O lži a pretvarovaní sa

21. júna 2026   Cirkev

„Odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym.“
(Ef 4,25)

Ako ten starostlivý otec zanechá svojim dietkam testament, aby sa podľa neho podelili s dedičstvom, tak i náš nebeský Otec, Pán Boh na písme zanechal svoju vôľu, aby sme podľa nej riadili svoje skutky. Tento na písme zanechaný rozkaz Boží menujeme Desatoro Božími prikázaniami, lebo obsahuje desať bodov. Ja pokladám sa za exekútora tohoto Božieho testamentu, zvolávam totižto po nedeliach dietky Božie, prečítam a vysvetlím im svätú vôľu nebeského Otca. Došiel som k ôsmemu bodu, ktorý znie takto: „Neprehovorí proti blížnemu svojmu krivého svedectva.“

Že čo zakazuje Boh v tomto ôsmom prikázaní, pýtame sa našej zlatej knihy: katechizmu, ten nám odvetí: Boh vo ôsmom prikázaní zakazuje luhať a blížnemu na cti utŕhať skrze ohováranie, osočovanie, hanenie a potupovanie. – I mne bude jednoduchšie vysvetliť, i vám ľahšie pochopiť to ôsme prikázanie, ak podľa odpovede katechizmu najprv prehovorím o lži (cigánstve) a potom o častejších hriechoch nactiutŕhania.

Ešte to chcem spomenúť, že lož páchajú ľudia nielen slovom, ale i skutkom; skutkom spáchaná lož nazýva sa pretvarovaním sa. – Rozjímajme teraz o lži a pretváraní. Počúvajte!

Koreň jazyka je v srdci, jeho pohybujúce žilky sa však rozchodia v mozgu. Múdry Stvoriteľ preto tak utvoril jazyk, aby on svojou vravou vyjavil city srdca a myšlienky rozumu. Luhárom je ten človek, ktorý iné hovorí než myslí a cíti, podobne tomu, ktorý vyzvaný prečítať list, iné číta, než čo list obsahuje. Vynaliezaví ľudia pripodobňujú človeka k hodinám, strojom mu je rozum, bije srdcom a ukazuje jazykom. Čo ale súdime o tých hodinách, ktoré ináč ukazujú a ináč bijú? To, že sú pokazené. Podobne pokazený je ten človek, ktorý ináč hovorí a ináč cíti. Darmo sa vyhovára, že len z donútenia luhal, veď možno i zlodej len z donútenia kradol, hlad, bieda ho dotlačila, avšak predsa je on len zlodejom. Luhať zo žartu – to si mnohí ani nevšímajú, to ani za hriech nepokladajú. Ale buďme úprimní a povedzme si pravdu, že kresťanovi nesvedčí sa luhať ani len zo žartu. Tým viac chráňme sa takej lži, ktorou by sme blížnemu škodu zapríčinili. Takéhoto luhára jeho lož mnoho ráz už tu na zemi uvrhuje do hanby a úzkosti. Luhár cíti vždy nespokojnosť, bojí sa, že jeho faloš vyjde najavo, keď ho pristihnú pri lži, krv mu udrie do tváre, tento rumenec je opovržlivou škvrnou jeho lži. Nie darmo hovorí sv. Písmo: „Veľkou potupou pre človeka je lož“ (porov. Sir 20,26).

Nik mu neverí, nik nevstúpi do spolku s ním, pôžičky nedostane, ani do služby ho nevezmú. Preto vždy pravdou ostane: viac docieliš úprimnosťou než ľstivosťou. Lož odoberá človeku česť na zemi, luhár prikrýva sa lžou, aby utajil svoje chyby, poklesky, slabosti. Preto s úplnou istotou tvrdiť môžem, že luhár je preplnený aj inými hriechmi: kradne, klame, krivo prisahá, smilní, ako sa mu k tomu naskytne príležitosť. Luhár ešte i pri spovedi pácha lož, svätokrádežne prijíma, a tak upadne do zatratenia. Komu sa tieto moje slová ostrými byť zdajú, ten nech číta evanjelium, Kristus Pán všetkých hriešnikov prijal na milosť: úžerníka Zacheja, nemravnicu Magdalénu, zbojníka Dismasa, prenasledovateľa Cirkvi Šaula, lež z ľstivých a pretvarujúcich sa falošných farizejov, ani jednému neodpustil, keďže takto riekol o sebe: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), preto nepriateľom bol každej lži a luhárov jednoducho synmi diabla nazýval.

Ctitelia Pána Ježiša majú nasledovať šľapaje Ježišove. Nie za mizerný peniaz, ba čo by si mal i život utratiť, ani vtedy nesmieš luhať. Boli časy, keď pohania z domu do domu hľadali kresťanov a keď sa títo priznali, že sú kresťanmi, bez milosrdenstva ich popravili. A predsa kresťania nezatajili svoju kresťanskú vieru.

