Somnium Latinitatis. Sen o latinčine nemusí byť nočná mora

Lucia Laudoniu
25. januára 2024   Kultúra

Len málo filmov vyvolalo toľko protichodných reakcií, ako Život Briana z portfólia britskej komediálnej formácie Monty Python. Parodovanie náboženského citu nie je moja šálka kávy, ale táto scéna stojí za všetky drobné. Na Brianovej „kuchynskej latinčine“ Romani eunt domus, ktorá zdvihla tlak premotivovanému rímskemu vojakovi, sa zabávajú generácie latinistov.

Pokiaľ nechcete, aby vaša cognitio linguae Romanorum vyzerala ako tá Brianova, môžete siahnuť po relatívne novej učebnici, pod ktorú sa autorsky podpísal docent (Associate Professor) Philip Thibodeau z Brooklynu. Lebo latinčina je stále res scitu digna, aj keď nás médiá napchávajú hotdogmi.

Olejová škvrna

Kto sa v dobe internetu rozhodne prelomiť okovy anglofónie a ochutnať z Caesarovho medu, má niekoľko možností. Môže sa vybrať (drsným, ale zato bezpečným) chodníkom prísneho jazykového drilu, ktorý vyšliapali najlepší latinisti od Aelia Donata po vatikánsku legendu Reginalda Fostera. Druhý menovaný vraj vyhlásil, že ten, kto nemá zmysel pre disciplínu a poriadok, by madam Latinitas nemal budiť z večného spánku, lebo ho rozmaže na stene ako olejovú škvrnu.

Sú však medzi nami aj takí, ktorým to „ide do palice“ trochu pomalšie, a nekonečné memorovanie prefixov, infixov a sufixov s ich takmer euklidovským zlatým rezom nakoniec korunujú tým klasickým – stultus sum.

Celosvetový úspech projektu dánskeho lingvistu Hansa Ørberga Lingua Latina per se illustrata je však dôkazom, že štúdium latinského jazyka nie je len pre filologických Einsteinov. A rozhodne to nie je nuda.

Priaznivci Ørbergovej naturálnej metódy majú dôvod na radosť. Philip Thibodeau, ktorý si získal uznanie vedeckej obce vďaka svojim štúdiám o starogréckom a rímskom poľnohospodárstve, prípadne o gréckych prírodných filozofoch – predsokratikoch (tu nájdete jeho akademické curriculum a výber z publikačnej činnosti: https://www.gc.cuny.edu/people/philip-thibodeau), počas karantény nelenil a v roku 2021 obohatil kyberpriestor novou príručkou dejín latinskej literatúry. Príručkou, aká tu ešte nebola.

Učenie, ktoré nebolí

V čom sa Thibodeauovo opusculum líši od Ørbergovej latinskej knižnej žatvy? Kým Lingua Latina per se illustrata je písaná výlučne in sermone Latino a tematicky postupuje ab minimis ad maxima, Thibodeau kombinuje latinskú gramatiku s anglickým beletristickým pásmom.

Metodologickým plusom brooklynského autora je vtipná charakteristika jednotlivých rímskych spisovateľov, ktorá dobre zapadá do takmer filmového príbehu. Habet salem! Jeho literárne dieťa, umne nazvané Somnium Latinitatis – The Dream of Latinity, čo sa dá voľne preložiť ako Sen o latinčine („otrocký“ preklad znie Sen latinčiny), preto patrí do jednej police spolu so živým dielkom ďalšieho talentovaného akademika Nicolu Gardiniho Nech žije latinčina s jemne provokatívnym podtitulom Potešenie z neužitočného jazyka (Long Live Latin: The Pleasures of a Useless Language).

Gardini sa čitateľovi zdôveruje, že ako stredoškolák rozprával po latinsky zo sna a prenikanie do tajov klasických textov mu spôsobovalo búšenie srdca a motýliky v bruchu. Určite sa nájdu duše, ktoré budú mať rovnaký pôžitok aj z objavovania Thibodeauových myšlienkových pochodov.

