Medžugorie – vzbura františkánov proti miestnemu biskupovi a tajomstvá pútnického biznisu

Jozef Duháček
10. októbra 2025   Cirkev   Cirkevná kríza

Zjavenie v Medžugorí vyvoláva už roky kontroverzie. Na jednej strane sú fanatickí prívrženci a obrancovia Gospy a tisícok posolstiev, často treba povedať bezobsažných, vágnych a plytkých. Tí argumentujú údajným bohatým duchovným ovocím a množstvami obrátení. Na opačnej strane sú kritici, ktorí poukazujú na neposlušnosť františkánov, pochybný morálny profil ľudí okolo vizionárov, posolstvá, ktoré neprestajne opakujú frázy ako „modlite sa“ a neprinášajú nič nové, čo by si vyžadovalo špeciálne zjavenie Božej Matky, upozorňujú na pochybný priebeh celého úkazu, nato, že Gospa sa zjavuje na povel a tiež na ohromný biznis, ktorý je s tým spojený.

Aby sme správne pochopili udalosti v Medžugorí, je potrebné ísť ďalej než len k otázke vizionárov a samotných zjavení a pozrieť sa na mnohé desaťročia trvajúci spor miestnych bratov františkánov a diecézneho kléru. V tomto ohľade je veľmi informatívny krátky text Phillipa Campbella Medjugorje: Understanding the Herzegovina Questions, z ktorého si dovolíme niečo vypožičať.

Už roky je malá, ale vplyvná skupina hercegovinských františkánov vo vojne s diecézou Mostar-Duvno ohľadom správy niektorých farností, ktoré Svätá stolica v roku 1975 nariadila previesť z františkánov na diecézu, no už prešlo päťdesiat rokov a stále sa tak nestalo. Tento konflikt sa označuje ako „hercegovinská otázka“ a môže byť kľúčom k pochopeniu údajných zjavení v Medžugorí.

Korene konfliktu siahajú stáročia do minulosti, do čias osmanskej nadvlády vo východnej Európe. Františkáni prišli do Bosny a Hercegoviny ako misionári v 14. storočí, keď sa tam rozkladalo latinské kresťanské kráľovstvo. Región dobyli osmanskí Turci v roku 1463, ale vďaka intervencii Angela Zojezdoviča, ktorý osobne prosil sultána Mehmeda II. (dobyvateľa Konštantínopolu), aby kresťanom zaručil slobodné vykonávanie ich náboženstva, mohli františkáni zostať. Potvrdil to osobitnou prísahou sám Mehmed II. v máji 1463. Katolícki biskupi museli z provincie odísť a bez episkopátu diecézny klérus čoskoro zanikol. Františkáni zostali jedinou baštou kresťanstva v Bosne a Hercegovine po nasledujúce štyri a pol storočia, počas ktorých františkáni hrdinsky udržali Chorvátov v katolíckej viere.

Svätá stolica sa však regiónu nevzdala. Na podporu miestnej cirkvi, ktorá fungovala bez sídelných biskupov, založila v roku 1735 Apoštolský vikariát pre Bosnu a za apoštolských vikárov ustanovila františkánov. Františkánska provincia Bosna Srebrena bola v roku 1757 reorganizovaná podľa hraníc osmanského panstva. V roku 1846 sa rozdelila na dve, keď františkáni založili nový kláštor v Širokom Brijegu. Pápež Lev XIII. v roku 1892 založil Františkánsku provinciu Nanebovzatia Panny Márie.

Situácia sa výrazne zmenila. Upadajúca Osmanská ríša, ustupujúca pred európskymi mocnosťami, sa v roku 1878 stiahla z Bosny a vlasť katolíckych Chorvátov sa dostala pod správu Rakúsko-Uhorska. Po obnovení katolíckej vlády mohol pápež obnoviť diecéznu hierarchiu a v roku 1881 boli vymenovaní biskupi. S obnovením hierarchie však vznikla potreba preniesť správu hercegovinských farností z františkánov späť na diecézny klérus. Je totiž veľmi nezvyčajné, ak diecézne farnosti spravuje rehoľný rád, pretože riadnym pastierom diecézy je biskup.

