Sv. Pius V., pápež

5. mája 2024   Svätec týždňa

Jedným z najvýnimočnejších a najšľachetnejších pápežov bol sv. Pius V., narodený ako Antonio Ghislieri, od roku 1518 zvaný Michele Ghislieri.

Životopisné údaje

Narodil sa roku 1504 v mestečku Bosco neďaleko Alessandrie v Milánskom vojvodstve (dnešné Taliansko) chudobným rodičom, ktorí však pochádzali zo starého zemianskeho rodu. Otec Paolo a matka Domenica ako chudobní ľudia mali v úmysle dať ho na remeslo, pritom však ho veľmi nábožne vychovávali. Raz cestovali cez jeho rodisko dvaja mnísi z rádu sv. Dominika; títo rozpoznali nadanie chlapca, po učení túžiaceho a veľmi nábožného, a vzali ho so sebou do kláštora ležiaceho v meste Voghera, aby sa tam učil. V kláštore natoľko pokročil vo vedách, že bol už v pätnástich rokoch bol prijatý do rádu sv. Dominika prijatý (noviciát absolvoval v meste Vigevano) a skoro svoje učenie dokončil. Jeho jedinou žiadosťou a túžbou bolo, aby zachránil svoju dušu; preto opustil svet a za svojich stálych sprievodcov vyvolil si chudobu, poslušnosť a sebazapieranie.

Učenie a modlitba boli jeho dennou zábavou, byť posledným v dome bolo jeho radosťou. Považoval sa za nehodného kňazského úradu, a keď túto hodnosť predsa len v 24. roku svojho veku musel prijať, pripravoval sa dlhý čas ako najsvedomitejšie vedel k sv. posväteniu. Ako kňaz vyznačoval sa prísnym plnením povinností rádu, a preto mu bolo zverené vedenie kláštorov vo mestách Vigevano, Camina a Alba, kde všade na svedomité plnenie rehoľného poriadku naliehal a sám vždy a všade za vzor a príklad svojim spolubratom slúžil. Svetu celkom odumrel. Keď mal raz do Milána cestovať, aby si vypočul spoveď markíza a tamojšieho miestodržiteľa, bratia mu povedali, aby si kvôli dažďu zakúpil plášť, on im však odpovedal: «Chudobní učeníci Kristovi musia sa uspokojiť s jedným odevom; sľub chudoby nemá ceny pre toho, kto sa chce podľa spôsobu boháčov hrdo odievať.» A šiel ako obyčajne, pešky.

Akokoľvek si prial, aby ostal skrytý, svetu neznámy a v tichej samote dobré činil, musel predsa z poslušnosti vyššie hodnosti prevziať. Roku 1556 ho pápež Pius IV. vymenoval za biskupa do spojeného biskupstva Nepi a Sutri; o rok neskôr za kardinála s titulom «pri sv. Márii nad Minervou». Vtedy svojej neteri Paulíne medzi iným toto ponaučenie napísal:

«Nepovyšuj a nevychvaľuj sa preto, že si dcérou sestry kardinála. Rozváž si to teda dobre a ďakuj neprestajne za to najvyššiemu a všemohúcemu Bohu, že ťa k cnosti napomínal a viedol… Pros teda Boha, nie preto, aby tvojho ujca ešte viac vyznamenal na zemi, ale aby ho v Nebi spaseným učinil… Ohľadom toho ale, čo o bratovi svojho muža, Ghibertovi, píšeš, nemôžem ti nič inšie povedať, ako to, aby si vždy mala pred očami, že duchovné hodnosti nie telu a krvi, ale cnosti určené sú.»

Keď mu pápež hodnosť kardinálsku udeľoval a o purpure (červeno rúcho – kardinálsky odev) hovoril, odpovedal: «Akože, Svätý Otče, či ma chcete vytrhnúť z Očistca, aby ste ma do Pekla sotili?» Až tak mu bola ľahostajná kardinálska hodnosť!

9. decembra 1565 zomrel pápež Pius IV. a pri voľbe nového pápeža pripadla väčšina hlasov na kardinála Micheleho Ghislieriho; on však so slzami v očiach prosil zhromaždených kardinálov, aby ho od tak veľkej ťarchy oslobodili; oni však, vediac o jeho príkladnej nábožnosti a svätej horlivosti, jeho prosbu nevypočuli… Ak kedy, tak zaiste v tom čase vyžadoval sa za hlavu Cirkvi muž tak príkladnej nábožnosti a svätej horlivosti, ako bol kardinál Michele Ghislieri; lebo veď nedávno povstanuvšie nové kacírstva v cele Európe nepokoje vyvolali a najdivokejšie útoky na čistú katolícku vieru robiť neprestávali. Ostrie ich besnej a diabolskej zlosti bolo obzvlášť namierené proti hlave Cirkvi Kristovej.

