Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2

Jozef Duháček
16. decembra 2024   Cirkev História   Herézy a bludy

Albigénci (podľa mesta Albi, latinsky Albiga, ktoré je dnes hlavným mestom departementu Tarn) boli neo-manichejskou sektou, ktorá prekvitala v južnom Francúzsku v 12. a 13. storočí. Pomenovanie „albigénci“ im dal koncil v Tours (1163) a toto pomenovanie sa na konci 12. storočia stalo označením pre všetkých heretikov južného Francúzska. Nazývali ich aj katari, hoci v skutočnosti išlo len o jednu z mnohých vetiev katarského hnutia. Vznik a šírenie novej doktríny v južnom Francúzsku podporovali rôzne okolnosti, napríklad: príťažlivosť dualistického princípu, zvyšky židovských a moslimských doktrín, bohatstvo a tvorivý duch obyvateľov Languedocu, ich pohŕdanie katolíckym klérom pre jeho nevedomosť a často pohoršujúci život, podpora väčšiny šľachty a prepojenie národných ambícií s náboženským cítením.

Albigénci tvrdili, že existujú dva navzájom protichodné princípy: jeden dobrý a druhý zlý. Dobrý princíp stvoril duchovný svet, zatiaľ čo zlý princíp je tvorcom materiálneho sveta. Zlý princíp je zdrojom všetkého zla; jemu sa pripisujú prírodné javy, ako rast rastlín či zemetrasenia, ako aj morálne neporiadky, napríklad vojna. Zlý princíp stvoril tiež ľudské telo a je pôvodcom hriechu, ktorý pochádza z hmoty, nie z ducha. Starý zákon je buď úplne, alebo čiastočne jeho dielom, zatiaľ čo Nový zákon je zjavením dobrého Boha. Ten stvoril ľudské duše, ktoré zlý princíp uväznil v materiálnych telách po tom, čo ich oklamal, aby opustili kráľovstvo svetla.

Tento svet je miestom trestu, jediným peklom pre ľudskú dušu. Trest však nie je večný, pretože všetky duše, ktoré majú božskú podstatu, musia byť nakoniec oslobodené. Na dosiahnutie tohto oslobodenia Boh poslal na Zem Ježiša Krista, ktorý, hoci veľmi dokonalý, je len stvorením. Vykupiteľ nemohol prijať skutočné ľudské telo, pretože by sa tým dostal pod kontrolu zlého princípu. Jeho telo malo teda nebeskú podstatu a preniklo uchom Márie. Len zdanlivo sa narodil a len zdanlivo trpel. Jeho vykúpenie nebolo účinné, ale len na poučenie. Na to, aby človek využil jeho výhody, sa musel stať členom cirkvi Kristovej (albigéncov).

Albigénci nemali vlastné verzie katolíckych sviatostí, ako väčšina bludárov, ale osobitný obrad albigéncov nazývaný consolamentum alebo „útecha“, ktorý očistil dušu od všetkých hriechov a zabezpečil jej okamžitý návrat do neba. Vzkriesenie tela sa nekoná, pretože zo svojej podstaty je všetko telesné zlé.

Dualizmus albigéncov bol tiež základom ich morálneho učenia. Tvrdili, že človek je živým protirečením. Oslobodenie duše z jej väzenia v tele je pravým cieľom jeho existencie. Na dosiahnutie tohto cieľa bola schvaľovaná aj samovražda, pričom bežná forma bola vyhladovanie až k smrti (endura). Obmedzenie telesného života v čo najväčšej miere bolo ideálom albigénca. Pretože plodenie rozmnožuje otroctvo duše telu, mala sa praktizovať trvalá čistota. Manželské spojenie bolo nezákonné, kto však nemohol vydržať v čistote volil konkubinát, ktorý ako menej trvalý vzťah, bol považovaný za prijateľnejší ako manželstvo. Takisto súlož sa mala robiť spôsobom, ktorý neviedol k plodeniu.