Františkáni neboli práve nadšení. Po štyri storočia hrdinsky bránili a zachovávali katolicizmus pred tureckou hrozbou. Za tú dobu si zvykli považovať farnosti za svoje vlastné a seba za právoplatných pastierov hercegovinského ľudu. Toto odovzdanie však bolo potrebné – je to štandardný proces usídľovania diecézneho kléru v oblasti, ktorá sa prestáva považovať za misijnú. Prvá a druhá svetová vojna tento proces načas zastavili, ale v 40. rokoch 20. storočia začali biskupi troch hercegovinských diecéz dôrazne trvať na odovzdaní farností. Niektorí františkáni vyhoveli, mnohí však nie.

Na konci 40. rokov ovládali dve františkánske provincie 63 zo 79 farností v diecézach Vrhbosna a Mostar. (Vjekoslav Perica (2004). Balkan Idols: Religion and Nationalism in Yugoslav States. Oxford University Press. pp. 117–118.) Búrlivé roky II. vatikánskeho koncilu priniesli – aké prekvapenie – ďalší chaos. Začiatkom 70. rokov hercegovinskí františkáni zvýšili agresivitu voči biskupom, vytvárali aliancie a organizácie, ktoré otvorene vzdorovali biskupskej autorite a bránili prevzatiu farností diecéznym klérom. Mnohí laici sa k týmto organizáciám odporu pridali, no Vatikán samozrejme podporoval biskupov.

Konflikt sa natoľko vystupňoval, že musel osobne zasiahnuť pápež. Pavol VI. v júni 1975 vydal dokument Romanis pontificibus, ktorým nariadil vrátenie farností diecéznemu kléru. Romanis pontificibus je mimoriadny dokument, ale vzhľadom na okolnosti je k františkánom veľmi štedrý. Pavol VI. im dovolil ponechať si viac ako tretinu farností, čo je situácia, ktorá pravdepodobne nemá obdobu nikde inde na svete. Dekrét františkánom nechával 30 farností a 52 nariadil odovzdať diecéznemu kléru.

Romanis pontificibus cituje dokument II. vatikánskeho koncilu Christus Dominus o autorite biskupov: „Všetci rehoľníci by mali vždy hľadieť na biskupov ako na nástupcov apoštolov s oddanou úctou a rešpektom. Kedykoľvek sú rehoľníci legitímne povolaní vykonávať apoštolské diela, sú povinní plniť svoje povinnosti ako aktívni a poslušní pomocníci biskupov.“ Táto norma, ako je zrejmé, platí ešte viac pre tých rehoľníkov, ktorým je zverená starostlivosť o farnosti. (Christus Dominus, 35,1)

Po všeobecnom výklade o autorite biskupov a povinnosti rehoľníkov v každej diecéze preukazovať poslušnosť a úctu biskupom, najmä v prípadoch, keď zasiahla Svätá stolica, Pavol VI. navrhuje rozdelenie farností, pričom niektoré ponecháva pod správou františkánov:

„1. S ohľadom na vzájomnú dohodu oboch zainteresovaných strán a so zreteľom na zásluhy, ktoré si františkáni provincie Hercegovina získali, Svätá stolica prijíma ako všeobecné pravidlo, že polovica veriacich diecézy Mostar-Duvno zostane zverená pastoračnej starostlivosti týchto rehoľníkov, zatiaľ čo druhá polovica bude zverená diecéznemu kléru. Toto rozdelenie –, keď bude rovnaký počet veriacich zverený každej strane podľa tohto všeobecného plánu – zostane legitímne aj v budúcnosti.“ (http://medjugorjedocuments.blogspot.com/2010/11/1975-decree-romanis-pontificibus.html) Pavol VI. potom menuje konkrétne farnosti a prikazuje ich odovzdať biskupovi diecézy Mostar-Duvno:

„4. Františkánski otcovia musia do jedného roka od vyhlásenia tohto dekrétu odovzdať diecéznemu kléru farnosti Blagaj, Jablanica, Ploče a Nevesinje. Podľa toho istého rozhodnutia Svätej kongregácie musí byť celá pastoračná starostlivosť o farnosť Čapljina, bez odňatia časti jej územia, do jedného roka prevedená z františkánov na diecézny klérus. Ordinár Mostar-Duvno uhradí provincii františkánov v Hercegovine náklady na výstavbu ich rehoľného domu, nie však náklady na stavbu farského kostola.

