Svätec s košíkom na hlave – a jeho pomsta

Lucia Laudoniu
15. januára 2024   Cirkev História

Vatikánske Námestie svätého Petra stráži stoštyridsať sôch svätých ex toto orbe terrarum. Travertínoví Boží muži stoja nad kolonádami ako večné sviece. Jedna z týchto kamenných postáv je pre pochopenie teologických antinómií medzi Východom a Západom veľmi dôležitá. Reč je o svätom Spyridonovi, ktorého vídame skôr v podobe ikon, než sôch.

Na ikonách ho spoznáme najmä podľa zvláštneho klobúka v tvare prúteného košíka, akí nosievali cyperskí pastieri. Výstižný atribút pre človeka, ktorého si coelestis Pastor vyvolil za biskupa.

Tehla ako evanjelium

S divotvorným rodákom z Cypru sa spája zázrak s tehlou, pomocou ktorej dokázal autenticitu orthodoxného učenia o Trojjedinom Bohu. Byzantskí historici Socrates Scholasticus a Georgius Cedrenus zapísali príbeh o dišpute svätého Spyridona s učeným pohanským filozofom, ktorý nakoniec uveril v Krista.

Keď Spyridon, jednoduchý pastier a neskôr episcopus Trimithuntis Cypri, zobral do rúk tehlu, vyšľahol z nej oheň a zároveň z nej kvapkala voda. Pomocou tohto jednoduchého príkladu dokázal filozofovi, že tri samostatné prvky (hlina a voda zjednotené ohňom) môžu tvoriť jednu kompaktnú matériu (tehla, keramika), takže kresťanská triadológia neodporuje logike.

Aj keď neskoršia tradícia pripisuje rozprávanie o zázraku s tehlou aj iným svätcom, prípadne kladie tieto udalosti do nicejských koncilových lavíc, stále môžeme vidieť nádherné ikony svätého Spyridona s horiacou tehlou v ruke. Táto je obzvlášť vydarená: https://primary.jwwb.nl/public/p/m/u/temp-rgppiixhhdnvuohpfvfp/t3ukrh/stspyridon-fullfigure-brick-fire.jpg

Morelliho travertínový Spyridon nad svätopeterskými kolonádami nemá na hlave košík, ani nedrží v rukách kus pálenej tehly. Východný kresťan by ho azda ani nespoznal. Popis na stránke mapujúcej vatikánske sochy však hovorí jasnou rečou: https://stpetersbasilica.info/Exterior/Colonnades/Saints/St%20Spyridon-101/StSpiridon.htm

Pamäť Cirkvi zaradila Spyridona k účastníkom Nicejského koncilu, je preto uctievaný aj kresťanmi latinskej tradície. V opačnom prípade by nemal sochu, povedané s trochou nadsádzky, priamo pod pápežovým nosom.

Adnuntiator ultionis – zvestovateľ pomsty

Domovom svätca z ostrova mýtickej Afrodity je dnes Korfu, kam boli po dobytí Konštantínopolu prevezené jeho ostatky. Tie zostali neporušené a svätec, narodený v roku 270 po Kristovi, má pravidelne zodratú obuv. Nielen Gréci veria, že obľúbený biskup prichádza medzi svojich verných a pomáha pri neduhoch tela i ducha.

Korpus zázrakov, ktoré sa mu pripisujú, je pozoruhodný. Významnú úlohu v ňom zohrávajú medziobradové spory a grécka averzia contra Latinos, pri ktorej sa pristavíme bližšie. Aké je miesto svätého Spyridona v pravoslávnej antikatolíckej polemike? Majú grécke legendy o Spyridonovej pomste Benátčanom pravdivé jadro? Responsum catholicum si vyžaduje nielen dôkladné poznanie argumentov protistrany, ale aj sensus veritatis.

Svätý Spyridon je na Korfu všadeprítomný. Tento Kristov expugnator ukázal svoju silu aj v roku 1716 – a nebolo to naposledy. Vyznávači polmesiaca prestali ohrozovať Kerkyru, až keď sa im na nebi zjavil prísny biskup obklopený zázračnou armádou.

Nikto nepochyboval, že toto víťazstvo patrí Spyridonovi. Benátska aristokracia prikázala, aby sa na počesť osloboditeľa ostrova každoročne konala procesia s relikviami svätého Spyridona.