Za týchto žalostných okolností Michele Ghislieri považoval rozhodnutie kardinálov za vnuknutie a vôľu Božiu, a preto aj napokon prijal, takmer násilím mu vnútený, trón sv. Petra, na ktorý zasadol 7. januára roku 1566 a zvolil si meno meno Pius V. Hneď na druhý deň svojho pontifikátu dal príklad, akým spôsobom zamýšľa Cirkev Božiu riadiť. Bolo totižto zvykom, že v ten deň sa vydávalo množstvo peňazí na verejné zábavy pre ľud. Pius V. však určil tieto peniaze na almužnu, a tie, ktoré boli pôvodne určené pre obveselenie vysokopostavených osôb, daroval chudobným kláštorom.

Nekatolíci obviňovali v tom čase pápežov, že vedú veľmi skvostný život. Aby toto obviňovanie prekazil, zaviedol vo svojom hospodárstve šetrnosť a skromnosť, a napomenul i kardinálov, aby vo svojich domoch zaviedli lepší poriadok.

Jeho porekadlom bolo: «Kto chce panovať, musí s panovaním začať sám u seba.» Kruté zápasy so zvermi zakázal v Ríme a ďalších mestách, vydal prísne predpisy pre hostince a trestal bez milosrdenstva ľahkomyseľné neviestky. Každý deň dvakrát slúžieval sv. omšu s najvrúcnejšou pobožnosťou a rozjímal pred Božím umučením. Chudobných štedro podporoval. Navštevoval často chorých a rany im vymýval. Keď raz istý protestantský veľmož videl, že pápež chudobnému, ranami postihnutému nohy bozkával, hneď sa vrátil do sv. Cirkvi a stal sa horlivým katolíkom. Takmer stále sa postil; každý týždeň po štyri dni nejedol mäsitý pokrm.

Aby obnovil a napravil cirkevný poriadok, dal vyhlásiť ustanovenia sv. Tridentského snemu a zostaviť obsažný katechizmus, ktorý vydal pod menom «Rímsky». So svojím zreteľom sa obracal na všetky krajiny – do Ameriky, do Indie vysielal misionárov, aby sv. Evanjelium pohanom hlásali. Pápežskou bulou Regnans in Excelsis z roku 1570 exkomunikoval anglickú kráľovnú Alžbetu I. za herézu a prenasledovanie anglických katolíkov za jej vlády.

Ako sa usiloval rozšíriť kresťanské cnosti a zaistiť duševné spasenie ľudí, tak sa snažil i kresťanstvo proti spoločnému nepriateľovi – osmanskému Turkovi – brániť. Selim II., turecký sultán, vďaka mnohým víťazstvám nad kresťanmi spyšnel a zaumienil si, že dobyje a podmaní si celú Európu. Jeho najvyšší veliteľ tiahol k talianskym brehom s nesmiernym počtom lodí. Sv. Otec Pius V. uzavrel zmluvu s Benátskou republikou a so španielskym kráľom Filipom II. – tzv. Svätú ligu. O krátky čas bolo pripravené vojnové loďstvo a pápež vymenoval biskupa a kardinála Marca Antonia Colonnu za veliteľa svojho vojnového loďstva a Dona Juana de Austria za veliteľa celej armády. Vyhlásil konanie pôstov a modlitieb po celom kresťanskom svete a sám prosil, ako kedysi dávno Mojžiš, s rukami zdvihnutými k Nebu o Božie požehnanie zbroje veriacich. Celému vojsku požehnal a uisťoval veliteľa, že zvíťazí nad nepriateľom, ak zradné osoby z vojska odstráni a medzi vojakmi zavedie prísny poriadok. Celú svoju dôveru vkladal do Nebeského Otca a do príhovoru Preblahoslavenej Panny Márie. Každý deň sa popri iných modlitbách modlil aj sv. ruženec. A veriaci v zástupoch tiahli na púť k Panne Márii do Loreta, aby vyprosili jej pomoc. Z prístavov vyplávalo 200 lodí kresťanskými bojovníkmi naplnených na šíre more, aby našli bezbožného Turka.

Pri Lepante uzreli kresťanské vojská osmanských Turkov, ktorí so 400 loďami, v prístave zakotvenými, na nich už v bojovom šíku čakali. 7. októbra 1571 ráno na svitaní zoradili sa turecké lode v tvare polmesiaca a vrhli sa na kresťanov. Veliteľ Don Juan de Austria dal rozvinúť zástavu, na ktorej sa skvel obraz Spasiteľa; kresťania padli na kolená a modlili sa nahlas modlitbu sv. ruženca, kým sa loďstvá navzájom približovali. Naraz začala bitka, jedna z tých najslávnejších, o akých dejepis hovorí. Trvala od 6. hodiny rannej až do večera. Ali paša, turecký veliteľ, bojoval udatne; on osobne hnal útokom svoju loď na tú, na ktorej bol Don Juan de Austria; jeho loď však bola dobytá, on sám zabitý a jeho hlava napichnutá na žrď. Keď to Turci uvideli, ich odvaha klesla. Asi 200 ich lodí bolo vzatých útokom, mnohé boli spálené a do mora potopené – len 30 lodí sa zachránilo útekom. Vyše 30-tisíc Turkov zahynulo a 20-tisíc kresťanských otrokov bolo vyslobodených – tí sa boli na tureckých lodiach. Víťazní kresťania získali víťazstvom i 362 lodných diel. Turecká pýcha a moc boli zničené.

