Tajomníčka Synody, sestra Becquartová po 60 rokoch experimentov v Cirkvi hlási: Budeme experimentovať. Cirkev bude pestrá. Nesmieme vnucovať jednotný spôsob života Cirkvi

20. novembra 2025   Aktuality   Cirkevná kríza, Synodalita

Nerehoľnícky vyzerajúca rehoľníčka s vizuálom, ktorý pripomína viac manažérku alebo političku z Europarlamentu, sestra Nathalie Becquartová XMCJ z Kongregácie Xaveriánskych misionárov Ježiša Krista, je tajomníčkou Synody o synodalite a známou mediálnou ikonou katolíckeho feminizmu. Pokrokové ženy v Cirkvi tiež rady uvádzajú, že sestra Becquartová bola v roku 2024 zaradená časopisom Forbes medzi 50 najmocnejších žien sveta.

Najnovšie táto mocná žena referuje v rozhovore pre portál Katholisch.de o tom, ako nedávno sedem kontinentálnych zástupcov predstavilo pápežovi Levovi XIV. prvé výsledky implementačnej fázy Synody o synodalite. Z rozhovoru vyplýva, že katolícki veriaci sa môžu tešiť na skutočne pestrú budúcnosť. Dokonca ešte pestrejšiu ako doteraz.

https://www.katholisch.de/artikel/65285-synodensekretaerin-widerstand-gegen-synodalitaet-kommt-haeufig-von-aussen

Než však skočíme spolu so sestrou Nathalie rovno do víru synodálneho experimentovania, pristavme sa ešte pri zaujímavom komickom prvku: nemecký katolícky portál oslovuje rehoľnú sestru ako „Frau Becquart“, čiže pani Becuartová, čo je (či skôr bolo v temných dobách) oslovenie určené pre vydaté ženy. Slobodné sa oslovovali „slečna“ a rehoľníčky zväčša „sestra“ alebo „ctihodná sestra“, no a pokiaľ to bola „mocná žena“ tak aj „ctihodná matka predstavená“. Avšak to len na okraj nezadržateľného pokroku.

Redaktor Mario Trifunovič z Katholisch.de ide priamo na vec a pýta sa sestry Nathalie ako hodnotí výsledky implementačnej fázy. Jedna z 50 najmocnejších žien planéty odpovedá, že kolesá sú už v pohybe a dokonca už poznáme aj čelo peletónu:

„Správy z rôznych kontinentálnych biskupských konferencií ukazujú, že implementácia v miestnych cirkvách sa už začala a vytvára pastoračnú kreativitu, ktorá sa prispôsobuje miestnym kontextom a zároveň odkazuje na záverečný dokument Synody. Niekoľko regiónov sa vyznačuje obzvlášť dynamickou implementáciou. Latinská Amerika s aktivitou Rady biskupov CELAM pre prijatie II. vatikánskeho koncilu je v mnohých ohľadoch v popredí synodality.“

Lenže neexistuje len čelo peletónu, ako vieme napríklad z Tour de France, ale aj jeho zadok. Tam sú pretekári so slabým synodálnym tréningom, rôzni simulanti a ulievači. Či dokonca snáď aj sabotéri? Sestra Nathalie referuje:

„Pápež Lev XIV. sa priamo venoval otázke odporu voči synodálnemu procesu, najmä obavám niektorých, že ide o pokus oslabiť autoritu biskupov. Obzvlášť vyzval kňazov – dokonca viac ako biskupov –, aby otvorili svoje srdcia a zapojili sa do týchto procesov, pričom poznamenal, že odpor často pramení zo strachu a nedostatku vedomostí.“

Čiže: odpor tu evidentne je, ale zároveň je tu aj jeho vysvetlenie, ktoré podozrivo ladí s obligátnym progresivistickým vysvetľovaním každého odporu tzv. dezolátov – sú to ľudia s menšími vedomosťami, podliehajúci paranoidným obavám a neoprávnenému strachu.

