Blahoslavený Manés de Guzmán, pokorný Kristov svedok v tieni svojho brata, sv. Dominika (2. časť)

Branislav Krasnovský
21. augusta 2025   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Blahoslavený Manés de Guzmán, pokorný Kristov svedok v tieni svojho brata, sv. Dominika (1. časť)

***

V prvej časti sme si ozrejmili, že nie každý dominikán musel byť svetlom sveta, ako príklad sme si uviedli liberálov a modernistov v dominikánskom ráde. Dnes by sme si povedali niečo na veselšiu nôtu a pokračovali by sme informáciami o činnosti dominikánov v čase boja proti albigénskej heréze, ktorého aktívnym účastníkom bol aj bl. Manés de Guzmán a najmä jeho mladší brat sv. Dominik Guzmán. Obaja bratia pociťovali veľký smútok z toho, že albigénci odmietli ich prosby vzdať svojho bludu a aby sa vrátili späť do lona katolíckej Cirkvi. Keďže ich prosby a modlitby nestačili, nasledovala krížová výprava, ktorá albigénsky blud v južnom Francúzsku vykorenila.

Dominikáni podnietili rozvoj náboženského života v Európe vo vrcholnom stredoveku. V prvom rade sa zameriavali na boj s v tom čase rozšírenou albigénskou herézou a to prostredníctvom kázní v ľudovom jazyku. V rámci boja proti uvedenému bludu dominikáni tiež od čias pontifikátu pápeža Gregora IX. (1277 – 1241) úzko spolupracovali s inkvizíciou. Rád dominikánov oficiálne vznikol v roku 1216 a bl. Manés de Guzmán patril k prvým dominikánom.

V roku 1217 sa podieľal na založení priorátu sv. Jakuba v Paríži, jednej z najstarších a najvplyvnejších komunít dominikánskeho rádu. O dva roky neskôr mu bola zverená starostlivosť o dominikánske mníšky v Madride, čo svedčí o jeho pastoračnej citlivosti a dôveryhodnosti.

Už po štyroch rokoch pôsobenia rádu kapitula zastupovala 25 kláštorov asi s troma stovkami rehoľníkov. A prenikali aj k národom, ktorým kresťanstvo ešte nebolo hlásané. Misionári mali ako svoj oporný bod kláštor v Prouille, ktorý bol založený v roku 1216 sv. Dominikom, aby tu mohli slúžiť „svätému kázaniu“ modlitbou a pokáním.

Pretože ženská vetva dominikánov je zameraná iba na kontemplatívny život, mnohí bratia boli viazaní starostlivosťou o potreby ženských kláštorov, ale keďže na jej vykonávanie bolo neustále vyžadovaných viac bratov, Svätá stolica ich napokon tejto funkcie zbavila. Len dva kláštory – v Prouille a sv. Sixta v Ríme mali mať právo na starostlivosť zo strany bratov. Členky ostatných konventov mohli nosiť habit a riadiť sa rehoľnými pravidlami, ale nemali vyžadovať pomoc od bratov dominikánov. V Ríme sa Dominik venoval reforme tamojších ženských kláštorov, ale popritom nezabúdal ani na kazateľské pôsobenie, predovšetkým v severnom Taliansku.

Ako vysvetľujú dominikánske zdroje, Manés bol „horlivý v kázaní, mierny a láskavý, s veľkou čistotou života“. Jeho svätosť nebola hlučná ani dramatická. Bola zakorenená v modlitbe, poslušnosti a vrúcnej túžbe slúžiť. Jeho služba, formovaná jemnosťou a hlbokou pokorou, odrážala evanjelium, ktoré kázal.

Dominikáni a albigénska heréza

Sv. Dominik de Guzmán sa aktívne zapojil do boja proti albigéncom (známym aj ako katari), vysoko aktívnym v južnom Francúzsku, pričom ich aktivity namierené voči katolíckej Cirkvi boli čoraz ostrejšie a nenávistnejšie.