7. Rovnako z farnosti Humac, ktorá bola doteraz úplne zverená pastoračnej starostlivosti františkánov, bude oddelené územie, na ktorom budú medzitým podľa dohody oboch strán do jedného roka zriadené farnosti Crveni Grm-Prolog a Zvirić-Bijača, ktoré budú zverené diecéznemu kléru.“ (http://medjugorjedocuments.blogspot.com/2010/11/1975-decree-romanis-pontificibus.html)

Františkáni však stále otáľali a v roku 1980 naďalej nelegálne držali 10 farností. Svätá stolica nakoniec uvalila na hercegovinských františkánov sankcie za neposlušnosť, odobrala im právo voliť predstaveného a dosadila na jeho miesto svojho človeka. Ešte v roku 1990 si františkáni nelegálne ponechávali sedem farností.

Teraz si musíme všimnúť chronológiu. V roku 1975 vydáva Pavol VI. dokument Romanis pontificibus, ktorým nariaďuje vrátenie farností, ktoré františkáni držia nelegálne. (Perika, 117–118) V roku 1980 začína Svätá stolica disciplinárne konanie voči hercegovinským františkánom. V roku 1981 majú šiesti „vizionári“ z Medžugoria svoje prvé údajné zjavenia. Ich „duchovný vodca“ a hlavný propagátor, páter Jožo Žovko –, ktorého Gospa z Medžugoria (René Laurentin, Corpus Chronologique des Messages, O.E.I.L., Paris, 1987, p. 159) nazvala svätým – je na oficiálnej webovej stránke diecézy Mostar uvedený medzi františkánmi, ktorí odmietli podpísať vyhlásenie poslušnosti biskupovi a boli následne z rehole vylúčení. (
http://cbismo.com/index.php?menuID=36) „Svätý“ páter Jožo je od roku 1989 suspendovaný pre neposlušnosť legitímnemu biskupovi Mostaru-Duvna. (http://www.marcocorvaglia.com/medjugorje-en/father-jozo-a-disobedient-franciscan.html)

Chronológia naznačuje prepojenie medzi zjaveniami v Medžugorí a hercegovinskou otázkou práve cez medžugorského farára a duchovného vodcu vizionárov, Joža Žovka. Šírenie zjavení miestnymi františkánmi nie je náhoda, rovnako ako nie je náhoda ich načasovanie – v roku 1981 začala Svätá stolica zvyšovať tlak na františkánov, aby vrátili farnosti biskupovi. Plynie z toho očividný záver: františkáni (minimálne niektorí z nich) z Hercegoviny sa dohodli s vizionármi, vtedy ešte deťmi, na vytvorení vymysleného zjavenia v Medžugorí s cieľom pritiahnuť medzinárodnú pozornosť na miesto a aj na františkánov, ktorí stále nelegálne držali desať farností. Keď sa Medžugorie stane novými Lurdami, pokus biskupa ovládnuť farnosti a uplatniť svoje práva bude vyzerať ako útok proti samotnej Panne Márii. A presne to sa stalo. Medžugorie získalo svetové renomé a napriek opakovanému zákazu dvoch biskupov (Žaniča a Periča) organizovať verejné alebo súkromné púte tam putujú milióny katolíkov.

