Pierre Teilhard de Chardin ako symbol šírenia bludov v modernej Cirkvi

Radomír Tomeček
18. júla 2024   Cirkev História

Pierre Teilhard de Chardin (1881 – 1955) sa narodil vo Francúzsku v Orcines. Bol to jezuita, vysvätený na kňaza v roku 1911. Súčasne sa venoval paleontológii a geológii. Jeho matka bola zbožná žena, hoci bola pravnučkou François-Marie Aroueta Voltaira (1694 – 1778), francúzskeho osvietenského filozofa a nepriateľa Cirkvi a katolicizmu.

Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska zverejnila dňa 25. októbra 2004 správu o konaní kongresu o de Chardinovi na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme. V tejto správe bolo uvedené:

„Kvôli pokusom spájať evolučnú teóriu s teológiou sa Teilhard de Chardin za svojho života viackrát dostal do konfliktu s cirkevnou náukou. Dostal viackrát zákaz učiť a publikovať a preložili ho aj do Číny. Tento prírodovedec a teológ nebol dodnes oficiálne rehabilitovaný.“

Je pozoruhodné, že aj v pomerne dávnom období pred 20 rokmi bolo na „konzervatívnom Slovensku“ v cirkevnom prostredí dovolené prinajmenšom naznačiť túžbu po „oficiálnej rehabilitácii“ teológa, stojaceho „viackrát v konflikte s cirkevnou náukou“. Tento teológ mal významný vplyv na II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) a dokonca aj na vývoj hnutia New Age.

Populárny modernista a cirkevné zásahy proti nemu

Pápež svätý Pius X. vydal 8. septembra 1907 encykliku Pascendi Dominici gregis (s podtitulom O náuke modernistov), týkajúcu sa bludov modernizmu. Pius X. v tejto encyklike charakterizoval nositeľov modernistických bludov v Cirkvi nasledovne:

„Nemôžeme ďalej otáľať, pretože stúpencov bludov už nie je treba hľadať v radoch otvorených nepriateľov, ale skrývajú sa v samotnom lone Cirkvi, čo je tým bolestnejšie, a vzbudzuje tým väčšie obavy, čím menej sú nápadní, a čím viac môžu uškodiť.“ (Bod 2)

De Chardin bol veľmi aktívnym autorom rôznych spisov a vedúcim mnohých vedeckých výprav. Súčasne však nemal oficiálne povolené publikovať svoje diela, v ktorých ako jezuita šíril filozofické a náboženské postoje, odporujúce katolíckej náuke. Týmto svojím profilom presne zapadol do vyššie zmienenej charakteristiky modernistu, ktorú formuloval pápež svätý Pius X.

Włodzimierz Ledóchowski (1866 – 1942), poľský katolícky kňaz a generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, nariadil de Chardinovi v roku 1925, aby opustil svoje učiteľské miesto vo Francúzsku. Súčasne mal podpísať vyhlásenie o odvolaní svojich kontroverzných výrokov, odporujúcich katolíckej náuke o dedičnom hriechu. De Chardin poslúchol, neopustil však jezuitov a vycestoval do Číny.

Svätá stolica odmietla dať v roku 1927 imprimatur (povolenie na tlač) na jeho knihu Le Milieu Divin (Božské prostredie). Sväté ofícium zaradilo v roku 1939 jeho knihu L‘ Energie Humaine (Ľudská energia) na Index zakázaných kníh a cirkevný súhlas na vydanie nedostala ani jeho najvýznamnejšia kniha Le Phénomène Humain (Ľudstvo ako fenomén), obsahujúca výklad jeho evolučnej náuky.

Sväté ofícium v dekréte z 15. novembra 1957 zakázalo držať diela de Chardina v knižniciach, vrátane knižníc rehoľných inštitútov, a zakázalo aj predaj týchto kníh v katolíckych kníhkupectvách. Súčasne bol zakázaný preklad týchto kníh do iných jazykov.

