List z onoho sveta – príbeh zatratenej duše

27. februára 2026   Cirkev

Nasledujúci „List z onoho sveta“ sa týka večného zatratenia mladého dievčaťa. Originál listu bol nájdený medzi dokumentmi zosnulej rehoľnej sestry, priateľky zatrateného dievčaťa. V ňom rehoľníčka opisuje udalosti zo života svojej spoločníčky, ako aj jej večné zatratenie. Diecézna kúria v Trieri v Nemecku (historický slovenský názov Trevír)schválila uverejnenie ako mimoriadne poučné čítanie. Nemecký originál som nevidel, no španielsky preklad uvádza nasledujúce – Imprimatur del original alemán: Brief aus dem Jenseits – Treves, 9-11-1953. N. 4/53.

List z onoho sveta sa objavil prvýkrát spolu s inými rozprávaniami v knihe o zjaveniach a proroctvách. Páter Bernhardin Krempel CP, doktor teológie, ho vydal samostatne a dodal mu väčšiu váhu tým, že vo svojich poznámkach preukázal úplnú zhodu listu s katolíckym učením. Či sú postavy a udalosti autentické, neviem potvrdiť ani vyvrátiť. Podľa dostupných informácií rozprávanie získalo Imprimatur od diecézy Trier v Nemecku v roku 1953. Hoci Imprimatur nie je potvrdením autenticity, zaručuje, že text je bez náukových chýb. Takže aj keby to bola iba literárna fikcia určená pre poučenie a zamyslenie, alebo to bola len súkromná vízia zbožnej ženy, imprimatur garantuje, že tam nie je nič, čo by protirečilo katolíckej viere. Ako dokazuje poznámkový aparát opierajúci sa o sv. Tomáša Akvinského, jednotlivosti uvádzané zatratenou nešťastnicou vykazujú úplný súlad listu s katolíckou náukou. List je dostupný na internete na viacerých miestach a dá sa tiež v anglickom preklade kúpiť na Amazone.

Klára rozpráva svoj príbeh: Mala som priateľku. Tým myslím, že sme sa navzájom vnímali ako priateľky, lebo sme boli susedky a aj sme spolu pracovali v tej istej kancelárii. Neskôr, keď sa Anita vydala a odsťahovala, už som ju nikdy nevidela. Asi sme boli skôr len známe, než skutočné priateľky, lebo keď sa po sobáši presťahovala do elegantnej vilovej štvrte ďaleko od môjho domova, veľmi mi nechýbala. V polovici septembra 1937, práve som bola na dovolenke pri jazere Garda, mi napísala moja mama: „Predstav si, Anita zomrela. Zahynula pri automobilovej nehode. Včera ju pochovali na Waldfriedhofe.“

Táto správa ma šokovala. Vedela som, že Anita nebola nábožná. Bola pripravená, keď si ju Boh náhle zavolal? Na druhý deň ráno, v kaplnke ubytovne pre rehoľné sestry, kde som bývala, som išla na svätú omšu, ktorú som obetovala za Anitu. Vrúcne som sa modlila za pokoj jej duše a tiež som na ten úmysel obetovala svoje sväté prijímanie.

Po celý deň som cítila čoraz väčší nepokoj a v noci som nepokojne spala. Zrazu som sa prebudila, lebo som počula akoby buchotali dvere mojej izby. Rozsvietila som a hodiny na nočnom stolíku ukazovali desať minút po polnoci. Nič som nevidela. Dom bol tichý. Bolo počuť len vlny jazera Garda monotónne narážať na múry záhrady ubytovne. Vietor som vôbec nepočula.