Aj v živočíšnej ríši albigénci pohŕdali plodením. Preto sa od nich vyžadovalo zdržiavanie sa všetkej živočíšnej potravy okrem rýb. Táto prax bola podopretá ich presvedčením o transmigrácii duší (metempsychóza), čo bola logická alternatíva k odmietnutiu Očistca. To poskytuje ďalší argument pre rovnakú abstinenciu od mäsa. K tejto praxi pridali dlhé a prísne pôsty. Silne sa vštepovala nevyhnutnosť absolútnej vernosti sekte. Vojna a trest smrti boli absolútne odsúdené.

Kontakt kresťanstva s orientálnym myslením a náboženstvami viedol k vzniku niekoľkých siekt (gnostici, manichejci, pauliciáni, bogomili), ktorých doktríny boli podobné učeniu albigéncov. Historické spojenie medzi novými heretikmi a ich predchodcami však nie je jasne doložené. Vo Francúzsku, kde ich pravdepodobne importovali z Talianska, sa neomanichejské doktríny šírili tajne niekoľko rokov, kým sa takmer súčasne neobjavili blízko Toulouse a na synode v Orléans (1022). Tí, ktorí ich hlásali, boli odsúdení na smrť.

Heréza získala podporu aj vďaka prvej veľkej križiackej výprave, ktorá rozprúdila európsku spoločnosť, priniesla východné vplyvy a rozpútala rôzne aktivity na Západe. Po dobytí Jeruzalema v roku 1099 sa tieto následky prejavili v 12. storočí. Vznikali univerzity, parlamenty a objavil sa nový architektonický prvok – lomený gotický oblúk. V tejto atmosfére rastu a nadšenia získali vplyv aj katari. V prvej polovici 12. storočia hnutie nabralo alarmujúce rozmery. Koncil v Arrase (1025), Charrouxe, departement Vienne (okolo 1028), a koncil v Remeši (1049) sa zaoberali touto herézou. Na koncile v Beauvais (1114) sa prerokovával prípad neomanichejcov v diecéze Soissons, ktorý bol predložený koncilu v tomto meste. Petrobrusiánstvo – heréza Petra z Bruys – sa už vtedy šírilo na juhu krajiny a malo s albigéncami spoločné niektoré tézy. Jeho odsúdenie koncilom v Toulouse (1119) však nezabránilo šíreniu tejto herézy.

Pápež Eugen III. (1145–1153), podporovaný svätým Bernardom, ktorý bol v tej dobe najdôležitejšou autoritou katolíckej Cirkvi, vyslal do Languedocu (1145) legáta, kardinála Alberica z Ostie. Jeho kázne však nemali trvalý účinok. Koncil v Remeši (1148) exkomunikoval ochrancov „heretikov z Gaskonska a Provence“. Koncil v Tours (1163) nariadil, aby boli albigénci uväznení a ich majetok skonfiškovaný. Náboženská diskusia v Lombezi (1165) skončila, ako obvykle, bez uspokojivého výsledku.

Napriek tomu však nebola prijatá žiadna oficiálna akcia, takže albigénci mohli naďalej rozvíjať svoju vplyv. Pápeži ešte stále dúfali v možnosť mierového riešenia. Zlom nastal v roku 1167, keď albigénci, už dobre organizovaní, usporiadali vlastný koncil v Toulouse, čo vyvolalo obavy o politickú stabilitu. Mnoho menších feudálov z južného Francúzska, najmä v regióne Toulouse, sa pridalo k heretickému hnutiu, pretože videli príležitosť získať majetky Cirkvi. Druhým faktorom bola rastúca žiarlivosť medzi severom a juhom Francúzska. Severní Francúzi volali po potlačení herézy na juhu, čo vyvolalo vojnové napätie, ktoré ohrozilo celú kultúru. O dva roky neskôr usporiadali albigénci generálny koncil vo svojom hlavnom centre, Toulouse. Kardinál-legát Peter v roku 1178 opäť neúspešne hľadal zmierlivé riešenie. Tretí všeobecný lateránsky koncil (1179) obnovil predchádzajúce prísne opatrenia a vyzval k použitiu sily proti heretikom, ktorí plienili mestá Albi, Toulouse a okolie.

