Dieťa v jasličkách je mocnejšie ako svet, ktorý stratil svoju rovnováhu

Matej Gavlák
17. decembra 2025   Cirkev Spoločnosť   Komentár

Niet lepšieho rozhodnutia ako vypnúť telku a zájsť si do kostola pozrieť sa na dieťatko zavinuté v plienkach a ležiace v jasličkách. Pretože to prvé je možno prítomnosť i minulosť tohto sveta. Ale to druhé je jeho budúcnosťou. Tak ako vždy. Tak ako v každej dobe.

Žiadna fantázia

V prvom rade treba povedať, že Ježiško v jasličkách nie je nejaká fantázia, nejaká európska legenda, ktorá sa nezakladá na skutočnosti a len prekrucuje a nafukuje nejakú druhotriednu udalosť. Ježiš Kristus je skutočná historická postava, ktorú zaznamenali nielen apoštoli, ďalej prví Kristovi nasledovníci a Ježišovi nepriatelia, ale dokonca aj mocní vtedajších dávnych dôb (viac v staršom článku). Ježiša očakávali izraelskí proroci po stovky rokov; Ježiš vo svojej dobe robil nevídané zázraky; Ježiš bol Božím Synom. Vianoce sa teda zakladajú na pravde. Boh sa narodil do tohto sveta, nie aby nás odsúdil, ale aby nás spasil.

Keď už sme pri tom, môžeme poľahky vyvrátiť konšpirácie antiklerikálov, podľa ktorých sú Vianoce len „pokresťančené“ pohanské sviatky. Nie, nie sú. 25. december – deň narodenia Pána – je vypočítaným dátumom. Prvých kresťanských otcov zhruba 150 rokov po Kristovi viac ako Ježišovo narodenie zaujímal (celkom pochopiteľne) dátum Jeho smrti na kríži. Ten bol na základe opisov z Evanjelií a rôznych indícií stanovený na deň 25. marec.

Lenže starí učenci videli vo všetkom hlbšie súvislosti. Niektorí autori tvrdia, že verili, že prorok zomrel presne v ten deň, v ktorý bol počatý v lone matky. Existovala medzi nimi myšlienka úplnosti, dokonalosti a celistvosti. Kruh života svätca sa uzavrel. Samozrejme, tento symbolický kruh života prisudzovali prví Cirkevní Otcovia predovšetkým Ježišovi Kristovi.

Ak teda Ježiš zomrel 25. marca, znamenalo to, že bol v tento deň aj počatý. Práve preto pripadá na 25. marca aj sviatok Zvestovania Pána, kedy Archanjel Gabriel oznámil Panne Márii počatie Stvoriteľa sveta. No a deväť mesiacov od 25. marca pripadá samozrejme na deň 25. decembra.

Vianoce teda nie sú žiadne pohanské zimné sviatky, ale sú presne tým, čo o nich Cirkev hovorí už 2000 rokov, že sú sviatkami narodenia Spasiteľa ľudskej rasy.

Zostarnutá, bezbožná Európa

Celý život sme počúvali o tom, že kresťanstvo zostarlo, stalo sa nemoderným a údajne nevedeckým. A pritom je to svet, kto zostarol. Unavená, seba nenávidiaca sa Európa už vie, že umiera, no v nihilizme a materializme, ktorým prepadla, nenachádza potrebnú životnú silu. A tak sa len zmieruje so svojím osudom a volá migrantov z tretích krajín, aby ju doplnili čerstvou krvou. Čo na tom, že zväčša ide o vyznávačov agresívnej falošnej démonskej púštnej paviery, ktorí proti Európe a jej obyvateľom vedú 1000 rokov trvajúcu „svätú vojnu“ – tzv. džihád.

Zostarnutá bezbožná Európa leží na dýchacích prístrojoch pevne odhodlaná podstúpiť eutanáziu. Zmysel existencie nemá, bojovať o prežitie nielenže nevládze, ale ani nechce. Kladie si otázku „Načo vlastne žiť?“ a nenachádza na ňu odpoveď.

„Nechajte ma v pokoji zomrieť,“ šepká Európa a z posledných síl ešte prosíka o smrteľnú injekciu, ktorú považuje za svoje konečné vykúpenie. Nevie sa dočkať vlastnej smrti. Ale tu, uprostred mrazivej zimy, sa udeje niečo neočakávané, niečo, o čo sme neprosili. S darmi to však už tak býva. A tak to je aj s tým najväčším.

Ježiško je zdrojom živej sily

Ježiško v jasličkách je pre nás zdrojom novej životnej sily. Pripomína nám, že Boh si želá, aby ľudia žili, neželá si našu smrť. Smrť vstúpila do tohto sveta iba kvôli hriechu našich prvých prarodičov. To isté platí aj pre celé národy. Boh si želá zachovanie národov, želá si ich pokračovanie – a to niekedy zjavne aj proti vôli týchto národov. Veľká výmena obyvateľstva nebola nikdy Božím plánom. Zveľaďovanie vlastného ľudu, to je Boží zámer.

A tak teda dieťa v jasličkách prichádza, aby nám túto skutočnosť pripomenulo. Ešte nie je koniec. Ešte sa všetko na dobré obráti, ale treba Krista prijať – do svojich domovov, do svojich životov, do svojich sŕdc.

Toto je zrejme presne ten dôvod, prečo súčasný svet tak brojí proti pravej podstate Vianoc. Antiklerikáli na Západe menia slovo Vianoce (Christmas – „Christ mass“ – doslova „Kristova omša“) na „Zimné sviatky“, údajne aby boli „inkluzívni“, no arabskí teroristi na trhy aj tak útočia. Je to vlastne pozoruhodné: antiklerikáli robia z obrodenia Európy opäť raz len zimu Európy, jej posledné predsmrtné štádium, a ešte to aj oslavujú. Oslava života je (tak ako vždy) potichu a zákerne nahrádzaná oslavou smrti.