Napriek tomu som mala pri prebudení dojem, že okrem drnčania dverí počuť ešte niečo iné. Bol to zvuk podobný tomu, ako keď môj bývalý šéf zlostne hodil na môj stôl nejaký list – šuch, buch. Chvíľu som premýšľala, či mám vstať. Ach! To bol len prelud vyvolaný správou o jej smrti, uistila som sa. Prevrátila som sa, pomodlila sa niekoľko Otčenášov za duše v Očistci a znovu som zaspala. Potom sa mi snívalo, že som vstala o šiestej ráno, aby som zašla do kaplnky. Keď som otvorila dvere izby, stúpila som na balíček obsahujúci list na niekoľkých stranách papiera. Keď som ho zodvihla a spoznala Anitino písmo, vykríkla som.

Držiac tie stránky v rukách som sa triasla; musím priznať, že som bola tak otrasená, že som nedokázala vysloviť ani Otčenáš. Takmer som sa dusila. Okamžite som musela vybehnúť na čerstvý vzduch. Rýchlo som si upravila vlasy, vložila list do kabelky a vyšla z domu. Vonku som sa vydala kľukatou cestou hore do vrchov, míňajúc olivovníky, vavrínovníky a blízke farmy a pokračovala som až za cestu známu ako „Gardesana“. Svitalo ráno. V iné dni by som sa každých sto krokov zastavila a očarená si užívala nádherný výhľad na Gardské jazero a ostrov. Jemná modrá farba vody by ma tešila a ako dieťa, ktoré s obdivom hľadí na svojho starého otca, hľadela by som na popolavý vrch Baldo, dvíhajúci sa 2200 metrov nad opačným brehom.

V ten deň som však na nič z toho ani len pomyslela. Po štvrťhodinovej chôdzi som si mechanicky sadla na medzu a oprela sa o dva cyprusy na mieste, kde som si deň predtým s potešením čítala Teréziu z Avily. Prvýkrát som sa na cyprusy dívala ako na symboly smrti. Na to som nikdy nepomyslela. Vzala som list. Chýbal podpis, ale bol to bez najmenších pochýb Anitin rukopis. Nemohla som nepoznať veľké S a ani francúzske T, ktoré v kancelárii tak dráždilo pána G. Štýl nebol jej – aspoň to nebol spôsob, akým obyčajne rozprávala. Zvykla rozprávať a usmievať veľmi prívetivo, s modrými očami a pôvabným nosom. Len pri náboženských témach bývala sarkastická a skĺzla do hrubého tónu, ako v tomto liste, ktorého vzrušené riadky som teraz začala čítať.

***

Klára! Nemodli sa za mňa. Som zatratená. Keď ti toto hovorím a opisujem ti určité okolnosti a detaily môjho odsúdenia, nemysli si, že to robím z priateľstva. Tu už nikoho nemilujeme. Robím to ako „súčasť tej moci, ktorá vždy chce zlo, ale vždy spôsobuje dobro“. V skutočnosti by som tu, kde zostanem naveky, rada videla aj teba.¹ Nečuduj sa tomuto môjmu úmyslu. Tu všetci zmýšľame rovnako. Naša vôľa je stuhnutá v zle – v tom, čo ty nazývaš „zlo“. Aj keď urobíme niečo „dobré“, ako teraz robím ja, keď ti hovorím o Pekle, nerobíme to s dobrým úmyslom.² Pamätaj, že sme sa poznali štyri roky v M. Mala si 23 rokov a v kancelárii si už pracovala šesť mesiacov, keď som prišla ja. Mnohokrát si ma zachránila pred problémami a často si mi dávala dobré rady, ktoré boli pre mňa ako začiatočníčku veľmi užitočné. Ale čo je to „dobré”? Vtedy som chválila tvoju „lásku k blížnemu“. Aké smiešne… Tvoja pomoc bola číra nadutosť, čo som už vtedy tušila. Tu sa nikomu nepriznáva nič dobré.

