Slovenská operná legenda Juraj Hurný exkluzívne pre Christianitas.sk: „Všetku dôveru som vložil do Božích rúk“

9. decembra 2024   Kultúra Spoločnosť   Rozhovory

Gréckemu filozofovi Zenónovi sa pripisuje výrok, že máme dve uši a len jedny ústa, preto je treba dvakrát viac počúvať, ako hovoriť. Kedy je hudba tichom a ticho hudbou, najlepšie vedia hudobníci.

Dnes dáme slovo jednému z nich – opernému spevákovi Jurajovi Hurnému, ktorý nezakopal svoju hrivnu a lásku k Bohu skryl do krásnych árií.

V rozhovore s našou redaktorkou Luciou Laudoniu nám maestro prezradí, kedy sa ho dotkla Božia ruka a ako vníma liberálnu agresivitu a turbulencie (nielen) v slovenskej kultúre.

***

V zahraničí šíril dobré meno slovenskej vokálnej kultúry, doma bol na čiernej listine. Syn politického väzňa Juraj Hurný (*1948, Humenné) sa vzoprel komunistickej diktatúre a brány bratislavskej opery, ktorá vtedy verne slúžila režimu, sa pred ním zatvorili. Nádejného operného sólistu a absolventa odborov hra na trúbke a spev na bratislavskom Konzervatóriu zo dňa na deň preradili do zboru len preto, že bol antikomunista a praktizujúci katolík. Talentovaný spevák našiel nový domov v rakúskom Grazi, kam nelegálne emigroval spolu s rodinou v roku 1977. Z Rakúska odštartoval svoju medzinárodnú opernú kariéru, s tenorovými áriami prevažne talianskych majstrov dobyl aj Španielsko, Švajčiarsko či Ameriku. Po tom, čo svoje tenorové vysoké cé zavesil na klinec, pustil sa do písania kníh. Juraj Hurný je autorom troch autobiografických kníh Keď nám nebolo do spevu: Osudy operného speváka a jeho rodičov za komunizmu a v exile, 1944 – 2018 (2019), Partizánska vražda v Rajeckej doline (2022) a Moje detstvo v Žemberovciach: Syn jáchymovského politického väzňa spomína na roky 1953 – 1959 (2024). Pracovníci Ústavu pamäti národa Silvia Haladová a Stanislav Labjak odborne spracovali korešpondenciu Juraja Hurného staršieho, otca slávneho tenora, z jáchymovských baní v monografii z roku 2022 s priliehavým názvom Vyprosený a vymodlený. V roku 2020 sa maestro Hurný stal laureátom Ceny Fra Angelica za prínos v oblasti hudobného umenia.

***

Učíme sa učením – docendo discimus. To nás učí jedna latinská múdrosť. Povedzme to inak: auscultando discimus – učíme sa počúvaním. Čo môže človeka naučiť počúvanie hudby a akú hudbu najradšej počúvate Vy?

Od útleho detstva som rástol na operných nahrávkach tenoristu Beniamina Gigliho, rodáka z talianskeho mesta Recanati, ktorého nádherná farba hlasu ma fascinovala a nevedomky určovala moje estetické cítenie, vokálny vkus. Jeho hlas zo šelakových gramoplatní, ktoré otec doniesol z talianskeho frontu, znel u nás stále dookola a bel canto, ktorého bol Gigli ozajstným majstrom, stalo sa pre mňa alfou a omegou ideálneho spievania. Nečudo, že som si operu zamiloval, počúvam ju a nadchýnam sa ňou dodnes.

Neskôr počas štúdia hry na trúbke na bratislavskom Konzervatóriu som sa zamiloval do inštrumentálnej hudby a objavoval symfónie Mozarta, Beethovena, Čajkovského, Dvořáka, Brucknera, Mahlera a ďalších hudobných velikánov. Veľmi rád si púšťam nahrávky Mozartových klavírnych koncertov, ich genialita a zdanlivá jednoduchosť ma fascinuje stále znova a znova.

No a keď mám chuť na ľahšiu hudobnú „stravu“, počúvam big-bandy swingovej éry, tradičný jazz, alebo hity 60. rokov minulého storočia.

Počúvanie hudby rozhodne robí človeka kultivovanejším a naučí ho rozpoznávať a rozlišovať jej hodnoty.

Prví východní mnísi, Otcovia púšte, verili, že aj ticho je liek. (Moderná psychológia spoznala túto pravdu oveľa neskôr, než stredovekí mnísi.) Čo pre Vás – ako hudobníka a človeka – znamená ticho?