30. júna 1962 vydala Svätá stolica monitum (varovanie), v ktorom biskupi, predstavení rehoľných rádov, rektori seminárov a univerzít, boli vyzvaní, aby chránili zverený ľud pred nebezpečenstvami, vyplývajúcimi z kníh de Chardina. Tieto knihy boli šírené aj po jeho smrti a stali sa veľmi populárne. Svätá stolica potvrdila nemennosť svojho stanoviska, vyjadreného v roku 1962, aj v komuniké zo dňa 20. júla 1981.

De Chardinov svet prírody, evolúcie a optimizmu

Marcin Karas (* 1971), poľský profesor filozofie, uvádza, že de Chardin hovorí veľmi všeobecne, jeho jazyk nie je precízny a konkrétny. Myslenie de Chardina možno lepšie pochopiť napríklad z jeho korešpondencie.

De Chardin získal po svojom otcovi lásku ku geológii a k prírode. Bol fascinovaný silou prírody, ktorou sa snažil vysvetliť aj premeny v prírode. Dospel k názoru, že zmienenú silu prírody predstavuje evolúcia, ako príčina vzniku a zániku, a že matéria vládne nad týmito premenami.

Závažným problémom de Chardina bola jeho aplikácia myšlienky evolúcie na všetko: na rastliny, zvieratá, človeka, Cirkev a Boha. Biologické procesy vnímal ako automatické a neuvedomelé, a vzťahujúce sa aj na Cirkev, ktorú začal vnímať ako biologický druh. Geológiu považoval za nadradenú teológii, keďže podľa neho geologickým spôsobom možno vysvetliť evolúciu vedomia, evolúciu Cirkvi a evolúciu Boha. Týmto spôsobom prestal vnímať pojem zla.

De Chardin pôsobil zbožným dojmom a vyžaroval priam nákazlivý optimizmus. Mal pochopenie pre každého a vyhýbal sa kritike kohokoľvek, s výnimkou Cirkvi. Slobodomurári, marxisti a socialisti boli nadšení z toho, že konečne existuje jezuita, ktorý nekritizuje, hľadá pochopenie a vedie dialóg. Mnohé súčasné usmievavé tváre cirkevných progresivistov majú svoj „evolučný pôvod“ práve v postojoch a gestách de Chardina.

Šírenie postojov tohto francúzskeho modernistu bolo nebezpečné a škodlivé práve preto, že nositeľom týchto bludných myšlienok bol jezuita, ktorý formálne zotrvával v Cirkvi. Svoj rozchod s katolíckou náukou však potvrdil aj vlastnými slovami:

„Niektorí ľudia sa cítia šťastní, že sa nachádzajú v Cirkvi. Pokiaľ ide o mňa, ja si myslím, že budem šťastnejším, keď zomriem, aby som sa uvoľnil od Cirkvi, a našiel za ňou svojho Pána.“

De Chardin nepripúšťal existenciu zla v katolíckom zmysle, a takmer všetko hodnotil pozitívne. Súčasne šíril vlastnú heretickú predstavu o spáse, napríklad aj týmito slovami:

„V kresťanstve sa zhromažďujú pesimisti. Spočiatku ma katolicizmus rozčaroval príliš ťažkým obrazom sveta a nepochopením úlohy hmoty. Teraz, keď vidím, že idem po stopách vteleného Boha, ktoré Cirkev neobjavuje, môžem byť spasený jedine pod podmienkou, že sa zjednotím s vesmírom.“

Modernista fascinovaný komunizmom

Je priam neuveriteľné, že de Chardin, ktorý pôsobil v Číne, a zažil realitu komunistickej diktatúry Mao Cetunga (1893 – 1976), bol fascinovaný komunizmom. Nebola to však fascinácia nejakého kaviarenského ľavičiarskeho intelektuála, ktorý by sa rozplýval nad boľševickým bľabotaním o pokroku. De Chardin bol nadšený priamo sovietskym a čínskym komunistickým systémom v celej jeho satanskej brutalite.