Ale keďže si poznala moje detstvo, je načase doplniť niekoľko medzier. Podľa plánov mojich rodičov som nikdy nemala existovať. V nedbanlivosti sa prihodilo to nešťastie, že ma počali. Keď som prišla na svet, moje dve sestry mali už 14 a 16 rokov. Kiež by som sa nikdy nebola narodila! Kiež by som sa mohla v tejto chvíli zničiť a uniknúť týmto mukám! Neexistovalo by potešenie porovnateľné s tým, keby som mohla ukončiť svoju existenciu, ako kus handry spálený na popol.³

Ale musím existovať; musím byť tým, čím som sa sama stala, s celou vinou za svoj koniec na mojich vlastných pleciach. Keď sa moji rodičia, ešte slobodní, presťahovali z vidieka do mesta, vzdialili sa od Cirkvi a stýkali sa s ľuďmi, ktorí odpadli od náboženstva. Stretli na tanečnej zábave, boli „nútení“ vziať sa o šesť mesiacov neskôr. Počas svadobného obradu na nich dopadlo niekoľko kvapiek svätenej vody, len toľko, aby to prilákalo moju matku párkrát do roka na nedeľnú omšu. Nikdy ma nenaučila správne sa modliť. Vyčerpávala sa každodennými starosťami, aj keď naša situácia nebola ťažká. Len s hlbokým odporom a nevysloviteľným zhnusením píšem slová ako modliť sa, omša, svätená voda a kostol. Hlboko nenávidím tých, ktorí chodia do kostola, ako aj každého človeka a všetko vôbec. Pre nás je všetko mukou. Všetko, čo pochopíme pri smrti, každá spomienka na život a na to, čo poznáme, sa mení na spaľujúci plameň.⁴

A všetky tieto spomienky nám ukazujú hroznú podobu milostí, ktoré sme odmietli. Ako nás to mučí! My nejeme, nespíme a nekráčame. Duchovne spútaní, zavrhnutí s hrôzou hľadíme na svoje premrhané životy, zavýjajúc a škrípajúc zubami, mučení a naplnení nenávisťou. Počuješ? Tu pijeme nenávisť ako vodu. Všetci sa navzájom nenávidíme.⁵ Najviac zo všetkého nenávidíme Boha. Pokúsim sa ti vysvetliť, ako je to možné.

Blahoslavení v Nebi musia nevyhnutne milovať Boha, lebo Ho neustále vidia v Jeho úžasnej kráse. To ich činí nevýslovne šťastnými. My to vieme – a táto znalosť nás privádza do šialenstva.⁶ Na zemi ľudia poznávajú Boha prostredníctvom stvorenia a zjavenia a môžu Ho milovať, ale nie sú k tomu nútení. Veriaci – hovorím to zúrivo –, ktorý rozjíma o Kristovi pribitom na kríži, Ho bude milovať. Ale duša, ku ktorej sa Boh približuje a obklopuje ju a ktorú zároveň odmieta ako Pomstiteľ a Sudca, tá duša nenávidí Boha tak, ako Ho nenávidíme my.⁷ Nenávidí Ho celou silou svojej zvrátenej vôle. Nenávidí Ho večne, na základe rozhodnutia odmietnuť Boha, vlastného vedomého rozhodnutia, v ktorom ukončila svoj pozemský život.

Tento zvrátený čin vôle nemôže byť nikdy vzatý späť, a ani by sme to nikdy nechceli. Teraz chápeš, prečo musí byť Peklo večné? Je to preto, lebo naša zatvrdnutosť sa nikdy nezmenší a nikdy neskončí. S donútením dodávam, že Boh je k vám ešte stále milosrdný. Hovorím „s donútením“, lebo aj keď píšem tento list, nemôžem klamať tak, ako by som chcela. Na papier dávam toho veľa proti svojej vôli. Tiež musím dusiť prúd urážok, ktorý by som najradšej vychrlila. Boh nám preukázal milosrdenstvo v tom, že nám na zemi nedovolil vykonať všetko zlo, ktoré sme chceli spáchať. Keby nám to dovolil, nesmierne by sme zväčšili svoju vinu a trest. Dovolil nám zomrieť predčasne – ako v mojom prípade –, alebo dopustil poľahčujúce okolnosti. Dokonca aj teraz je k nám milosrdný, lebo nás nenúti priblížiť sa k Nemu. Dovoľuje nám zostať v tejto vzdialenej časti Pekla, a tak zmenšuje naše muky.⁸ Každý krok bližšie k Bohu by ma mučil viac, než každý krok, ktorý ty môžeš urobiť smerom k ohňu.

