Ukrajina je v tejto vojne v práve

Dr. John Lamont
6. júna 2022   Politika

Aj keď sú vojny časný fenomén, často mávajú náboženské ozveny alebo dávajú vzniknúť náboženskému zápalu ako aj sporom. Ruský útok na Ukrajinu nie je žiadna výnimka. Jeden z jeho náboženských následkov bolo vyprovokovanie rozporov medzi katolíkmi. Väčšina z nich stojí za Ukrajinou v jej sebaobrane proti invázii. Niektorí katolícki tradicionalisti sa však postavili za ruskú stranu, či už vo väčšej alebo menšej miere – avšak zaiste do tej miery, že tvrdia, žeby Ukrajincom nemala byť dodávaná žiadna pomoc z iných krajín v ich boji proti Rusom, čo by bol krok, ktorý by ich odsúdil k porážke. Tento argument pritom nie je orámovaný čisto politickými výrazmi. Proruská strana vidí Ukrajincov ako spojencov s protikresťanským poriadkom, ktorý dominuje Západu a Rusov ako obrancov kresťanstva a tradičných hodnôt. Z tohto dôvodu je dôležité poznať pravdu o povahe tohto konfliktu a to z časnej perspektívy, ako aj z nevyhnutne náboženskej dimenzie. Táto esej sa o to pokúsi.

Pred ruským útokom na Ukrajinu som pociťoval voči ruskej pozícii isté sympatie a to z nasledujúcich dôvodov. Ruské trvanie na tom, aby sa Ukrajina nepripájala k NATO sa zdalo byť relevantné. NATO je vojenská aliancia, ktorá existuje ako protiváha Rusku. Ukrajinské členstvo v NATO by priviedlo zahraničnú vojenskú alianciu do vzdialenosti len niekoľko sto kilometrov od Volgy. Každá ruská vláda by mala dôvod vnímať toto ako existenčnú hrozbu a za každú cenu by tomu odporovala.

Rusi sa tiež sťažovali na nezákonné zahraničné miešanie sa do ukrajinskej politiky, čo bol fakt. V roku 2014 bol Viktor Janukovyč, proruský prezident Ukrajiny, zbavený úradu revoltou. Janukovič bol až groteskne skorumpovaný, avšak bol zvolený v čestných voľbách a to značnou väčšinou. Demonštranti, ktorí ho zosadili boli do značnej miery podporovaní Spojenými štátmi a niektoré zo skupín najviac zapojených v násilnostiach, ktoré viedli k Janukovičovmu pádu, boli neonacisti.

Keď Putin rokoval s Macronom o Ukrajine tesne pred vojnou, tieto dôvody sa zdali byť legitímne a ruské nároky sa zdali byť zodpovedajúce. Mnoho ľudí to v tom čase hovorilo.

Najambicióznejší plán

Ruský útok však ukázal, že Putin hral s Macronom komédiu a že jeho sympatizanti, vrátane mňa, boli oklamaní. Bolo to jasné zo stratégie ruského útoku. Rusi si vybrali ten najambicióznejší plán, aký len mohli: útok na viacerých frontoch zo severu, východu a juhu. Cieľom tohto útoku bolo sťať ukrajinskú vládu, úplne obkľúčiť a zničiť ukrajinské ozbrojené sily a dobyť celú krajinu okrem jej západných regiónov. Cieľom nebolo neutralizovať Ukrajinu, ale dobyť ju. Toto presne odrážalo ruský pohľad – vyjadrený samotným Putinom a ako aj väčšinou Rusov –, že Ukrajinci sú skôr ruská menšina, ako odlišná národnosť, že Ukrajina nie je legitímny štát nezávislý od Ruska a že historický zväz Rusov a Ukrajincov do jedného štátu by mal byť obnovený.