De Chardin vyznal svoju lásku ku komunizmu aj týmito slovami:

„Sovietsky komunizmus je viera v základy prírody, ktorú ctím celou svojou bytosťou. Sovietsky zväz vždy bojoval o hmotný a duchovný pokrok. Sovietsky systém je niečím ako Ján Krstiteľ. Pripravuje svet na veľké udalosti. To je sila, ktorá vyvádza svet z anarchie, mravne zdravá, antikoloniálna, kreatívna a pokroková.“

Tento francúzsky jezuita vnímal svet najmä ako biológ, ktorý chladnokrvne sleduje krvavý zápas zvierat medzi sebou. Nevyhnutnosť tohto krvavého zápasu zjavne prenášal aj na ľudstvo, ktoré musí podobne bojovať medzi sebou. Nemožno sa čudovať, že vyslovil aj tieto šokujúce slová:

„Snívam o christianizácii Zeme skrze krst, ktorý prináša komunizmus.“

Pápež Pius XI. v encyklike Divini redemptoris (O bezbožníckom komunizme), z 19. marca 1937, jednoznačne vyvracia nebezpečné bludy, ktorým podľahol aj de Chardin, a varuje:

„Týmto, takým hrozivým nebezpečenstvom, ( … ), je boľševický a bezbožnícky komunizmus, ktorého cieľom je zničiť sociálny poriadok, a až do základov rozvrátiť kresťanskú kultúru. Dnešný komunizmus vo väčšej miere ako podobné hnutia v minulosti skrýva v sebe bludnú myšlienku vykúpenia. Klamlivý ideál spravodlivosti, rovnosti a bratstva v práci prežaruje ako zničujúca páľava všetku jeho náuku a činnosť akýmsi bludným mysticizmom, ktorý davom, získaným klamnými sľubmi, dodáva strhujúce nadšenie a zápal.“ (Bod 3, 8)

De Chardin miloval myšlienku pokroku a kresťanstvo v najvyššej forme považoval za „náboženstvo pokroku“. Všetky prejavy pokroku vo svete, vedecké, estetické a mravné, dopĺňajú podľa neho Kristovo Telo, ktorým však nie je Cirkev, ako nadprirodzená inštitúcia, ale celý svet. Aj kríž je znakom evolúcie a symbolom pokroku. Kristus nezomiera na kríži za spásu človeka, ale aby premenil kozmos.

Marxisti boli nadšení postojmi de Chardina. Súbor jeho kníh bol jediným dielom kresťanského autora, ktoré bolo vystavené v moskovskom „Múzeu ateizmu“ v Sovietskom zväze.

Panteista, naturalista a nepriateľ katolíckych dogiem

De Chardin bol panteistom. Panteizmus predstavuje učenie, podľa ktorého univerzum, vesmír, príroda, predstavujú boha. Boh predstavuje vesmír a tento boh je stotožnený s prírodou.

Pápež Pius IX. vydal 8. decembra 1864 encykliku Quanta cura, a jej prílohu, tzv. „Syllabus errorum“, tzn. „Zoznam bludov“. Do tohto zoznamu zaradil aj panteizmus ako nebezpečný blud, a mylné predstavy panteizmu charakterizoval nasledovne: 

„Neexistuje žiadna najvyššia, najmúdrejšia a najprozreteľnejšia Božská bytosť, odlišná od tohto sveta. Čiže Boh je to isté, čo príroda a podlieha zmenám; uskutočňuje sa však v človeku a vo svete, pretože všetko je bohom a všetko zdieľa najvlastnejšiu božiu podstatu; Boh a svet sú jedno a to isté; teda aj duch a hmota, nevyhnutnosť a sloboda, pravda a lož, dobro a zlo, spravodliví a nespravodliví, sú jedno a to isté.“ (§ 1, ods. 1)

Vyššie zmienené slová pápeža Pia IX. možno so zreteľom na panteistické postoje de Chardina považovať za prorocké. De Chardin priznal svoj panteizmus aj týmito slovami:

„Boh svet netvorí, ale zjednocuje roztrúsenú hmotu. (…) Teraz, keď vidím, že idem po stopách vteleného Boha, ktoré Cirkev neobjavuje, môžem byť spasený jedine pod podmienkou, že sa zjednotím s vesmírom. Týmto spôsobom nachádzajú najlepšie uspokojenie moje panteistické sklony. Svet, ktorý ma obklopuje, sa stáva božským.“

Pápež Pius IX. zaradil do „Zoznamu bludov“ aj naturalizmus, podľa ktorého príroda (natura) predstavuje jedinú skutočnosť a jediné bytie, a podľa ktorého neexistuje žiaden duchovný princíp, odlišný od prírody a jej nadradený, teda ani Boh Stvoriteľ. De Chardin sa prikláňa k naturalizmu napríklad týmto tvrdením:

„Všetko je pre mňa všetkým, a všetko je pre mňa ničím. Všetko je pre mňa Bohom a všetko je pre mňa prachom. Po celé roky sa v mojej duši hromadil kult hmoty, kult života a kult energie. Všetko, čo sa deje, je hodné adorácie.“

De Chardin ako modernista nepopieral existenciu katolíckych dogiem, avšak obsah týchto dogiem napĺňal vlastnými predstavami. Príkladom tejto tendencie je snaha de Chardina o vytvorenie nového náboženstva s novým chápaním Krista, ktorý má podľa neho kozmické telo, rozprestrené na celý svet. Kristus sa podľa neho vteľuje v kozmos, prijíma telo, svet, hmotu, premieňa svet. Hmota sa tým stáva energeticky vyššou.

Katolícka náuka nepripúšťa, že Kristus sa vteľuje do vesmíru. Kozmos predstavuje len pozadie pre tieto deje. Katolícka náuka nepripúšťa, že hmota potrebuje vykúpenie, keďže hmota nemôže hrešiť. Len ľudia sa dopúšťajú hriechu. Hmota, kamene, zvieratá a pod., sa nemôžu dopustiť hriechu. Pán Ježiš Kristus prišiel vykúpiť ľudí, nie zvieratá. Modernistickí katolíci, privádzajúci do kostolov svoje zvieratá, konajú zbytočne a hlúpo. Aj tieto tragikomické výjavy z prostredia modernej Cirkvi majú svoje korene v herézach de Chardina.

Blúznenie o bode Omega a ekumenizmus

De Chardin považoval Boha za počiatok, „Alfu“, a na konci dejín je „Omega“. Podľa neho Kristus („veľká Omega“) a ľudstvo („malá Omega“) smerujú prirodzeným spôsobom k spojeniu. Ľudstvo má dosiahnuť spásu skrze prácu, a preto modlitba a obrátenie strácajú svoj pôvodný zmysel. Rozhodujúce pre človeka je angažovať sa na premene sveta. Svet majú riadiť inžinieri, ktorí sú akoby kňazmi.

Modernizmus de Chardina nerozlišuje „ducha“ a „hmotu“ ako dve veci. Pre neho sú to dva stavy rovnakej pralátky kozmického sveta. Rozlišuje len „duchohmotu“ a ducha považuje za vyššiu formu hmoty. V jeho chápaní neexistuje Cirkev, ale len „genéza Cirkvi“, neexistuje Kristus, ale len „christogenéza“, neexistuje človek, ale len „antropogenéza“. Celý vesmír je procesom od „Alfy“ k „Omege“. Kristus podľa neho neprišiel spasiť človeka, ale svet.

Cirkev podľa de Chardina predstavuje biologický produkt podliehajúci vývoju, podobne ako rôzne biologické druhy. Cez fenomén náboženstva má prechádzať najhlbší koreň „antropogenézy“. Pojem „kolektívna antropogenéza“ predstavuje formy ľudskosti, ktoré majú vzniknúť v budúcich dobách. Cirkev je najviac uvedomelou časťou, ktorá najrýchlejšie smeruje k „bodu Omega“, avšak nie vďaka Božej milosti, ale vďaka prírodnej sile.