Jedného dňa si bola ohromená, keď som ti spomenula, čo mi otec povedal niekoľko dní pred mojím prvým svätým prijímaním: „Daj si pozor, malá Ani, aby si mala krásne šaty; ostatné je len pretvárka.“Takmer som sa hanbila, že som ťa tým tak šokovala, ale teraz sa na tom smejem. Najlepšia časť tej „pretvárky“ bola, že na prijímanie sme mohli ísť až v dvanástich rokoch. Dovtedy som už ochutnala viac než dosť zo svetských pôžitkov a všetko náboženské som ľahko odsunula bokom, takže som sväté prijímanie nebrala vážne.

Nový zvyk dovoľovať deťom prijať sväté prijímanie už v siedmich rokoch nás rozbesňuje. Snažíme sa všetkými možnými spôsobmi prekaziť to, presviedčajúc ľudí, že na prijatie musí byť dobré porozumenie, že je potrebné, aby deti najprv spáchali smrteľné hriechy, kým môžu pristúpiť k prijímaniu. „Biely Boh“ (teda posvätná hostia) bude potom menej škodlivý, než keby bol prijatý s vierou, nádejou a láskou, plodmi krstu – pľujem na to všetko! –, ktoré ešte stále žijú v srdci dieťaťa. Spomínaš si, že som mala rovnaký názor už na zemi?

Vrátim sa teraz k svojmu otcovi. Veľa sa hádal s mojou matkou. Len zriedkakedy som ti o tom hovorila, lebo som sa za to hanbila. Ach! Čo je hanba? Niečo smiešne! Voči všetkému sme ľahostajní. Moji rodičia už nespali v tej istej izbe. Spávala som v matkinej izbe a otec spal v susednej izbe, kam sa utiahol v ktorúkoľvek nočnú hodinu. Veľa pil a premrhal celý náš majetok. Moje sestry boli zamestnané a potrebovali svoje peniaze, takže matka musela začať pracovať. V poslednom roku svojho trpkého života ju otec často bil, keď mu odmietla dať peniaze.

Ku mne bol však vždy veľmi láskavý. Raz som ti o tom povedala a ty si bola pohoršená mojou vrtošivosťou –, ale čo na mne ťa nepohoršovalo? – napríklad, keď som dvakrát za jeden deň vrátila nové topánky, lebo opätok nebol dosť moderný.

V noci, keď si smrť zobrala môjho otca, sa stalo niečo, čo som ti nikdy nepovedala, lebo som sa obávala tvojho nepríjemného výkladu. Dnes by si to však mala vedieť. Tá udalosť je pamätná, lebo to bolo po prvýkrát, čo sa ukázal môj pravý duch, duch krutého kata.

Spala som v matkinej izbe. Spala hlboko, ako naznačovalo jej pravidelné dýchanie. Zrazu som počula niekoho vysloviť moje meno. Neznámy hlas zašepkal: „Čo by sa stalo, keby tvoj otec zomrel?“ Svojho otca som nemilovala, odkedy začal ubližovať mojej matke. Správne povedané, už som nemilovala nikoho; iba som lipla na niektorých ľuďoch, ktorí boli ku mne ešte dobrí. Láska bez prirodzeného dôvodu sotva existuje, iba ak v dušiach, ktoré žijú v stave milosti – čo ja som nebola. Odpovedala som tomu tajomnému pýtajúcemu sa: „Určite nezomrie.“

Po krátkej chvíli som počula tú istú, jasne zrozumiteľnú otázku, bez toho, aby som sa trápila, odkiaľ pochádza. „Čo ja viem? Nezomiera,“ bola moja mrzutá odpoveď.

