. odovzdala jej rodná sestra, keď sa v roku 1925 zúčastnila na jej kanonizácii. Z financií postavili Rusikum a sv. Terézia z Lisieux pápež vyhlásil za patrónku misií a patrónku kolégia.

Vatikán v tom období vnímal boľševický Sovietsky zväz nielen ako politickú hrozbu, ale aj ako civilizačný projekt militantného ateizmu, ktorý systematicky ničí kresťanstvo. Rusikum preto nevzniklo ako obyčajný seminár, ale ako elitné misijné centrum orientované na ruský svet. Študenti sa učili ruštinu, cirkevnú slovančinu, dejiny Ruska, pravoslávnu teológiu, byzantskú liturgiu a duchovnú tradíciu Východu. Dôležité je, že cieľom nebola latinizácia pravoslávnych, ale príprava duchovenstva schopného pôsobiť vo východnom obrade a hovoriť jazykom ruskej duchovnej kultúry.

Rusikum zároveň formovalo osobitný typ kňaza – intelektuálne pripraveného, asketického a psychicky pripraveného na ilegálne alebo veľmi nebezpečné podmienky. Mnohí jeho absolventi boli vysielaní medzi ruských emigrantov v Európe, Mandžusku či Číne, ďalší sa pokúšali tajne prenikať priamo do Sovietskeho zväzu. Sovietske tajné služby preto považovali kolégium Rusikum prakticky za „vatikánsku základňu“ pre ideologický boj proti komunizmu. Viacerí absolventi skončili vo väzení, gulagu alebo zahynuli počas stalinských represií. V katolíckom prostredí medzivojnového obdobia malo Rusikum takmer legendárnu povesť – ako miesto, kde sa pripravovali misionári pre jedno z najťažších a najnebezpečnejších polí apoštolátu na svete.

Výstavbu Rusika viedol osobne a takisto dňa 29. augusta 1929 osobne dokončil páter Vendelín Javorka. Očakávanie generálneho predstaveného jezuitskej rehole pátra Ledóchowskeho, že ruské kolégium budú viesť jezuiti a Vendelín Javorka SJ sa stane jeho prvým rektorom sa naplnilo. Oficiálne bol vymenovaný 24. októbra 1929, pričom svoju funkciu vykonával do 10. januára 1934.

Pátrovi Vendelínovi Javorkovi sa v Rusiku podarilo sformovať v prostredí silne ovplyvnenom predstavou duchovného zápasu proti ateistickému komunizmu. Jezuiti tejto generácie vnímali Sovietsky zväz nielen ako politického nepriateľa, ale predovšetkým ako civilizáciu budovanú na militantnom bezbožníctve. Mnohí z nich vedome prijímali riziko väzenia alebo smrti.

V roku 1931 prišiel do Rusika ďalší Slovák, ktorý študoval na Pápežskom východnom inštitúte – Ján Brincko-Kellner rodák z Hradiska v okrese Kežmarok, ktorý počas svojej misie na Ukrajine zomrel mučeníckou smrťou zastrelením.

Ján Brincko-Kellner, vlastným menom Ján Andrejevič Brincko-Kellner, sa narodil 26. decembra 1912 v Hradisku na Spiši a zomrel 7. júla 1941 v Kyjeve v Sovietskom zväze, kde bol popravený zastrelením sovietskou NKVD ako „nepriateľ ľudu“. Po štúdiách v rímskom Rusiku, na Gregoriánskej univerzite a Pápežskom východnom inštitúte bol vysvätený za kňaza byzantsko-slovanského obradu a pripravovaný na misiu medzi Rusmi a východnými kresťanmi.

Koncom roku 1940 ilegálne prekročil hranice Sovietskeho zväzu cez západnú Ukrajinu v oblasti Sambora a Ľvova, kde mal tajne pôsobiť medzi veriacimi a pripravovať apoštolát v ateistickom prostredí ZSSR. Krátko po prechode hranice bol však udaný miestnym roľníkom, zatknutý sovietskymi orgánmi a po sérii výsluchov prevezený do väznice NKVD v Kyjeve. Po nemeckom útoku na Sovietsky zväz bol počas stalinských čistiek odsúdený na smrť a ešte v ten istý deň zastrelený. Po páde komunizmu bol oficiálne rehabilitovaný.