Jednou z farností výslovne spomenutých v dokumente Romanis pontificibus je farnosť Čapljina, ktorá poskytuje výborný príklad pretrvávajúcej neposlušnosti malej skupiny františkánov. Púte do Medžugoria v 90. rokoch v dôsledku vojny v rozpadnutej Juhoslávii stratili na intenzite. To biskupom poskytlo príležitosť zatlačiť na františkánov, aby sa ukončilo nepriateľstvo. Vtedajší generálny prokurátor františkánskeho rádu Antonio Riccio, OFM, sa s dohodol mostarským biskupom mons. Ratkom Peričom, že vráti jednu zo sporných farností v meste Čapljina diecéznemu kléru. Keď však prišiel deň odovzdania majetku diecéznemu kléru, františkáni zodpovední za farnosť, páter Bonifác Barbarić a páter Božo Rados, odmietli spolupracovať. To viedlo k ich vylúčeniu z františkánskeho rádu:

„Generál rádu, brat Hermann Schaluck, a biskup Mostaru a Duvna, mons. Perič, rozhodli, že na základe dekrétu Romanis pontificibus bude farnosť Čapljina, predtým zverená provincii Nanebovzatia Panny Márie v Bosne a Hercegovine, od 12. mája 1996 odovzdaná biskupovi, ktorý s ňou môže voľne nakladať. Podľa toho žiadny františkán nemal oprávnenie zdržiavať sa v tejto farnosti a vykonávať v nej pastoračnú činnosť. Toto bolo oznámené všetkým františkánom provincie.

Bratia Bonifác P. Barbarič a Božo Rados odmietli preloženie a zostali v Čapljine napriek opakovaným a autoritatívnym žiadostiam a príkazom. Keďže vytrvali v neposlušnosti, bol začatý proces ich vylúčenia z rádu. Dňa 28. februára 1998 generálna kapitula rádu jednomyseľne v tajnom hlasovaní rozhodla o vylúčení bratov Bonifáca P. Barbariča a Boža Radosa z provincie Nanebovzatia Panny Márie v Bosne a Hercegovine z rádu menších bratov podľa ustanovení kánonu 699.“ (http://www.unitypublishing.com/Apparitions/MedjugorjeFranciscans.html)

Po ich vylúčení vydal biskup Mostaru v spolupráci s provinciálnym predstaveným OFM spoločné vyhlásenie všetkým kňazom a veriacim Mostaru-Duvna, že dokument Romanis pontificibus bude plne implementovaný a neposlušnosť františkánov už nebude tolerovaná. Vyhlásenie z decembra 1998 uvádza:

„Neposlušní františkáni by si mali uvedomiť, že môžu byť potrestaní podľa kánonického práva a pravidiel svojho rádu. Je žiaduce, aby bol pre dobro Cirkvi, diecézy, františkánskej provincie a predovšetkým veriacich tento dekrét konečne implementovaný. Pripomíname kresťanským veriacim, že sviatosti, ktoré prijímajú od odsúdených františkánov, sú neplatné. Je dôležité, aby všetci, klerici aj veriaci, vnímali miestneho biskupa, ktorý spolupracuje so svetským aj rehoľným klérom, ako stred a objekt diecézneho cirkevného života.“ (http://www.unitypublishing.com/Apparitions/MedjugorjeFranciscans.html)

Zjavenie v Medžugorí oddialilo vyriešenie hercegovinskej otázky. To bolo presne to, čo chceli neposlušní františkáni dosiahnuť. V čase keď Phillip Campbell písal svoj článok (2012), biskup Mostaru-Duvna stále tvrdil, že dokument Romanis pontificibus nebol plne implementovaný. Diecézny klérus narazil na fyzické obsadenie kostolov, vyhrážky a dokonca aj násilie zo strany okupantov. Generálni predstavení františkánskeho rádu v Ríme v roku 1999 nariadili dodržiavanie dokumentu Romanis pontificibus a miestni františkáni vyjadrili ochotu spolupracovať. Po generálnej kapitule provincie v roku 2001, ktorá vyhlásila, že dokument Romanis pontificibus bol implementovaný, biskup Perić vyhlásil, že to nie je pravda a františkáni stále okupujú sedem farností.

