Svätý Nunzio Sulprizio alebo Keď sa utrpenie zmení na modlitbu

Branislav Krasnovský
7. mája 2026   Cirkev

V katolíckej hagiografii majú osobitné miesto svätci robotníci a jednoduchí pracujúci ľudia, pretože ukazujú, že svätosť nie je vyhradená len pre pápežov, biskupov, mníchov alebo učencov. Katolícka tradícia vždy zdôrazňovala, že človek môže posväcovať svoju dušu aj prostredníctvom každodennej práce, námahy, disciplíny a vernosti povinnostiam.

Svätci robotníci sú preto dôležití nielen ako predmet úcty, ale aj ako morálny vzor: pripomínajú dôstojnosť práce, hodnotu obety, pokory a poctivosti. V čase moderných ideológií, ktoré buď robotníka zredukovali na ekonomický nástroj alebo z neho urobili revolučný symbol triedneho boja, katolícka tradícia ukazovala robotníka ako človeka stvoreného na Boží obraz, schopného svätosti aj uprostred dielne, poľa či továrne.

Najznámejším robotníkom v katolíckej hagiografii je svätý Jozef, manžel Panny Márie. Tesár z Nazareta nežil život veľkého učenca ani mocného vládcu, ale tichý život manuálnej práce, starostlivosti o rodinu a vernosti Bohu. Katolícka tradícia v ňom vidí dôkaz, že svätosť nevyrastá len v kláštoroch či palácoch, ale aj v dielni, pri nástrojoch a v každodennej únave. Jeho odkaz robotníkom spočíva v dôstojnosti práce: človek neposväcuje svoju prácu bohatstvom alebo kariérou, ale poctivosťou, pokorou a obetou. Preto sa pápež Pius XII. rozhodol ustanoviť sviatok svätého Jozefa Robotníka ako kresťanskú odpoveď na materialistické chápanie práce.

Sv. Izidor Roľník (asi 1070 – 15. máj 1130) bol jednoduchý poľnohospodár z Madridu, ktorý pracoval na poli a žil hlbokým modlitbovým životom. Tradícia o ňom rozpráva, že anjeli zaňho orali pole, keď sa modlil. Nejde len o legendárny obraz, ale o duchovnú myšlienku: človek, ktorý dáva Bohu prvé miesto, nestráca, ale získava. Sv. Izidor pripomína katolíkom, že manuálna práca nemusí byť prekážkou duchovného života. Aj roľník, robotník či remeselník môže byť kontemplatívnym človekom, ak svoju každodennosť premieňa na modlitbu.

Sv. Homobonus z Cremony (asi 1117 – 1197) bol taliansky obchodník a remeselník, ktorý spojil poctivú prácu s veľkou charitou. Zarobené peniaze nepovažoval za cieľ života, ale za prostriedok pomoci chudobným. Jeho príklad je silnou odpoveďou na moderné chápanie ekonomiky bez morálky. Katolícka tradícia v ňom vidí svätca, ktorý ukazuje, že aj človek pohybujúci sa vo svete obchodu, výroby a financií môže zostať čestný, spravodlivý a milosrdný. Práca má podľa kresťanstva slúžiť človeku a spoločnému dobru, nie premieňať človeka na otroka zisku.

Sv. Benedikt Jozef Labre (26. marec 1748 – 16. apríl 1783) síce nebol robotníkom v klasickom zmysle, ale stal sa patrónom chudobných, tulákov a ľudí žijúcich z príležitostnej práce. Jeho život ukazuje ešte hlbšiu pravdu: hodnota človeka nespočíva v spoločenskom postavení ani produktivite. Moderný svet často obdivuje úspešných, silných a bohatých, no kresťanstvo nikdy neprestalo vidieť Kristovu tvár aj v chudobnom robotníkovi, tulákovi či človeku na okraji spoločnosti. Svätci pracujúcich preto katolíkom pripomínajú, že práca je dôležitá, ale človek nie je len pracovným nástrojom, je nesmrteľnou dušou povolanou ku svätosti.