Ticho spájam so spirituálnou meditáciou, ktorá je prospešná nielen pre dušu, ale i pre organizmus vôbec. Robím to tak, že si predstavujem Pána Ježiša Krista, ako drží nad mojou hlavou svoje sväté ruky. Z nich sála životodarná a uzdravujúca žiara, ktorej vplyvom pociťujem na vrchu hlavy príjemné teplo, ktoré potom vediem na choré miesta v organizme. Takto sa mi svojho času vyliečil vred na dvanástniku.

Túto meditáciu som sa naučil pred 40 rokmi od Dr. Jozefa Šrámeka, hlboko veriaceho katolíka, žurnalistu a dobrého speváka – barytonistu žijúceho v Mníchove a pracujúceho v rádiu Slobodná Európa. Žiaľ, už dávnejšie zomrel, pochovať do Mníchova ho šiel otec arcibiskup Ján Sokol.

Tu vidíme, aký je rozdiel medzi tzv. autogénnym tréningom a katolíckou prosbou za uzdravenie. Moderný autogénny tréning vedie človeka k tomu, aby sa spoliehal iba na svoje vlastné sily, resp. na silu svojej imaginácie bez Boha. Lenže, základným stavebným kameňom – ak to tak smiem nazvať – modlitby za uzdravenie je práve viera v uzdravenie, viera v Božiu pomoc a odovzdanie sa do Božích rúk. Predstavujete si Pána Ježiša a dovolíte Mu, aby vo Vás pôsobil. Vo Svätom písme čítame: „Fides tua te salvum fecit.“ („Tvoja viera ťa uzdravila.“) Počúvajme preto Boží hlas. Žiaľ, žijeme v dobe, kedy už nevieme počúvať jeden druhého, nieto ešte Boha. Čo Vám pomáha, aby ste počuli Boží hlas vo svojom srdci?

Spomeniem jednu príhodu. Bolo to na Štedrý večer v roku 1969, v Bratislave na sídlisku Štrkovec, kedy po modlitbe a prečítaní evanjelia, po večeri a rozdávaní darčekov prišli k nám naši susedia Vladovci zaželať nám veselé Vianoce. Pán Valér bol trubkár Slovenskej filharmónie, spolu s manželkou a malými dcéruškami k nám často a radi chodili. Boli to naši milí susedia, pred ktorými sme otvorene rozprávali o všetkom, čo v tých časoch komunistickej diktatúry nebola samozrejmosť.

Večer ubiehal príjemne, bolo nám spolu dobre a veselo, keď tu zrazu, krátko pred polnocou, pán Vlado navrhol zahrať z balkóna vianočnú pieseň „Tichá noc, svätá noc“. Súhlasil som s radosťou! V izbe sme zhasli svetlo, postavili sa do otvorených dverí na balkón a do tichej tmavej noci sme dvojhlasne začali hrať Gruberovu a Mohrovu slávnu rakúsku pieseň. Postupne sa otvárali okná, ľudia vychádzali na balkóny a my sme im ohlasovali tónmi dvoch trúbok narodenie Krista Pána, ktorý prišiel na svet, aby nás spasil.

Cítil som dojemnú bázeň a pocit spolupatričnosti s celým Božím univerzom, do ktorého sme vysielali naše posolstvo. Vtedy som počul vo svojom srdci Boží hlas a cítil nekonečnú odovzdanosť voči Stvoriteľovi. Niesol som sa na tónoch nesmrteľnej melódie a prebral ma až veľký potlesk a výkriky bravó, ktoré sa niesli naším sídliskom. Takže aj hudba pomáha počuť Boží hlas.

Aj filozofi boli scrutatores Dei, hľadačmi Boha a Božieho hlasu. Sokratovi vraj ktosi povedal: „To, čo tvrdíš, sa nám nepáči!“ Slávny filozof nezostal svojim oponentom nič dlžný. „Netrápi ma, že sa vám to nepáči,“ vyhlásil, „ale trápil by som sa, keby to, čo som povedal, nebolo povedané dobre.“ Tento a ďalšie výroky gréckych a východných mudrcov zaznamenal v 13. storočí sýrsky arcibiskup Grigórios Barhebraeus, a hoci sú veľmi starobylé, ani dnes nestrácajú nič zo svojej pravdivosti. Dnes je veľmi moderné hovoriť to, čo sa páči väčšine, a to aj vtedy, keď to nie je správne. Sokrates by bol z nás, moderných ľudí, možno sklamaný… Ste sklamaný z ciest, akými sa uberá slovenská kultúra?

Nie som kompetentný hodnotiť cesty slovenskej kultúry, žijem príliš dlho v zahraničí a dianie na Slovensku sledujem iba spoza plota a v rozhovoroch s priateľmi pri mojich návštevách Bratislavy. Sú to väčšinou ľudia z oblasti kultúry a od nich sa dozvedám, že Slovensko prebralo všetky neduhy tzv. „vyspelej západnej spoločnosti“.