Táto situácia podnietila Jána Pavla II., aby v roku 2003 opäť požiadal členov generálnej kapituly františkánskeho rádu, aby vykonali dekrét Pavla VI. z roku 1975:

„Vaša misijná činnosť bude plodná len vtedy, ak bude vykonávaná v súlade s legitímnymi pastiermi, ktorým Pán zveril zodpovednosť za jeho stádo. Majúc to na pamäti, opäť vám vrelo pripomínam úsilie, ktoré bolo vynaložené na prekonanie ťažkostí, ktoré už dlho existujú v niektorých oblastiach. Je mojou úprimnou túžbou, aby sa s pomocou všetkých strán dosiahlo porozumenie s diecéznymi autoritami, o ktoré sa usiloval môj ctihodný predchodca, pápež Pavol VI. Ukázalo sa, že takéto porozumenie je predpokladom účinnej evanjelizácie.“ (http://www.cbismo.com/index.php?mod=vijest&vijest=287)

Biskup Perić to vyjadril stručnejšie vo vyhlásení o štyri roky neskôr, v roku 2007. Tridsaťdva rokov po vydaní dokumentu Romanis pontificibus františkáni stále nelegálne okupovali päť farností a vysluhovali neplatné sviatosti. Biskup Perić uviedol:

„V diecéze Mostar-Duvno existuje problém, ktorý sa v posledných rokoch prakticky stal schizmatickým. Minimálne deväť františkánskych kňazov, ktorí boli vylúčení z františkánskeho rádu OFM a suspendovaní a divinis, sa vzbúrilo proti rozhodnutiu Svätej stolice a neumožnilo prevod niektorých farností z františkánskej na diecéznu správu. Násilne okupujú aspoň päť farností a naďalej vykonávajú všetky kňazské funkcie. Neplatne uzatvárajú manželstvá, spovedajú bez kánonických fakúlt, niektorí neplatne birmujú mladých, a v roku 2001 pozvali starokatolíckeho diakona, ktorý sa falošne vydával za biskupa, aby „birmoval“ asi osemsto mladých ľudí v troch farnostiach. Dvaja z týchto vylúčených františkánov dokonca požiadali švajčiarskeho starokatolíckeho biskupa Hansa Gernyho, aby ich vysvätil za biskupov, no nepodarilo sa im to. Toľko neplatných sviatostí, toľko neposlušnosti, násilia, svätokrádeže, neporiadku a nezrovnalostí a ani jedno „posolstvo“ z desiatok tisíc „zjavení“ nebolo zaslané na zmiernenie týchto škandálov. Veľmi zvláštna vec!“ (http://www.cbismo.com/index.php?mod=vijest&vijest=101)

A prečo biskup Perić nedokázal ukončiť túto neposlušnosť napriek podpore Svätej stolice a generálneho predstaveného františkánskeho rádu? Pre Medžugorie. Bez celosvetovej podpory prívržencov Medžugoria, ktorí posielajú milióny dolárov spurným farnostiam, by františkáni nemohli tak dlho pretrvávať v stave neposlušnosti a schizmy, ani finančne, ani morálne. Keby neexistovalo Medžugorie a išlo by len o vzburu niekoľko izolovaných, tvrdohlavých františkánov, hercegovinská otázka by bola už dávno vyriešená. Práve fraška z Medžugoria, vytvorená neposlušnými františkánmi, udržiava hercegovinskú otázku otvorenú, bráni biskupovi vykonávať jeho právomoci a dala niekoľkým františkánom monopol na ohromný duchovný aj finančný vplyv. Zjavenia v Medžugorí slúžia ako zlatá baňa, ktorá umožňuje vizionárom a neposlušným františkánom udržiavať kontrolu nad lukratívnym súkromným impériom.