Po smrti katolíckeho grófa Toulouse, Raymonda V. (1194), nastúpil Raymond VI. (1194–1222), ktorý herézu podporoval. V roku 1194, po strate Jeruzalema a neúspechu tretej križiackej výpravy, konflikt vyvrcholil. Gróf z Toulouse, miestny vládca, sa postavil na stranu heretikov. Pápež Inocent III. sa konečne rozhodol konať, no už bolo takmer príliš neskoro. Pápeži sa stále snažili udržať nádej na duchovný pokoj cez kázanie a príklad, ale to umožnilo heréze rásť až do nebezpečných rozmerov.

S nástupom Inocenta III. (1198) sa konverzia a represia začali vykonávať intenzívnejšie. Raymond VI., pod hrozbou vojenských operácií, prisľúbil, že vyženie disidentov zo svojho panstva. Arcibiskupom v Toulouse sa stal mních Fulco z Marseille, bývalý trubadúr (1205–1231).

Dôležitý bol príchod španielskych kňazov, biskupa Diega z Osmy a jeho spoločníka Dominika Guzmána (svätý Dominik), ktorí v roku 1206 založili v Prouille pri Carcassonne ženskú rehoľu na vzdelávanie dievčat nižšej šľachty. Inocent III. vyzval francúzskeho kráľa, aby použil silu, a po vražde pápežského legáta Petra z Castelnau (1208) spustil križiacku výpravu proti albigéncom. Na čele výpravy stáli Arnold, opát z Citeaux, a biskupi. Raymond VI. najprv spolupracoval, ale neskôr bojoval na strane albigéncov. Križiaci dobyli Beziers a Carcassonne (1209). Simon z Montfortu získal kontrolu nad dobytými územiami.

Po viacerých bojoch a pápežských intervenciách sa herézu podarilo potlačiť. Panstvá nakoniec pripadli francúzskemu kráľovi, a od roku 1233 začala dominikánska inkvizícia prísne potláčať albigénske učenie, ktoré do konca 14. storočia prakticky vymizlo.

Členovia sekty sa delili na dve triedy: „dokonalých“ (perfecti) a „veriacich“ (credentes). „Dokonalí“ prijali iniciačný obrad (consolamentum) a žili podľa prísnych pravidiel. Muži cestovali po dvojiciach a vykonávali iniciácie, zatiaľ čo ženy zostávali na mieste. „Veriaci“ neboli viazaní takými pravidlami, mohli sa ženiť, viesť vojny a všeobecne dodržiavať desať prikázaní. Ceremónia consolamentum bola duchovným krstom, ktorého podstatnou časťou bolo vkladanie rúk.

Albigénska heréza predstavovala vážne ohrozenie pre stredovekú civilizáciu a následne aj pre civilizáciu novovekú z niekoľkých kľúčových dôvodov:

1. Narušenie náboženského poriadku. Albigénci odmietali základné učenia katolíckej Cirkvi, ako sú sviatosti, kňazstvo a Vtelenie. Tým ohrozovali náboženskú a duchovnú štruktúru, ktorá tvorila základ stredovekej spoločnosti. Katolícka Cirkev mala v stredoveku dominantnú úlohu v živote jednotlivcov, aj v spoločenskom a politickom živote. Ak by heretické učenia získali širšiu podporu, mohlo by to viesť k dezintegrácii Cirkvi a destabilizácii náboženských a spoločenských inštitúcií.

2. Sociálny a politický rozklad. Albigénci nielenže kritizovali Cirkev, ale aj feudálny systém a majetok, ktorý Cirkev vlastnila, čo narúšalo existujúce politické a sociálne štruktúry. Mnoho menších chudobných feudálov na juhu Francúzska, ktorí boli nespokojní so silnejúcou centrálnou vládou, sa pridali k heretickému hnutiu. To znamenalo, že heréza nebola len náboženským, ale aj politickým hnutím, ktoré ohrozovalo stabilitu feudálnych vzťahov a mocenské postavenie Cirkvi a kráľov.

3. Odmietanie vojny a násilia. Katari (albigénci) odmietali vojnu a násilie, čo sa zdanlivo mohlo javiť ako morálne stanovisko, ale v praxi to znamenalo, že by sa narušila schopnosť brániť spoločenský poriadok a zabezpečiť ochranu pred vonkajšími hrozbami.

