Robert Kennedy – najkatolíckejší z Kennedyovcov

Matej Gavlák
3. januára 2024   História

John F. Kennedy bol prvým katolíckym prezidentom protestantských Spojených štátov amerických. Prezident bol však typickým „kultúrnym katolíkom“, akých poznáme aj dnes. Jeho mladší brat a po Johnovej smrti i kandidát na najvyšší úrad, Robert Kennedy, bol však úplne iný prípad.

Minister spravodlivosti

Robert Francis Kennedy sa narodil 20. novembra 1925 ako siedme z deviatich detí Josepha a Rose Kennedyovcov. Kým jeho otec bol sukničkár a záletník, Rose Kennedyová bola veľmi prísna a zbožná žena, ktorá navštevovala sv. omšu každý deň. Väčšina kennedyovských chlapcov – vrátane Johna – bola po otcovi, ktorý ich k záletníctvu a ľahkému životnému štýlu doslova viedol, Robert však jednoznačne inklinoval k matke.

„Bobby“, ako Roberta volali, vyštudoval právo, no najväčšou školou mu boli rodinné posedenia s otcom a bratmi. Otec pôsobil niekoľko rokov ako veľvyslanec USA v Británii – bol prvým katolíkom na tak významnom poste – a finančne dopomohol Franklinovi Rooseveltovi do úradu prezidenta. Joseph Kennedy považoval za jedinú možnú kariéru pre svojich synov získanie prezidentského úradu a najvyšších postov v krajine.

V roku 1950 si Robert Kennedy vzal za manželku katolíčku menom Ethel Skakelová. Jeho matka by ani nezniesla inú ako katolícku ženu pre ktoréhokoľvek zo svojich synov. Dcéra, ktorá si vzala protestanta, bola vydedená, a keď v mladom veku umrela, nesmelo sa o nej v rodine rozprávať. O dva roky neskôr už Robert pôsobil ako hlavný manažér Johna Kennedyho v jeho kampani na senátora štátu Massachusetts.

Svoje úlohy si bratia zopakovali v roku 1960, keď starší z nich kandidoval už za prezidenta Spojených štátov, presne podľa snov a pokynov ich otca. Po tom, čo sa stal John F. Kennedy prezidentom, vymenoval Roberta za svojho ministra spravodlivosti. Robertovou hlavnou úlohou bol teda boj s korupciou a mafiánmi, ale bol tiež bratovi blízkym poradcom a práve v jeho kancelárii sa spisovali základy odpovede na nebezpečnú kubánsku raketovú krízu. Kennedyovci sa rozhodli radšej pre blokádu Kuby, než nejaký druh vojenskej odvety, čím by riskovali nukleárnu vojnu. Robert bol tiež jedným z čelných predstaviteľov rokovacieho tímu, ktorý dohodol stiahnutie sovietskych rakiet z ostrova.

Po vražde svojho brata odstúpil z pozície ministra spravodlivosti a postupne sa kvôli vojne vo Vietname rozkmotril aj s Lyndonom Johnsonom, bývalým Kennedyho viceprezidentom a teraz hlavou štátu. V marci 1968 oznámil Robert svoju kandidatúru na prezidenta za Demokratickú stranu, no o pár mesiacov neskôr bol i on zavraždený. Robert Francis Kennedy mal v deň svojej smrti 42 rokov.

Od katolíckeho konzervatívca k liberálnej ikone?

„Robert bol Kennedym, ktorý bral svoju vieru najvážnejšie. Pravidelne navštevoval sv. omšu a s celou svojou rodinou sa modlieval pred obedom aj pred spaním,“ píše Jerald Podair, profesor histórie a amerických štúdií na Lawrence University v Appletone vo Wisconsine.

Robert Kennedy vždy nosieval medailu sv. Krištofa a hoci o svojej viere verejne často nerozprával, snažil sa zásady katolicizmu prinášať aj do politiky. Podľa historikov bol zvlášť jeho záujem a starostlivosť o práva malých farmárov „z veľkej časti inšpirovaný katolicizmom“. Robert Kennedy bol – ako inak – jednou z tvárí Demokratickej strany. Samozrejme, demokrati zo 60. rokov boli niečo úplne iné ako ich obamovsko-bidenovskí nasledovníci dneška. Napriek tomu sa už zasadzovali za istú „ranú liberalizáciu“, ako boli napríklad práva žien. A prichádzali už aj prvé tlaky zo strany propagátorov sexuálnej liberalizácie.