Násilie a masové vraždy v Medžugorí

Ako v každom inom súkromnom impériu, kde sú v hre obrovské sumy peňazí, neposlušnosť františkánov, ktorú podporuje multimiliónové „kráľovstvo Medžugoria“, viedla k násiliu a dokonca aj k vraždám medzi rôznymi rodinnými klanmi, ktoré medzi sebou bojovali o kontrolu nad lukratívnym trhom s náboženskými suvenírmi. Toto bolo zdokumentované v štúdii holandského sociológa Marta Baxa, ktorý strávil pätnásť rokov skúmaním udalostí v dedine a podarilo sa mu zdokumentovať temnú stránku života v Medžugorí, o ktorej väčšina prívržencov Kráľovnej pokoja nikdy nepočuje. (Mart Bax, Medjugorje: religion, Politics, and Violence in Rural Bosnia. Free University press, Amsterdam, 1995)

Kráľovná pokoja priviedla milióny turistov, ktorí do miestnej ekonomiky napumpovali obrovské sumy peňazí. Keď však v roku 1991 zanikla Juhoslávia, rozhorel sa chorvátsky nacionalizmus a to často pod vedením františkánov. Srbi boli z Medžugoria rýchlo vyhnaní, ale následná občianska vojna začala brzdiť prílev pútnikov a vyostrila sa konkurencia na trhu s plastovými pátričkami a gýčovými soškami Madony. Turistické skupiny boli často zadržiavané alebo im bolo bránené dostať sa do cieľa. Obyvatelia si často brali pôžičky, aby prestavali svoje domy na hotely, kde by mohli ubytovať pútnikov. Klanová rivalita bola znesiteľná, pokiaľ prúdili tony peňazí od turistov. V roku 1991 však bola väčšina penziónov prázdna, okrem tých, ktoré vlastnil klan Ostojici, ktorý mal dobré kontakty v zahraničí. Ostatné klany žiadali Ostojicovcov, aby sa podelili o svoje šťastie; Ostojicovci odmietli. Podobne, ako keď v Krstnom otcovi žiadal Sollozzo dona Corleoneho, aby sa podelil o svoj vplyv na sudcov a guvernéra.

Čoskoro sa v Medžugorí a okolitých dedinách rozhorela poriadna balkánska krvná pomsta, ktorá si vyžiadala životy dvesto obyvateľov a ďalších šesťsto vyhnala z kraja. Pútnici v Medžugorskom centre pokoja si ani neuvedomovali, že po dvoroch a poliach prebieha krvavá vendeta, hoci medzi znepriatelenými klanmi sa v noci pravidelne odohrávali hrozné zverstvá – vrátane mrzačenia a mučenia. Obyvatelia spojení s jedným alebo druhým klanom sa navzájom mrzačili a mučili, starí ľudia boli zabíjaní, domy vypaľované, ženy a deti zabíjané. Bax uvádza, že násilie sa stávalo organizovanejším a zároveň brutálnejším.

Nakoniec jednotky chorvátskej armády, ktoré boli spojené s jedným z bojujúcich klanov, zasiahli proti Ostojicovcom; stovku mužov bez súdu postrieľali v jednej z mnohých roklín tohto hornatého kraja. Domácimi raketometmi vyhnali zvyšných Ostojicovcov. Do konca roku 1992 bolo Medžugorie opäť centrom pokoja a prístupné turistom. Domy sa opäť vystavali a poopravovali a návštevníkom, ktorí sa netaktne vyzvedali na škody, sa klamalo, že to urobili Srbi. Majetok Ostojicovcov prevzali ich rivali, a preživší utiekli do Nemecka.

Bax uvádza, že víťazi z oboch klanov ďakovali za zvláštnu milosť a ochranu počas masakrov Kráľovnej pokoja. Tieto fakty uvádza aj Michael Davies v knihe Medjugorje After Twenty-One Years (Michael Davies. Medjugorje After Twenty-One Years. Remnant Press; 2nd edition, 2002, p. 66) a E. Michael Jones v knihe The Medjugorie Deception. (E. Michael Jones, The Medjugorie Deception, Fidelity press, 1998)

Phillip Campbell hovorí, že nechce spochybňovať vernosť väčšiny františkánov v troch hercegovinských diecézach. Františkáni majú v kultúre Bosny zvláštne miesto a aj dnes tvoria veľký podiel kňazov v regióne. Františkáni stále zohrávajú dôležitú úlohu v živote hercegovinskej cirkvi, čo vždy uznávali aj pápež a biskupi Mostaru-Duvna.