O čom to celé vlastne je? Najprv si v duchu apofatického prístupu povedzme, čo Somnium Latinitatis nie je. Nie je to odborná publikácia ani vedecký slovník, ktorý využijete pri príprave na štátnice z jazyka Plíniovho, a nie je to ani subtílna esej à la Strohova Latinčina je mŕtva, nech žije latinčina! (Latein ist tot, es lebe Latein!).

Nie je ľahké zaradiť Somnium Latinitatis do nejakej kategórie, pretože z kompozičného hľadiska kombinuje novelistické postupy, zápisník latinskej gramatiky a populárno-náučný prehľad dejín rímskej literatúry. Autor napriek tomu nespadne do pasce eklekticizmu.

Nové vademecum (nazvime ho radšej didaktický román) je rozdelené na tridsaťšesť kapitol (explorationes). Každé dobrodružstvo je venované jednému latinsky píšucemu autorovi, takže Thibodeau obsiahne dejinný rámec od Plauta po Boethia. Latinsko-anglický slovníček je samozrejmosťou, v knihe však nechýba ani zoznam použitých ilustrácií voľne dostupných in interrete.

Základ, nie náklad

Veľkou výhodou diela je jeho editovateľnosť. Autor ponúka Somnium Latinitatis ako nekomerčnú platformu vo formáte Word, takže v žiadnej peňaženke nemusí byť prievan. Práca sa až donedávna voľne šírila internetom a zásahy iných rúk, vyškolených in scientia Latina, Thibodeau víta.

Stredoeurópana prekvapí absencia tradičnej terminológie (autor sa vyhýba zaužívaným pojmom konjugácia a deklinácia) a zvyknúť si treba aj na americký prístup k jazykovému vzdelávaniu. Kniha je koncipovaná tak, aby anglicky hovoriaci čitateľ dokázal rozpoznať latinské korene v lexike svojho rodného jazyka.

Úvod je obohatený o niekoľko dôležitých poznámok, ako používať učebnicu pri individuálnej alebo skupinovej výučbe, ktoré šťastný majiteľ knihy môže aj nemusí aplikovať do praxe. Thibodeau upresňuje, že práca pôvodne vznikla pre potreby kurzov Latin I a Latin II na pôde Brooklyn College, objem učiva teda zodpovedá odbornému minimu. Príručka nezohľadňuje všetky aspekty artis grammaticae, ale to sa od nej ani neočakáva.

„Študenti, ktorí sa rozhodnú latinčine už ďalej nevenovať, budú mať (po preštudovaní knihy, pozn. naša) určité skúsenosti s čítaním významných autorov v origináli. Tí, ktorí pokračujú v ďalšom štúdiu, budú môcť na tomto základe stavať a rozširovať si slovnú zásobu“ – dodáva Philip Thibodeau. Kocky sú teda hodené a záleží na recipientovi, či rozohrá latinskú partiu alebo zbabelo utečie od stola.

Polievať kvety reči, to sa niekomu prieči

Hlavnou hrdinkou knihy a zároveň sprievodkyňou po rímskom svete je sama latinčina (Latinitas) personifikovaná v ľudskej podobe. Táto myšlienka nie je nová. Francúzsky majster štetca Laurent de La Hyre si gramatiku predstavoval v podobe cudnej dievčiny, ktorá usilovne zalieva kvety v črepníku. Aby rozkvitli do krásy, potrebujú veľa vody. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť. „Rozvíjej se, poupátko“ nepatrí len do rozprávky o Pyšnej princeznej.

Alegóriami siedmich slobodných umení sa to v stredovekých rukopisoch len tak hemží. Väčšinou sú to mladé ženy. Thibodeauova Latinitas je oproti tomu dáma v rokoch, ktorá má do tváre vpísané storočia.