Kľúčovým pojmom de Chardina je pojem „konvergencia“, resp. „zbližovanie“, „zbiehanie“. De Chardin chápe evolúciu ako konvergentnú dráhu, alebo bežeckú dráhu. Zastával názor, že všetko podlieha konvergencii. Všetky náboženské vyznania sa zjednocujú v jedinom náboženstve.

De Chardin vytvoril základňu pre šírenie ekumenizmu, ktorý je v rozpore s tradičnou katolíckou náukou. Podľa týchto heretických predstáv všetky náboženské prúdy majú pôsobiť na seba a približovať sa k sebe, resp. k určitej spoločnej evolučnej osi. Majú sa rozvíjať ako ľudské reflexie „bodu Omega“.

Kristus podľa de Chardina má pôsobiť vo vesmíre a ľudia Ho majú prijímať rôzne ako „kozmickú energiu“. Avšak tradičná katolícka náuka rozlišuje len zjavené náboženstvo a falošné náboženstvá, pričom zjavené náboženstvo neprijíma žiadnu „energiu“, ale výlučne Zjavenie od pravého Boha.

Podľa de Chardina ľudstvo smeruje k zjednocovaniu, keďže ľudia sú zodpovední a dobrí, a vyvinú spoločné úsilie, aby sa zjednotili. Týmto ľuďom sa podarí vytvoriť lepší svet, kde všetci ľudia budú mať jedno náboženstvo, vytvoria jednu kultúru a budú hovoriť jedným jazykom. A budú podliehať jednej vláde, vláde inžinierov.

Nebezpečné a škodlivé modernistické blúznenie de Chardina malo priam magický vplyv na progresivistických teológov, ktorí zvrátili priebeh II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) smerom k revolučným zmenám v Cirkvi. De Chardin by nesporne potešil aj mnohých súčasných cirkevných a svetských globalistických služobníkov pokroku.

Ničivý vplyv de Chardina na II. vatikánsky koncil

Auguste Valensin (1879 – 1953), francúzsky profesor filozofie na Katolíckej fakulte v Lyone, jezuita a kňaz, bol žiakom Mauricea Blondela (1861 – 1949), francúzskeho profesora filozofie na Univerzite v Aix-en-Provence. M. Blondel svojím „princípom imanencie“ vytvoril jadro modernizmu, a pápež svätý Pius X. odsúdil tento princíp.

A. Valensin a M. Blondel boli priateľmi de Chardina. Henri de Lubac (1896 – 1991), francúzsky profesor teológie v Lyone, jezuita a kňaz, bol priamym pokračovateľom diela M. Blondela a de Chardina; pôsobil ako poradca, resp. peritus, na II. vatikánskom koncile. Pápež Ján Pavol II. vymenoval de Lubaca za kardinála v roku 1983.

Veľkosť vplyvu de Chardina a jeho postojov na II. vatikánsky koncil možno preukázať najmä diskusiou koncilových otcov o „XIII. schéme“, teda o dokumente „Gaudium et spes“, resp. o dokumente „Cirkev v súčasnom svete“, ktorý bol schválený 7. decembra 1965.

Otto Spülbeck (1904 – 1970), nemecký biskup, zdôraznil veľký vplyv de Chardina na moderný vedecký svet. Vo svojom prejave na II. vatikánskom koncile napríklad povedal:

„De Chardin hovorí naším vedeckým jazykom. Myslíme si tiež, že pochopil naše problémy, a preto sa obraciame na neho, aby sme dostali pomoc v náboženských otázkach, vyplývajúcich z nášho štúdia.“

Benedikt Reetz (1897 – 1964), nemecký benediktínsky mních, generálny predstavený Benediktínskej kongregácie v Beurone, v Nemecku, bol členom koncilovej komisie pre rehoľníkov. B. Reetz konštatoval, že filozofický systém de Chardina, vyznačujúci sa „prehnaným optimizmom“, musí byť odstránený zo schémy. Tento filozofický systém neberie náležite do úvahy samotné vzkriesenie, diabla, hriech a smrť.