O západné regióny zrejme Rusi nemali žiadny záujem, pretože väčšina zdrojov krajiny je mimo nich, tamojšie kraje sú ponorené v protiruských nepokojoch a pretože Putin vie, že v rokoch 1945 – 1951 tam bol proti Stalinovi silný ozbrojený odpor. Takýto zväz Ruska a Ukrajiny by, samozrejme, značne posilnil moc Ruska. Putinovými krokmi pred vojnou bolo šikovne verejnosť zaslepiť, pretvarovať sa a uľahčiť si tak túto dobyvačnú vojnu. Jeho cieľom bolo použiť tieto požiadavky na rozdelenie a zmätenie názoru mimo Ukrajiny a tým pádom zľahčovať útok. Keď by boli vojenské ciele dosiahnuté, zamýšľal strčiť svoj nos na Západ a zahrnúť väčšinu Ukrajiny do Ruska. Toto zostáva jeho cieľom (pozn. M. Gavlák: po neúspechu pri Kyjeve a ďalších ukrajinských mestách Rusi svoj cieľ zmenili a po novom sa momentálne snažia ovládnuť separátne republiky na Donbase, ako aj južný pás Ukrajiny, čo by Ukrajincov odrezalo od Azovského a Čierneho mora a ekonomicky poškodilo. Špekuluje sa aj o prípadnom ruskom útoku na Moldavsko).

Cieľ ruského útoku, nehovoriac o jeho metódach, ukazuje, že právo v tejto vojne je na ukrajinskej strane. Ukrajinci nechcú, aby im Rusi vládli. Rusi nekonajú dobre, keď sa snažia prinútiť a dobyť ich, kým Ukrajinci bránia svoje spravodlivé práva a Rusom vzdorujú. Ukrajinci nebojujú za Georgea Sorosa a Nový svetový poriadok, ako absurdne tvrdia niektorí konzervatívci. Bojujú za svoje domovy, za svoje rodiny a za svoju krajinu.

Ukrajina a Rusko

Tiež treba vziať do úvahy, že jedným z ruských vojnových cieľov je zničenie ukrajinskej katolíckej cirkvi. Rusi vidia ukrajinských katolíkov, z istého dôvodu, ako baštu ukrajinského nacionalizmu a neustále ich vykresľujú ako fašistov. Ruská ortodoxná cirkev pomohla v roku 1946 Stalinovi utláčať ukrajinskú katolícku cirkev, čo bol proces, ktorý zahrňoval smrť väčšiny biskupov, kňazov a ľudí s duchovnými povolaniami hlavňami ozbrojených kománd v gulagoch. Ruskí ortodoxníci nikdy nepopreli svoju účasť na týchto potláčaniach ani nevyjadrili ľútosť, či kajúcnosť nad tým a, naopak, snažia sa zopakovať nútené včlenenie ukrajinských katolíkov do nimi kontrolovanej ortodoxnej cirkvi; čo je iniciatívou, ktorá je v súlade s cieľmi ruskej vlády a doslova nutná pre jej realizáciu.

Rusi budú utláčať ukrajinských katolíkov, ak dobyjú Ukrajinu. Po tom, čo zabrali v roku 2014 Krym, prenasledovali tamojších katolíkov. Ak Rusi obsadia Kyjev, ukrajinský katolícky patriarcha Sviatoslav Ševčuk bude zastrelený.

O základnej otázke tejto vojny, kto je v práve, niet pochýb. Ukrajinci sú v práve, kým Rusi nie sú. Táto otázka však nevyjadruje morálny, náboženský a politický význam vojny, ktorý treba bližšie ozrejmiť.

Dôležitým východzím bodom tohto skúmania môže byť publikácia Dominica Lievena The End of Tsarist Russia (Koniec cárskeho Ruska, 2015). Lieven opisuje úlohu Ukrajiny pri vzniku I. svetovej vojny. Tí, ktorí si spájajú vojnu so Somme, sú prekvapení, keď zisťujú, že veľké jatky na západnom fronte, ktorých sa zúčastnili naši predkovia, záviseli od politických bojov o Ukrajinu. Na začiatku 20. storočia závisel status imperiálneho Ruska a jeho veľká moc na vlastníctve bohatstva, zdrojov, priemyslu a populácie Ukrajiny. Romanovská vláda nad Ukrajinou bola ohrozovaná ukrajinským nacionalizmom, ktorého epicentrom bola západná časť Ukrajiny, nachádzajúca sa v tom čase v Rakúsko-Uhorsku. Ukrajinský nacionalizmus a ukrajinská kultúra boli úzko prepojené s ukrajinskou katolíckou cirkvou, ktorá bola úplne potlačovaná v Ruskom impériu, ale prežila v časti Ukrajiny, kde vládli Rakúšania.