Tajtrlíci v katolíckej Cirkvi a „odlúčení bratia“ zvyknú vznášať kritické slová na katolícku Cirkev a pravých dominikánskych bratov 13. storočia pre ich boj proti heréze a vykresľujú albigéncov div nie ako svätcov, ktorých jedinou chybou bolo, že chceli byť dokonalí, chudobní a žiť bohatý duchovný život. Nespomenú ani slovo o tom, že títo heretici a bludári neviedli len náboženské spory v teologickej rovine, ale s priam perverznou radosťou vraždili kňazov, mníchov, znesväcovali katolícke chrámy a ničili sakrálne predmety. Dominikáni sa stali teologickou odpoveďou na toto násilie – sv. Dominik de Guzmán a jeho brat Manés, ako aj prví dominikáni, ktorí boli otrasení surovosťou katarov však plakali, keď boli eliminovaní tí najradikálnejší heretici (vďaka Ti, Pane Bože za Šimona z Montfortu a jeho vojakov 🙂 ), pretože aj sv. Dominik a aj bl. Manés vo svojej vrodenej dobrote vnímali albigéncov ako pomýlených heretikov, ktorých možno obrátiť a nie za zvrátených sadistov.

Albigénci boli aktívni najmä vo francúzskej oblasti Languedoc (okolie Toulouse, Carcassonne, Albi, Béziers). Ich učenie odmietalo katolícku Cirkev, sviatosti, kríž a kult Panny Márie, lebo vnímali materiálny svet ako dielo „zlého boha“. Cirkev považovali za skorumpovanú, ba až za satanovu inštitúciu a katolíckych kňazov za „služobníkov temnoty“.

Albigénske formy útokov voči katolíckej Cirkvi boli rôzne. Fyzické násilie proti duchovenstvu sa prejavovalo vo vraždách kňazov a mníchov, ktorí kázali proti katarskému učeniu. Ak katolíckeho kňaza, mnícha alebo klerika albigénci len zmrzačili alebo utýrali do polomŕtva, mohol hovoriť o veľkom šťastí.

Medzi katarmi pôsobili tzv. perfecti („dokonalí“), ktorí sa považovali za skutočných nositeľov čistoty viery a otvorene pohŕdali kňazmi. Kvôli svojmu dualistickému chápaniu sveta (dobrý Boh duchovna verzus zlý Boh hmoty) odmietali chrámy a sviatosti, ich útoky voči Cirkvi nemali len politický rozmer, ale boli hlboko ideologické.

Albigénci s až fanatickou nenávisťou ničili katolícke chrámy a posvätné liturgické predmety. Odmietali kríže, sochy, relikvie a Eucharistiu. Existuje dostatok historických informácií, ktoré hovoria o tom, že ozbrojené albigénske bandy verejne rozbíjali kríže, zapaľovali katolícke kostoly a Eucharistie hádzali prasatám. Katolícke chrámy, ktoré sa im páčili, prestavali na „domy zhromaždenia albigéncov“, kde „albigénsky klérus“ vymýval mozgy obyvateľstvu, ktoré sa dostalo pod kontrolu albigénskych bánd. V niektorých oblastiach stratilo katolícke duchovenstvo prístup do týchto miest a katolíci, ktorí tam prežili sa museli skrývať a pôsobiť v tajnosti.

Problémom bola aj skutočnosť, že viacerí francúzski feudáli (gróf Raimond VI. z Toulouse) albigéncov aktívne podporovali, pretože odpor voči pápežovi bol nich politicky výhodný.

– Práve preto, že medzi Francúzmi bolo „vždy“ nespočetné množstvo antiklerikálnych indvíduí, ochotných počúvať diabla (ako albigénci, boje proti pápežovi v Taliansku v 15. a 16. stor., kolaborácia s moslimami v boji proti Habsburgovcom v 16. až 18. stor., sadistitickí primitívi z dôb Francúzskej revolúcie 1789 – 1799…), nielenže nemám Francúzov veľmi rád, ale navyše sa mi v mysli nestále vynára myšlienka, ako môže niekto normálny konzumovať žabie stehienka? Veď ešte aj v Dobšinského ľudových rozprávkach a povestiach jedia žaby len podivné kreatúry ako bosorky a bosoráci z hlbokých lesov spojení s čiernou mágiou.