Mons. Marcel Lefebvre (1905 – 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., vo svojom vystúpení v koncilovej aule citoval vyjadrenie Yvesa Marie Marsaudona (1895 – 1985), vysoko postaveného francúzskeho slobodomurára. Y. M. Marsaudon vo svojej knihe píše:

„Poznanie, filozofia a metafyzika sa zbližujú. Medzi slobodomurárskou formuláciou Veľkého Architekta vesmíru a bodom Omega de Chardina ťažko nájsť niečo, čo by mohlo brániť mysliacim ľuďom, aby našli spoločnú reč. De Chardin je určite najčítanejším autorom v súčasnosti, tak v slobodomurárskych lóžach, ako aj v seminároch.“

Mons. Geraldo de Proença Sigaud (1909 – 1999), brazílsky arcibiskup, kritizoval vplyv de Chardina na II. vatikánsky koncil. Podľa neho sa „XIII. schéma“ odvoláva na nebezpečnú myšlienku de Chardina o „stavbe sveta“, a zabúda, že aj „Babylonská veža“ chcela byť novou „stavbou sveta“. Tento arcibiskup vo svojom prejave na II. vatikánskom koncile povedal nasledovné slová:

„Táto teilhardovská myšlienka, o stavbe sveta s Bohom, je nebezpečná. „Babylonská veža“ bola tiež „stavbou sveta“. Aj hedonizmus Grékov a Rimanov bol „stavbou sveta“. Napriek tomu neviedli k Bohu, ale k hriechu a k skaze a napokon až k zničeniu národov.“

Mons. Hélder Pessoa Câmara (1909 – 1999), brazílsky arcibiskup, bol nadšeným priaznivcom plánu protestantizácie Cirkvi. V roku 1965 vo svojom periodickom obežníku napísal:

„Uisťujem vás, že keby de Chardin bol ešte na zemi, v Číne, alebo v USA, alebo na hociktorom inom mieste v exile, pápež Ján XXIII. by ho dal zavolať ako experta, a bol by koncelebroval včera s pápežom Pavlom VI.“

Arcibiskup H. P. Câmara pôsobil v období II. vatikánskeho koncilu najmä na chodbách, kde poskytoval rozhovory v angličtine, francúzštine a taliančine, zvyčajne pred veľkým publikom. Nevystúpil ani raz na plenárnych zasadaniach, ale vykonával prácu „šedej eminencie“ pri budovaní toho, čo sám nazýval „svätou konšpiráciou“.

Moderná Cirkev zasiahnutá bludmi de Chardina

Dokument II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes poukazuje na „pokrok“ celkovo až 30-krát. Tento dokument reaguje na myslenie de Chardina napríklad aj príklonom ku globalizačným a evolucionistickým tendenciám, a v texte uvádza:

„Súčasne ľudstvo čoraz väčšmi uvažuje o predvídaní a regulovaní svojho vlastného demografického rastu. Samotné plynutie dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho už sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jediným a nerozčleňuje sa na množstvo akoby rozdielnych histórií. Takto ľudstvo prechádza z prevažne statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu.“ (Bod 5)

De Chardinovo chápanie svätej omše a Eucharistie nezodpovedá tradičnému katolíckemu chápaniu. Jeho „omša na oltári sveta“ predstavuje skôr obetovanie ľudských námah, než sprítomnenie zmiernej obety Spasiteľa a Vykupiteľa. De Chardin konštatuje:

„Nemám ani chlieb, ani víno, ani oltár, pozdvihol som sa nad tieto symboly hore, k tvojmu čistému majestátu. Ja, tvoj kňaz, robím z celého sveta oltár, na ktorom ti obetujem všetky práce a utrpenia sveta.“

H. Reed Armstrong z portálu onepeterfive.com poukazuje na zhovievavý prístup posledných pápežov k de Chardinovi. Možno poukázať na niektoré príklady.