Za tých časov žil istý, svätého života deväťdesiatročný starec menom Kordiáš, ktorý raz pohrúžený v modlitbe kľačal vo svojej izbičke, keď zrazu pribehne k nemu jeho vnúča, desaťročný chlapček, uchopil ruku starcovu, volajúc: starý otec, už odišli, odišli! Čo sa ti stalo, dieťa moje, kto odišiel ? Tu boli vojaci, teba hľadali, ale ja som im povedal, že si odišiel do mesta. Decko, ako si sa opovážilo luhať? Nehnevaj sa, starý otec, len preto som tak povedal, lebo som sa bál, že ťa vezmú do žalára, ja ťa mám veľmi rád. Ani z lásky, ani z bázne neslobodno luhať, keď pravdu zaprieš, Ježiša zaprieš. Nato starec vyšiel na námestie a verejne vyznával sa za kresťana. Vojaci sa vrátili, chytili ho a odvliekli na popravisko. Kresťania ho slušne pochovali a na pomník mu napísali: „Tu spočíva muž, ktorý nikdy neluhal, meno mu bolo Kordiáš.“ Nad toto väčšia úcta nemôže sa ujsť smrteľníkovi.

Nič viac tak nebolí úbohé ľudské srdce, ako keď sa sklame v priateľovi, ktorého za verného, spravodlivého mal, keď ho ten zradí, ktorému najviac dôveroval.

Sklamané srdce naše trpko odvráti sa od takéhoto ľstivého priateľa. Takýmto klamárom, zradcom je človek (falošník), ktorý robí sa priateľom Božím, v skutočnosti ale je podlým Judášom, ktorý bozkával Spasiteľa a práve tým ho vydal do rúk nepriateľom; takým klamárom, zradcom je človek pretvarujúci sa, ktorý ukazuje sa ako Boží priateľ, v skutočnosti ale je diabolským Herodesom, ktorý úlisne povzbudzoval sv. troch Kráľov, aby len hľadali toho malého Ježiša a keď ho nájdu, nech mu oznámia, aby sa i on mohol ísť klaňať, v skutočnosti však zamýšľal ho zabiť, – len mi ho ukážte, však ho ja zmárnim. Takýmito pretvarujúcimi ľuďmi sú tí, ktorí navonok ukazujú sa byť pobožnými, v skutočnosti sú nemravníkmi, podobní diablovi, ktorí niekedy vezmú na seba podobu dobrého anjela.

Rímsky pápež naložil raz sv. Filipovi z Neri, aby išiel k istej žene, o ktorej rozniesol sa chýr, že je svätá, a aby sa presvedčil, či naozaj je ona taká svätá, ako sa o nej hovorí. Sv. Filip cez velikánske bahno išiel do príbytku tej ženy a s takými veľmi zablatenými čižmami vstúpil k nej a pred prítomnými jej rozkázal, aby mu stiahla tie zablatené čižmy. Nato žena sa rozčertila, s krikom osopila sa na sv. Filipa, ako sa jej opováži rozkazovať takúto ponižujúcu vec. Sv. Filip bez slova sa obrátil, tam nechal rozčertenú ženu. Pápežovi však povedal, aby zakázal veriacim chodiť k tej žene, pretože ona je jedna klamárka, pretvaruje sa.

Keď sa lepšie rozhliadneme, nájdeme viac takých pretvarujúcich sa, ktorí sú vždy v kostole, ustavične listujú v modlitebných knižkách, modlia sa bez prestania, ako sa hovorí, Pána Boha za nohy chytajú. Lež pohliadnime len na ich domáci život a na ich lásku k blížnemu, zdesíme sa ako žijú: druhých posudzujú, i Svätému Otcovi do svedomia vstupujú, natískajú sa za sudcov nad mravmi, potajomky však nečestný, smilný život vedú. Ponúknu sa za ochrancov, za radcov, postranne však dobre zoderú svojich zverencov. Majú sladké rečičky, v srdci sú však závistliví, zle prajúci. Takíto luhári sú tá najpodlejšia pekelná háveď, keby dvojo pekiel bolo, oboje by si zaslúžila. Božský Spasiteľ právom im privolával dvojnásobné beda: „Beda vám, zákonníci, farizeji a pokrytci, pretože podobní ste hrobom obieleným, ktoré sa zvonku zdajú byť ľuďom krásnymi, kdežto vnútri sú plné mŕtvych kostí a všelijakej nezdoby“ (porov. Mt 23,27).

Pánu Ježišovi i jeho najväčší nepriatelia museli uznať: „Majstre, vieme, že si pravdovravný“ (porov. Mt 22,16). Nasledujme svojho božského Majstra i v pravdovravnosti, pravdovravnosť učiní nás podobnými Bohu, u blížneho však vydobyje nám úctu. Neukazujme sa lepšími, ako sme v skutočnosti. Nie to bude rozhodovať nad naším osudom, za akých nás majú ľudia, lež od toho bude závisieť naša budúcnosť večná, za akých nás uzná Pán Boh. Amen

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)