To najdôležitejšie však ešte len prichádza a potvrdzuje to, čo konzervatívnejší komentátori synodálneho snaženia s miernym zdesením tušili a ventilovali už dávno – rodí sa nám pluralitná Cirkev, niečo na spôsob anglikanizmu, kde sa rozdiely medzi tzv. High church a Low church legitímne rozprestierajú na škále od zástancov LGBT omší až po tzv. anglo-katolíkov:

„Pápež sa v tomto bode vyjadril veľmi jasne, keď vyhlásil, že Cirkev nehľadá jediný jednotný model. Synodalita nebude pozostávať z modelu, kde každý a každá krajina hovorí: Takto sa to musí robiť. Vo svojej odpovedi generálnemu tajomníkovi SECAM zdôraznil, že treba rešpektovať príslušnú miestnu realitu. Existuje mnoho spôsobov ako byť Cirkvou, a nemal by sa vnucovať žiadny jednotný model cirkevného života.“

Takže, pokiaľ ste mali doteraz pocit, že niečo nie je v poriadku, ak sa vaši pastieri odchyľujú od jednotného spôsobu života, učenia a morálky Cirkvi, tak išlo o omyl. Oni len predbehli dobu a razili synodálnemu peletónu cestu vpred.

Nakoniec, k týmto pretekom v synodalite vyzýva podľa sestry Nathalie aj sám pápež. Redaktor sa pýta, či nektoré cirkvi budú ďalej ako iné:

„Áno, to je nielen predstaviteľné, ale výslovne k tomu vyzval aj pápež Lev XIV. Na oslave výročia povedal, že nie všetci bežíme rovnakým tempom a niekedy musíme byť k sebe trpezliví. Pápež v každom prípade dúfa, že rôzne skupiny v Cirkvi, ako napríklad regionálne biskupské konferencie, budú naďalej rásť – čo je prejav spoločenstva v Cirkvi.“

Niečo však predsa len bude katolíkov zjednocovať, a to výklad toho, čo je a čo nie je synodálne. Výklad slova synodalita jasne ukazuje, že v nej niet miesta pre zaostalé tmárstvo a katolícku exkluzivitu. Je to miesto dialógu a ekumenizmu:

„Záverečný dokument Svetovej synody ponúka jasné pochopenie: Synodalita je spôsobom ako byť Cirkvou – ako putujúcim Božím ľudom – a spôsobom zdieľania poslania Cirkvi ako pokrstených kresťanov povolaných byť misionárskymi učeníkmi. Ide ruka v ruke s ekumenizmom, ale aj s medzináboženským dialógom, dialógom so spoločnosťou a všetkými ľuďmi a zdôrazňuje dôležitosť načúvania všetkým, najmä chudobným a marginalizovaným.“

Ako to však všetko dosiahnuť, toľko práce, najmä s marginalizovanými? Niet pomoci, treba zase experimentovať. Doterajšie experimenty síce spôsobili úbytok veriacich aj stratu cirkevnej autority, ale to zrejme len preto, lebo to neboli ešte dostatočné experimenty. Treba experimenty nové:

„Dokument pre implementačnú fázu zdôrazňuje, že musíme investovať do praktík na implementáciu synodality. Nejde len o to, aby sme o tom hovorili, ale o začatie konkrétnych experimentov – a tie sa už začali.“

V praxi to potom vyzerá na čulý progresívny aktivizmus a zapojenie množstva dychtivých a angažovaných farníkov:

„To by mohlo znamenať napríklad zavedenie duchovného dialógu vo farskej rade, organizovanie synodálnych farských zhromaždení, zriadenie diecéznej pastoračnej konferencie, zapojenie väčšieho počtu laikov – najmä mladých ľudí a žien – do vedúcich úloh, školenie seminaristov a kňazov v synodálnom vedení atď.“

Výborne. A najlepšie by možno bolo keby tých seminaristov a kňazov školili v synodálnom vedení nejaké mladé farníčky, ktoré majú z postu svojej mladosti pohľad na Cirkev nezakalený tmárstvom a predsudkami, ako aj vďaka svojmu pohlaviu neupadajú do sexizmu a nemajú sklony k diskriminačnému správaniu.

Existujú však nejaké limity experimentovania, pýta sa redaktor Trifunovič. Osobne nie som schopný posúdiť, či mu sestra Nathalie skutočne odpovedala, ale v každom prípade z jej vyjadrenia dedukujem, že ak aj existujú nejaké limity experimentovania, tak určite neexistujú žiadne limity pre bľabotanie nič nehovoriacich fráz a vágnych pojmov:

„Nikdy to nie je len vyjadrenie osobných alebo skupinových názorov, ani súhrn individuálnych názorov. Preto je prvoradé podporovať a prehlbovať spiritualitu synodality. Experimenty nesmú byť len technickými odpoveďami alebo štruktúrami. Synodalita musí byť stelesnená v živote každého pokrsteného človeka a každého spoločenstva.“

A ako stelesnená? To sa zrejme ukáže až pri ďalších experimentoch…

Branislav Michalka

Zdroj: Katholisch.de, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)