Zázračná porážka Saracénov mala aj hudobnú odozvu, il prete rosso Antonio Vivaldi pri tejto príležitosti skomponoval latinské oratórium o starozákonnej premožiteľke Holoferna Juditha Triumphans. Najefektnejší zbor z toho oratória, Salve Juditha invicta formosa, sa stal hymnou Benátskej republiky.

Odpoveď Benátčanov na zásah svätého Spyridona pri obliehaní Korfu je dostatočným dôkazom, že latinské panstvo malo voči východným svätcom hlbokú úctu. Ale niektorým Grékom pohľad na pápežskú tiaru spôsoboval nauzeu. Rozhodli sa teda dokázať, že aj keď Benátčania akceptujú „pravoslávnych svätých“, nič im to neosoží, pretože grécki svätci od Latiníkov „bočia“. Na tieto účely mal poslúžiť nasledovný príbeh.

Varovanie a blesk

Andreas Pizanis, vetrom ošľahaný admirál benátskej flotily, sa z vďaky za záchranu Korfu rozhodol postaviť svätému Spyridonovi mramorový latinský oltár (v iných verziách tejto legendy si želá, aby sa na hlavnom prestole v byzantskom chráme svätého Spyridona v Kerkyre slúžila latinská svätá omša). Jeho zámer však narazil na odpor samotného patróna.

Rozhnevaný hierarcha sa admirálovi zjavil vo sne a prikázal mu, aby so stavbou oltára okamžite prestal. Znepokojený Benátčan sa zdôveril jednému z talianskych teológov na svojom dvore. Teológovi bolo jasné, že Pizanisov sen je temptatio diabolica a smrdí sírou.

Mohol by snáď svätec nerozdelenej Cirkvi odmietať Boží oltár? Veď Benátčania mu už venovali veľké strieborné svietniky a Spyridon sa voči tomuto daru nijako neohradil.

Admirál Pizanis dôveroval svojmu teológovi a od zámeru ozdobiť grécky chrám latinským oltárom ho neodradil ani ďalší sen s mitroforným svätcom. Cudzinca však dostihol (podľa názoru pravoslávnych komentátorov nanajvýš spravodlivý) trest. V muničnom sklade v pevnosti Benátčanov začalo horieť (a grécki polemici neváhajú dodať, že oheň pomsty zapálil sám svätý Spyridon). Výbuch bol osudný nielen pre admirála, zahynuli pri ňom desiatky Latinov.

V tú istú noc vrazil blesk do Pizanisovho portrétu v jeho benátskej rezidencii a spálil ho na popol. Toľko grécka legenda.

Majster fabulátor

Sic transit gloria… Venetiae? Skôr než si tento príbeh rozoberieme na drobné, pokúsime sa vystopovať jeho pôvod. Narácia o pomste svätého Spyridona v rôznych obmenách cirkuluje po ruských, gréckych aj anglofónnych pravoslávnych weboch zameraných na antikatolícku propagandu. Pokiaľ ide o knižné zdroje, legendu cituje archimandrita Nektarios Ziompolas, autor knihy Nebeský súd (Ουρανού Κρίσης, Atény, 2007).

Ziompolas si toto rozprávanie nevymyslel. Odvoláva sa na všestranného gréckeho cirkevného spisovateľa a filozofa Athanasia Paria, ktorý zohral významnú úlohu v gréckom národnooslobodzovacom hnutí.

Jeromonach Parios bol tiež plodným hagiografom a príbeh o mocnom biskupovi, ktorý si vo svojej svätyni neželal latinský oltár, sa možno zrodil v jeho pracovni.

Učený Grék vo svojej helenistickej pýche odmietal všetko západné. Jeho radikalizmus bol silnou kávou dokonca aj pre Konštantínopol, pod jeho exkomunikáciu sa podpísal sám patriarcha. Cirkev však Paria neskôr rehabilitovala a dokonca aj kanonizovala.

Athanasios Parios bol odporcom (vtedy módnych) francúzskych revolučných myšlienok, ale ani tento (vo svojej podstate zdravý) antimasonský inštinkt nestačil na to, aby sa vzdal protikatolíckych nálad a rozbil tak falošnú vodováhu omylu, ktorá už premeriavala aj carihradské múry.

Písanie o Pisanim

Tvrdiť, že Spyridonov „zázrak“ v benátskej pevnosti si Parios vymyslel od prvej litery po poslednú, by bolo veľmi trúfalé. Dôkazov na to niet. Jeromonach ho mohol prevziať z ľudových zdrojov a upraviť ad libitum. Jeho manus correctrix sa v príbehu ale nezaprie.