Kto bol svätý Nunzio Sulprizio

Svätý Nunzio Sulprizio (* 1817 – † 1836) bol mladý taliansky kováč a robotník, ktorý ukazuje inú tvár svätosti pracujúcich: utrpenie, chorobu a tichú vytrvalosť. Bol bitý, ponižovaný a ničený ťažkou prácou, no namiesto zatrpknutosti sa modlil a obetoval svoje bolesti Bohu.

V dnešnom svete, ktorý často hodnotí človeka len podľa výkonu, úspechu a fyzickej sily, Nunzio pripomína, že aj chorý, slabý a zabudnutý robotník môže dosiahnuť veľkú svätosť. Je patrónom tých, ktorí pracujú v tvrdých podmienkach a nesú životné kríže bez veľkého uznania. Kanonizovaný bol v roku 2018.

Svätý Nunzio Sulprizio pochádzal z chudobnej rodiny. Narodil sa v Pescosansonesco v Abruzze v hrdom Neapolsku 13. apríla 1817 a dostal meno Nunzio na počesť Panny Márie.

„Nunciata“ je taliansky pojem spojený s titulom Panny Mária – vychádza z pojmu „Annunziata“ a súvisí s pojmom Zvestovanie Panne Márii, známemu každému zbožnému katolíkovi. V taliančine sa najčastejšie používa forma Santissima Annunziata – Najsvätejšia Zvestovaná.

Na juhu Talianska, najmä v Neapolsku, v Kalábrii a na Sicílii sa často používa aj ľudová alebo nárečová skrátená forma „Nunciata“. Pod týmto titulom existujú kostoly, bratstvá i pútnické miesta a Annunziata sa stala aj tradičným ženským menom. V neapolskom a kalábrijskom prostredí má tento titul silný ľudový a emocionálny rozmer, spojený s úctou k Panne Márii ako ochrankyni rodiny, chudobných a obyčajných ľudí.

Malý Nunzio Sulprizio osirel vo veľmi mladom veku a preto ho vychovávala stará mama z matkinej strany, ktorá mu dala výlučne náboženskú výchovu – modliť sa ruženec a chodiť na omšu, pričom navštevoval aj farskú školu.

Vo veku deviatich rokov zomrela aj stará mama a Nunzio bol zverený strýkovi z matkinej strany, násilníckemu a vulgárnemu mužovi, ktorý mladíka priviedol ku kováčskemu remeslu v dielni, ktorú mal v rodnej dedine Pescosansonesco.

Chlapec, vyčerpaný tvrdou prácou a početne častým zlým zaobchádzaním zo strany strýka, bol krehkej telesnej konštitúcie. Pri otrockej práci v strýkovej dielni (strýko Nunzia nútil pracovať aj v zime, v chlade a vo vlhku, často bosého alebo v premočených topánkach) si poranil nohu v oblasti členku. Do poranenej nohy sa dostala infekcia, ktorá sa postupne zhoršovala.

Podľa dnešného lekárskeho pohľadu pravdepodobne trpel kostnou tuberkulózou alebo chronickou osteomyelitídou (ťažkým hnisavým zápalom kostí). Noha mu opúchala, tvorili sa bolestivé rany a fistuly, mal silné bolesti a postupne sa rozvinula gangréna. V 19. storočí ešte nepoznali antibiotiká, takže takéto infekcie často končili smrťou.

Podľa zachovaných informácií začal chodiť k prameňu Riparossa, kde si umýval a ošetroval ranu, ktorá mu už začala pokrývať celú spodnú časť nohy vrátane chodidla. Keď sa o tom dozvedeli miestni obyvatelia, obávali sa, že svojou poranenou nohou chlapec kontaminuje celý prameň. Chlapec sa nebránil, o to vrúcnejšie sa však modlil modlitbu svätého ruženca.

