Teologický architekt Traditionis custodes a nepriateľ katolíckej tradície Andrea Grillo obviňuje arcibiskupa Cordileoneho zo „schizmatických argumentov“

16. októbra 2026   Cirkev   Cirkevná kríza, Liturgia

Taliansky liturgista Andrea Grillo, jeden z tvorcov dokumentu Traditionis custodes, obvinil sanfranciského arcibiskupa Salvatoreho Cordileoneho z používania „schizmatických argumentov“. Americký arcibiskup totiž vyhlásil, že v Cirkvi panovala väčšia jednota počas platnosti Summorum pontificum Benedikta XVI. ako po zavedení obmedzení tradičnej latinskej omše pápežom Františkom.

Andrea Grillo, profesor Pápežského atenea svätého Anzelma v Ríme, zverejnil 12. októbra na svojom blogu kritiku arcibiskupa Cordileoneho, ktorý obhajuje používanie Rímskeho misála z roku 1962 a vyzýva na dialóg s Kňazským bratstvom svätého Pia X. (FSSPX).

Arcibiskup Cordileone sa totiž v 45-minútovom rozhovore pre portál Tribune Chrétienne venoval tradičnej liturgii a dôsledkom obmedzení zavedených dokumentom Traditionis custodes v roku 2021 a vyhlásil, že „v Cirkvi panovala väčšia jednota počas platnosti Summorum pontificum ako za Traditionis custodes“.

Grillo označil toto tvrdenie za „nezodpovedné“ a zároveň spochybnil tri hlavné argumenty amerického arcibiskupa: rastúci záujem mladých katolíkov o tradičnú liturgiu, väčšiu cirkevnú jednotu za Benedikta XVI. a potrebu dialógu s FSSPX.

Arcibiskup Cordileone tvrdil, že mladšie generácie hľadajú „nemenné hodnoty katolicizmu“, nie ďalšie reformy a revolúcie. Grillo však takýto výklad označil za „klišé tradicionalistického diskurzu“ a zdôraznil potrebu rozlišovať medzi mladými katolíkmi všeobecne a mladými tradicionalistami. Pripustil problémy sekularizácie, no pripomenul, že pokles záujmu o náboženský život sa začal už pred II. vatikánskym koncilom.

Štatistické dáta sú však neúprosné a ukazujú na počte kňazov, rehoľníkov, krstov, sobášov, konverzií, že úpadok nastal až a práve po roku 1965. Zatiaľ čo dovtedy boli tieto ukazovatele stúpajúce, alebo aspoň stabilné, od roku 1965, resp. 1970 začínajú prudko klesať.

Zásadnejší Grillov spor sa týkal cirkevnej jednoty. Arcibiskup Cordileone predstavil pokoncilové dejiny ako sled liturgických konfliktov, postupného zmierenia za Jána Pavla II., ďalšieho upokojenia po vydaní Summorum pontificum v roku 2007 a návratu napätia po Františkových obmedzeniach z roku 2021.

Grillo obvinil arcibiskupa z prijatia historického výkladu spájaného s Marcelom Lefebvrom, zakladateľom FSSPX. Podľa neho sa po koncilovej liturgickej reforme postupne rozširovali ústupky spoločenstvám pripútaným k staršej liturgii. Poukázal na povolenia z roku 1984 a ich následné rozšírenie za Jána Pavla II. Za rozhodujúci moment označil vydanie Summorum pontificum Benediktom XVI. v roku 2007. „Dokumentom Summorum pontificum bol Lefebvrov projekt prijatý ako pravidlo Cirkvi,“ napísal Grillo.

Obdobie rokov 2007 až 2021 podľa neho nepredstavovalo obnovenie jednoty, ale vrchol rozdelenia, pretože umožňovalo súbežnú existenciu odlišných liturgických prístupov. Naopak, Traditionis custodes podľa Grilla obnovilo jednotu tým, že opätovne ustanovilo reformovanú liturgiu ako štandardný prejav katolíckej bohoslužby.

Grillo tvrdí, že katolícke spoločenstvo potrebuje jedinú lex orandi, teda pravidlo modlitby, vyjadrené reformovanými liturgickými knihami. „Myslieť si, že jednota vzniká z akéhosi rituálneho „samoobslužného výberu“ medzi protirečivými obradmi, sa javí ako nezodpovedné riešenie,“ napísal.

Na záver obvinil arcibiskupa Cordileoneho z používania „schizmatických argumentov“, ktoré podľa neho podkopávajú cirkevnú jednotu. Za zarážajúce považuje, že podobné postoje zastáva arcibiskup významnej americkej arcidiecézy, ktorý zároveň pôsobí vo vatikánskom súdnom orgáne.

Andrea Grillo patril medzi hlavných intelektuálnych architektov motu proprio Traditionis custodes z roku 2021. Je úzko spájaný s arcibiskupom Vittoriom Francescom Violom, bývalým sekretárom Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Obaja sú často spomínaní v súvislosti s prípravou a zavádzaním obmedzení tradičnej liturgie. Grillo mal dokonca vyhlásiť, že „Viola stojí politicky viac naľavo než ja“.