Aj tí najlepší umelci potrebovali model. Literárnym modelom Američana s klasickým vzdelaním bola, ako sám priznáva, Boethiova Domina Philosophia. Nadprirodzená bytosť, ktorá sa podľa tradície zjavovala slávnemu filozofovi na ostrogótskom dvore a učila ho múdrosti, viere a pravde.

Latinitas z tvorivej dielne newyorského vedca však nechce byť identifikovaná ani ako bohyňa, ani ako anjel (a našťastie ani ako čarodejnica). Otázku, kým vlastne je a aká je jej podstata, autor necháva otvorenú. A to je dobre. Najkrajšie na tajomstvách je, že smú zostať tajomstvom.

„Staromladá“ krásavica

Kytica významov klasických slovies je skoro vždy košatá. Latinské pomenovanie fantázie (phantasia) súvisí s gréckym slovesom φαντάζω – robím viditeľným. Pokiaľ je uvedené grécke verbum v pasíve, môže označovať aj zdesenie z halucinácií.

Thibodeauov rozprávač zažíva čosi podobné. Leží v posteli s akútnym covidom (takýto úvod by sme v kompendiu latinskej literatúry asi nečakali, že?). Na tretí deň karantény sa mu zjaví dáma akoby z iného sveta a dobrodružstvo sa môže začať.

„Žena pri mojej posteli bola veľmi stará aj veľmi mladá. Bez slova mi priložila pohár k ústam. To, čo som prehltol, bolo ostré a voňavé, ako víno s nádychom bylín, citrusov a mora.“ Po vypití antického „energetického nápoja“ sa hrdina knihy prenesie v čase a uvidí skupinu ľudí vrátane detí, ktoré rozprávajú pre neho nezrozumiteľným jazykom. Jedno z nich vysloví vetu, ktorej význam sa čitateľ dozvedá až ku koncu knihy po osvojení si latinského modu dicendi.

Bránou k jednotlivým epochám rímskych dejín je konzumácia „zázračného nápoja“, ktorý je vždy iný. Odkiaľ vzal autor tento nápad? Philip Thibodeau má antickú kultúru v malíčku, je to koniec koncov vysokoškolský pedagóg. Náboženský fenomén libácie určite dobre pozná.

Pojmom libatio (tiež libamentum alebo libamen) sa v starom Ríme, ale aj v iných starovekých kultúrach, označovalo rituálne odliatie tekutiny (najčastejšie vína, malvázie a medu, menej často mlieka) na počesť bohov alebo ako obeta pre zosnulých.

Caveat lector

Sekulárna komunita milovníkov dejín a jazyka Večného mesta je prerastená sadlom pohanstva. Niekde viac a niekde menej. Z nevedeckých a popularizačných kníh o „rímskej duši“ často vanie novopohanský duch. Kresťanský recipient by mal mať oči na stopkách.

Somnium Latinitatis našťastie nie je spaľovaním písmen na pohanskom oltári. Thibodeau zavedie čitateľa aj do jaskyne svätého Hieronyma, kde sa rodil normatívny latinský preklad Knihy kníh.

Alumnus Latinitatis sa odváži spýtať svojej hostiteľky, či sa vo svete, nad ktorým vládne Konštantínov kristogram, necíti cudzo. Latinitas odpovie, že sa jej medzi kresťanmi vodí dobre, cíti sa medzi nimi vítaná.

Nové latinské florilegium kresťanské učenie nijako nespochybňuje, až na niekoľko problematických a diskutabilných pasáží (povážte, autor kladie Pani Latinčine do úst výrok, že Kristus sa narodil v septembri). Možnosť voľnej editácie textu (za predpokladu zachovania základnej dejovej línie stretnutia personifikovanej Latinitas s moderným človekom) odstráni tento problém rýchlosťou blesku.