Hrozbu, ktorú predstavoval pre impérium ukrajinský nacionalizmus, učinil z konzervatívneho, slavofilneho elementu v Rusku nepriateľskú moc voči Rakúsku a bol pripravený ísť do vojny proti nemu. Ruská nevraživosť voči Rakúsku zas bola vybalansovaná nemeckým strachom z narastajúcej ruskej ekonomickej sily. Nárast ruského obyvateľstva, bohatstva, priemyslu a vedecké úspechy pred I. svetovou vojnou ohrozovali nemeckú hegemóniu v Európe a postavili Nemecko do pozície neustáleho napätia s Ruskom. Nemecko bolo pripravené ísť do vojny s Ruskom, kým bola miska váh moci na jeho strane. Z čisto vojenského pohľadu to bola rozumná kalkulácia; Lieven ukazuje, že ruskí vojenskí predstavitelia oznámili v roku 1914 cárovi, že ich krajina nie je pripravená ísť do vojny s Nemeckom a že by boli porazení. Mikulášovi II. bolo povedané, že Rusko nebude pripravené na vojnu do roku 1917. Sám cár sa však radou neriadil, svoju krajinu do vojny zatiahol, bol v nej porazený, v dôsledku čoho došlo k ruskej revolúcii. Putinov Valdajský klub ocenil Lievena v roku 2018 cenou, čo naznačuje, že Putina zaujal jeho pohľad na Ukrajinu.

Absurdnosť „denacifikácie“

Tradičný ruský záujem o ovládnutie Ukrajiny bol teda neodmysliteľný element v tejto vojne. Čo ale napríklad politická rozdielnosť medzi Ruskom a Ukrajinou? Putin hovorí, že mu ide o denacifikáciu Ukrajiny a že vojnu vedie z tohto dôvodu.

Isté fašistické elementy na Ukrajine však neznamenajú, že Ukrajina sama je fašistický, alebo neonacistický štát. Fakt, že ukrajinský prezident Zelenskyj je Žid je jednou z vecí, ktoré toto dokazujú. Fašistické a nacistické štáty majú odlišné politické štruktúry. To zahŕňa brutálne potláčanie všetkej politickej opozície a vyjadrenia politického nesúhlasu; systematická, všadeprítomná a nečestná propaganda a indoktrinácia; oslava vládcu; vyzdvihovanie hrubej sily a vojenskej moci; a odmietanie všetkých absolútnych morálnych, právnych alebo náboženských princípov, ktoré sú v rozpore s mocou a kontrolou štátu a konaním vládcu. Ukrajina nemá takúto politickú štruktúru. Na Ukrajine je skutočná verejná kritika vládcu a skutočná súťaž o politickú moc, kým populácia má reálny hlas v tom, kto jej bude vládnuť.

A aj keby mala takúto štruktúru, tak by to Putina neospravedlňovalo v jeho pokuse napadnúť a ovládnuť ju. Jeho proklamovaný cieľ „denacifikácie“ je však o to nepodloženejší a absurdnejší, ak vezmeme do úvahy ruské prepojenia na neonacizmus a fašizmus. Proruskí separatisti na Donbase majú napríklad niekoľko neonacistických jednotiek; okrúhla osemcípa svastika – „kolovrat“ (novopohanská svastika) sa objavila na odznakoch neonacistických sabotážno-prieskumných jednotiek „Rusič“ a „Ratibor“ v rámci Skupiny rýchleho zásahu „Batman“ a „ Svarožiči“ v rámci brigády „Oplot“. Podobne ako prápor Azov, títo neonacisti často používajú náboženské motívy. Jan Petrovsky, vyšší dôstojník v Rusiči, je dobre známy ruský neonacista. Táto jednotka sa dopustila množstva zverstiev počas jej nasadenia na Ukrajine.

Ruská žoldnierska skupina „Wagnerovci“ je ústredný nástroj ruského štátu. Je využívaná na ruské vojenské operácie tam, kde by využitie ruskej armády bolo z politického hľadiska nežiadané. Wagnerova skupina vykonala mnohé operácie v Afrike a na Blízkom východe. Jej predstavitelia sú známi svojimi sympatiami k nacistom. V súlade s nacistickou ideológiou predovšetkým odmietajú kresťanstvo a ako náhradu si vyberajú pohanstvo, sú zástancami oživenia pohanského náboženstva známeho ako Rodnovery. Skupine dal názov jej zakladateľ Dmitrij Utkin, ktorý tak chcel vyjadriť svoj obdiv ku Richardovi Wagnerovi a Tretej ríši. Utkin má znak SS vytetovaný na svojom tele.

