Trpký pocit zadosťučinenia Plinia Corrêu de Oliveiru
Julio Loredo
4. septembra 2019
História
Keby pred niekoľkými rokmi bol niekto tvrdil, že domorodý tribalizmus môže predstavovať riešenie krízy moderného sveta, vysmiali by sa mu a boli by ho považovali za blázna. A ak by niekto bol spomenul tribalizáciu Cirkvi ako prirodzený cieľ II. vatikánskeho koncilu, toho by pred všeobecným pranierom nezachránili ani tí najtrúfalejší ekumenickí nadšenci. Domorodý tribalizmus však teraz v centre kresťanstva považuje za riešenie synoda biskupov, ktorú zvolal samotný rímsky pápež. Hovorí sa o vytvorení „Cirkvi s amazonskou tvárou“, ktorá sa od lesných národov bude učiť ako „správne žiť“. Podľa pracovného dokumentu synody Instrumentum laboris: „Je to v súlade s cestou, ktorá začala II. vatikánskym koncilom pre celú Cirkev.“
V skutočnosti bol domorodý tribalizmus vždy prítomný v revolučných utópiách, počnúc Rousseauovým ušľachtilým divochom, predstavou Friedricha Engelsa o kmeni ako forme „vyššieho socializmu“, až po moderné štrukturalistické smery. V poslednej dobe niektoré ekologické prúdy predstavujú domorodé kmene ako ideálne riešenie a všeliek na zlá priemyselnej spoločnosti. Za zmienku tiež stoja štúdie, ktoré ukazujú, že „globálna dedina“ vytvorená celosvetovou internetovou sieťou má mnoho podobností s kmeňovým spôsobom života.
Doteraz sa však o perspektíve kmeňového spôsobu života hovorilo veľmi málo, alebo vôbec sa o nej nehovorilo, pretože by to bolo vnímané ako čosi z inej galaxie. Niektorí tvrdili, že je neuskutočniteľná, podľa iných ide o prehnané snahy niektorých fanatikov. Dnes tento odmietavý postoj už podľa všetkého neobstojí, pretože tribalizmus predkladá synoda ako pastoračný plán pre blízku budúcnosť.
Mnohí ľudia, dokonca aj tí, ktorí pozorne sledujú život Cirkvi, sú týmto vývojom prekvapení. Medzi nich však určite nepatria stúpenci Plinia Corrêu de Oliveiru (1908 – 1995).
Pozorný analytik historického revolučného procesu, známy brazílsky mysliteľ, už od štyridsiatych rokov minulého storočia varoval, že moderný svet sa uberá smerom k tribalizmu. V roku 1943 kritizoval niektoré nacionalistické tendencie, ktoré sa snažili vyzdvihovať domorodé prvky vlastné Brazílii na úkor jej katolíckej tradície. Napísal: „Nedovoľte im odstrániť katolícky krst z Brazílie, pretože Brazília, ktorú musíme milovať, nie je divošská a pohanská, zrodená z mäsa a krvi, ale vytvorila ju kresťanská civilizácia vďaka pravej viere a zrodila sa z vody a Ducha Svätého.
V článku z roku 1944 komentoval karnevalové oslavy Mardi Gras a varoval, že „Dnes ľudia … prejavujú neznášanlivosť voči civilizácii. … Ničia sa ceremoniály, vytráca sa cudnosť, eliminujú sa posledné známky dôstojnosti. … Za tridsať rokov sa [táto neznášanlivosť] môže prejavovať v tom, že ľudia budú mať na sebe už iba nejaký opasok … a budú tancovať v lese bosí. A žiť v chatkách, aj keď luxusných. … Niekto povie: to je poriadne prehnané! Aj pred tridsiatimi rokmi, keď jasnozrivé osoby predpovedali dnešné excesy, niektorí ťuťmáci hovorili o „prehnanom zveličovaní“. Ja hovorím: neboli to proroci, kto prehnane zveličoval, ale naopak: fakty prekonali všetky ich predpovede.“
V článku z roku 1960 s názvom „Civilizácia a barbarstvo“ Plinio Corrêa de Oliveira varoval, že niektoré vtedajšie trendy, ako napríklad typ „playboya“ a rock-and-rollová hudba povedú k barbarstvu: „Spoločnosť, v ktorej sa hrá iba rock and roll… bude smerovať k barbarstvu. „Playboyizmus“ nie je nič iné ako barbarstvo, barbarstvo v asfaltovej džungli. “
Svoj postoj jasne vyjadril v roku 1976 v dodatku k svojmu majstrovskému dielu Revolúcia a kontrarevolúcia. Skúmajúc postkomunistickú éru uviedol: „Je možné predpovedať, aký bude [ďalší krok tohto revolučného procesu]. …. Musíme si položiť otázku, či ním nebude práve kmeňová spoločnosť, o ktorej snívajú dnešné štrukturalistické smery. Štrukturalizmus vidí v kmeňovom živote iluzórnu syntézu medzi individuálnou slobodou a jednomyseľným kolektivizmom, pri ktorej kolektivizmus nakoniec pohltí slobodu. V tomto kolektivizme sa rôzne „ja“ alebo jednotlivé osoby so svojou inteligenciou, vôľou a citlivosťou a následne so svojimi charakteristickými a konfliktnými spôsobmi bytia spájajú a rozpúšťajú v kolektívnej osobnosti kmeňa, ktorý vytvára jednu myšlienku, jednu vôľu a jeden štýl, ktoré sú všetkým spoločné.“
V roku 1977 napísal Plinio Corrêa de Oliveira knihu, v ktorej tieto prúdy prítomné v Cirkvi podrobil kritike: „Indiánsky tribalizmus: Komunistický-misijný ideál pre Brazíliu v dvadsiatom prvom storočí.“ (Indian Tribalism: The Communist-Missionary Ideal for Brazil in the Twenty-First Century.) V nej, kapitolu po kapitole, brazílsky mysliteľ ukazuje, že tieto prúdy opustili misijný ideál. Už sa neusilujú evanjelizovať Indiánov, ale skôr sa od nich chcú učiť, pretože oni, vraj v spojení s prírodou, si zachovali určitú prvotnú nevinnosť, ktorú západná spoločnosť stratila. Kmeň predstavujú ako náboženský a spoločenský ideál. Z tohto uhla pohľadu, poznamenáva Plinio Corrêa de Oliveira, by sa amazonské národy stali skutočnými evanjelizátormi sveta.
Keď si prelistujeme túto knihu napísanú ešte v roku 1977, máme takmer dojem, že čítame pasáže z Instrumentum laboris (pracovného dokumentu) Pan-Amazonskej synody plánovanej na október 2019. To všetko bolo predpovedané.
… A tak teda slová peruánskeho kardinála Pedra Barreta, viceprezidenta REPAM (Panamazónska cirkevná sieť), dávajú zmysel: „Touto synodou sa završuje dlhá 30-40 ročná cesta latinskoamerickej Cirkvi.“
Áno, je to pravda, ale taktiež sa ukazuje pravdivosť prorockej predpovede Plinia Corrêu de Oliveiru.