V prvom rade si treba všimnúť komolenie a helenizáciu talianskych vlastných mien. Pod menom správcu Korfu (Andreas Pizanis) sa pravdepodobne skrýva Andrea Pisani – šľachtic z La Serenissimy, ktorý pôsobil ako námorný kapitán počas siedmej osmansko-benátskej vojny. Jeho život skutočne vyhasol pri výbuchu zásobníka pušného prachu, do ktorého udrel blesk.

Základ gréckej fabuly je podľa všetkého reálny, hoci jej datovanie má svoje slabiny. Admirál Pisani zomrel 21. septembra 1718, grécka legenda však jeho tragický skon presúva na 12. november. Rozdiel v datovaní mohol byť spôsobený divergenciou medzi gregoriánskym a juliánskym kalendárom, ktorého sa pridŕžali východné cirkvi.

Anglický preklad citovaného príbehu publikovaný na portáli Orthochristian.com sa končí slovami: „Teraz musíme dôkladne a detailne zvážiť všetky tieto okolnosti, ktoré dokazujú, že táto udalosť (intervencia svätého Spyridona, pozn. naša) je nepopierateľná, aby nepriatelia pravdy nemohli klebetiť, že požiar v sklade (Benátčanov, pozn. naša) bol dielom náhody.“ Prečo sa autor príbehu uchýlil k tejto formulácii? Na Korfu žilo zrejme dosť duší, ktoré neverili v nadprirodzený pôvod opisovaných udalostí a v smrti latinských pánov ostrova nehľadali fatum tremendum.

Na ostrí jazyka

Teologické posolstvo uvedenej legendy napovedá všeličo o myšlienkových pochodoch v schizmatických hlavách. Svätec je tu prezentovaný v pozícii nepriateľa západného obradu (odmieta latinský oltár a bohoslužby) a vraha Benátčanov (spôsobí výbuch v sklade pušného prachu).

A práve to je lapis probatus nebeského pôvodu príbehu. Môže svätý biskup iniciovať smrť desiatok nevinných kresťanov (alebo si autor narácie prial vykresliť všetkých duchovných synov benátskeho leva ako vinných)?

Celý príbeh sa ponára do dymu nenávisti. Je odmietanie legitimity latinského rítu vari „cnosť“, ktorá má zdobiť „správneho“ východného biskupa? Cui prodest, quaeso?

Pokiaľ aj pripustíme, že príbeh je pravdivý a naozaj zasiahol svätý Spyridon, ešte z toho nevyplýva, že ranokresťanský trimifuntský biskup má „ťažké srdce“ na katolíkov. Znamená to len toľko, že „vytrestal“ Pisaniho a „jeho“ ľudí.

„Hnev“ cyperského vladyku sa teda nevzťahoval na všetkých rímskych katolíkov do poslednej nohy, týkal sa konkrétneho okruhu osôb (všimnime si, že v príbehu niet jedinej zmienky o pápežovi). Keby bol svätý Spyridon nepriateľom Západu, vatikánska socha by mu určite prekážala – a dal by nám to najavo.

Mimochodom, latinské biskupstvo na Korfu bolo založené ešte v roku 1310 Karolom Róbertom z Anjou. Ani tí najzarytejší odporcovia Ríma si vtedy nevymysleli „protest“ pravoslávnych svätých proti západnému episkopátu na Korfu. „Neprotestoval“ ani svätý Spyridon. Ak by sa čosi také stalo, antilatinské brká by kmitali jedna radosť.

Pisaniho temné tajomstvo

Napísali sme, že svätý taumaturgus teoreticky mohol zodvihnúť pravicu na benátskeho bojovníka. Mal na to vôbec dôvod? Teraz treba dať za pravdu Grékom. Mal. Pokiaľ Pizanis z legendy rovná sa Andrea Pisani, obyvatelia Korfu právom mohli mať zimomriavky na tele.

Pisani nebol exemplum castitatis. V mladosti ho vyhostili z Benátok, keďže podľa správ súčasníkov obťažoval mníšky.

Bol zámer Benátčana zasvätiť svätému Spyridonovi latinský oltár vôbec úprimný? Možno ním chcel iba demonštrovať svoju politickú moc a „nadradenosť“ nad kresťanmi byzantskej kultúry, svätec preto zasiahol a konal. Sú to však len hypotézy a dohady, ktoré sa pod slnkom reality topia ako ranný osuheľ.