Pápež Ján Pavol II. v knihe Dar a tajomstvo. Päťdesiat rokov môjho kňazstvo (1996) chválil v súvislosti s Eucharistiou de Chardinove slová o obetovaní našich námah a utrpení na oltároch celej Zeme.

Joseph Ratzinger (1927 – 2022), nemecký kardinál, neskorší pápež Benedikt XVI., v knihe Princípy katolíckej teológie (1987) priznal vplyv de Chardina na II. vatikánsky koncil so zreteľom na dokument Gaudium et spes. Kardinál Ratzinger označil de Chardinovu víziu začlenenia historických hnutí kresťanstva do kozmického procesu evolúcie od „Alfy“ k „Omege“ za odvážnu. Súčasne de Chardinov slogan, podľa ktorého „kresťanstvo znamená viac pokroku, viac technológií“, považoval za podnet pre koncilových otcov pre nájdenie konkrétnej nádeje.

Pápež Benedikt XVI. poukazoval na de Chardina 24. júla 2009 počas vešpier v katedrále v talianskom meste Aosta. Podľa pápežových slov de Chardin mal podobne veľkú víziu ako apoštol Pavol. Benedikt XVI. povedal:

„Je to veľká vízia, ktorú mal neskôr aj de Chardin: Na záver nás čaká pravá kozmická liturgia, kde sa kozmos stáva živou hostiou.“

Federico Lombardi (* 1942), taliansky jezuita a kňaz, vtedajší riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice a Vatikánskeho rozhlasu, naznačil vo svojom vyhlásení v roku 2009 zjavný posun od tradičnej katolíckej teológie, varujúcej pred bludmi, smerom k prijatiu postojov de Chardina. Lombardi povedal:

„Teraz by nikomu nenapadlo povedať, že de Chardin je heterodoxný autor, ktorý by sa nemal študovať.“

Pápež František so zreteľom na de Chardina pokračoval po ceste svojich pápežských predchodcov vo svojej encyklike Laudato si, z 24. mája 2015, v ktorej uvádza nasledovné:

„Cieľom cesty vesmíru je Božia plnosť, ktorú už dosiahol zmŕtvychvstalý Kristus, os univerzálneho dozrievania. Takto pridávame ešte ďalší argument na odmietnutie akejkoľvek despotickej a nezodpovednej nadvlády človeka nad ostatným stvorením.“ (Bod 83)

Pápež František v súvislosti s pojmom „univerzálne dozrievanie“ v tejto encyklike vo svojej poznámke pod čiarou č. 53 odkazuje na príspevok de Chardina, a na postoje pápežov Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI., ktoré zohľadňovali jeho prínos.

Moderná Cirkev v období po II. vatikánskom koncile zjavne prestala chrániť svoje stádo pred nebezpečnými bludmi, ktoré nevyhnutne zasiahli všetky oblasti cirkevného života, vrátane jeho srdca, katolíckej liturgie. Výsledkom je neustála demolácia a prestavba Cirkvi podľa predstáv rafinovaných slobodomurárov a heretikov. Týmto spôsobom dochádza k spolupráci „moderných katolíkov“ aj na výstavbe „Nového svetového poriadku“.

De Chardin ako jeden z prominentných modernistických heretikov a ničiteľov katolicizmu možno skutočne napokon dospeje v modernej Cirkvi k „oficiálnej rehabilitácii“. Aj to môže byť jeden z ďalších krížov, ktoré budú musieť niesť tradiční katolíci, pri pohľade na modernú cirkevnú skazu.

Spasiteľ neopustí nikdy svoje verné ovce, hoci môže dopustiť, aby sa skryli v katakombách pred satanskou herézou. A herézy de Chardina zasiahli aj Cirkev na Slovensku. Buďme pripravení.

PDF (formát pre tlač)