Z náboženstva sa nevysmievaj, Bohu sa nerúhaj, nepreklínaj!

22. marca 2026   Cirkev

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“
(Ex 20,7)

Každý národ chráni zákonom svojho panovníka, starostlivo sa stará o nedotknuteľnosť jeho osoby, všade je vyhlásené, že osoba panovníka je svätá, nedotknuteľná. Kto sa previní proti tomuto zákonu, ten je burič, na takého buriča zákon určí prísnu pokutu.

Ejhľa, veličenstvo pozemských kráľov a pánov zabezpečujú zákony, urážky veličenstva stíhajú prísnym trestom. O koľko svätejšia nad pozemským kráľom je velebnosť Božia, o toľko väčšiu pokutu si zaslúži ten, kto zneuctí Pána Boha. Preto medzi Desatoro Božími príkazmi na začiatku nachádzame výstrahu: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“

V tomto zákaze zahrňuje sa každá urážlivá myšlienka, slovo a skutok. V tomto druhom Božom prikázaní privoláva ti Boh: Nevysmievaj sa zo sv. náboženstva, nerúhaj sa Bohu, nepreklínaj, nekľaj, falošne neprisahaj, neporuš svoj sľub! Každý jeden z týchto zákazov vám obšírnejšie vysvetlím, aby som nábožné duše v ich bohabojnosti utvrdil, srdce zlorečníkov však hrôzou naplnil a z hriešnej cesty ich odvrátil. Ó, kiežby moja reč premenila sa v divotvorný Mojžišov prút, ktorým on aj zo skaly vodu vyrazil, aby som i ja z tvrdého srdca zlorečníka spásonosný prameň pokánia mohol vyraziť.

1. Skúsenosť nás učí, že tí, ktorí bývajú spolu, ktorí sú spolu každý deň, nesprávajú sa jeden k druhému s takou úslužnou vďačnosťou, ako tí, ktorí sa zriedkavo schádzajú. – I tie sviatočné šaty neberieme často na seba, lebo častým nosením by sme ich zodrali. Táto skúsenosť pohla i židov k tomu, že najsvätejšie meno „Boh“, po židovský „Jehova“, nikdy nevyslovili, namiesto toho povedali „Pán“ alebo „Všemohúci“, najsvätejšie meno Boh: Jehova smel len najvyšší kňaz vysloviť, i to len raz, v najväčší sviatok zmierenia, keď vošiel do svätostánku v Jeruzalemskom chráme, na čele však na zlatej stuhe nosil napísané najsv. meno: Jehova. Aký užitočný bol tento príkaz a akú hlbokú úctu k najsv. menu Božiemu vzbudil u ľudí vidno i z toho, že pohan, macedónsky kráľ Alexander Veľký padol na kolená, keď z čela najvyššieho kňaza židovského meno „Jehova“ čítal.

Odkedy sa Syn Boží stal človekom, skrze jeho narodenie ľudské pokolenie vstúpilo do bližšieho pomeru s Bohom, od toho času kresťania v Jehovovi už nie trestajúceho Boha, lež láskavého Otca spoznali, tak i jeho poklony hodné meno s dôvernejším srdcom častejšie začali spomínať: v každej potrebe i trápení vzdycháme: „Ach, Bože, môj Bože!“ a vtedy sa z úcty v prsia bijeme. Avšak veľmi mnohí zneužijú túto otcovskú láskavosť dobrotivého Boha, často spomínajú jeho poklony hodné meno v hneve, v žarte alebo z diabolského zvyku v najošklivejších, nečistých rečiach.

Pozorujte na mládež, ako sa ona zvykne zabávať, jeden sa tým vystatuje, že vie oplzlo zakliať, druhý z toho žarty robí, že surovo „zabohuje“. A poďme ďalej, nahliadnime do krčiem, nájdeme tam nejedného chlapa, ktorý nielen smradľavým zápachom dýcha, lež sype z úst i strašné bohorúhavé reči. Tam pri stole vo svojich hriešnych rečiach pretriasajú i najsv. obrady našej viery, posmešne napodobňujú, ako slúži ich kňaz sv. omšu, ako spieva kántor.