Podľa Robertovho životopisca Ronalda Steela bol však mladší z Kennedyovcov vždy „v srdci katolíckym konzervatívcom, ktorý bol hlboko podozrievavý voči morálnym novotám ľavice“. Politik zvlášť vnímal ako zlo uvoľnenú atmosféru okolo sexuality a drog. „Nebol ani len zástancom práv žien,“ uvádza ďalej Steel, „a pravdepodobne by bol zhrozený samotnou predstavou liberalizácie homosexuality, keby s ňou bol niekedy konfrontovaný.“

Podľa iného autora, Larryho Tyea, ktorý napísal knihu Bobby Kennedy: The Making of a Liberal Icon (Bobby Kennedy: Stvorenie liberálnej ikony) si však Robert prešiel určitým „vývojom“, aby si tak zaistil lepšie šance na zvolenie do prezidentského úradu. Postupne si podľa autora vybudoval tri najdôležitejšie piliere života, ktorými sa stala Demokratická strana, kennedyovská rodina a Boh. Škoda len, že to nebolo v opačnom poradí.

Takto mladší Kennedy napríklad loboval u pápeža, aby vymenil údajne „ultrakonzervatívneho“ newyorského biskupa a kardinála Francisa Josepha Spellmana za niekoho „prístupnejšieho“. Pre úplnosť treba však dodať, že aj vtedajšia situácia bola nesmierne komplikovaná a kardinál Spellman na jednej strane bránil tradíciu a staval katolícke školy v chudobných krajinách, na druhej strane bol však zarytým zástancom vojny vo Vietname a jeho neprajníci o ňom hovorievali, že je aktívny homosexuál. Skutočná pravda o ňom zostáva pod rúškom tajomstva. Kardinál Spellman bol tiež vo všeobecnosti odporcom Kennedyovcov a dnes by sme ho označili za „republikánskeho vojnového jastraba“.

Aj na sv. omšiach –, na ktoré Robert nikdy neprestal chodiť – sa začal správať tak trochu arogantnejšie. V Tyeovej biografii Roberta Kennedyho sa píše:

„Keď kňaz začal rozprávať o pravicových veciach, začal si v zadných laviciach kostola čítať zo Sv. písma, či katolíckych novín. Pokladal za „hroznú vec“ učenie Cirkvi, podľa ktorého sa deti rodia v hriechu. Svojim deťom povedal, že „kňazi sú republikáni, no mníšky sú demokratky“. Povedal im tiež, že nemusia dôverovať kňazom, aby im sprostredkovali Božie slovo, keď si ho môžu sami prečítať v Starom a Novom zákone.“

Miništrantom aj v dospelosti

Aby sme však boli k Robertovi spravodliví, treba tiež povedať, že podľa historikov svoju domácnosť viedol čo možno najkatolíckejšie ako vedel a oproti iným politikom – či už demokratickým alebo republikánskym – absolútne v tejto svojej snahe vynikal.

Robert Kennedy mal 10 detí a jedenáste bolo v čase jeho tragickej smrti na ceste. V žiadnej z trinástich izieb ich domu nesmeli chýbať tri veci: Sv. písmo, svätená voda a kríž na stene, prípadne soška Panny Márie. Po celej rezidencii boli rozmiestnené sošky svätcov. Zaujímavé boli každodenné rituály Robertovej mnohopočetnej rodiny. Jej členovia sa spoločne modlievali ráno, pred každým jedlom a pred spaním. Čítali sa zoznamy pochovaných príbuzných (ktorých bolo u Kennedyovcov vždy dosť) a deti prosili Boha, aby ich vzal rovno do Neba.

Rodina mala svojich obľúbených svätcov, ku ktorým sa v určitých situáciach utiekala. Takto sa modlili k sv. Antonovi za „ukončenie chudoby“ a za to, aby „mohli nájsť parkovacie miesto“, keď sa im nedarilo nejaké nájsť; ku Františkovi sa modlili za zdomácnené zvieratá, ktoré vlastnili a ku sv. Krištofovi sa zas utiekali predtým, než nastúpili do lietadla. „Bobbyho medaila sv. Krištofa sa neustále hompáľala na jeho krku, čo dáva zmysel pri toľkých absolvovaných letoch,“ uvádza National Catholic Register v spomienkovom článku.