V deň bitky sa pápež Pius V. zdržiaval spolu so svojimi kardinálmi v pracovni. Zrazu od nich poodišiel, otvoril okno a pozrel k Nebu, potom okno opäť zavrel a radostne zvolal: «Už žiadnej reči o ďalšej práci; zasielajme poďakovanie k Nebesám za víťazstvo, ktoré Boh práve v túto chvíľu doprial kresťanskému vojsku.»

Boh zjavil Sv. Otcovi toto víťazstvo a aby pamiatka táto sa na večné časy udržala, sv. pápež nariadil v prvú nedeľu v októbri sláviť ružencovú pobožnosť ako poďakovanie za toto veľké víťazstvo pod názvom «Panny Márie víťaznej» a do loretánskych litánií vložil slová: «Pomocnica kresťanov, oroduj za nás», lebo bol presvedčený, že to Panna Mária vyprosila víťazstvo nad nepriateľom kresťanstva. Sv. pápež aj nasledujúci rok vystrojil vojsko proti Turkom, no choroba ho pripútala na bolestné lôžko a Boh, za odplatu jeho cnosti, ho 5. mája 1572 v 68. roku, 3 mesiacoch a 15 dňoch jeho požehnaného života povolal do večnej vlasti. V bolestnej chorobe nevyšlo ani najmenšie slovíčko ponôs z jeho úst, a len, s očami upretými na umučenie Pána, z času na čas povzdychol: «Pane, rozmnož bolesť, rozmnož však i trpezlivosť moju!»

Od svojho postenia a vykonávania pobožnosti, modlenia sa sv. ruženca neustúpil do posledného vydýchu. Keď ho lekár od toho odrádzal, riekol: «Či azda chcete, aby som kvôli desiatim dňom, ktoré mám ešte žiť, svoj šesťdesiatročný zvyk porušil?»

Klement X. vyhlásil ho roku 1672 za blahoslaveného a pápež Klement XI. ho zaradil roku 1712 medzi svätých. Jeho telo je pochované v Bazilike Panny Márie Väčšej (tal. Basilica Pale di Santa Maria Maggiore, lat. Basilica Sanctae Mariae Majoris ad Nives). Vyobrazuje sa v pápežskom rúchu.

Poučenie

O sv. Piovi V. platia slová Sv. písma (Eccl. hl. 14.): «Bol dokonalým a spravodlivým nájdený; on ľúbil sa Bohu, lebo plnil zákon Najvyššieho.» To je sláva jeho. Telesným ľuďom sa síce nepáčil, lebo slabosti ich neschvaľoval a necnosti prísne karhal, zato si však vydobyl milosť Božiu, lebo plnil zákon. Milosť Božia je nekonečná a jej poklad nevyčerpateľný.

Sv. Pius bol mocným pápežom, v dvoch dieloch sveta rozkazovalo jeho mohutné slovo. Pius, podľa rodu chudobný, bez prispenia mocných, vyvolil si pokorný stav chudobného mnícha, aby Bohu slúžil. Proti svojej vôli bol povýšený a daná mu bola najvyššia moc: on ju upotrebil iba na to, aby svoju povinnosť konal. Keď si raz istý človek verejný posmech z neho robil a hanlivý spis o ňom rozširoval, odpustil mu, povediac: «Priateľu, ja by som vás dal prísno potrestať, keby ste boli hlavu Cirkvi zhanobili; ale pretože ste len Micheleho Ghislieriho svojimi slovami napadli, prepúšťam vás v pokoji.»

A keď mu celé krajiny boli zverené, aby v nich učenie Kristovo bránil a každú nevieru vykorenil, neohrozene a vytrvalo konal svoju povinnosť. A Pán požehnal ho, vyvýšil ho pred kráľmi, učinil ho strážcom viery u všetkých národov a blahoslaveného učinil ho pre jeho vernosť a dokonalú lásku. Kresťan, slúž aj ty svojmu Bohu s radosťou a plň si svoje povinnosti, aby si smútok v trápeniach zahnal, vypuď hriech zo svojho srdca a očisti svoje svedomie!

Modlitba

Ó Bože, ktorý si sa ráčil osláviť tým, že si k premoženiu nepriateľov Svojej Cirkvi a k pozdvihnutiu opravdivej služby Božej Pia za najvyššieho pastiera vyvolil; popraj nám na jeho príhovor obrany proti nebezpečenstvu nepriateľskému a daj nám milosti, aby sme Tvojim príkazom takí poslušní boli, žeby sme po premožení všetkého, čo nášmu dušnému blahoslavenstvu nepriateľské je, večného pokoja dôjsť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)