Podľa portálu AdVaticanum však Grillov verejný vplyv počas posledného roka poklesol. V júni 2025 ostro kritizoval eucharistickú úctu Carla Acutisa a jeho zbierku eucharistických zázrakov. Teológiu spojenú s touto úctou označil za zastaranú, ťažkopádnu, obsesívnu a za „malý škandál“. Jeho kritika vyvolala odmietavé reakcie, pričom kanonizácia Carla Acutisa sa uskutočnila v septembri 2025.

Pápež Lev XIV. medzitým vymenoval arcibiskupa Vittoria Francesca Violu za arcikňaza Baziliky svätého Petra, generálneho vikára pre Vatikánsky mestský štát a predsedu Správy Baziliky svätého Petra. V týchto funkciách nahradil kardinála Maura Gambettiho.

Pohľad katolíckej tradície: Andrea Grillo a jeho predstava cirkevnej jednoty

Grillov útok na arcibiskupa Cordileoneho odhaľuje zásadný problém časti pokoncilového liturgického myslenia: presvedčenie, že jednotu katolíckej Cirkvi možno dosiahnuť administratívnym potláčaním jej vlastného liturgického dedičstva. Grillo označuje argumenty arcibiskupa Cordileoneho za „schizmatické“, hoci americký arcibiskup nevyzýva na rozkol, ale na dialóg, zmierenie a rešpektovanie stáročnej liturgickej tradície.

Mimoriadne problematické je tvrdenie, že Benedikt XVI. vydaním Summorum pontificum prijal Lefebvrov projekt. Tradičná rímska liturgia predsa existovala dávno pred narodením arcibiskupa Lefebvra. Ten ju nevytvoril, ale usiloval sa zachovať jej kontinuitu. Benedikt XVI. navyše zdôraznil, že to, čo predchádzajúce generácie považovali za posvätné, zostáva posvätným aj pre nás. Ak Grillo považuje uznanie tejto kontinuity za víťazstvo lefebvrizmu, natíska sa otázka, či jeho skutočným problémom nie je samotná predkoncilová tradícia.

Nepresvedčivo pôsobí aj jeho argumentácia o jedinom lex orandi. Katolícka Cirkev nikdy nestotožňovala jednotu viery s absolútnou liturgickou uniformitou. Po stáročia v nej existovali rozličné latinské i východné obrady, ktoré predstavovali bohatstvo katolíckej tradície. Ich existencia síce automaticky nerieši vzťah medzi starším a reformovaným rímskym misálom, spochybňuje však predstavu, že odstránenie staršej liturgie je nevyhnutnou podmienkou jednoty.

Rovnako zarážajúci je Grillov postoj k mladým katolíkom objavujúcim tradičnú omšu. Ich záujem odbavuje ako tradicionalistické klišé, hoci mladé rodiny, seminaristi a veriaci priťahovaní tradičnou liturgiou predstavujú jav hodný seriózneho skúmania. Nemožno z neho vyvodzovať postoje celej mladej generácie, ale ani ho zľahčovať len preto, že nezapadá do predstáv liturgických reformátorov.

Grillove ostré reakcie zároveň vyvolávajú dojem, že začína pociťovať neistotu o budúcnosti vlastného liturgického projektu. Obrazne povedané, správa sa, akoby cítil, že sa pod ním začína chvieť stolička. Jeho polemika pripomína skôr nervóznu obranu vlastných pozícií než pokojné teologické dokazovanie. Či skutočne stráca vplyv vo Vatikáne, však nemožno posúdiť iba podľa tónu jeho vyjadrení.

Nie je bez zaujímavosti ani jeho kritika eucharistickej úcty Carla Acutisa. Hoci diskusia o podobe eucharistickej zbožnosti je legitímna, Grillov spôsob argumentácie vyvoláva otázky o vzťahu niektorých moderných liturgických koncepcií k tradičným prejavom katolíckej spirituality.

Cirkevná jednota nevzniká tým, že sa umlčia tí, ktorí pripomínajú jej vlastnú minulosť. Musí byť zakorenená v spoločnej viere, sviatostnom živote a vernosti Kristovi. Tradičná liturgia nie je súkromným vynálezom Lefebvra ani ideologickým projektom Benedikta XVI. Je dedičstvom generácií katolíkov, svätcov, mučeníkov, misionárov a učiteľov Cirkvi.

Grillo má právo obhajovať liturgickú reformu II. vatikánskeho koncilu aj kritizovať Summorum pontificum. Ak však argumenty za zmierenie a dialóg označuje za schizmatické, mal by presne vysvetliť, v čom odporujú katolíckej viere. Nesúhlas s jeho chápaním liturgickej reformy totiž ešte nepredstavuje schizmu.

A napokon osobná poznámka. Grillova reakcia na mňa pôsobí ako hysterická obrana človeka, ktorý začína tušiť, že jeho predstava budúcnosti katolíckej liturgie nemusí byť taká neotrasiteľná, ako si myslel. Ak sa pod jeho teologickou stoličkou skutočne začína chvieť pôda, označovanie oponentov za schizmatikov mu sotva pomôže. Katolícka tradícia prežila stáročia kríz, revolúcií i prenasledovania. Bolo by preto zvláštne domnievať sa, že jej osud definitívne spečatil jeden progresívny rímsky profesor a Františkovo motu proprio Traditionis custodes.

Branislav Krasnovský

Zdroj: advaticanum.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)