Uhorská križiacka výprava

Matej Gavlák
20. augusta 2025   História

Väčšinou, keď sa hovorí o križiackych výpravách, ľuďom na myseľ prichádzajú rády, ako boli templári či johaniti. Tieto dva rády a ďalšie (v skutočnosti ich totiž bolo oveľa viac) bývali však počas výprav len „doplnkami“ veľkých armád, ktoré do Svätej zeme prichádzali na popud pápežov oslobodiť Jeruzalem.

Rády boli tvorené špeciálne vycvičenými mníchmi, ktorí, keď práve nebojovali, či sa nevenovali iným činnostiam (ako napríklad stavbám hradov, sprevádzaniu pútnikov, výcviku, ale aj dorábaniu jedla pestovaním kultúrnych plodín), viedli celkom normálny mníšsky život vyplnený modlitbami, prepisovaním kníh a pod.

Armády boli naproti tomu profesionálne zoskupenia tvorené profesionálnymi vojakmi, ktorí, hoc boli veriaci, neboli to mnísi, ale jednoducho bežní vojaci, akých poznáme aj dnes. Na ich čele boli králi, či iní významní veľmoži.

Prvá križiacka výprava v roku 1099 úspešne dobyla Jeruzalem a vo Svätej zemi založila hneď niekoľko kráľovstiev a kniežatstiev, z ktorých najdôležitejšie bolo Jeruzalemské kráľovstvo. V roku 1187 bol však Jeruzalem dobytý sultánom Saladinom. Nasledovali preto ďalšie križiacke výpravy s cieľom stratené Kristovo mesto opätovne získať.

No a jedným z vodcov v poradí Piatej križiackej výpravy bol uhorský kráľ Ondrej II., ktorého sprevádzalo uhorské (teraz už možno povedať „križiacke“) vojsko. Aká teda bola uhorská križiacka výprava?

Priebeh uhorskej križiackej výpravy

Piatu križiacku výpravu zvolal v roku 1216 azda najdôležitejší pápež stredoveku, Inocent III. Francúzskemu a anglickému kráľovi sa tentokrát veľmi do boja nechcelo (ich národy viedli predchádzajúce štyri výpravy) a tak pápežovo volanie vypočul rakúsky vojvoda Leopold VI. a vyššie spomenutý uhorský kráľ Ondrej II. Hoci bol Ondrej silno veriaci muž, predsa len dúfal, že z výpravy bude mať nejaký úžitok aj tu, na zemi (a nielen pápežom sľúbený „večný život“). V tej dobe sa hľadal nový vládca Byzantskej ríše a po manželkinej línii mal k tejto korune pomerne blízko. Chcelo to len nejaký udatný čin, ktorým by si toto žezlo zaslúžil… Uhorský vladár tiež dúfal v rozšírenie sféry vplyvu Uhorska hlboko na Balkán.

Podľa maďarského historika Lászla Veszprémyho zhromaždil kráľ Ondrej vojsko o sile asi 10 000 vojakov, medzi ktorými však boli aj saskí žoldnieri, templári, johaniti a ďalšie rády. Išlo teda, napokon ako vždy, o celoeurópsku záležitosť. Armáda tiež disponovala ťažkou jazdou – rytiermi na koňoch. Dostať však takéto vojsko až na územie dnešného Izraela nebolo vôbec jednoduché a hlavne to bolo finančne nesmierne drahé. Kráľ sa už na začiatku výpravy vysoko zadlžil a tiež sa vzdal nároku na bohatý Zadar, prenechajúc ho benátskym majiteľom lodí, ktorí zabezpečovali presun vojska po Stredozemnom mori.

Tak či onak, obe križiacke armády – uhorská i rakúska – sa po pochode po súši do Splitu v prístave nalodili a v júli 1217 vyplávali smer Svätá zem oslobodiť Jeruzalem. Do križiackeho mesta Akkon dorazili v októbri toho roku. Nová križiacka výprava spôsobila v moslimskom svete rozruch a kronikár Abu Shama opisuje Ondreja ako „vodcu všetkých kresťanov“. Uhorský kráľ sa medzitým v Akkone stretol s vládcom Jeruzalemského kráľovstva (respektíve toho, čo z kráľovstva ešte zostalo) a hodnotil situáciu v novom pôsobisku.

Ondrej si veľmi rýchlo uvedomil, že jeho armáda nemá v nepriateľskom prostredí šancu na nejaký výraznejší úspech. Uhorské vojsko v novembri opatrne preskúmavalo cudzorodú kamenistú krajinu, v akej sa žiaden Stredoeurópan nikdy predtým neocitol. Chvíľu voľna využili vojaci na kúpanie v rieke Jordán a preskúmavanie rumovísk pevností ešte z minulých výprav. Zastavili sa tiež na niekoľkých miestach, kde konal Kristus podľa Biblie zázraky.