Aj na cestách Robert vyhľadával sv. omše, na ktoré chodil niekoľkokrát do týždňa. Modlitba ruženca bola pre neho samozrejmosťou a to dokonca aj vo vládnych budovách. Nie všetko však bolo zásluhou Roberta. Za ešte zbožnejšiu bola považovaná jeho manželka Ethel, ktorá v rodine „udržiavala plameň viery“.

Robert už od detského veku inklinoval ku katolíckej viere. Uvádza sa, že na neho mohlo veľmi zapôsobiť, keď mu bolo ešte ako dieťaťu umožnené osobne sa stretnúť s kardinálom Eugeniom Pacellim, budúcim pápežom Piom XII., keď kardinál prišiel do USA navštíviť jeho otca, pôsobiaceho vo vysokých štátnych funkciách, čo bolo pre katolíka v Amerike nezvyčajné.

Keď ho potom rodičia zapísali na Episkopálnu školu sv. Pavla, napísal matke list, v ktorom sa sťažoval na neustále používanie protestantskej Biblie. Rose Kennedyová ho na základe listu dostala na Portsmouth Abbey School, ortodoxnú benediktínsku školu. Chlapec chodieval na sv. omšu denne a aj miništroval. Miništrovať dokonca zvykol aj v dospelosti, počas kampaní a ciest – to, keď zistil, že kňaz nemá žiadneho pomocníka. Aký to rozdiel oproti staršiemu bratovi Johnovi, ktorý sa v tom čase zháňal za dievčatami a svoju manželku až groteskne podvádzal.

Keď potom staršieho brata zastrelili, očití svedkovia videli Roberta nariekať v jednej z izieb Bieleho domu so slovami: „Prečo, Bože?“ Bol to už štvrtý súrodenec, o ktorého Robert prišiel (traja tragicky zahynuli, najstaršia sestra skončila zavretá na psychiatrii). Jacqueline Kennedyová, prezidentova manželka, sa o ňom raz vyjadrila:

„Čo sa týka Bobbyho: on nikdy nevynechá omšu a celý čas sa modlí.“

Posledné minúty s ružencom

Pozoruhodné sú udalosti, ktoré sa stali bezprostredne po atentáte na Roberta Kennedyho a ktoré naznačujú, že jeho duša mohla byť uchránená od večnej priepasti.

V marci 1968 ohlásil Robert kandidatúru na prezidenta Spojených štátov. Kandidatúra v Amerike má v podstate dve fázy: prvou sú tzv. „primárky“, kedy si obe hlavné strany vo svojich osobitných voľbách vyberajú finálnych kandidátov. Voliť môžu tí občania, ktorí sú registrovaní u tej ktorej strany. Voľba prezidenta sa potom koná na jeseň a stretáva sa v nej víťaz republikánskych primárok s víťazom demokratických primárok (prípadne aktuálny prezident, ak slúžil len jedno volebné obdobie).

Pár minút po polnoci 5. júna 1968 sa Kennedy spolu so svojou rodinou, volebným tímom a priaznivcami nachádzal v losangeleskom hoteli Ambassador, kam prišli osláviť výsledky kalifornských primárok. Robert v dôležitom štáte zvíťazil, čo ho priblížilo k celkovej nominácii za Demokratickú stranu v jesenných voľbách. Keď bol politik obkolesený oslavujúcim davom, pristúpil k nemu zozadu útočník a trikrát na neho vystrelil z bezprostrednej blízkosti.

V dave sa nachádzal aj chlapec mexického pôvodu, ktorý bol veľkým obdivovateľom Roberta Kennedyho. Pôvodne sa chcel s politikom porozprávať, no keď počul, čo sa stalo, pretlačil sa davom a na zemi ležiacemu mužovi v kaluži krvi dal do ruky ruženec.

Keď potom Roberta odviezli do nemocnice, v plnom hoteli Ambassador sa zrazu ozvala jedna žena slovami: „Kľaknite si a modlite sa svoje ružence!“ Sama vytiahla ruženec a mávala s ním. Podľa novinára Julesa Witcovera, ktorý bol priamo na mieste, si ihneď kľaklo asi 20 ľudí pohrúžených do modlitby.

Robert Francis Kennedy však 26 hodín po streľbe svojim zraneniam podľahol. Jeho prostredné meno mu rodičia dali po sv. Františkovi.

PDF (formát pre tlač)