Páter Vendelín Javorka a jeho pôsobenie v Mandžusku

Po ukončení prípravy bol páter Vendelín Javorka vyslaný do mesta Charbin v Mandžusku. V tom čase išlo o mimoriadne osobitné mesto, ktoré vzniklo okolo Čínskej východnej železnice budovanej ešte cárskym Ruskom. Po boľševickej revolúcii sa Charbin stal útočiskom desaťtisícov ruských emigrantov – bývalých dôstojníkov bielej armády, kozákov, aristokratov, pravoslávnych duchovných, intelektuálov i obyčajných utečencov. Mesto malo výrazne ruský charakter: pravoslávne chrámy, ruské školy, noviny, reštaurácie aj kultúrny život.

V Charbine sa páter Vendelín Javorka venoval pastorácii ruských katolíkov byzantského obradu a snažil sa budovať kontakty s pravoslávnym prostredím. Jezuiti pôsobiaci v meste chápali svoju misiu nielen ako klasickú farskú činnosť, ale aj ako prípravu na budúcu obnovu kresťanského života v Rusku. Situácia však bola nesmierne komplikovaná.

Ruská emigrácia bola hlboko rozdelená – monarchisti, nacionalisti, kozácke skupiny, bývalí dôstojníci aj liberálni emigranti medzi sebou často súperili. Okrem toho bola komunita permanentne infiltrovaná sovietskou tajnou políciou. Každý kňaz pracujúci s ruským exilom si musel uvedomovať, že jeho rozhovory môžu byť sledované a že kontakty s ľuďmi za hranicami Sovietskeho zväzu predstavujú smrteľné riziko. Situáciu ešte viac skomplikovala japonská okupácia Mandžuska a vznik bábkového štátu Mančukuo pod kontrolou cisárskeho Japonska. Celý región sa stal priestorom konfliktu japonských, sovietskych a čínskych záujmov.

Po obsadení Mandžuska japonskou armádou a po postupnom ovládnutí Charbinu režimom bábkového štátu Mančukuo sa situácia pre katolíckych misionárov dramaticky zmenila. Mesto, ktoré bolo dovtedy živým centrom ruského exilu a relatívne slobodného náboženského i kultúrneho života, začalo postupne strácať svoj pôvodný charakter.

Veľká časť ruskej emigrácie sa rozpadla, mnohí emigranti odišli ďalej do Európy, Ameriky alebo na juh do Šanghaja a sovietske tajné služby zároveň zosilnili infiltráciu prostredia. V prostredí japonskej kontroly, rastúcej špionáže a politického chaosu už nebolo možné rozvíjať pôvodný typ misie tak, ako ho plánovalo Rusikum. Pre pátra Vendelína Javorku preto návrat do Európy nepredstavoval ústup od apoštolátu, ale logické presunutie síl tam, kde ešte existovala reálna možnosť práce medzi ruskými a gréckokatolíckymi veriacimi, najmä v pohraničných oblastiach východnej Európy bližšie k samotnému Sovietskemu zväzu.

Návrat pátra Vendelína Javorku do Európy

Dôležitú úlohu v širšom kontexte vatikánskej „ruskej misie“ zohrávala aj Bukovina, kde pôsobil páter Vendelín Javorka od roku 1942. Táto multietnická oblasť na pomedzí Rumunska, Ukrajiny a bývalého Rakúsko-Uhorska bola jedným z kontaktných pásiem medzi latinským katolicizmom, gréckokatolíkmi a pravoslávnym svetom. Vatikán i jezuiti tam sledovali vývoj v Sovietskom zväze, pohyb utečencov a možnosti tajnej pastorácie.

Bukovina mala strategický význam aj preto, že sa cez ňu šírili správy o prenasledovaní kresťanov v ZSSR. Mnohí duchovní pripravovaní v Rusiku boli určení práve pre oblasti na hraniciach sovietskeho priestoru alebo pre tajnú činnosť medzi Rusmi a Ukrajincami. V tomto prostredí vznikala osobitná generácia katolíckych kňazov orientovaných na východnú misiu – často veľmi asketických, disciplinovaných a pripravených na konšpiračné podmienky.

Činnosť pátra Vendelína Javorku na Bukovine bola súčasťou širšieho projektu vatikánskej „ruskej misie“, no treba povedať, že presné detailné záznamy o jeho každodennej práci sú pomerne fragmentárne.