Šokovaná Európa zisťuje, že ak prijme Krista, prežije. To ju však zjavne desí. Už bola zmierená so svojou smrťou, tešila sa na tú svoju poslednú dávku smrteľnej injekcie vedúcej k eutanázii.

Prijať Božiu vôľu

Lenže betlehemčeky v našich kostoloch nie sú len o svätom dieťatku. Sú aj o Svätej rodine. Mária a Jozef sú manželia. Obaja dostali od Boha ťažkú úlohu. Mária súhlasila s Božím plánom počať a porodiť Božieho Syna. Vďaka Jej súhlasu sa mohol Boží plán naplniť. A nemýľme sa, nešlo o malú vec: v starom Izraeli hrozil za nemanželský či mimomaželský pomer až trest smrti. Mladá Mária, keby veci nešli dobre, mohla čeliť nielen zničujúcemu poníženiu, ale rovno ukameňovaniu. Ale tým, že Mária prijala Boží plán a dôverovala Bohu, stala sa spoluzáchrankyňou nás všetkých, našou Spoluvykupiteľkou.

Aj sv. Jozef učinil rozhodnutie súhlasiť z Božím plánom: „Vezmeš si Máriu za svoju manželku a prijmeš dieťa v jej lone, lebo to je Boží syn.“ Takéto rozhodnutie zaiste nebolo jednoduché, veď človek Starého zákona veľmi dbal o to, aby jeho vlastný rod prežil. Bolo to považované doslova za povinnosť voči vlastným predkom a bezdetnosť preto bola vnímaná ako jedno z najväčších prekliatí. No Jozefova úloha bola iná, iste, ťažko pochopiteľná a ťažko uchopiteľná, no nič nie je nad Božiu vôľu.

Čo by sa však stalo, keby Panna Mária (tá obzvlášť) a sv. Jozef neboli prijali Božiu vôľu pre svoje životy? Keby sa zľakli náročných výziev a úloh, ktoré pred nimi stáli? Nikdy by sa Spasiteľ sveta nenarodil? Nemali by sme dodnes možnosť spásy našich duší? Boli by pre nás brány Neba naveky zatvorené? Odpovede na tieto otázky sa našťastie nikdy nedozvieme, ale aj na nich vidno, aké nesmierne dôležité je prijať Božiu vôľu pre svoj život – akokoľvek podivná až bláznivá by sa mohla zdať. Vskutku, i to nás učia Vianoce.

Rodiny by mali byť sväté

Svätá rodina tiež musí byť vzorom pre všetky rodiny. Rodiny by mali byť sväté – to znamená privádzať jednotlivých svojich členov k Bohu a k spáse ich duší. V samotnej Biblii, v jednej z podkapitol knihy Pieseň piesní je manželstvo medzi mužom a ženou opísané ako Svätý manželský zväzok (kapitola nesie názov Šťastie zo Svätého manželského zväzku). Manželstvo nie je len spečatená dohoda medzi dvoma osobami; je to jedna zo siedmich sviatostí. Tak ako je kňazstvo sviatosťou a povolaním, tak je aj manželstvo sviatosťou a povolaním. Ako má kňaz celoživotnú povinnosť privádzať svoje ovečky do Neba, tak majú aj manželia celoživotnú povinnosť pomáhať sebe navzájom, aj svojim deťom na ceste do Neba.

Preto sa nepriatelia ľudstva – démonické bytosti a ich ľudskí prisluhovači, ktorí sa im neraz aj fyzicky upísali – tak urputne snažia zničiť a znevažovať svätý manželský zväzok a rodinu, ktorá s ním prichádza. Dobre vedia, že keď zničia katolícke manželstvo a urobia z neho len nejaký civilný, či neformálny zväzok, tých päť duší (otec, mama a tri deti), ktoré by šli do Neba, idú opačným smerom.

Aj k nám do redakcie prichádzajú svedectvá o tom, aké nesmierne ťažké je napríklad pre deti z nekresťanských rodín ísť proti prúdu a stať sa praktizujúcim katolíkom/katolíčkou. Tí, čo mali byť vašou najväčšou oporou, sú vlastne vašimi najväčšími prekážkami v ceste za spásou. Ale ktovie: možno aj tá jedna osoba, ktorá sa obráti, možno vôbec ten najmladší člen rodiny, dokáže napokon v priebehu života zachrániť aj zvyšné štyri. Je to však urputný boj proti silám tak viditeľným, ako aj neviditeľným a bez odhodlania pevne sa rozhodnúť a neprestajnej úprimnej modlitby zrejme nie je možné uspieť. Preto je také dôležité začať správne hneď od začiatku a ušetriť si tak mnohé drvivé rany osudu, ktoré sa síce dajú napraviť, ale len s veľkou námahou.

Zhrnuté a podčiarknuté: Vianoce sú pripomienkou toho, že Božia láska napokon vždy zvíťazí vo svete nakazenom hriechom. Ježiško z jasličiek volá každého z nás k osobnému obráteniu a vlastnej záchrane. A keď sa obrátime, vleje nám do žíl novú životnú energiu, radosť a lásku vďaka ktorým budeme môcť zachrániť azda aj celý národ. Áno, aj taký národ, ktorý sa pre svoju nemohúcnosť už pripravoval na vlastnú eutanáziu.

PDF (formát pre tlač)