V roku 1834 odišiel do Neapola, kde žil strýko z otcovej strany, vojak slúžiaci v Maschio Angioino, ktorý po tom, čo sa dozvedel o veľmi zlých podmienkach synovca, dal ho liečiť vojenskému lekárskemu plukovníkovi bourbonskej armády Felicemu Wochingerovi, ktorý mu poskytol ubytovanie v Maschio Angioino.

Chlapec doslova unikol Peklu a začal veľmi túžiť po vstupe do karmelitánskeho rádu. Kvôli chorobe to však nebolo možné, a keďže sa nemohol stať karmelitánom, rozhodol sa aspoň žiť v karmelitánskej čistote a chudobe. Túžiac zasvätiť sa Pánovi odstránil zo svojej izby všetok nábytok a žil podľa karmelitánskeho štýlu, čím sa jeho izba veľmi podobala cele kláštora.

Rád karmelitánov patri medzi najstaršie kontemplatívne rehole katolíckej Cirkvi. Ich duchovnosť vyrástla z pustovníckeho života na hore Karmel vo Svätej zemi a je postavená na modlitbe, mlčaní, pokání a vnútornom spojení s Bohom. K najznámejším karmelitánskym svätcom patria Svätá Terézia z Avily, Svätý Ján z Kríža, Svätá Terézia z Lisieux, sv. Terézia Benedikta z Kríža či Svätý Šimon Stock, spojený so známou tradíciou škapuliara. Karmelitánska spiritualita vždy zdôrazňovala vnútorný boj človeka, askézu a „púšť srdca“, v ktorej sa človek stretáva s Bohom ďaleko od hluku sveta.

Cela karmelitánskeho brata bývala veľmi jednoduchá a strohá, aby nič nerozptyľovalo jeho myseľ od modlitby. Zvyčajne išlo o malú miestnosť s úzkym dreveným lôžkom alebo slamníkom, jednoduchým stolom, stoličkou, krížom na stene a niekoľkými knihami – najmä Svätým Písmom, breviárom alebo dielami cirkevných otcov. Steny bývali holé, často vybielené vápnom, okno malé a úzke, aby do cely prenikalo len tlmené svetlo. V starších kláštoroch sa v cele nekúrilo alebo len minimálne. Atmosféra takej miestnosti mala pripomínať pustovňu: miesto ticha, sebazapierania a rozjímania, kde mních zápasil viac so svojou vlastnou dušou než so svetom za múrmi kláštora.

Zdravotný stav mladého Nunzia sa i naďalej zhoršoval. Rana na nohe čoraz viac bolela, páchla a spôsobovala chlapcovi stále väčšie zdravotné problémy. Musel byť liečený v neapolskej nemocnici pre chudobných a nevyliečiteľne chorých a tu prijal po prvýkrát aj Eucharistiu a mal tiež svoju prvú extázu.

O Sv. Nunziovi Sulpriziovi sa nezachovali správy o extázach v tom zmysle, ako ich poznáme pri veľkých mystikoch ako sv. Terézia z Avily alebo sv. Gemma Galganiová či sv. Jozef Kupertínsky. Teda nie sú doložené levitácie, viditeľné vytrženie, dlhé mystické tranzy či dramatické vízie, ktoré by sledovali svedkovia.

Jeho extázy nemali dramatický charakter. Boli tiché a takmer skryté. Svedkovia však opisovali, že počas modlitby upadal do veľmi hlbokého sústredenia a duchovného pokoja. Keď prijímal Eucharistiu alebo sa modlil pred krížom, vraj niekedy pôsobil, akoby bol úplne „odtrhnutý od okolia“. Ľudia si všímali jeho zvláštnu vnútornú sústredenosť, pokoj v utrpení a schopnosť znášať bolesti bez reptania. Niektorí životopisci hovoria skôr o „kontemplatívnom ponorení sa“, než o klasických mystických extázach.