Napriek tomu je smutné, že neposlušnosť niekoľkých jednotlivcov pošpinila dobré meno rádu, ktorý počas stáročí na Balkáne vykonal toľko dobra. Tým, že odmietli vrátiť sporné farnosti do právoplatnej jurisdikcie diecézneho kléru a spolčili sa pri šírení a obrane pochybných zjavení v Medžugorí ako prostriedku, ktorým sa pokúsili negovať nariadenia pápeža v Romanis pontificibus, táto malá skupina neposlušných františkánov nielenže priniesla hanbu sebe, ale zaviedla milióny do omylu, pričom fenomén Medžugoria využila na presadzovanie vlastnej agendy a zviedla nespočetné množstvo duší do nesúladu s Cirkvou. Tomislav Vlasič, františkán a jeden z duchovných vodcov vizionárov bol v roku 2020 exkomunikovaný za herézu a schizmu. Tiež spravil dieťa františkánskej rehoľníčke, s ktorou žil v Taliansku. Iný duchovný vodca, Ivica Vego bol podľa viacerých dostupných informácií (hoci oficiálnu nótu som nenašiel, pozn. aut.) tiež vylúčený z rádu a tiež sa mu podarilo spraviť dieťa rehoľníčke (sestre Leopolde).

Prečo ľudia putovali do Medžugoria, keď boli púte biskupom Mostaru-Duvna zakázané je jedna vec, a každý kto tam putoval si nesie vlastný podiel viny na formálnom akte neposlušnosti. Individuálna vina je iná otázka, ale stále ide o vážnu vec. Ešte vážnejšie je, že ľudia, ktorí sa nechali vtiahnuť do výnosného biznisu, akým sa Medžugorie stalo, boli vedení k tomu, aby páchali hrozné činy násilia v snahe ovládnuť „medžugorský trh“. Každý hriech má svoje dôsledky a v chaose, omyle a násilí, ktoré sme zdokumentovali, napokon vidíme skutočné ovocie Medžugoria.

Vatikán, ktorý v pravidelných intervaloch hrozí, že už konečne rozhodne, či má alebo nemá zjavenie z Medžugoria nadprirodzený pôvod a pravidelne organizuje nové komisie, ktoré to majú prešetrovať, ani minulý rok nerozhodol. Kardinál Fernández vydal dokument, v ktorom opakuje obvyklé reči o dobrom duchovnom ovocí a zdá sa, že proti rozhodnutiu diecézneho biskupa púte do Medžugoria povolil. Úcta je povolená, no autenticita zjavenia nie je potvrdená. Zaujímavé.

Od roku 1981 sa Gospa vizionárom zjavila viac ako 40 000-krát. A aké posolstvo Gospa vizionárom v toľkých zjaveniach odovzdala? Niečo, čo by prekonalo strašnú víziu Pekla a videnie zabitého pápeža z Fatimy? Niečo ako „Que soy era Immaculada Councepciou” z Lúrd? Niečo väčšie ako apokalyptické posolstvo o katastrofálnom úpadku Ríma z La Sallete? Miernite svoje očakávania. V skratke nás vyzvala k obráteniu skrze modlitbu, pôst a pokánie. Tá výzva je platná a náležitá, ale je to snáď niečo nové, čo by Cirkev dôverne nepoznala a nevyučovala už 2000 rokov? Je toto také veľké a nevídané posolstvo, ktoré si vyžaduje 40 000 zjavení? Zdá sa, že ani Vatikán o tom ešte nie je presvedčený. Možno treba zostaviť ešte jednu vyšetrovaciu komisiu.

Suvisiaci článok

Kňaza prepojeného s Medžugorie exkomunikovala Kongregácia pre náuku viery

Suvisiaci článok

Vlci v rúchu baránkov – škandály zakladateľov niektorých nových katolíckych náboženských hnutí

PDF (formát pre tlač)