Klávesu delete bude kresťanský lector benevolus ešte potrebovať. „Toto je učebnica napísaná pre dospelých. Otázkam sexuality a násilia sa venujem na rôznych miestach a prezentujem ich pomerne otvorene“ – konštatuje autor v úvode diela. Lebo pohanskí Rimania neboli žiadne neviniatka.

Čitateľ by mal byť natoľko uvedomelý, aby sám dokázal vytrhať burinu z poľa a poslať na virtuálny cintorín tie časti knihy, ktoré zaváňajú amorálnosťou. Nebolo by spravodlivé odsúdiť túto, inak veľmi originálnu a hodnotnú prácu, kvôli niekoľkým zrnkám profánneho prachu. Právnici v tógach by celú kauzu uzavreli asi takto: „Ab abusu ad usum non valet consequentia.“

Na dôchodku

Zalistujme si ešte raz v prvej kapitole. Ten covidový pacient (alebo pacientka, podľa toho, ako si príslušný text upravíte) latinčinu v ľudskej podobe nespozná. Kto je tá neobyčajná a starostlivá bytosť?

„Kto som? Nie nikto! Kedysi som bola niekto. (…) Ľudia ma poznali tisíce rokov a ja som ich dala dokopy (možno narážka na Namatianovo fecisti patriam diversis gentibus unam, prípadne na výrok Roma communis nostra patria est pripisovaný Modestinovi, pozn. naša).“

Vergíliova múza pokračuje: „Teraz som na dôchodku, pozná ma len málo ľudí. Dokonca aj moji synovia a dcéry (príslušníci románskych národov, pozn. naša) ma teraz len zriedkakedy navštevujú. Možno už nevedia, kto som? (…) V srdci som stále rovnaká, tu a teraz. Moje meno je Latinitas.“

Vidíte? Poslali sme latinčinu do domova dôchodcov. Navštíviť ju znamená ochutnať z jej poézie a prózy. Napríklad aj s pomocou edukatívnych románov.

Pobozkaný latinčinou

Motív cestovania v čase sa touto príručkou vinie ako Ariadnina niť. Stojí za pripomenutie, že na rovnakom princípe (iter transtemporale) postavil svoj román In saecula saeculorum americký učiteľ latinčiny, arabista a pravoslávny kňaz v jednej osobe Keith Massey.

Štyria moderní mladí ľudia sú nevedomky pripravovaní na supertajnú misiu – teleportáciu do starého Ríma. Znalosť miestneho jazyka je preto vítaná. Ba dokonca je condicio sine qua non. Návštevníkov z inej dimenzie totiž nečaká žiadne lážo-plážo na rímskom Fóre alebo čľapkanie sa v Caracallových kúpeľoch. Musia získať informácie zo starovekej knižnice, inak to má ľudstvo zrátané.

Keith Massey sa s latinčinou doslova hrá, a to nielen in libris suis. V internetových vodách je známy aj tým, že prekladá texty piesní Beatles do jazyka rímskych légií. Iste, nie každému to bude po chuti. Quot homines – tot sententiae. Talentovanému filológovi však nemožno uprieť poriadnu dávku nadšenia pro lingua aeterna. Vášeň, ktorá je nielen úprimná, ale najmä nákazlivá.

Podobne nákazlivé môže byť aj listovanie v Thibodeauovom dielku, hoci univerzitná myš zvyknutá na „suchú“ faktografiu bude z tohto počinu v rozpakoch. Čitateľ sa však nemusí stotožniť s každým autorovým mihnutím brvou. O to predsa vôbec nejde.

Vízia amerického latinského experta sa končí romanticky. Domina Latinitas dá svojmu románovému učeníkovi za odmenu bozk na čelo. Chcete byť pobozkaní latinčinou? Stačí tak málo – živiť sa nektárom slova a ďakovať Pánovi Ježišovi za dar jazyka, ktorý spojil nebo a zem.

PDF (formát pre tlač)