V medzivojnovom období bola Bukovina mimoriadne citlivým pohraničným regiónom medzi Rumunskom a Sovietskym zväzom. Žili tam Rumuni, Rusíni, Ukrajinci, Poliaci, Nemci aj Židia a náboženská mapa bola rovnako pestrá – rímski katolíci, gréckokatolíci, pravoslávni aj židia.

Pre Vatikán mala obrovský význam práve preto, že predstavovala kontaktnú zónu s východným slovanským svetom a zároveň bezpečnejšie zázemie mimo priamej sovietskej kontroly. Jezuiti tam sledovali situáciu v ZSSR, pracovali s utečencami a pripravovali možnosti tajnej pastorácie medzi Rusmi a Ukrajincami.

Páter Javorka tam pôsobil najmä medzi gréckokatolíkmi a rusínskym obyvateľstvom. Jeho úloha nebola iba klasická farská služba. Veľkú časť práce tvorila aj pomoc utečencom z boľševického Ruska a duchovná podpora ľudí, ktorí mali príbuzných za sovietskou hranicou. Do pohraničných oblastí prichádzali správy o zatýkaní kňazov, ničení chrámov a prenasledovaní veriacich v ZSSR. Katolícki misionári preto zároveň zhromažďovali informácie o stave Cirkvi v Sovietskom zväze. Vatikán mal o tieto správy veľký záujem, pretože spoľahlivých informácií z územia ZSSR bolo veľmi málo.

Treba si uvedomiť, že Bukovina v tom čase nebola pokojnou perifériou, ale priestorom intenzívneho konfliktu ideológií. Pôsobili tam rumunské bezpečnostné služby, sovietski agenti, ukrajinské nacionalistické skupiny aj rôzne emigrantské siete. Jezuiti orientovaní na ruskú misiu sa preto pohybovali v prostredí pololegálnej či konšpiračnej práce. Kontakty, korešpondencia aj pohyb duchovných mohli byť sledované. Pre pátra Javorku bola Bukovina zároveň akousi „predsieňou Sovietskeho zväzu“ – miestom, kde sa pripravoval na neskoršiu tajnú pastoráciu bližšie k sovietskemu priestoru.

Po sovietskej anexii severnej Bukoviny v roku 1940 sa celá situácia dramaticky zmenila. Oblasť sa dostala priamo pod kontrolu ZSSR a represie proti náboženskému životu sa rýchlo vystupňovali. Pre katolíckych duchovných spojených s kolégiom Rusikum to znamenalo prakticky okamžité smrteľné nebezpečenstvo.

Práve v tomto období sa definitívne ukázalo, že pôvodná „ruská misia“ jezuitov nebude romantickou misiou medzi emigrantmi, ale tvrdým podzemným apoštolátom pod dohľadom sovietskej tajnej polície – na čo doplatil aj vyššie spomenutý slovenský jezuitský kňaz Ján Bricko-Kellner.

Koniec jezuitskej misie v Sovietskom zväze

Po druhej svetovej vojne prišiel tvrdý úder. Sovietske orgány začali systematicky likvidovať katolícke štruktúry spojené s kolégiom Rusikum a s apoštolátom medzi pravoslávnym obyvateľstvom. Sovieti systematicky likvidovali všetky štruktúry, ktoré považovali za napojené na Vatikán alebo „zahraničný vplyv“. Jezuiti spojení s kolégiom boli pre NKVD mimoriadne podozriví. Neboli vnímaní iba ako duchovní, ale často ako potenciálni agenti Vatikánu, čo bolo v atmosfére stalinského paranoidného bezpečnostného aparátu prakticky rozsudkom.

Páter Javorka pôsobil medzi veriacimi v oblastiach so silnou gréckokatolíckou a rusínskou populáciou, najmä v prostredí dnešnej západnej Ukrajiny a prihraničných regiónov. Práve tam prebiehala po vojne brutálna likvidácia ukrajinskej Gréckokatolíckej cirkvi. Sovieti zatýkali biskupov, kňazov aj rehoľníkov a nútili gréckokatolíkov prejsť do Pravoslávnej cirkvi kontrolovanej štátom. V tomto prostredí bola akákoľvek tajná katolícka pastorácia extrémne nebezpečná. Informácií o prenasledovaní Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine i na Slovensku je pomerne dosť, takže spomeniem len najznámejšie prípady.