Po tretí raz sa ma hlas pýtal: „Čo by sa stalo, keby tvoj otec zomrel?“ Prebehlo mi hlavou, ako otec často prichádzal domov opitý, ako hrešil a hádal sa s matkou a ako nás často zahanboval pred susedmi a známymi! Tak som tvrdohlavo zvolala: „No dobre, zaslúži si to. Nech zomrie!“

Potom všetko stíchlo. Nasledujúce ráno, keď mama vyšla hore upratať otcove lôžko, našla dvere zamknuté. Okolo poludnia ich vylomili. Otec ležal na posteli polonahý a mŕtvy, telo bez života. Pravdepodobne dostal záchvat, keď si bol v pivnici po pivo. Dlho už bol chorý.

(Klára hovorí: Možnože Boh čakal na pokyn, na rozhodnutie dieťaťa, ktorému tento muž prejavoval akú-takú dobrotu, aby mu dal viac času a príležitosť na obrátenie?)

Ty a Marta ste ma prinútili vstúpiť do spolku mladých dám. Nikdy som ti nepovedala, že som pokyny tých dvoch vedúcich považovala za zákerné. Hry som však považovala za celkom zábavné. Ako vieš, rýchlo som si tam získala významné postavenie, čo mi lichotilo. Výlety sa mi tiež páčili, niekedy som sa dokonca nechala priviesť na spoveď a prijať sväté prijímanie. V skutočnosti som sa nemala z čoho spovedať, lebo som si nikdy nevšímala svoje myšlienky a pocity. Ešte som nebola pripravená na horšie veci.

Raz si ma napomenula: „Ani, zahynieš, ak sa nebudeš viac modliť.“ V skutočnosti som sa modlila veľmi málo, vždy neochotne a s odporom. Mala si nepochybne pravdu. Všetci tí, čo horia v Pekle, sa nemodlili, alebo sa nemodlili dosť. Modlitba je prvý krok k Bohu. Je vždy rozhodujúca, najmä modlitba k tej, ktorá je Matkou Božou, ktorej meno nesmieme vysloviť. Úcta k nej odťahuje nespočetné duše od diabla, duše, ktorých hriechy by ich inak vrhli do jeho rúk.

Pokračujem – zúrim, že to musím robiť. Modliť sa je najľahšia vec na zemi, a právom, lebo Boh spojil spásu s týmto najjednoduchším skutkom. Tým, ktorí sa vytrvalo modlia, Boh postupne dáva toľko svetla a sily, že aj topiaci sa hriešnik sa môže definitívne pozdvihnúť modlitbou, aj keby bol ponorený v blate až po hruď. Vskutku, v posledných rokoch svojho života som sa už nemodlila, a tak som sa pripravila o milosti, bez ktorých nemôže byť nikto spasený.

Tu už nedostávame žiadnu milosť. Aj keby sme nejakú milosť dostali, s pohŕdaním by sme ju odmietli. Všetky váhania pozemského života sa v onom svete končia.

V pozemskom živote môže človek prejsť zo stavu hriechu do stavu milosti. Zo stavu milosti môže upadnúť do hriechu. Ja som často padala zo slabosti, zriedka zo zloby. Smrťou sa však končí toto nestále „áno“ a „nie“, toto vstávanie a padanie. Smrťou vstupuje každý človek do svojho konečného stavu, pevného a nezmeniteľného.

Ako človek starne, tieto vzostupy a pády sa stávajú menšími. Je pravda, že až do smrti sa človek môže obrátiť k Bohu tvárou alebo chrbtom. V smrti sa však človek rozhoduje mechanicky, s poslednými chvením vôle, tak ako sa rozhodoval počas celého života.

Dobrý alebo zlý zvyk sa stane druhou prirodzenosťou a práve ten pohne človeka v jeho posledných chvíľach jedným alebo druhým smerom. Tak to bolo aj so mnou. Roky som žila ďaleko od Boha. Predtým, keď som dostala ten posledný volajúci lúč milosti, rozhodla som sa proti Nemu. Bolo to osudné nie preto, že som toľkokrát zhrešila, ale preto, že som tak často odmietla robiť pokánie a napraviť svoj život.