Čítal som v novinách, že v istom nemeckom mestečku s takýmito rečami zabávali sa chlapi a ktorémusi zišlo na um, že práve teraz v kostole sa slúži omša, aby ani oni tam v krčme nezostali bez omše, že on bude slúžiť omšu a preto zviazal dva uteráky, zavesil si ich na hrdlo, že to bude omšové rúcho, položil na stôl jeden pivový pohár, že to bude kalich a na miesto hostie položil strieborný toliar, ale ho ihneď vzal do ruky a pozdvihoval do výšky, druhý z tých chlapov schytil kolík, ako len vládal búchal s ním na zem a ostatní rehotajúc sa pokľakli do kola. Lež čo sa nestalo? Zrazu pukol pohár, ten bohorúhač, ktorý predstieral kňaza, mŕtvy padol na zem, ten čo búchal kolíkom, začal šalieť, ostatní hrozne nastrašení rozpŕchli sa odtiaľ, jeden z nich od strachu onemel, druhý celkom ošedivel, iný zas o rozum priešiel. Na týchto posmievačov z viery splnili sa slová Sv. Písma: Pred Pánom ošklivý je každý posmievač“ (porov. Prís 3,32).

2. Nad vysmievaním sa z náboženstva ešte bezbožnejším priestupkom je: rúhať sa Bohu; títo potupujú Boha, Krista, Máriu; keď je zlé počasie, zúria proti Bohu, že už i ten Boh zostarol a nevládze poriadok robiť; obviňujú Boha, že je nespravodlivý, keďže nechá biedneho človeka trápiť sa. Hania Svätých, že ich sebazaprenie, sebaumŕtvovanie bolo bláznovstvom. Opovržlivo vyslovujú sa o sv. spovedi, o sv. omši, o Sviatosti oltárnej, o púťach, všetko toto zľahčujú, rozličnými znevažujúcimi menami potupujú, jedným slovom rúhajú sa Bohu.

Ti kresťania, ktorí sa takto rúhajú Bohu, ani si nezaslúžia toto meno, sú horší od pohanov, sú hodní horúceho Pekla. Veď i tí úbohí pohania, bárs i nevzdelaní, uznávajú, že musí byť jedna mocnosť, ktorá udržiava tento svet, keďže však učenie Kristovo ešte nepočuli, robia si modly a tým sa klaňajú. Ale nech by sa len niekto opovážil túto modlu neslušným slovom uraziť, isto-iste by to bol svojím životom zaplatil. Hľa, pohania ohrádzali sa proti zneucteniu svojich modiel, akože by mohol pravý svätý Boh dovoliť, aby sa ľudia rúhali a posmievali jeho svätej bytnosti? Roku 1892 sa stalo v Mošovciach, v Turčianskej župe, že istý mladík menom Skala pri slávnosti strieľal z mažiarov. Roztopašne pri tom klial, keď tie mažiare nabíjal. Nabíjal po šiesty raz, zasmial sa tak, že mu z úst horiaca cigara vypadla na mažiar, chcel ju zdvihnúť, lež v tom okamžiku vybuchol pušný prach z mažiara, mladíkovi roztrhalo hlavu na strapce, a onedlho v hrozných bolestiach skončil svoj život. Tento náhly trest Boží nech slúži každému bohorúhačovi ako vážna výstraha.

3. Druhé prikázanie Božie zakazuje nám nielen vysmievať sa z náboženstva, nielen rúhať sa Bohu, lež i preklínať. Nejedno dieťa sotva vie rozprávať, už preklína, zvlášť ženy rozsršené sypú z úst strašné preklínania; ale i nemotorných starcov môžeš počuť preklínať. Ani sa len neopovážim z tohoto sv. miesta doslovne zopakovať, ako preklínajú matky svoje vlastné deti, mládež svojich kamarátov, starci svoj statok. Niektorí keď preklínajú, pri tom i Boha, Krista, Svätých a iné sväteniny spomínajú, ba ešte i proti Nebu i proti samému Bohu zúria. Takíto kresťania sú podlejší od diabla; lebo diabol je vytvorený naveky z Neba, preto zo zúfalstva preklína Boha, ty ale, preklínajúci kresťan, ešte nie si zatratený a svojím bezbožným jazykom i toho diabla prevyšuješ.