Ukrajinská Gréckokatolícka cirkev patrila po druhej svetovej vojne medzi hlavné ciele stalinského režimu, pretože ju Sovieti považovali za nebezpečný „most k Vatikánu“ a zároveň za nositeľku ukrajinskej národnej identity. V roku 1946 zorganizovala NKVD tzv. Ľvovský pseudokoncil, na ktorom bola Gréckokatolícka cirkev násilne „zrušená“ a formálne pripojená k Moskovskému pravoslávnemu patriarchátu.

Všetci gréckokatolícki biskupi boli ešte predtým zatknutí – najznámejší z nich, Josyf Slipyj, strávil dlhé roky v sovietskych gulagoch. Brutálne prenasledovaný bol aj blahoslavený Teodor Romža, mukačevský biskup, ktorého v roku 1947 zavraždila sovietska tajná polícia po fingovanom útoku. Tisíce kňazov skončili vo väzeniach, pracovných táboroch alebo boli nútené prestúpiť na pravoslávie pod kontrolou režimu. Napriek represii cirkev prežila v ilegalite – bohoslužby sa slúžili tajne v domoch, lesoch či bytoch a vznikla jedna z najväčších podzemných cirkevných štruktúr v sovietskom bloku.

Gréckokatolícku cirkev na Slovensku postihol podobný osud po komunistickom prevrate v Československu. V roku 1950 komunisti zorganizovali tzv. Prešovský sobor, na ktorom bola Gréckokatolícka cirkev násilne zrušená a jej majetok odovzdaný Pravoslávnej cirkvi kontrolovanej štátom.

Biskupi Pavol Peter Gojdič a Vasiľ Hopko boli zatknutí, mučení a odsúdení v politických procesoch. Biskup Gojdič zomrel roku 1960 vo väzení v Leopoldove, zatiaľ čo biskup Hopko prežil dlhoročné väznenie s podlomeným zdravím. Mnohí kňazi skončili v táboroch nútených prác, vo väzení alebo boli donútení pracovať manuálne. Veriaci často tajne navštevovali bohoslužby v súkromných domoch a uchovávali si svoju vieru napriek silnému tlaku režimu. Legalizácie sa slovenskí gréckokatolíci dočkali až počas Pražskej jari v roku 1968, no aj potom zostávala cirkev pod neustálym dohľadom komunistickej moci.

Zatknutie pátra Vendelína Javorku

Páter Vendelín Javorka bol zatknutý sovietskou tajnou políciou a odvlečený do gulagu. Nasledovali dlhé roky väzenia, výsluchov a nútených prác. Podľa svedectiev spoluväzňov si aj v táboroch zachoval veľkú duchovnú pevnosť a pôsobil ako tichá autorita medzi väzňami. Jeho osud sa stal symbolom celej generácie katolíckych misionárov orientovaných na Rusko – mužov, ktorí vyrastali v prostredí medzivojnového katolíckeho idealizmu, no napokon sa stretli s brutálnou realitou sovietskeho represívneho systému. V tradičných katolíckych kruhoch býva páter Javorka dodnes vnímaný ako príklad jezuitského misionára starej školy: prísne disciplinovaného, intelektuálne pripraveného a ochotného riskovať slobodu i život pre vieru a apoštolát.

Po zatknutí nasledovali výsluchy, vyšetrovanie a dlhoročné väznenie v gulagoch. Typické obvinenia voči takýmto kňazom zahŕňali „protisovietsku činnosť“, „vatikánsku špionáž“, „kontrarevolučnú propagandu“ alebo kontakty so zahraničím. V stalinskom systéme často stačilo vlastniť náboženské knihy, mať kontakty s veriacimi alebo slúžiť liturgiu mimo štátnej kontroly.

O činnosti a pôsobení pátra Vendelína Javorku v sovietskom gulagu a strastiplnej ceste na Slovensko bude hovoriť posledná, štvrtá časť.

Titulný obrázok – Vendelín Javorka v dospelom veku ako jezuitský kňaz, emblém jezuitského rádu, zdroj: wikimedia commons, koláž Christianitas.sk

PDF (formát pre tlač)