Opakovane si ma napomínala, aby som počúvala kázne a čítala nábožné knihy, ale ja som sa pravidelne ospravedlňovala nedostatkom času. Mohla som urobiť ešte niečo, čo by ešte viac zväčšilo moju vnútornú neistotu? Keď som dosiahla tento kritický bod, krátko predtým, ako som opustila združenie mladých dám, bolo už pre mňa ťažké ísť inou cestou. Cítila som sa nešťastná a neistá. Vystavala som si obrovský múr proti obráteniu, ktorý si ty zrejme nezbadala. Musela si si myslieť, že moje obrátenie je jednoduché, keď si mi raz povedala: „Ani, vykonaj dobrú spoveď a všetko bude v poriadku.“

Tušila som, že to, čo si povedala, je pravda, ale svet, telo a diabol ma už pevne držali vo svojich pazúroch, v takom stave, v akom som vtedy bola. Nikdy som neverila v pôsobenie diabla, ale teraz potvrdzujem, že diabol mocne vplýva na ľudí, akou som bola ja.⁹ Len mnohé modlitby druhých a moje vlastné modlitby, spolu s obetami a utrpeniami, by ma boli dokázali vyrvať z jeho moci – a to iba pomaly.

Je málo ľudí, ktorí sú telesne posadnutí, ale mnohí sú posadnutí vnútorne. Diabol nemôže potlačiť slobodnú vôľu tých, ktorí sa mu odovzdajú, ale ako trest za takmer úplné odpadnutie od Boha Boh dovolí, aby človeka ovládlo „zlo“.

Hoci diabla nenávidím, je mi sympatický, pretože on a jeho pomocníci, anjeli, ktorí s ním padli na začiatku času, sa usilujú priviesť ľudí na zemi do záhuby. Sú ich nespočetné zástupy. Nespočítateľné množstvá putujú svetom ako kŕdeľ múch bez toho, aby ich prítomnosť bola vôbec tušená. Nám odsúdeným neprináleží pokúšať vás; to prináleží padlým duchom.¹⁰ Naše muky sa zväčšujú zakaždým, keď privedú ďalšiu dušu do pekla, ale nenávisť je schopná všetkého!¹¹

Aj keď som kráčala krivolakými cestami, Boh ma hľadal. Pripravovala som cestu milosti skutkami prirodzenej lásky, ktoré som často robila podľa svojej prirodzenej povahy. Niekedy ma Boh dokonca lákal do kostola. Keď som napriek dennej práci v kancelárii opatrovala svoju chorú matku – čo pre mňa nebola malá obeta – veľmi silno som cítila tieto Božie dotyky.

Raz, v nemocničnej kaplnke, kam si ma brávala počas poludňajšej prestávky, som bola tak dojatá, že som bola len krok od obrátenia. A plakala som. Potešenia sveta však zaliali túto milosť ako príval. Tŕnie udusilo pšenicu. Rozumovala som, že náboženstvo je sentimentalizmus – tak, ako sa o tom hovorilo v kancelárii – a túto milosť som odhodila, ako toľké iné.

Raz si ma pokarhala, pretože som v kostole namiesto pokľaknutia urobila len rýchly úklon hlavou. Myslela si, že je to lenivosť, netušiac, že som už neverila v prítomnosť Krista v Oltárnej sviatosti. Teraz v to verím – hoci len prirodzene, tak ako človek verí v búrku, ktorej znamenia a účinky vníma. Medzitým som si vytvorila vlastné náboženstvo. Všeobecný názor v kancelárii, že po smrti sa duše vrátia do tohto sveta v iných bytostiach a prejdú ešte ďalšími bytosťami v nekonečnom slede, sa mi zapáčil. Tým som odsunula tieseň z otázky posmrtného života tak ďaleko, že ma už viac neznepokojovala.