4. Dualizmus. Albigénci vyznávali manichejský dualizmus. Toto učenie znamenalo zásadný rozpor s kresťanským učením o jedinom Bohu a Vtelení, čo podkopávalo nielen náboženskú vernosť, ale aj stabilitu kultúry, ktorá bola založená na kresťanskej viere. Dualistické náboženstvá, sú nepriateľské k budovaniu materiálne prosperujúcej civilizácie z niekoľkých kľúčových dôvodov, ktoré pramenia v ich učení o dobre a zle:

V dualistických náboženstvách je materiálny svet zvyčajne spojený so zlom a nižšími duchovnými stavmi. Podľa týchto náboženstiev je najvyšším cieľom duše zbaviť sa viazanosti na tento svet a dosiahnuť duchovnú čistotu alebo spásu oslobodením sa od hmoty. Takýto pohľad na materiálny svet vedie k devalvácii hodnoty majetku, úsilia o materiálny rozvoj a prosperitu, pretože tie sa považujú za nepodstatné alebo dokonca zlé. Náboženstvá, ktoré považujú materiálne telo a svet za niečo nečisté, často odsudzujú prácu a výrobu, ktoré sú nevyhnutné pre budovanie materiálnej prosperity. V dualistických náboženstvách sa bohatstvo často vníma ako znak materiálneho zotročenia a oddelenia od duchovných hodnôt. Preto vytvárajú tlak na odmietanie majetku alebo jeho redistribúciu, čo môže brzdiť hospodársky rast a podnikanie. Tento postoj vedie k zníženiu motivácie pre ekonomický rozvoj a inovácie.

Dualizmus kladie dôraz na duchovný svet a vníma ho ako nadradený svetu hmotnému. To môže spôsobiť, že sa zameranie spoločnosti presunie od praktických otázok, ako je zlepšovanie života, technológií a hospodárstva na abstraktné duchovné ciele. Výsledkom môže byť, že sa nevytvárajú podmienky na ekonomický a materiálny rozvoj. Pokiaľ sa zlo spája s hmotnými potrebami (ako je jedlo, pitie, majetok alebo sex), tak potom vzniká postoj, že uspokojovanie týchto potrieb je neetické alebo zlé. Tieto hodnoty sú často v protiklade s praktickými aspektmi prosperujúcej civilizácie, ktoré zahŕňajú výrobu, obchod, rozvoj a vzdelanie.

Tu je treba povedať, že i v katolíckej Cirkvi sa odpútanie od majetku a hmoty ako takej považuje za mravne dokonalejší postoj. Preto rehoľníci skladajú sľuby čistoty a chudoby, ktorými sa zriekajú veľkej časti materiálnych pôžitkov. Rozdiel je však v tom, že oni sa ich nezriekajú ako zla, ktorými ich zotročuje zlý princíp. Naopak, katolícka Cirkev považuje majetok, telo, plodenie i hmotu ako takú za veci dobré a zrieknutie sa ich je skutkom obety a odriekania, ktoré nesie vyššiu morálnu dokonalosť práve preto, že ide o zrieknutie sa dobier. Zrieknutie sa zla je povinnosť a nutnosť pre dosiahnutie spásy. Ak ste urobili len to, čo káže zákon, povedzte si, že ste nehodní sluhovia, hovorí Pán. Zrieknutie sa dobrých a zákonných pôžitkov je niečím viac. Predať, čo máme a rozdať to chudobným je v katolíckom ponímaní skutkom veľkej lásky k blížnemu. V dualistickom chápaní by to nebolo viac ako uvrhnúť blížneho do otroctva zlému princípu.

Postoj Cirkvi k hmotnému svetu umožnil vznik univerzít, rozvoj vzdelanosti, rozvoj obchodu a priemyslu a vlastne vznik celej dnešnej civilizácie. Ak by zvíťazili albigénci, vyzerala by naša spoločnosť diametrálne inak.

Albigénske učenie nebolo ani tak kresťanskou herézou, ale skôr mimo-kresťanským náboženstvom. Cirkev po neúspechu presviedčania prijala prísne represívne opatrenia. Hoci sa vyskytli excesy, Cirkev bojovala proti princípom, ktoré podľa nej ohrozovali nielen kresťanstvo, ale aj samotné prežitie ľudstva.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2

PDF (formát pre tlač)