Medzi deformitas a deiformitas. Poznámky k ekleziológii Valerija Vilinského a svätého Augustína -

Medzi deformitas a deiformitas. Poznámky k ekleziológii Valerija Vilinského a svätého Augustína

Lucia Laudoniu
30. novembra 2023
  Cirkev História

„Dve zázračné slová viem, pri sebe ich nosím…“ Spomínate si na túto naivnú detskú pesničku? Aj napriek všetkej svojej trivialite má niečo do seba. Učí nás, že určité slová majú tajomný príznak moci, že nimi dokonca môžeme niekoho alebo niečo ovládať („keď poprosíš, tak pre teba každý všetko urobí…“). Keď dieťa podrastie, rýchlo pochopí, že potestas verborum sa nevzťahuje len na ďakujem a prosím.

Sila písmena

Dve latinské slová – deformitas a deiformitas – sa dajú zneužiť ešte viac, ako prosba a vďaka. Sú kontrastné a zároveň nebezpečné. Sú baterkami, ktoré neviditeľná ruka trhu nasmeruje, kam chce.

Fyzická a psychická deformácia sa skrýva za vyumelkovanou fasádou „deiformácie“ a „deiformity“. Dekadencia sa vyhlasuje za melodickú kadenciu nebeskej symfónie. Formálna, matriková „viera“ sa hrá na schovávačku s ateizmom. Deformácia sa volens nolens stáva formou (a normou!) pre božské. Stáva sa tým, čo slovanský Východ nazýva богоподобие.

Aj keď je to simile claudicans, zdá sa mi, že tá jediná „jota“, ktorá rozdeľuje deformitas a deiformitas, nebezpečne pripomína slávny christologický spor vrcholiaci v slovnej bitke medzi ὁμοιούσιος a ὁμοούσιος – ten tenký ľad jediného písmena, ktoré malo silu oddeliť orthodoxiu od herézy a zbaviť strom pravdy parazitujúceho imela.

Za názor, že meno Boha-Slova treba písať more Graecorum Iisus (Ἰησοῦς) a nie Isus s jedným „i“, išli pravoslávni v Rusku a Rumunsku aj na smrť. Hľa, akú silu má jediná litera! Jedno jediné písmeno môže byť slučkou, ktorá povesí človeka za krk.

Existuje vôbec nejaký nástroj, ktorý by deformitas a deiformitas ochránil pred toľkým zneužitím? Existuje. Odhaľuje ho Mikuláš Kuzánsky vo svojich rímskych homíliách, ako si všimol Thomas M. Izbicki. Liek má meno Christiformitas.

Tam, kde vládne Christiformitas, môže deformitas pokojne konať dielo skazy, pretože deformuje len to, čo nie je Kristovo, a tým múdro oddeľuje zrno od pliev. Tam, kde pôsobí Christiformitas, môže deiformitas kvitnúť do krásy.

Lux in tenebris.
Zdroj: fusion-of-horizons / pxhere.com

Spálil kľúč

Kde sa všetko viditeľné a neviditeľné formuje secundum imaginem Dei, podľa Krista a v Kristovi? Kde sa všetko vlieva do Krista ako do mora? Deje sa to v Kristovej Cirkvi, voči ktorej sa už zdvihlo toľko pästí.

Jedna z týchto pästí patrila Valerijovi Vilinskému – ruskému publicistovi a horlivému propagátorovi myšlienky zjednotenia pravoslávia s pápežským stolcom. Vilinskij však zišiel z cesty, pridal sa na stranu nepriateľov Cirkvi a spálil svoj kľúč od nebeskej brány. Pred svojou apostázou však spolupracoval s dobovou katolíckou tlačou a publikoval viaceré pozoruhodné texty. V čom sa Vilinskij zhoduje so svätým Augustínom a aká „epimýtia“ vyplýva z jeho životného príbehu?

Valerij Vilinskij odpadol od Cirkvi – to je fakt, na ktorý treba dôsledne upozorniť. Zrejme ho ovládala mens mobilis, démon premenlivej a nestálej mysle, pred ktorou varoval už veľký učiteľ mníšskeho života svätý Ján Kassián.

Vilinského rodina patrila k ruskej šľachte. Krátko po boľševickom prevrate zakotvila v Československu, kde Vilinského otec Sergej získal profesorskú katedru.

Mladý intelektuál zúročil svoje vedomosti z práva a ekonómie pri písaní článkov, úroveň ktorých kolísala asi ako slávna hojdačka Over the Edge v holandskom Amsterdame.