V jeho prípade Cirkev zdôrazňovala hlavne heroickú trpezlivosť, čistotu a zjednotenie utrpenia s Kristom. Nunzio je preto zaujímavý práve tým, že jeho svätosť nebola postavená na veľkých nadprirodzených javoch, ale na tichej vytrvalosti mladého robotníka, ktorý v chorobe nestratil vieru ani dôstojnosť.

Okrem toho v nemocnici vyučoval katechizmus choré deti a vykonal aj mnohé zázraky, no liečba nedokázala zabrániť obrovskému utrpeniu, ktoré ho napokon priviedlo k smrti. Zomrel 5. mája 1836 vo veku len devätnásť rokov.

Blahorečenie a kanonizácia

Za ctihodného ho vyhlásil pápež Pius IX. v roku 1859 a blahorečil ho pápež Pavol VI. v roku 1963. Proces blahorečenia podporoval mons. Aurelio Marena, biskup Ruvo a Bitonto v úlohe postulátora. Podľa vtedajších noriem boli na blahorečenie potrebné dva zázraky. Prvý sa týkal uzdravenia Donata Romana z Pescosansonesco, chorého na hnisavý zápal stredného ucha, ku ktorému došlo v roku 1929. Druhý sa týkal Marie di Lauro, devätnásťročnej Neapolčanky, ktorá bola v roku 1942 uzdravená z nádoru v pravej bedrovej jame. Kolégium lekárov Posvätnej kongregácie obradov 8. januára 1963 vyhlásilo vedeckú nevysvetliteľnosť oboch prípadov.

Proces kanonizácie sledoval don Antonio Salvatore Paone, postulátor káuz svätých pre Neapolskú arcidiecézu a farár kostola San Domenico Soriano v Neapole, v ktorom je uchovávané Nunziovo telo. 8. júna 2018 bol uznaný zázrak pre kanonizáciu týkajúci sa mladíka z Taranto, Pasquala Bucciho, ktorý upadol do kómy v roku 2004 v dôsledku nehody na motocykli a potom bol vo vegetatívnom stave. Jeho úplné uzdravenie bolo pripísané príhovoru blahoslaveného Sulprizia. Slávnostný obrad kanonizácie sa konal na Námestí sv. Petra 14. októbra 2018. Spolu so Nunziom Sulpriziom boli kanonizovaní Vincenzo Romano a ďalších päť blahoslavených.

Svätý Nunzio Sulprizio je považovaný za ochrancu robotníkov a mladých. Jeho povesť, veľmi oddaného Panne Márii, sa rozšírila v jeho rodnom meste vďaka príkladnému znášaniu choroby.

Pri prameni Riparossa v Pescosansonesco bola postavená svätyňa na uchovávanie relikvií mladíka, dnes je cieľom pútnikov. Práve tam sa počas zemetrasenia stalo, že schránka bola nájdená premiestnená z miesta, kde bola uložená, pretože na pôvodné miesto spadol veľký balvan.

Rozhodne väčšie púte smerujú ku kostolu San Domenico Soriano na Piazza Dante v Neapole, kde je uchovávané telo svätého Nunzia, dnes už adoptívneho Neapolčana. Sem prichádzajú vo veľkom nielen veriaci z Neapola, ale z celého Talianska a dnes už aj zo zahraničia modliť sa pri tele mladého Nunzia.

Vo vnútri kostola, medzi mnohými uchovávanými relikviami, boli k úcte veriacich vystavené aj tie skromné predmety a zariadenie, ktoré tvorili Nunziovu izbu počas jeho pobytu na hrade Maschio Angioino. Od 5. mája 2017, na žiadosť farára a neapolského arcibiskupa kardinála Crescenzio Sepe, boli udelené plnomocné odpustky veriacim, ktorí v 5. deň každého mesiaca navštívia farský kostol San Domenico Soriano, zúčastnia sa svätej omše a zotrvajú v modlitbe pred urnou obsahujúcou ostatky svätca.

PDF (formát pre tlač)