Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard

Jozef Duháček
24. februára 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

V minulej časti nášho seriálu sme spomínali, ako sa Arnold z Brescie po vyhnaní z rodného mesta utiahol k Abélardovi. Peter Abélard (tiež písaný ako Abeillard, Abailard a pod., pričom latinské rukopisy obsahujú Abaelardus) bol dialektik, filozof a teológ, ktorý sa narodil v roku 1079 v malej dedinke Pallet, asi desať míľ východne od Nantes v Bretónsku. Zomrel v roku 1142. A hoci nezaložil veľké heretické hnutie a o povahe jeho bludu niet úplnej istoty, jeho životný príbeh je natoľko zaujímavý, že rozhodne stojí za zmienku.

Jeho otec, Berengár, bol pánom dediny, jeho matka sa volala Lucia; obaja neskôr vstúpili do rehoľného stavu. Peter, najstarší z ich detí, bol určený na vojenskú kariéru, ale ako sám hovorí, opustil Marta pre Minervu, kariéru v zbrani pre kariéru vzdelanca. Preto v už mladom veku opustil otcov hrad a hľadal vzdelanie ako potulný študent na školách najrenomovanejších učiteľov tých čias. Medzi týchto učiteľov patril jeden z prvých nominalistov Roscelin, na ktorého škole v Locmenach, neďaleko Vannes, Abélard určite strávil určitý čas, než odišiel do Paríža. Hoci Univerzita v Paríži ako inštitúcia neexistovala ešte viac ako pol storočia po Abélardovej smrti, už v jeho dobe v Paríži fungovala katedrálna škola, škola Sv. Genevièvy a škola St. Germain des Pré, predchodkyne univerzitných škôl nasledujúceho storočia. Z nich bola bezpochyby najdôležitejšia katedrálna škola a tam mladý Abélard zamieril, aby študoval dialektiku u slávneho učiteľa (scholastica) Viliama z Champeaux.

Čoskoro sa však mladík z vidieka, ktorého meno nemalo v hlavnom meste ktovieakú prestíž, nielenže odvážil oponovať učeniu parížskeho majstra, ale pokúsil sa vystúpiť ako jeho rival a konkurent. Keď zistil, že v Paríži to nebude jednoduché, zriadil svoju školu najprv v Melune a neskôr v Corbeile. Stalo sa tak pravdepodobne v roku 1101. Nasledujúce dva roky Abélard strávil vo svojej rodnej dedine „takmer odrezaný od Francúzska“, ako sám hovorí. Dôvodom tohto núteného ústupu z dialektického bojiska bolo zhoršujúce sa zdravie. Po návrate do Paríža sa opäť stal žiakom Viliama z Champeaux, aby študoval rétoriku. Keď sa Viliam utiahol do kláštora sv. Viktora, Abélard, ktorý medzitým opäť začal učiť v Melune, utekal do Paríža, aby si zaistil stoličku v katedrálnej škole. Keď sa to nepodarilo, zriadil svoju školu na Montagne Sainte-Geneviève (1108). Tam a v katedrálnej škole, kde v roku 1113 konečne získal miesto, si vybudoval obrovskú slávu a renomé ako učiteľ rétoriky a dialektiky.

Skôr, než sa v katedrálnej škole pustil aj do výuky teológie, odišiel do Laonu, kde sa u váženého Anselma z Laonu zapísal ako študent teológie. Čoskoro sa jeho vzdorovitá povaha a neschopnosť pokory opäť prejavila a nebol spokojný, kým sa neznepríjemnil život svojho učiteľa teológie tak, ako predtým obťažoval svojho učiteľa rétoriky a dialektiky v Paríži. Ak vezmeme do úvahy Abélardov vlastný opis incidentu, nemožno mu túto drzosť nevyčítať. Tá mu získala nepriateľov ako Alberic a Lotulph, Anselmových žiakov, ktorí neskôr vystúpili proti Abélardovi. Abélardove „teologické štúdium“ v Laone zhruba obsahovalo to, čo by sme dnes nazvali štúdiom exegézy.