Ako novinár sa mohol pochváliť znalosťou francúzštiny a skvelým prehľadom v zahraničnej politike, no v duchovnom živote čím ďalej, tým viac strácal pôdu pod nohami. Dôveru v Bohočloveka vymenil za nietzscheovskú dôveru v smrteľného človeka a spolu so sofistom Prótagorom z Abdér vyhlásil, že človek je mierou všetkých vecí.

Čím to je, že Vilinského animus vagus si vždy vybral tú nesprávnu stranu? Najskôr podporoval nacistickú okupáciu (meminisse horret!), po zmene spoločenských pomerov prevrátil kabát a podával si ruky so sovietskymi agentmi (zrejme, aby unikol trestu za kolaboráciu). Keď sa k moci dostali komunisti (ktorým podľa niektorých zdrojov Vilinskij v Československu vydláždil cestu), našiel zmysel života v spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. Z priazne mocných sa však dlho netešil. Straníci ho podozrievali z kontaktov so západonemeckou rozviedkou a začali pod ním píliť politický konár.

Posledným akordom života päťdesiatštyriročného publicistu bol výstrel. Spáchal samovraždu. Až tam ho doviedla homo mensura – do tartaru, do labyrintu večnej tmy, nad ktorým operná veštkyňa Ulrica z Verdiho Maškarného bálu vzýva svojho kráľa priepasti, re dell’abisso.

Boh dokáže nasýtiť každého, ale nie každý prijme pozvanie k Jeho stolu.
Zdroj: Henk Bekker / flickr.com

V službách unionizmu

Aj taká obskurná postava, akou bol Valerij Vilinskij, však po sebe zanechala niečo, čo nezhorelo v pekle. Okrem poučenia, kam spadne človek, ktorý sa pustí záchranného lana Cirkvi, je to jeho málo známy prínos do východokresťanských štúdií.

Koncom dvadsiatych rokov napísal na žiadosť Spolku svätého Vojtecha pútavú syntézu dejín ruskej a ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Keďže išlo o prvú prácu svojho druhu dostupnú slovenskému kresťanskému čitateľovi, ťažko jej uprieť propedeutickú hodnotu.

Zväzok vyšiel v roku 1932 pod názvom Unionizmus a dostal imprimatur nitrianskeho biskupa. Venovanie „katolíckemu Slovensku“ prezrádza, že kniha nebude antipápežským pamfletom, aký by sme možno očakávali od pravoslávneho pisateľa narodeného v Odese.

Vilinského Unionizmus je ďaleko viac, než len apel na riešenie jurisdikčných diskordancií či polemická bomba vhodená do vlastných radov. Niektoré autorove formulácie (napríklad, že „východní biskupi učia bludy“) pravoslávnym pochopiteľne zdvihnú tlak, iné závery („byzantská tradícia zanikla“) sú vyslovene nesprávne. Ďalšie tézy („úpadok kyjevskej metropolie po smrti Petra Mohylu“) by sme mohli nazvať apagogickými, pretože vychádzajú z neistého predpokladu (incertum).

Vilinského práci to neuberá ani na hodnote, ani na kráse. Najmä v úvodnej kapitole prináša niekoľko ekleziologických podnetov, ktoré sa pozoruhodne dopĺňajú s myšlienkami svätého Augustína. V čom sa pravoslávny filokatolík zhoduje so svätým biskupom z Hippa?

Srdce – rozhodca vo veciach viery

Na začiatok si treba ujasniť, že aj corpus Aurelia Augustina má ďaleko od homogenity a jeho lokúcie boli v priebehu dejín opakovane podrobené (re)interpretácii, a to najmä z protestantských radov. Tak sa mohlo stať, že jeden z najväčších rumunských pravoslávnych teológov, filozoficky podkutý Dumitru Stăniloae, považoval výrok Ecclesia semper est reformanda za čisto protestantskú maximu…

In extremis došlo k tomu, akoby niekto veľmi, ale veľmi drzý, vypumpoval Augustínovi krv zo žíl a nalial tam koncentrát svojho bludu. Vďaka Bohu, na ontologickej úrovni to nie je možné.

Bludári manipulovali so svojou kópiou Augustína, a nie so skutočným svätcom, na ktorého nemali dosah. Augustinus stále zostáva Augustinom, aj v kráľovstve krivých zrkadiel.