Samozrejme v rámci francúzskej katolíckej cirkvi vykvitli aj nádherné kvety katolíckej zbožnosti, ktoré môžu ísť príkladom nám všetkým, napríklad kráľ sv. Ľudovít IX. (1214 – 1270), patrón katolíckeho Francúzska, symbol spravodlivosti a kresťanskej katolíckej vlády; sv. Bernadetta Soubirousová (1844 – 1879), ktorej sa zjavila Panna Mária („Ja som Nepoškvrnené počatie“) a jej jednoduchá viera sa stala základom mariánskej úcty v Lurdoch; karmelitánske mníšky zavraždené v čase Francúzskej revolúcie; sv. Vincent de Paul (1581 – 1660), kňaz, zakladateľ Misijnej spoločnosti (lazaristi) a Dcér kresťanskej lásky, patrón charitatívnych diel a pomoci chudobným; sv. Lujza de Marillac (1591 – 1660), spolupracovníčka sv. Vincenta de Paul, zakladateľka Dcér kresťanskej lásky (vincentky) a vzor aktívneho ženského rehoľného života, ktorý spájal kontempláciu a službu; sv. Bernard z Clairvaux (1090 – 1153), cisterciánsky opát, mystik a kazateľ druhej križiackej výpravy, nazývaný „medový doktor“ (doctor mellifluus) pre krásu svojich kázní o Kristovi a Panne Márii; sv. Terezka z Lisieux (1873 – 1897), „Malá Terézia“, karmelitánka, učiteľka Cirkvi, ktorá priniesla spiritualitu „malej cesty“ – svätosť v každodenných maličkostiach a ktorej kniha Dejiny duše sa stala jedným z najčítanejších katolíckych duchovných diel, patrónka katolíckych misií, hoci nikdy neopustila svoj kláštor; sv. Katarína Labouré (1806 – 1876), dcéra kresťanskej lásky, vizionárka, ktorej sa Panna Mária zjavila a odovzdala jej „Zázračnú medailu“; sv. František Saleský (1567 – 1622), biskup z Annecy, vynikajúci kazateľ a duchovný vodca, autor klasických diel spirituality: Filotea a Teotimus, ktorý spoločne so sv. Janou de Chantal založil Rád Navštívenia Panny Márie (saleziánky); sv. Ján Mária Vianney (1786 – 1859), „farár z Arsu“, patrón farárov, ktorý sa preslávil obrovskou horlivosťou v spovednici, symbol obnovy kňazského života vo Francúzsku po Francúzskej revolúcii, ako aj mnohí ďalší francúzski katolícki svätci.

Vďaka Bohu prišlo k reakcii katolíckej Cirkvi na zverstvá albigénskych bludárov. Pápež Inocent III. vnímal tieto útoky ako otvorené ohrozenie katolíckej viery i spoločenského poriadku. Keďže sv. Dominik a jeho spoločníci nedosiahli plný úspech a albigénci dokonca v roku 1208 arogantne zavraždili pápežského legáta Petra z Castelnau, pápež verejne vyhlásil albigénsku krížovú výpravu (1209 – 1229), ktorej azda najznámejšou tvárou sa stal môj obľúbenec, Šimon z Montfortu (nechceli albigénci počúvať láskavé slová sv. Dominika Guzmána, tak prišli krvavé argumenty Šimona z Montfortu).

Na margo Šimona IV. z Montfort (1218), môjho obľúbenca – cisterciáni ho hodnotia ako bojovníka za vieru a obrancu Cirkvi, ktorý spolu so svojimi vojakmi zbavil krvavým spôsobom južné Francúzsko albigénskeho bludu; jeho meno je spájané s masakrom v Béziers v roku 1209. Tento masaker doslova rozplakal sv. Dominika Guzmána a mnohých dominikánov, ktorí túžili, aby sa katari vzdali svojho bludu a opäť sa stali katolíkmi.

Beziérs ovládli albigénci, ktorí na začiatku povraždili verných katolíkov, časť katolíkov však ostala v meste žiť aj ďalej a neboli prenasledovaní. Keď mesto začali obliehať križiaci, od obliehaných vyšla smerom ku križiakom informácia, že v meste sa nachádzajú aj katolíci, ktorí čakajú na oslobodenie. Arnauld Amalrchi, pápežský legát a opát cisterciánskeho kláštora Cîteaux však bol značne podozrievavý a nechcelo sa mu veriť, že by išlo o katolíkov z hlbokého podzemia mesta, bol presvedčený, že sa albigénci chcú zachrániť a budú sa vydávať za katolíkov, dokonca existujú informácie, že mestská nobilita odmietla vydať heretikov, čo nepriamo dokazuje, že išlo s vysokou pravdepodobnosťou o albigéncov.

