Svätý Gerard Majella, 2. časť: Neužitočný brat, ktorého Boh použil pre mnohých

Jakub Tužinský
9. júna 2026   Cirkev

predchádzajúca časť:
Svätý Gerard Majella, 1. časť: Musel dospieť ako chlapec, aby zostal Božím dieťaťom

***

V prvej časti sme videli chlapca, ktorý musel predčasne dospieť, no pred Bohom zostal dieťaťom. V druhej časti už svätý Gerard nachádza svoje miesto a zisťuje, že Božie miesto pre človeka nebýva vždy pohodlné.

Prišiel k redemptoristom ako vychudnutý krajčír, ktorého považovali za príliš slabého. Predstavený o ňom napísal, že je neužitočný pre akúkoľvek prácu. Vidíme, že Boh má zvláštny zvyk vyberať si ľudí, ktorých by sme my najradšej vyradili už pri prvom kole pohovoru. A potom cez nich robí veci, pri ktorých múdrosť sveta akosi stráca reč. Pokoru a odovzdanosť Bohu nevidieť vždy hneď. Vždy však prinesú svoje ovocie.

„Chcem sa stať svätým“

V auguste 1748 prišli do Mura dvaja redemptoristi, páter Antonio Garzilli a brat Onofrio Ricca. Neboli to muži, ktorí by niekoho očarili svojím vzhľadom. Sutany mali zaplátané, topánky zodraté, tváre vychudnuté. Gerard však práve v tejto chudobe uvidel čosi, po čom túžil už dávno: život, v ktorom sa človek nesnaží zabezpečiť pred Bohom, ale celý mu patriť a žiť z úplnej dôvery v jeho svätú prozreteľnosť.

Najprv prosil brata Onofria, neskôr pátrov počas misií v Mure. Odpoveď bola stále rovnaká: nevydržíš. Si príliš slabý. Rehoľný život znamená veľa práce, málo spánku, prísnu disciplínu a ešte menej pohodlia. To však Gerarda neodradilo. On nehľadal miesto, kde sa bude šetriť. Hľadal miesto, kde sa bude môcť darovať.

Proti boli aj jeho najbližší. Matka Benedetta nechcela znovu stratiť syna, sestra Anita sa pridala k jej prosbám a páter Paolo Cafaro ju uistil, že Gerarda neprijme. Dokonca jej poradil, aby ho po odchode misionárov zamkla a strážila.

Benedetta to urobila. Keď však otvorili izbu, Gerard tam nebol. Nechal iba odkaz: „Odchádzam, aby som sa stal svätým! Zabudnite na mňa!“

Na prvé počutie to môže znieť tvrdo. Ako by syn mohol takto hovoriť matke? Lenže Gerard neodchádzal preto, že by mu bola rodina ľahostajná. Odchádzal preto, že Božie volanie v ňom bolo silnejšie než strach z bolesti, ktorú spôsobí. Nie každý odchod je útekom. Niekedy je to poslušnosť voči hlasu, ktorý človeka presahuje.

Neužitočný, ale prijatý

Misionárov dobehol na ceste a znovu prosil o prijatie. Cafaro ho odmietal aj v Rionere. Gerard však neargumentoval ako ten, kto si chce vydupať svoje. Slúžil. Pomáhal v kuchyni, opravoval šaty, robil všetko, čo bolo treba. Napokon predstaveného nezlomila výrečnosť, ale jeho vytrvalosť.

Poslal ho do Deliceta s odporúčaním, ktoré znie ako rozsudok: postulant je vraj slabý a neužitočný pre akúkoľvek prácu. A práve tu sa začína jedna z najkrajších irónií jeho života. Človek označený za neužitočného začal pracovať za viacerých. Poslali ho do záhrady, no čoskoro pomáhal aj pri najťažších úlohách, nosil kamene, búral starý múr, slúžil spolubratom a bral na seba to, čomu sa druhí vyhýbali. Nepokúšal sa všetkým dokázať svoju cenu. To je skôr náš obľúbený šport. Gerard robil niečo iné: chcel slúžiť.

Na Vianoce roku 1749 prijal habit a začal noviciát. Neskôr mu zverili sakristiu. Pre človeka, ktorého od detstva priťahovala Eucharistia, to nebola iba funkcia. Kostol, Svätostánok a oltár sa stali prirodzeným stredom jeho dňa. Popri tom šil, slúžil, pripravoval izby pre exercitantov a neraz im prenechal aj tú vlastnú. Sám spával tam, kde ho nik nehľadal: v kúte chodby, v stajni alebo pri oltári Matky Utešiteľky.

Jeho kajúcnosť bola radikálna, no pramenila z lásky. Gerardova tvrdosť voči sebe síce nie je návodom pre každého kresťana. Je však mementom pre náš vlastný postoj k Bohu. Lakmusovým papierikom toho, či sme ochotní pre Boha niečo aj vytrpieť, alebo chceme len Božie dary a život v pohodlí. Svätý Gerard nechcel, aby ho pohodlie odtrhlo od Boha.

Dňa 17. júla 1752 zložil večné sľuby. Zostal v Delicete ako kostolník, krajčír a brat „pre všetko“. Práve v tejto nenápadnosti sa začalo ukazovať, že Boh si z neho neurobil dekoráciu kláštora, ale nástroj milosti.

Útočisko hriešnikov a veľká skúška

Po sľuboch sa Gerardovo pôsobenie rozšírilo. Deliceto, Neapol a Materdomini sa stali miestami, kde sa jeho skrytý život premieňal na službu ľuďom. Pátri posielali hriešnikov za ním a on ich privádzal k spovedi. Podľa životopisnej tradície mal dar vidieť ľuďom do svedomia. Napriek jeho priamosti a mimoriadnym darom ľudia pri ňom necítili moralizovanie, ale Božiu blízkosť.