Biskup z Hippa v predstavách talianskeho umelca Piera della Francescu.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Nejedného kresťana zaujal subtílny rozdiel medzi dvoma latinskými formulkami, ktoré sa pripisujú práve Augustínovi: fides qua creditur a fides quae creditur. Ich pôvod treba hľadať v trinástej kapitole traktátu De Trinitate, v ktorom pater Ecclesiae okrem iného objasňuje, čo vlastne znamená triadologická viera Cirkvi, a ako sa táto viera prejavuje v konkrétnej duši. Severoafrický Latinus túto pravdu formuluje slovami:

Fidem porro ipsam quam videt quisque in corde suo esse si credit, vel non esse si non credit.“

„Ďalej (rozlišujeme) samotnú vieru ( fidem ipsam), ktorú každý vidí (videt) vo svojom srdci, že je tam prítomná (že ju tam má), pokiaľ verí, alebo – v prípade, ak neverí – že tam viery niet.“

Kontrast medzi infinitívmi esse a non esse je hamletovský dávno pred Hamletom. Augustín tu jasne dokladá, že najdôležitejším príbytkom viery je srdce, nie rozum (žiaľ, práve tomuto Cirkevnému Otcovi sa nespravodlivo pripisuje prehnane racionálny prístup k teológii). Viera však nie je viditeľná telesnými očami, ako píše ďalej:

Non sic videtur fides in corde in quo est.“

„Tak viera nie je viditeľná (nie tak sa vidí) v srdci (toho), v ktorom je.“

Keď Rus Vilinskij v prvej kapitole svojho Unionizmu píše, že „Cirkev je vždy podmetom pôsobenia, nikdy nemôže zastávať úlohu predmetu“, je veľmi augustínovský, hoci o tom (pravdepodobne) nevie. Zdôrazňuje, že „Cirkev veľmi často zažíva fázy, ktoré sú obrazom utrpenia Ježišovho.“ V Cirkvi sa nekonečným a intímnym spôsobom sprítomňuje Ježišov život vrátane kríža a prázdneho hrobu. Tieto procesy sa dejú v skrytosti, mysticky, ale nie sú skryté ipso facto et ipso iure.

Fides qua a fides quae

Biskup z Hippa vo svojich úvahách dospel aj k nasledovnému tvrdeniu:

Sed sicut dici potest omnibus hominibus esse facies humana communis. Nam hoc ita dicitur ut tamen singuli suas habeant. Ex una sane doctrina impressam fidem credentium cordibus singulorum qui hoc idem credunt verissime dicimus, sed aliud sunt ea quae creduntur, aliud fides qua creduntur.“

„Tak možno povedať, že ľudská tvár je spoločná všetkým ľuďom. Veď tak sa predsa vraví, že každý jednotlivec má to svoje. Pravdivo hovoríme (verissime – najpravdivejšie), že viera vtlačená do sŕdc jednotlivých veriacich je jedna a tá istá doktrína, avšak to, čomu sa verí, je jedna vec, a viera, ktorou sa verí, je vec druhá.“

Keď tieto slová vytrhneme z kontextu, môžu pôsobiť rôzne. Niektorí protestanti by v nich najradšej videli paranómiu, napätie medzi „živou“ vierou jednotlivca a „inštitucionalizovanou“, „dogmatizovanou“ vierou Cirkvi – teda medzi vierou, „ktorou“ sa verí „oficiálne“ a vierou, „ktorej“ verí každý človek sám. Lenže toto Augustín nepíše ani omylom.

Svätý Augustín s prebodnutým srdcom.
Zdroj: Lawrence OP / flickr.org

Ľudská tvár je v objektívnom zmysle rovnaká pre všetkých (ergo každý človek má oči, ústa, nos…), ale subjektívne sa naše tváre líšia. Augustín opakuje zdanlivo banálnu skutočnosť: ľudia majú rôzne črty tváre, suas habeant.

Akým spôsobom, quo modo, aplikujeme túto analógiu na oblasť viery? Jednoducho. Tvár našej viery je objektívne rovnaká: všetci veríme v tie isté kresťansko-katolícke dogmy, no líšime sa rôznymi „črtami“ a „mentalitou“ našej viery: západnými alebo východnými obradmi, spiritualitou, étosom, emóciami…

„Je to jednota mozaikovej sústavy, kde každý osobitý, rôznofarebný, iným nie podobný kamienok práve svojou zvláštnosťou zvyšuje harmóniu a krásu celku,“ rozpletá Vilinskij Augustínovo myšlienkové klbko.