Preto na otázku križiackych dôstojníkov ako majú v meste rozoznať katolíkov a albigéncov odpovedal Arnaud Amalrich okrídleným výrokom: „Caedite eos. Novit enim Dominus qui sunt eius“, čo v preklade znamená: „Zabite ich všetkých, Boh si svojich pozná.“ Neskoršia protestantská tradícia pripísala tento výrok Šimonovi z Montfortu, pretože im jednak ako obyčajne chýbajú relevantné vedomosti a informácie, a po druhé potrebovali vytvoriť negatívny obraz krutého katolíckeho vojaka. Šimon z Montfortu však neskôr vynikol pri oslobodzovaní francúzskeho mesta Carcassonne, ktorého centrum sa zachovalo v stredovekej podobe.

Prehľad krížovej výpravy proti algibéncom

Aby sa čitatelia mohli lepšie orientovať v problematike krížovej výpravy proti albigéncom, pripájam jednoduchý prehľad. V roku 1208 z nenávisti zavraždili albigénci pápežského legáta Petra z Castelnau, pápež vyzval k svätej vojne proti heréze. K výprave sa pridala aj francúzska koruna, ktorej dlhodobo prekážalo autonómne postavenie francúzskych južných oblastí.

Ako prvá padla pevnosť v Béziers v roku 1209, kde nasledoval už spomenutý masaker. Šimon z Montfortu následne viedol útok na mesto Carcassone, kde si obyvatelia po Beziérs zvolili správne – vydali katarov. Veľká časť obyvateľstva bola z mesta vyhnaná, pretože sa zistilo, že aktívne s albigéncami spolupracovali (zachránili si však svoje životy a mohli odísť aj s časťou majetku). Carcassone získal ako léno Šimon z Montfortu.

V rokoch 1210 – 1215 Šimon z Montfortu úspešne „vtĺkal“ do albigénskych hláv, že kto nechce počúvať dominikánov, bude musieť počúvať katolíckych vojakov. Oslobodil viaceré mestá a hrady vrátane významného centra Manguedoc. Na hrad Minerve sa v roku 1210 uchýlili najaktívnejší albigénci, ktorí patrili k tvrdému jadru heretikov. Keď už bolo zrejmé, že hrad muži Šimona z Montfortu dobyjú, albigénci spáchali hromadnú samovraždu.

V roku 1213 Šimon z Montfortu porazil vojsko aragónskeho panovníka Petra II., ktorý podporoval, podobne ako gróf Raimond VI. z Toulouse albigéncov, pretože dúfal, že sa mu podarí pripojiť časť južného Francúzska k španielskemu Aragónsku a albigéncov vnímal ako užitočný nástroj v boji proti francúzskej korune.

V roku 1215 začal zasadať IV. lateránsky koncil, ktorý potvrdil zabavenie majetkov albigéncom a Šimon z Montfortu získal vládu aj nad Languedocom. V roku 1218 zahynul Šimon z Montfortu hrdinskou smrťou pri obliehaní Toulouse, pevnosti grófa Raimonda VI. z Toulouse (zabil ho kameň z katapultu). Albigéncov to veľmi rozradostilo – tvrdili, že Boh zničil ich najväčšieho nepriateľa a prichádza obrat vo vojne (v roku 1945 podobné fantazmagórie splietal po smrti Roosevelta A. Hitler, sovietski vojaci ho však z tohto blúznenia prebrali).