Niet pochýb, že Abélardova kariéra učiteľa v Paríži, od roku 1108 do roku 1118, bola výnimočne skvelá. Sám v knihe „História mojich pohrôm“ (Historia calamitatum) rozpráva, ako sa k nemu hrnuli žiaci z celej Európy. To naozaj potvrdili mnohí z jeho súčasníkov. Bol totiž parížskou „superstár“ – výrečný, energický, fyzicky pekný, s nezvyčajne pôsobivým hlasom, plný sebavedomia, schopný zapôsobiť na poslucháčov, a podľa jeho vlastných slov „mu celý svet ležal pri nohách“.

To, že si Abélard bol až pridobre vedomý týchto predností, spomínajú aj jeho najvášnivejší obdivovatelia; skutočne, v Histórii mojich pohrôm priznáva, že v tejto fáze života prekypoval pýchou a márnivosťou. Tieto chyby považuje za príčinu svojho pádu, ktorý bol tak rýchly a tragický, ako všetko v jeho závratnej kariére. Detailne nám vyrozprával príbeh, ktorý sa neskôr stal jedným zo základných príbehov klasickej literatúry o láske. Opisuje, ako zahorel láskou k Heloise, neteri kanonika Fulberta; neskrýva žiadne podrobnosti príbehu a rozpráva všetky okolnosti jeho tragického konca.

V roku 1115 Abélard stretol Heloise, ktorá žila so svojím strýkom Fulbertom na Île de la Cité. V tom čase mala niečo cez dvadsať rokov a Abélard sa rozhodol ju zviesť, pričom navrhol jej strýkovi, že ju bude vyučovať. V tomto období bola Heloise už známa ako výborná študentka, dobre oboznámená s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou. Abélard mal vtedy 37 rokov a bol na vrchole svojej kariéry. Ich smilstvo skončilo tehotenstvom a Abélard nechal Heloise presťahovať do svojho rodinného domu v Bretónsku, kde porodila syna, ktorý dostal meno Astrolabius. Po tajnom sobáši ju poslal do kláštora v Argenteuil, aby ju tým ochránil. Fulbert však horel hnevom a ponížením, zorganizoval skupinu mužov, ktorí vnikli do Abélardovej izby a vykastrovali ho. V tom čase bol klerikom nižšieho svätenia a prirodzene si predstavoval výnimočnú kariéru ako cirkevný učiteľ. V dôsledku tejto pohromy sa Abélard rozhodol stať mníchom a presvedčil Heloise, aby tiež prijala rehoľný habit v Argenteuil.

Ich príbeh a to, čo nasledovalo, je známe z jeho autobiografických spisov: Historia calamitatum, siedmich listov medzi Abélardom a Heloise a štyroch listov medzi Petrom Ctihodným a Heloise (tri od Petra, jeden od Heloise). Takisto máme zbierku „stratených milostných listov“, ktoré sú považované za fragmenty ich nezákonnej korešpondencie, ktorú si vymieňali počas zimy v rokoch 1115 – 16.

Po svojom páde sa stiahol do kláštora St. Denis a obliekol si habit benediktínskeho mnícha v kráľovskom kláštore St. Denis. Ten, kto si kedysi myslel, že je „jediný žijúci filozof na celom svete“, bol ochotný sa ukryť – definitívne, ako si myslel – v mníšskej samote. No sny o konečnom pokoji v tomto útočisku boli čoskoro rozbité. Dostal sa rýchlo do sporu s mníchmi zo St. Denis, pretože otvorene a neúctivo spochybňoval legendu o ich svätom patrónovi a bol poslaný do pobočky kláštora, do vzdialeného priorátu alebo domu, kde si opäť veľmi rýchlo získal neobľúbenosť svojím učením v oblasti filozofie a teológie.