Odmaskovaná maska

Prirovnanie k tvári muselo byť pre Augustínových súčasníkov šokujúce. Ľudia klasickej kultúry boli totiž zvyknutí, že herci v divadle nosievali na tvári štandardizované masky. Dnes si už málokto pamätá, že latinské slovo persona spočiatku neoznačovalo ľudskú osobu, ale divadelnú masku.

Augustínus je toho názoru, že viera nikdy nesmie byť maskou. Človek je povolaný stáť pred Bohom s obnaženou tvárou, so svojimi vlastnými črtami, ale nikdy sa nesmie vzdialiť od toho, čo hlása univerzálna Cirkev.

Doctor Ecclesiae naznačuje, že katolicita viery spočíva okrem iného aj v tom, že je schopná prejaviť sa v osobnosti každého jedného Božieho dieťaťa celá a neporušená. Pokiaľ si niekto myslí, že tá či oná dogma „nie je nič pre neho“, prestáva byť kresťanom.

Dogmatika je podobná klaviatúre klavíra. Každý jeden kláves má na nej svoje miesto a tón. Pokiaľ nejaký kláves násilím odstránime, bude na klaviatúre chýbať a oktáva už nebude kompletná.

Keby sme z klavíra ukradli všetky biele alebo čierne klávesy, dokázali by sme zahrať Chopina? Povedzme, že biele klávesy sú Východ a čierne Západ, alebo naopak, len nehovorme, že sa navzájom nepotrebujú.

Pečať a jej odtlačok

Cirkevný Otec sa prikláňa k názoru, že pravá viera je vtlačená do ľudského srdca ako odtlačok jedinej pravovernej náuky (ex una doctrina impressam fidem). Predstavme si dogmatický poklad Cirkvi ako pečať a vieru jednotlivca ako odtlačok tejto pečate.

Medzi pečaťou a odtlačkom niet formálneho rozdielu (oba nesú rovnakú informáciu), i keď odtlačok môže byť viac či menej výrazný a intenzívny. A môže byť aj nečitateľný alebo neúplný.

Nedokonalý odtlačok však nemá nijaký vplyv na dokonalosť pečate, tak, ako poškvrnená, obmedzená, neúplná ľudská viera nemá moc ovplyvniť krásu a perfekciu Kristovho učenia. Odtlačok je vždy „podriadený“ pečati, je akoby jej synom. Keby nebolo „razítka“, nebolo by ani odtlačku.

Nosce tempus! Cirkev pozná svoj pravý čas, ktorým je večnosť.
Zdroj: Țetcu Mircea Rareș / commons.wikimedia.org

Valerij Vilinskij musel poznať monumentálnu augustínovskú drámu dejín zhmotnenú v De civitate Dei, inak by nemohol napísať, že „nie je kresťanskou domnienkou, že Kristus mohol niečo vybudovať na to, aby sa to potom rozpadlo.“

Dogmatická pečať Cirkvi nemôže byť zničená ani vtedy, keď zdanlivo niet sŕdc, do ktorých by ju Boh vtlačil. „Večná a nepominuteľná Cirkev sa nikdy nerozpadne,“ uvažuje Vilinskij, „i keby sa obmedzila na veľmi malý počet ľudí.“ Boh nie je štatistik, ktorý meria veľkosť svojho stáda kvantitatívnymi ukazovateľmi.

Je veľmi smutné, že slová „zdanlivý úpadok (Cirkvi) môže byť len prípravou k nasledujúcemu rozkvitnutiu“ vyklíčili v hlave človeka, ktorý sa neskôr pridal ku komunistom. Boľavý je osud tohto novodobého Juliána Apostatu, ktorý si miesto Golgoty vybral proletársky Olymp.

Vilinského osobná deformitas však nijako nenarúša a nepopiera Kristovu božskú deiformitas. Lebo „v poklade viery – thesaurum fidei – je skryté také bohatstvo,“ píše ruský publicista, „že ľudstvo bude potrebovať ešte veľa času, aby vedelo aspoň čiastočne pochopiť vznešené mystérium kresťanstva.“

***

Poznámka: Latinské citácie z diela svätého Augustína De Trinitate sme prevzali z webovej stránky https://www.thelatinlibrary.com/augustine/trin13.shtml


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

List predsedovi KDH, Milanovi Majerskému

Má floridská diecéza jurisdikciu nad… Mesiacom?

Biskup Mutsaerts vyjadril podporu biskupovi Stricklandovi

Odovzdali sme petíciu za zastavenie škandalózneho predstavenia SND dehonestujúceho Nášho Pána Ježiša Krista