Smrť Šimona z Montfortu nepriniesla pre albigéncov túžobný obrat vo vojne. Raimond VI. z Toulouse umrel vo veku 66 rokov, pochovali ho v kláštore vo Fontevrault, kde už viac ako 200 rokov pochovávali všetkých členov tohto rodu, v boji proti katolíkom pokračoval jeho syn Raimond VII. z Toulouse (1197 – 1249), ktorý bol prinútený k mieru v Paríži v roku 1229 a sľúbil vernosť veľkému francúzskemu panovníkovi a svätcovi Ľudovítovi IX. (1214 – 1270). Prišlo k dynastickému sobášu medzi dcérou Raimonda VII. z Toulouse Janou a bratom Ľudovíta IX. Alfonzom z Poitiers. Rod grófov z Toulouse tak vymrel po meči a Toulouse prešlo po smrti Raimonda VII. pod priamu kontrolu francúzskej koruny, doba nezávislosti grófov z Toulouse sa tak skončila.

Po vojenskej porážke albigéncov prešli albigénci do ilegality, oblasť ktorú dovtedy ovládali sa dostala opätovne pod pastoráciu dominikánov a Svätej inkvizície; dominikáni a inkvizícia s bratskou láskou pokračovali vo vykoreňovaní albigénskeho bludu a formovaní novej katolíckej generácie v južnom Francúzsku na bývalých albigéncami kontrolovaných územiach.

To však už boli sv. Dominik Guzmán aj jeho brat bl. Manés de Guzmán po smrti; nimi formovaná generácia dominikánov bola nesmierne úspešná, o teologickom rozmere konfrontácie s algibéncami si však povieme viac v ďalšej časti.

Sv. Dominik až do svojej smrti pokračoval v kazateľskej službe, avšak vyčerpanie, choroba a hrôzy, ktorých bol svedkom sa negatívne podpísali na jeho zdraví. 6. augusta 1221 zomrel so slovami: „Zachoval som neporušenosť tela až do tejto chvíle; hľaďte aj vy pestovať čistotu; zotrvajte v pokore a dobrovoľnej chudobe; pamätajte, že Bohu slúžiť znamená panovať.“ Pohrebné obrady viedol kardinál Hugolín, jeho priateľ a podporovateľ, ktorý ho neskôr, už ako pápež Gregor IX., v roku 1234 kanonizoval. V katolíckej ikonografii je sv. Dominik zobrazovaný ako kazateľ v dominikánskom odeve. Jeho atribútmi sú kniha, ľalia, vrabec, kameň, palica, hviezda a ruženec.

O jeho bratovi Manésovi de Guzmán dominikánske zdroje uvádzajú, že bol „horlivý v kázaní, mierny a láskavý, s veľkou čistotou života“. Jeho svätosť nebola hlučná ani dramatická. Bola zakorenená v modlitbe, poslušnosti a vrúcnej túžbe slúžiť. Jeho služba, formovaná jemnosťou a hlbokou pokorou, odrážala evanjelium, ktoré kázal.

Po jeho smrti okolo roku 1235 sa na jeho príhovor pripisovali početné zázraky – dosť na to, aby zabezpečili jeho blahorečenie. Hoci nie je všeobecne známy a nebol kanonizovaný, Cirkev ho uctieva ako blahoslaveného Manésa a jeho pamiatka je zachovaná v dominikánskom liturgickom kalendári.

Celkovo rodina Guzmánovcov bola veľkým prameňom svätosti. Podľa tradície mali rodičia sv. Dominika a bl. Manésa (otec Felix de Guzmán a matka Jana z Azy) najmenej troch synov a možno aj dcéru. Aj najstarší Anton sa stal kňazom, ako diecézny kňaz, ktorý sa venoval starostlivosti o chorých a chudobných. Aj dvaja Dominikovi synovci vstúpili medzi dominikánov, čo je tiež svedectvom, že Evanjelium bolo v rodine Guzmánovcov skutočne živé a stalo sa súčasťou rodinnej tradície.

Bl. Manés de Guzmán nám pripomína, že svätosť často ticho kopíruje veľké osobnosti histórie. Nezakladal rád, nediskutoval s heretikmi ani nepriťahoval davy. Svojho mladšieho brata však podporoval vierou a horlivosťou, svoje poslanie vykonával s láskou a zanechal po sebe dostatočne silný odkaz, aby ho Cirkev uznala.

Dnes, keď sa zamýšľame nad životmi svätých, Manés nám ponúka povzbudzujúcu pripomienku: svätosť nie vždy vyzerá ako vedenie. Niekedy vyzerá ako dôvera, podpora a tichá vernosť. Jeho sviatok oslavujú dominikáni 18. augusta.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)