Zvláštne je, že celému príbehu chýba kánonicko-jurisdikčné ukotvenie. Nespomína sa súhlas miestneho latinského biskupa s budovaním nového oltára, ale ani nesúhlas gréckeho prímasa. Absencia takej závažnej informácie, akou je názor miestnych ordinárov, uberá príbehu na autenticite a zaraďuje ho do fascikla s lacnými pamfletmi…

Svedectvo svietnikov

Grécka legenda o zázračnom biskupovi však nepatrí do ohňa. Veď zmienky o zhotovení luxusných svietnikov pre ochrancu Korfu sú krásnym dôkazom lásky Benátčanov k cyperskému vladykovi.

Tieto svietniky skutočne existujú. Podľa internetových zdrojov ich môžeme obdivovať v pravoslávnom sanktuáriu svätého Spyridona v Kerkyre. Na svietnikoch svietia tieto novolatinské nápisy:

„Ob Servatam Corcyram Divo Spuridioni Tutelari Senatus Venetus Anno MDCCXVI.“

„Božskému patrónovi (svätému ochrancovi) Spyridonovi za záchranu Kerkyry (venuje) benátsky senát (v) roku 1716.“

„Divo Spuridioni Tutelari Utraque Classe Protecta Andrea Pisani Supremo Duce Utriusque Classis Nobiles Ex Voto Anno MDCCXVII.“

„Božskému (svätému) patrónovi (ochrancovi) Spyridonovi za ochranu oboch flotíl pod vedením vrchného (najvyššieho) veliteľa oboch flotíl Andreu Pisaniho (venujú) šľachtici ako votívny dar (v) roku 1717.“

Prípad nemeckého vojaka

Na záver uveďme dva príklady katolíckej (či ako by povedali východní Slovania, „sobornej“) svätosti cyperského pastiera s biskupským omoforom a prúteným klobúkom.

Na stránkach pravoslávnej farnosti svätého Spyridona v bieloruskom Minsku (hram-minsk.by) sa okrem líčenia tragickej smrti nešťastného Pisaniho dočítame o uzdravení nemeckého katolíckeho vojaka, ku ktorému došlo na príhovor svätého Spyridona. Vojak bol ochrnutý a úpenlivo prosil svätca o pomoc. Patrón ho nesklamal a vojak bol v roku 1769 úplne vyliečený z paralýzy.

Túto udalosť videl na vlastné oči rímskokatolícky guvernér Korfu Andrea Doni, ktorý nariadil spievať svätcovi ďakovné chválospevy (žeby akatist?). Netreba zdôrazňovať, že uzdravený vojak sa k pravosláviu nehlásil.

Návrat domov

Ďalší, ešte zaujímavejší príklad, nájdeme v našom storočí v ďalekom Portoriku. Grécki a ruskí misionári tam ešte v tridsiatych rokoch postavili skvostný pravoslávny chrám zasvätený svätému Spyridonovi.

V júni 2017 sa celá miestna pravoslávna farnosť zjednotila s katolíckou Cirkvou a stala sa tak prvou byzantskou katolíckou komunitou v portorikánskom Trujillo Alto. Kňazi pokračujú v slúžení svätej liturgie v španielskom, anglickom a cirkevnoslovanskom jazyku, ako aj v dodržiavaní starobylého juliánskeho kalendára.

Keďže Portoriko nemá vlastného východného katolíckeho metropolitu, farnosť spadá do jurisdikcie rímskokatolíckeho arcibiskupa. Čo by na to povedal svätý Spyridon, patrón chrámu?

Nielenže z neba nezasiahol proti tejto „únii“ – farnosť prekvitá a rastie v láske k vlastnej byzantskej tradícii a kultúre, nazývajúc samu seba „pravoslávnou v jednote so starým Rímom“. Presvedčiť sa o tom môžete na týchto stránkach: https://holysynergy.wordpress.com/2017/07/11/breaking-news-the-orthodox-church-of-puerto-rico-enters-into-communion-with-the-catholic-church/ a http://www.knightsofstpeterandstpaul.com/st-spyridon-russian-orthodox-church-in-union-with-the-vatican.html

Ako vidíme, skutoční svätci, hlboko zjednotení s Kristom, ochraňujú lásku v pravde a pravdu v láske. Nie je tomu inak ani v prípade premúdreho Spyridona. Sancte Spyridone, ora pro unitate ecclesiarum!

PDF (formát pre tlač)