„Subtílnejšie a učenejšie než kedykoľvek predtým,“ ako hovorí Otto z Freisingu, sa opäť pustil do bývalého sporu so žiakmi Anselma z Laonu. Títo, brániac svojho učiteľa spochybnili Abélardovu ortodoxiu, najmä v učení o Svätej Trojici, a tak bol Abélard v roku 1121 predvolaný na koncil do Soissons, ktorý viedol pápežský legát Kuno, biskup z Praneste. Hoci nie je ľahké presne určiť, čo sa na koncile udialo, je zrejmé, že k formálnemu odsúdeniu Abélardových doktrín nedošlo, no napriek tomu bol odsúdený na recitovanie Atanázovho vyznania viery a bolo nariadené spálenie jeho knihy o Trojici. Okrem toho bol odsúdený na väznenie v kláštore St. Médard. V tom mali zrejme prsty mnísi zo St. Denis, ktorých nepriateľstvo, najmä zo strany ich opáta Adama, bolo neúprosné. Abélard v zúfalstve utiekol na pusté miesto v okolí Troyes. Čoskoro tam začali prichádzať žiaci, postavili si chatrče a stany, v ktorých bývali a postavili si oratórium-modlitebňu s názvom Paraklétos. Zdalo sa, že sa jeho akademický úspech vrátil.

Po smrti Adama, opáta St. Denis, jeho nástupca Suger oslobodil Abélarda od cenzúry, a obnovil jeho postavenie mnícha. Kláštor St. Gildas de Rhuys, neďaleko Vannes na pobreží Bretónska, po smrti svojho opáta v roku 1125 zvolil Abélarda za jeho nástupcu. Zároveň bola rozpustená komunita v Argenteuil a Heloise s radosťou prijala oratórium Paraklétos, kde sa stala opátkou.

Abélard, podľa vlastného vyjadrenia, zažíval ako opát v St. Gildas veľmi ťažké obdobie. Mnísi, ktorí ho považovali za príliš prísneho, sa rôznymi spôsobmi snažili zbaviť jeho vlády a dokonca sa ho pokúsili otráviť. Nakoniec ho z kláštora vyhnali. Zachoval si titul opáta a nejaký čas žil v okolí Nantes a neskôr (pravdepodobne v roku 1136) sa vrátil ku kariére učiteľa v Paríži a do určitej miery oživil slávu dní, keď pred dvadsiatimi rokmi zhromažďoval „celú Európu“, aby počúvala jeho prednášky. Medzi jeho žiakmi v tomto období boli Arnold z Brescie a Ján zo Salisbury.

A tu začína posledné dejstvo v tragédii Abélardovho života, v ktorom hrá významnú rolu sv. Bernard, opát z Clairvaux. Najvplyvnejší muž Cirkvi tých čias bol heterodoxiou Abélardovho učenia znepokojený a spochybnil učenie o Trojici obsiahnuté v Abélardových spisoch. Nasledovali výstrahy z jednej a vyzvania z druhej strany; sv. Bernard, ktorý najprv varoval Abélarda súkromne, sa rozhodol oznámiť to biskupom Francúzska; Abélard, podceňujúci schopnosti a vplyv svojho protivníka, požiadal o stretnutie, ba dokonca o koncil biskupov, pred ktorými by Bernard a on prediskutovali sporné témy.

Podľa jeho želania sa v roku 1141 konal koncil v Sens (metropolitné sídlo, pod ktoré Paríž vtedy patril). V predvečer koncilu sa uskutočnilo stretnutie biskupov, na ktorom bol prítomný Bernard, ale nie Abélard, a na tomto stretnutí bolo vybraných niekoľko postulátov z Abélardových spisov, ktoré boli odsúdené. Keď tieto návrhy boli na nasledujúce ráno prečítané na slávnostnom koncile, Abélard, zrejme informovaný o priebehu predchádzajúceho večera, sa odmietol obhajovať a vyhlásil, že sa odvoláva na Rím. Podľa vtedajšieho zvyku boli jeho postuláty odsúdené, ale Abélardovi bola ponechaná sloboda. Sv. Bernard teraz napísal členom Rímskej kúrie a Abélard sa na ceste do Ríma dostal iba do Cluny, kde k nemu dorazil dekrét Inocenta II., ktorý potvrdil rozhodnutie koncilu v Sens.