To znamená, že dnes už nie sú iba dve pohlavia, ale momentálne 73, kto nepochoduje v dúhových pochodoch LGBTI je netolerantný dezolát. Obľúbeným športom sa stalo kopať do pápeža a katolíckej Cirkvi, násilne sa „genderuje“ a  „mainstream“ určuje, čo je politicky korektné a čo nie. Pre liberálnu demokraciu, čiže pre neomarxistov je tolerantný len ten, kto zdieľa výlučne iba ich filozofiu a pohľad na svet. Tzv. progresívci si nárokujú mať patent na správny názor a každý, kto ho má iný, je ostrakizovaný a vlastne ani nemá právo existovať…

Ako vnímate aktivity súčasného vedenia rezortu kultúry, ktorý je pre liberálne orientované médiá – sit venia verbo – akýmsi fackovacím panákom?

S údivom sledujem, ako sa podaktorí umelci, podporovaní liberálnymi médiami, miešajú do politiky a chcú určovať, kto má byť riaditeľom opery, či dokonca ministrom kultúry. Keby toto robili v hociktorej opere alebo v divadle na Západe, dostali by okamžitú výpoveď, lebo tam sa žiada od speváka iba kvalitne spievať, od dirigenta dirigovať, od herca hrať – a dosť! Akýmkoľvek politikárčením, štrajkom alebo zasahovaním do obsadenia vedúcich funkcií sa umelec stáva neúnosným a je na mieste prepustený.

Neviem, prečo sa podaktorí slovenskí umelci samozvane považujú za morálnu elitu národa a vyhradzujú si právo rozhodovať o politickom dianí v spoločnosti? Nič ich k tomu neopodstatňuje!

V Opere SND mala nedávno premiéru „operná rozprávka pre dospelých“ Príhody Líšky Bystroušky. Tvorcovia nového naštudovania Janáčkovej klasiky si zvolili veľmi neortodoxný inscenačný kľúč – a otvorili Pandorinu skrinku. Neviem, s akými okuliarmi čítali inscenátori Janáčkovo libreto, ale vidieť v Bystrouške exponent ženskej sexuality, erotična a rodovej rovnosti je – eufemicky povedané – silná káva. Ste bývalý operný spevák etablovaný na medzinárodných javiskách. Čo hovoríte na úsilie niektorých progresívnych režisérov „modernizovať“ klasické operné diela a posúvať hranice inscenačného tvaru ad absurdum?

Tým, že si geniálni skladatelia zmluvne nevyhradili právo na ochranu svojich diel, môže dnes hociktorý niktoš ruinovať ich diela. Lenže Mozart, Verdi, Puccini, Wagner a ďalší ani vo sne netušili, aké zdegenerované časy prídu a ich skvelé opery budú raz režijne prznené perverzným sexom, predimenzovaným násilím, a čo je najhoršie, výsmechom z Pána Boha.

Samozrejme, je to nemohúcnosť a neschopnosť dnešných operných režisérov vytvoriť kvalitatívne hodnotnú opernú inscenáciu, ktorá by zodpovedala zámerom skladateľa. Preto je ľahšie absurdne obrátiť dielo hore nohami, naplniť ho prehnane krvavými jatkami a perverzitou.

Dnes sa stále viac a viac zjavujú ženy-režisérky. Žiaľ, márne od nich očakávame určitú umiernenosť, ženskú nehu. Ba práve naopak, ich réžie sú ešte viac krvavé a sexuje sa ešte intenzívnejšie.

V médiách rezonujú aj správy o kontroverznom naštudovaní Hindemithovej opery Sancta Susanna. Inscenácia z dielne Štátnej opery v Stuttgarte je priveľa aj pre žalúdky voltairovských voľnomyšlienkárov. Píše sa aj o tom, že návštevníci v divadle počas tohto predstavenia odpadávajú a potrebujú lekársku pomoc. Keby ešte žil „otec sexuálnej revolúcie“ Wilhelm Reich, možno by mu po zhliadnutí tohto maratónu sadistických, sexistických, lesbických a vyslovene rúhavých scén, prišlo rovnako zle…

Podobné réžie ma vyhnali z opery a po odchode do penzie moja noha už 10 rokov nevkročila do žiadneho operného domu. Návšteva v opere bola pre mňa vždy akýmsi sviatkom, vybočenie zo šedosti dňa a akýmsi únikom za šťastím pri prekrásnych melódiách nesmrteľných majstrov…

Netvrdím, že všetky inscenácie v minulosti boli dobré, našli sa aj nudné, statické, no nikdy neboli pohoršujúce, nemravné, odporné, ako je tomu v dnešnom „režijnom divadle“. Neviem, kto vymyslel tento termín, veď sa režírovalo už vo Florencii v roku 1600, kedy opera vznikla.