Najťažšia skúška však neprišla zvonka, ale cez kongregáciu. Istá Nerea Caggianová ho falošne obvinila. Svätý Alfonz de Liguori si ho dal zavolať a uložil mu prísny trest: zákaz hovoriť s inými, písať listy a pristupovať k svätému prijímaniu. Pre Gerarda to muselo byť tvrdšie než verejné poníženie. Eucharistia bola stredom jeho života. A práve od nej bol na čas odrezaný.

On však mlčal.

Keď sa neskôr ukázalo, že obvinenie bolo klamstvom, svätý Alfonz sa ho spýtal, prečo sa nebránil. Gerard odpovedal, že pravidlá zakazujú brániť sa pri napomínaní predstavenými. Svätého Alfonza zasiahla jeho oddanosť. Aj táto epizóda nás môže vyrušiť. A aj nás má vyrušiť. Nie preto, že by pravda nebola dôležitá. Práve naopak. Gerard však v tej chvíli nepostavil do stredu svoju povesť, ale poslušnosť. A Boh sa už o pravdu postaral.

Otec chudobných

V Materdomini dostal úlohu vrátnika. Pre mnohých by to bola okrajová služba. Pre Gerarda sa brána kláštora stala miestom evanjelia. Prichádzali chudobní, hladní, ženy s bremenami, deti, chorí, ľudia chudobní na majetku aj na duši. On im dával, čo mal. A keď nemal, diali sa veci, ktoré pripomínali, že Božia prozreteľnosť nie je len pekný výraz.

Chlieb sa po rozdaní chudobným znovu našiel v truhlici. Jedla v hrnci neubúdalo. Po nočnej modlitbe pri Svätostánku sa našli peniaze potrebné na stavbu kláštora. S Gerardom sa spája aj úcta matiek. Keď sa raz zastavil u rodiny Pirofalovcov, zanechal tam vreckovku a povedal mladému dievčaťu, že ju raz bude potrebovať. Tá vreckovka jej neskôr pomohla pri ťažkom pôrode. Odtiaľ sa rozvinula úcta ku Gerardovi ako ochrancovi matiek.

A ešte mnoho iných zázrakov Boh skrze neho konal. Gerard nebol superman. Iba naozaj dôveroval Bohu a robil všetko, čo sa mu páči. Keď sa ho pýtali ako to dokázal, jeho odpoveď si zväčša nestihli vypočuť, lebo utekal pred ľudskou pozornosťou. Svoje tajomstvo však predsa raz odhalil: „Ja robím všetko, čo chce Boh. On potom robí, čo chcem ja.“

Tu sa plní Božia vôľa

Choroba, ktorá sa v ňom skrývala, napokon zosilnela. Gerard chrlil krv a cítil, že sa jeho život blíži ku koncu. Do Materdomini sa vrátil 30. augusta 1755. Prosil, aby na dvere jeho izby dali nápis: „Tu sa plní Božia vôľa…, tak ako on chce… a predovšetkým, ako dlho on chce.“

Je to potvrdenie jeho životného postoja. Gerard nechcel Bohu diktovať podmienky. Chcel jeho vôľu, aj keď mala podobu odmietnutia, práce, krivého obvinenia, choroby či smrti. My by sme možno zniesli nápis: „Tu sa plní Božia vôľa, pokiaľ príliš nebolí.“ Ale toto?

V septembri prijal viatikum a jeho stav sa zhoršoval. Podľa životopisnej tradície sa ešte raz uzdravil z poslušnosti, keď správne pochopil príkaz svojho spovedníka. Choroba sa však po krátkom čase vrátila.

Dňa 15. októbra povedal spolubratovi, že nasledujúci deň bude pre komunitu radostný, lebo v noci zomrie. Lekár tomu podľa aktuálneho stavu neveril. Pri chorom zostal brat Saverio d’Auria a modlil sa pri ňom za zomierajúcich. Gerard zvolal: „Madona je tu!“ Krátko nato zomrel. Zomrel ako Pán, ktorého miloval – v prítomnosti jeho Matky.

Bolo ráno 16. októbra 1755. Mal dvadsaťdeväť rokov.

Záver

Svätý Gerard Majella nebol veľkým kazateľom, učencom ani zakladateľom. V očiach niektorých bol slabý, nepraktický, nepoužiteľný. Lenže práve takýchto ľudí Boh neraz používa najradšej, lebo mu nezacláňajú vlastnou dôležitosťou.

Jeho život nie je pohodlne napodobniteľný. A možno je dobre, že nás na prvé počutie aj znepokojí. Svätci totiž nie sú na to, aby sme si pri nich len povedali: „Aké pekné.“ Sú tu aj preto, aby nám rozbili výhovorky, ktoré si pestujeme ako izbové kvety.

Gerard sa nepýtal, či bude dôležitý, viditeľný alebo ocenený. Pýtal sa, čo chce Boh. A keď to spoznal, išiel. Niekedy cez zamknuté dvere. Niekedy cez odmietnutie. Niekedy cez vlastné utrpenie. Možno až nepríjemne jednoduché.

V roku 1893 pápež Lev XIII. Gerarda blahorečil a v roku 1904 ho pápež Pius X. vyhlásil za svätého. Uctieva sa ako patrón dobrej spovede a ochranca matiek.

Voľne spracované podľa knihy Théodula Rey-Mermeta: Chlapec, ktorý sa hral s Bohom.

PDF (formát pre tlač)