Ctihodný Peter z Cluny sa ujal jeho prípadu, získal od Ríma zmiernenie trestu, zmieril ho so sv. Bernardom a poskytol mu čestné a priateľské pohostinstvo v Cluny. Tam Abélard strávil posledné roky svojho života a tam nakoniec našiel pokoj, ktorý inde hľadal márne. Obliekol si habit mníchov z Cluny a stal sa učiteľom v kláštornej škole. Zomrel v Chalôn-sur-Saône v roku 1142 a bol pochovaný v Paraklétos. V roku 1817 boli jeho pozostatky a pozostatky Heloise presunuté na cintorín Père la Chaise v Paríži, kde odpočíva.

Pre naše poznanie Abélardovho života sa zvyčajne spoliehame na Históriu mojich pohrôm, autobiografiu napísanú ako list priateľovi, zjavne určenú na publikovanie. K tomu môžeme pridať aj listy Abélarda a Heloise, ktoré tiež mali byť šírené medzi Abélardovými priateľmi. História bola napísaná okolo roku 1130 a listy počas nasledujúcich piatich alebo šiestich rokov. V oboch prípadoch treba samozrejme zohľadniť osobný prvok. Okrem toho máme veľmi skromný materiál: list Roscelina Abélardovi, list Fulca z Deuilu, kroniku Otta z Freisingu, listy sv. Bernarda a niekoľko zmienok v spisoch Jána zo Salisbury.

Abélardove filozofické diela sú „Dialectica“, logické dielo pozostávajúce zo štyroch kníh, „Liber divisionum et definitionum“, glosy na Porfyria, Boëthia a Aristotelove „Kategórie“; „Glossulae in Porphyrium“, fragment „De generibus et speciebus“, morálne dielo „Scito Teipsum, seu Ethica“.

Abélardove teologické diela zahŕňajú „Sic et non“, ktoré pozostáva z biblických a patristických pasáží usporiadaných pre a proti rôznym teologickým názorom, bez pokusu rozhodnúť, či je afirmatívny alebo negatívny názor správny alebo ortodoxný; „Tractatus de Unitate et Trinitate Divinâ“, ktorý bol odsúdený na koncile v Sens, „Theologia christiana“, druhé a rozšírené vydanie „Tractatus“, „Introductio in theologiam“, „Dialogus inter philosophum, Judaeum, et christianum“; „Sententiae Petri Abaelardi“, inak nazývané „Epitomi theologiae christianae“, čo je zrejme kompilácia Abélardových žiakov a niekoľko exegetických diel hymny, sekvencie atď.

Vo filozofii si Abélard zaslúži pozornosť predovšetkým ako dialektik. Pre neho, ako aj pre všetkých scholastických filozofov pred trinástym storočím, filozofické skúmanie znamenalo takmer výlučne diskusiu a objasnenie problémov, ktoré priniesli logické traktáty Aristotela a komentáre k nim, predovšetkým komentáre Porfyria a Boëthia. Snáď jeho najdôležitejším príspevkom k filozofii a teológii je metóda, ktorú vyvinul vo svojom diele „Sic et non“ (Áno a nie), metóda, ktorá bola zakorenená v učení jeho predchodcov a neskôr bola formálne rozvinutá Alexandrom z Hales a sv. Tomášom Akvinským. Spočívala v predkladaní dôvodov „pro“ a „contra“ na princípe, že pravda sa dosahuje iba dialektickou diskusiou o zdanlivo protichodných argumentoch a autoritách.