Pri mojich operných začiatkoch som sa stretával s režisérmi, ktorí pristupovali s úctou k dielu, snažili sa inscenovať v intenciách jeho tvorcov a za nič na svete by mu vedome neškodili. Väčšina dnešných operných režisérov a režisérok však vedome prichádza s úmyslom provokovať a urážať city diváka.

Apologéti novej režijnej poetiky tvrdia, že klasické diela treba „aktualizovať“. Čo to vlastne je, tá aktualizácia? Mnohí z nás si myslia, že aktuálny rovná sa „súčasný, moderný, časovo vhodný“. Z jazykového hľadiska to tak nie je. Latinské adjektívum actualis je postklasického pôvodu a prekladá sa v zmysle „aktívny, rýchly, praktický“. Latinsko-francúzsky slovník Félixa Gaffiota z roku 1934 uvádza, že actuale nomen je „slovo, ktoré vyjadruje akciu“, teda pohyb. S modernitou a snahou zohaviť klasické diela, zmrzačiť ich za každú cenu, to nemá nič spoločné… Čo pre Vás osobne znamenajú slová „aktuálnosť“ a „modernosť“?

Určite nie, ako Vy vravíte, zohavenie a zmrzačenia za každú cenu. Väčšina opier sa ani zmodernizovať nedá, pretože sa odohráva v inej dobe, než je naša a každá tzv. aktuálnosť sa deje za cenu znásilňovania diela. Často sa aj musia meniť pôvodné texty, čím vzniká absolútny nonsens, kedy na javisku hrajú čosi úplne iné, než v orchestrisku muzicíruje orchester.

Je zvláštne, že na jednej strane sme bombardovaní nič nehovoriacimi frázami o náboženskej tolerancii a na druhej strane vzniká toľko pseudoumeleckých diel, ktoré urážajú nášho Spasiteľa a Jeho Cirkev… Dá sa tomu vôbec nejako zabrániť?

Nedá, pretože terajší liberálny svet je tolerantný iba k náboženstvám, z ktorých má strach. Nik si nedovolí napríklad zosmiešňovať islam, lebo by bol hneď „o hlavu kratší“, a tak sa s úplnou samozrejmosťou atakuje katolícka Cirkev, ktorej sa netreba obávať, dá sa do nej beztrestne kopať, urážať ju, parodovať, zosmiešňovať…

Ukážkou nekultúrnosti a nízkej morálky liberálnej demokracie bolo otvorenie tohtoročných olympijských hier v letnom Paríži, kde celý ceremoniál prebehol v satanskom rituáli.

Minulosť a budúcnosť sú ako dve ruky, ktorými Pán Ježiš objíma svet. Máte strach pred budúcnosťou?

Nemám! Všetku svoju dôveru som vložil do rúk Božích! A aj keď sa svet zmieta vo vojnách a niekedy si myslím, že už ani horšie nemôže byť, verím že všetko zlé sa raz skončí.

Zažil som už ako dieťa aj ťažšie časy, to vtedy, keď môjho nevinného otca na dlhé roky zavreli do jáchymovských lágrov a s mojou mamičkou sme živorili v jednej prenajatej izbičke. Boli to kruté roky, komunistický režim sa na nás vŕšil, hoci sme nikomu nič neurobili.

Pán Boh nám však nedal zahynúť, vyzdvihol nás z biedy, dožili sme sa spravodlivosti. Neraz som na to myslel pri predstaveniach v rôznych operných domoch Európy a ďakoval som Pánu Bohu, kam som sa to po toľkých smutných rokoch s Jeho pomocou dostal. Žijem finále môjho života a s pokorou ďakujem za každý nový deň. Laudetur Iesus Christus!

In aeternum! Ďakujem za rozhovor a želám Vám požehnaný adventný čas.

***

V skladbe Zefiro torna talianskeho barokového génia Claudia Monteverdiho spojili sily dvaja slovenskí operní umelci, ktorých zvonivý tenor znel po celom svete – Juraj Hurný a Peter Dvorský.

https://www.youtube.com/watch?v=Wz7qyUkS7zk

***

Recenziu na knihu maestra Hurného Moje detstvo v Žemberovciach – Syn jáchymovského politického väzňa spomína na roky 1953 – 1959 nájdete tu: https://christianitas.sk/ja-ti-tu-vieru-z-hlavy-vytlciem-juraj-hurny-spomina-na-roky-totality/

Rozhovor, ktorý Juraj Hurný poskytol portálu Christianitas.sk v roku 2022 si môžete prečítať tu: https://christianitas.sk/svetovy-tenor-a-disident-juraj-hurny-bez-viery-v-boha-sme-beztvarou-masou/

PDF (formát pre tlač)