Hlavným spojením medzi Ruskom a fašizmom je však štruktúra ruského politického systému. Navzdory predchádzajúcim ruským vládcom – Kataríne Veľkej, či Mikulášovi I. – Putin vyhľadáva a dostáva podporu obyvateľstva pre svoju vládu. Avšak je to podpora podobná, akej sa dostávalo práve fašistickým vládcom. Hitler i Mussolini mali vysokú podporu po celý čas ich verejného účinkovania. Putin dosiahol ľudovú podporu technikami podobnými technikám nemeckých a talianskych diktátorov (ktorých metódy si pravdepodobne dôkladne preštudoval). Tieto techniky mali niekoľko zložiek: poskytovanie skutočných výhod mase obyvateľstva, všadeprítomná propaganda a indoktrinácia v prospech vládcu a jeho režimu, potláčanie kritiky vládcu a potláčanie akejkoľvek skutočnej politickej opozície silou alebo podvodom. Takto sa drží pri moci aj samotný Putin.

Katolíci a konzervatívci, ktorí vidia Putina ako nejakého obrancu tradičných či kresťanských hodnôt, by mali mať na pamäti i tento prvok jeho vlády. Putinov odpor voči gender, LGBT atď. ideológiám je bezpochyby skutočný. Samozrejme, nie je to znak nejakej kresťanskej oddanosti, keďže i Hitler, Stalin a Mao Ce-tung buď odmietali tieto veci, alebo by boli proti nim, keby v ich dobách existovali. Povahe a hlavným znakom Putinovho odporu týmto ideológiám musí byť porozumené. Je to odpor voči jednému zlu pre vyzdvihnutie iného zla na opačnej strane. Genderová identita popiera mužskosť úplne. Putinove činy a ideológia, naopak, pramenia z až nezdravej maskulinity, ktorá je prekrútená do zlovestnej podoby, kedy preberá mužské charakteristiky agresie a násilného presadzovania, a premieňa ich na extrémnu brutalitu a nemilosrdnú krutosť.

Na záver

Naša analýza ukázala, že ruský útok na Ukrajinu povstal z dynamiky ruských dejín. Je ešte posledná lekcia, ktorú si z histórie musíme vziať. Pre Mikuláša II. bolo vlastníctvo Ukrajiny kritické pre zachovanie si vplyvu a moci štátu. Bolo to kvôli obmedzeniam v technológiách, priemysle a zvlášť v produkcii jedla pred I. svetovou vojnou. Bez Ukrajiny by Rusko nebolo schopné čeliť konkurencii ostatných svetových mocností. Dnes to však už neplatí. Rusko bez Ukrajiny zostáva zďaleka najväčšou krajinou na svete, z čoho plynie aj fakt, že disponuje ďaleko väčším prírodným bohatstvom ako akákoľvek iná krajina. Má tiež vzdelanú a talentovanú populáciu. Limity na rast bohatstva a populácie, ktoré v roku 1914 predstavovala vtedajšia technológia a metódy zberu, už dnes neexistujú.

Hlavnou prekážkou rastu a moci Ruska je jeho politické a kultúrne usporiadanie, kde despotický vládca sedí na čele takmer nepredstaviteľne skorumpovaného ekonomického a politického systému a využíva konflikty s vonkajšími nepriateľmi na upevnenie svojej kontroly a ťaží z obety a lojality svojho obyvateľstva.

Plytvanie, drancovanie, neefektívnosť a zúfalstvo, ktoré sú výsledkom tohto systému, sú ohromujúce a bránia Rusku realizovať svoj potenciál. Putin sa doteraz udržiaval na čele tohto stáročného ruského politického systému vskutku obratne. Jeho invázia na Ukrajinu mala za cieľ obnoviť ruskú moc a vplyv tradičným spôsobom a zachovať a posilniť tak tradičný ruský politický systém. Neúspech tejto invázie bude pre neho osobne osudným omylom. Ak to pomôže vyvolať duchovnú a morálnu obrodu v Rusku, môže sa stať osudným aj pre tradičný ruský politický systém. Ostáva dúfať, že nadchádzajúce zasvätenie Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie prinesie takéto žiadané prebudenie.

Preklad článku z portálu Rorate Caeli

PDF (formát pre tlač)