Čože by si si pomyslel o tom dieťati, ktoré by sa tým poďakovalo rodičom za opateru, že by ich potupovalo a bilo; alebo čo by si si pomyslel o žobrákovi, ktorý by namiesto poďakovania preklínal darcu almužny? Nuž či nie toto isté činíš ty, preklínajúci kresťan, keď preklínaním nebeského Otca, svojho najlepšieho dobrodincu urážaš? Hospodár pomyjami chová svojho psa a ten pes z vďaky líže ruku svojho pána; ešte i keď besnie, šetrí svojho pána, uteká z domu, aby neuškodil domácim, len človek nevďačný v svojom hneve zúri proti hospodárovi, Pánu a Bohu svojmu.

Lež ešte viac poviem. Keby som ja niekoho prezýval, zhanobil, znevažujúcimi menami potupil: či by som mal oči, ten necit, žeby som o malú chvíľu od toho istého človeka pýtal, aby mi požičal sto korún? Zaiste, keď by ma ten urazený môj spolublížny nevysotil, opovržlivo by ma vysmial a myslel by, že som nesmierne bezočivý alebo že mi chýba štvrté koliesko. Nuž a zlorečník celkom takisto koná: jedným slovom klania sa Bohu, druhým však diabolskou pýchou povstane proti nemu; v jednu hodinu prosí o požehnanie, v druhú popudzuje ho k hnevu; jedným krokom ho ctí, druhým ho však už hanobí. Či to nie je najväčšia sprostosť? Domnievaš sa, že sa môžeš beztrestne kmotríčkovať s Bohom? Myslíš si, že Boh prijme modlitbu z toho srdca a úst, z ktorých sa toľko kliatby sype? Klameš sám seba!

Tvoje kliatby, zlorečenia zatvárajú ti Nebo, Božie požehnanie vystane a v tej miere nájde ťa a neodíde od teba trest Boží. I na to pamätajte, že keď Pán Boh dopustí na nás pohromy sťa svoj trest, vtedy mnohokrát pre hriešnikov trpia i spravodliví. Dokazuje nám to strašný príklad kráľa Sennacheriba (porov. 2Kr 18, 19). Tento pyšný kráľ opovrhol pravým Bohom, obetoval modlám, lež to mu Pán Boh prepáčil; spustošil Jeruzalem a chrám ozbíjal, i to mu Boh prehliadol. Keď sa však tento bezbožný kráľ opovážil rúhať Bohu, vtedy sa už doplnila miera jeho hriechov, povstal hnev Pána, v jednu noc poslal na neho svojho anjela, ktorý zabil 185 000 jeho vojakov, samého kráľa však zavraždili jeho vlastní synovia. To je i pravda, drahí moji, ja by som sa neopovážil s bohorúhačom pod jednou strechou bývať, bál by som sa toho, že ma hnev Boží spolu s ním postihne.

Buď Bohu chvála, s touto kázňou uľahčil som si svedomiu, keďže však v deň účtovania opýta sa má Pán: Ako je to, že medzi tvojimi veriacimi páchalo sa toľko kliatby, bohorúhania, preklínania, nuž či si ich neučil k môjmu druhému príkazu, ktoré znie: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“ Pokojne budem môcť odpovedať: „Pane Bože môj, ja som zadosť učinil svojej povinnosti, so zloženými rukami na spasenie som ich prosil, aby prestali kliať, lež u mnohých išli moje slová jedným uchom dnu, druhým zas von.“

Preto, keď sa našiel medzi mojimi veriacimi taký zatvrdlivec, ktorého by moja dnešná kázeň nebola pohla k pokániu, pre takýchto ešte raz budem kázať o druhom prikázaní Božom. Ale predsa rozjímajte o tom, čo ste dnes počuli a ak zbadáte, že sa vás dotkla milosť Božia, neprotivte sa jej, lež náhle vstúpte do seba, aby od Pána poslaný anjel zhubca neučinil koniec i vášmu životu a neuvrhol vás do zatratenia. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)