V probléme univerzálií, ktorý vtedy zaujímal veľkú pozornosť dialektikov, Abélard zaujal postoj nekompromisného odporu voči hrubému nominalizmu Roscelina na jednej strane a voči prehnanému realizmu Viliama z Champeaux na druhej strane. Čo presne bola jeho vlastná doktrína k tejto otázke, nemožno s presnosťou určiť. Avšak z vyjadrení jeho žiaka, Jána zo Salisbury, je jasné, že Abélardova doktrína, aj keď vyjadrená v termínoch modifikovaného nominalizmu, bola veľmi podobná miernemu realizmu, ktorý sa začal oficiálne uplatňovať v školách asi pol storočia po Abélardovej smrti.

V etike Abélard kládol veľký dôraz na morálnosť úmyslu, a odstraňoval objektívne rozlíšenie medzi dobrými a zlými činmi. Nie je to fyzická akcia samotná, povedal, ani akékoľvek imaginárne zranenie Boha, ktoré tvorí hriech, ale skôr psychologický prvok v akcii, úmysel hrešiť, ktorý je formálnym pohŕdaním Bohom.

Pokiaľ ide o vzťah medzi rozumom a zjaveniami, medzi vedami – vrátane filozofie – a teológiou, Abélard v svojej dobe podstúpil cenzúru od mystických teológov ako sv. Bernard, ktorého tendenciou bolo odoprieť rozum v prospech kontemplácie a extatickej vízie. A je pravda, že ak majú byť zásady „Rozum pomáha viere“ a „Viera pomáha rozumu“ považované za inšpiráciu scholastickej teológie, Abélard mal vrodenú tendenciu zdôrazňovať prvú a neklásť dôraz na druhú. Okrem toho, keď hovoril o svätých témach, používal tón a frazeológiu, ktoré urážali, a oprávnene, konzervatívnejších súčasníkov. Abélard však zakladal svoje používanie dialektiky pri objasňovaní tajomstiev viery na dobrých precedensoch; nebol v tomto ohľade novátorom; a hoci trináste storočie, zlatý vek scholastiky, malo o Abélardovi málo vedomostí, prevzalo jeho metódu, a bez strachu, rovnako ako on, aj keď bez jeho ľahkomyseľnosti či bezbožnosti, dalo rozumu plný priestor pri snahe vyložiť a obhajovať tajomstvá kresťanskej viery.

Sv. Bernard zhrnul obvinenia proti Abélardovi, keď napísal (Ep. cxcii): „Keď hovorí o Trojici, hovorí ako Arius; keď hovorí o milosti, hovorí ako Pelagius; keď hovorí o osobe Krista, hovorí ako Nestorius.“, a niet pochýb, že v týchto otázkach Abélard napísal a povedal mnoho vecí, ktoré boli z pohľadu ortodoxie spochybniteľné. To znamená, že zatiaľ čo bojoval proti opačným chybám, neúmyselne sa dopustil chýb, ktoré sám nerozpoznal ako arianizmus, pelagianizmus a nestorianizmus a ktoré dokonca aj jeho nepriatelia mohli označiť len ako náznaky arianizmu, pelagianizmu a nestorianizmu.

Abélardov vplyv na jeho bezprostredných nasledovníkov nebol veľmi veľký, čiastočne kvôli jeho konfliktom s cirkevnými autoritami a čiastočne kvôli jeho osobným nedostatkom, najmä jeho pýche a domýšľavosti, ktoré museli vyvolať dojem, že si cenil pravdu menej ako víťazstvo. Jeho vplyv na filozofov a teológov trinásteho storočia však bol veľmi veľký. Uplatnil sa predovšetkým prostredníctvom Petra Lombardského, jeho žiaka, a iných tvorcov „Sentencií“.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie

PDF (formát pre tlač)