Oporný bod, ktorý dostala armáda za úlohu získať, bol hrad na hore Tábor. Bola to rozľahlá obranná stavba nachádzajúca sa na skalnatom kopci vo výške 600 metrov, tvorená až 77 vežami (!) s moslimskou posádkou o sile 2000 bojovníkov. Hrad úspešne narúšal tepnu medzi Akkonom a pobrežím Galilejského mora. Podarilo sa však nájsť nepozorovaný chodník k múrom. Križiaci sa koncom novembra 1217 dvakrát pokúšali pevnosť dobyť, no neúspešne. Ako poznamenáva historik Veszprémy, „azda boli moslimovia naozaj v početnej prevahe“ (The Crusade of Andrew II., L. Veszprémy, s. 11). Hoci sa pevnosť nepodarilo dobyť, jej posádka sa nakoniec zo strategických dôvodov sama rozhodla ustúpiť a miesto pred odovzdaním nepriateľovi zničila.

V decembri sa rozhodli vodcovia výpravy pre ďalšiu ozbrojenú akciu a to napriek výhradám miestnych templárov. Asi 500 uhorských rytierov na koňoch sa vydalo chladným a zasneženým údolím Libanonu. Miestni arabskí bojovníci, dobre poznajúci zradný terén, im prichystali pascu. V mieste, kde boli rytieri najviac zraniteľní, ich nepriateľ obkľúčil a snažil sa ťažkú jazdu zničiť. Uhorskému vojsku sa však za cenu i veľkých obetí podarilo prebiť z obkľúčenia a dostať sa späť do Akkonu. Odhady o počtoch obetí (či skôr preživších) sa rôznia. Európske záznamy hovoria o ťažkých stratách, no konečnom úspešnom oslobodení sa. Kronikár Abu Sama však spomína výpoveď istého Araba Bisona, ktorý tvrdil, že z pôvodne „päťsto mužov sa zachránili len traja“ (The Crusade of Andrew II., L. Veszprémy, s. 12).

Začiatkom roka 1218 sa uhorská armáda rozdelila; časť zostala v Akkone a časť sa presunula južnejšie, kde sa zúčastnila na opevňovacích prácach na hrade Pèlerin, kde sa očakával útok nepriateľa.

Situácia, ktorá nastala, bola patová – podobná zákopovej I. svetovej vojne – ani jedna strana nemala dostatok síl na rozhodujúci manéver. Aj preto sa v polovici roka 1218 rozhodol Ondrej aj s polovicou vojska nečakane vrátiť domov. Značná časť uhorských križiakov však vo Svätej zemi naďalej zostala.

Druhým dôvodom náhleho kráľovho odchodu bola situácia v samotnom Uhorskom kráľovstve. Ondrej II. po návrate napísal pápežovi Honoriovi III.: „A nech aj Vaša Svätosť vie, že po návrate do Uhorska sme našli nie Uhorsko, ale zúboženú a rozvrátenú krajinu s rozkradnutými kráľovskými príjmami, takže ani za najbližších 15 rokov nedokážeme splatiť naše dlhy, do ktorých sme sa dostali pre našu svätú púť, ale ani prinavrátiť naše kráľovstvo do niekdajšieho stavu“ (Dejiny Uhorska a Slováci, I. Mrva & V. Segeš, s. 41). Inak povedané, krajina sa bez kráľovej prítomnosti a jeho osobného dohľadu dostala na pokraj ekonomického kolapsu a eventuálne občianskej vojny.

Záver

Je možné označiť uhorskú križiacku výpravu ako neúspech? Odpoveď nie je tak celkom jednoznačná, veď pevnosť Tábor bola opustená práve z obáv pred ďalšími útokmi. Viac ako neúspechom bola pre stredovekých kronikárov sklamaním z nečakaného konca.

Treba však povedať, že Uhorsko bola malá krajina na okraji Európy a to, že sa uhorský kráľ stal „vodcom všetkých kresťanov“ – t. j. vodcom celého kontinentu, nebola malá vec, ale veľmi významná pocta.

Keď teda budeme nabudúce počúvať o veľkých činoch Baliana z Ibelinu, Godefroya z Bouillonu, kráľov Richarda Levie srdce, či Ľudovíta IX., môžeme si spomenúť, že aj náš Ondrej II. bol „križiacky kráľ“ a azda aj naši vlastní predkovia z horného Uhorska sa pod jeho vedením podieľali na takom veľkom dobrodružstve západnej civilizácie, akým bol pokus o oslobodenie Jeruzalema, mesta, kde odsúdili Ježiša Krista na smrť na kríži.

PDF (formát pre tlač)