Prečo si mi nepripomenula podobenstvo o boháčovi a chudobnom Lazárovi, v ktorom rozprávač, Kristus, hneď po smrti jedného posiela do Pekla a druhého do Raja? Ale čo by toto pripomenutie spôsobilo? Nič viac než tvoju zbožnú radu. Kúsok po kúsku som si našla boha – dosť výnimočného na to, aby sa dal nazvať bohom, a dosť vzdialeného, aby som s ním nemusela mať nič spoločné. Bola som dokonca tak pomýlená, že som si sama od seba vyrobila panteistického boha alebo dokonca hrdú bohyňu. Tento „boh“ nemal ani nebo, aby ma potešil, ani peklo, aby ma vystrašil. Nechala som ho na pokoji. To bolo celé moje „náboženstvo“.

Človek ľahko verí tomu, čo miluje. Ako roky ubiehali, bola som o svojom náboženstve dostatočne presvedčená. Žilo sa mi s ním dobre bez toho, aby mi spôsobovalo akékoľvek ťažkosti. Len jedna vec by ma bola dokázala priviesť k rozumu: hlboké a dlhé utrpenie. Ale to utrpenie nikdy neprišlo. Chápeš teraz, že „koho Boh miluje, toho tresce“? Spolok mladých dám usporiadal jeden júlový výlet. Áno, tieto výlety som mala rada, ale nie tie sladko zbožné ženy, ktoré tam chodili.

V tých dňoch som na oltár svojho srdca postavila inú podobizeň než podobizeň Milostivej Panny Márie. Vedľa obrazu Panny Márie zrazu stála mužná postava Maxa N., ktorý pracoval v sklade. Krátko predtým sme sa niekoľkokrát rozprávali. Pozval ma na rande práve v tú nedeľu, keď sa konal spomínaný výlet. Iná žena, s ktorou sa stretával, bola práve v nemocnici.

Samozrejme si všimol, že mám oči len pre neho, ale ja som nikdy neuvažovala, žeby som si ho vzala. Bol majetný, ale príliš milý ku každej, ku každej mladej žene. Dovtedy som chcela muža, ktorý by patril len mne, a ja len jemu. Preto som vždy zachovávala istý odstup.

(Klára hovorí: Toto je pravda. V Anite bolo napriek jej náboženskej ľahostajnosti aj niečo ušľachtilé. Udivuje ma, že „čestní“ ľudia môžu tiež upadnúť do Pekla, ak sú natoľko neúprimní, že utekajú pred stretnutím s Bohom.)

Max ma v ten deň zasypal všetkými pozornosťami. Naše rozhovory, samozrejme, neboli ako rozhovory tých tvojich zbožných žien. Na ďalší deň si ma v kancelárii pokarhala, že som nešla s tebou. Potom som ti porozprávala o svojich nedeľných zábavách. Tvoja prvá otázka bola: „Bola si na omši?“ Smiešne! Ako som mohla ísť na omšu, keď sme sa dohodli na odchode o šiestej ráno? Pamätáš si, ako som vzrušene dodala: „Dobrý Boh nie je taký puntičkár ako tí vaši smiešni kňazi!“ Teraz ti musím priznať, že napriek Jeho nekonečnej dobrote berie Boh všetko oveľa vážnejšie než ktorýkoľvek kňaz.

Po tomto prvom výlete s Maxom som sa zúčastnila už len jedného ďalšieho stretnutia združenia mladých dám. Isté veci počas Vianoc ma ešte priťahovali, ale vnútorne som sa už od teba odlúčila.

Nasledovali kiná, tance a výlety. Občas sme sa s Maxom pohádali, ale vedela som, ako udržať jeho záujem. Moja sokyňa, keď ju prepustili z nemocnice, zúrila a veľmi na mňa útočila. Jej hnev však pôsobil v môj prospech, lebo moja diskrétnosť a pokoj na Maxa urobili veľký dojem a nakoniec ho priviedli k tomu, aby si vybral mňa a nie ju. Vedela som ju dokonale ohovoriť. Hovorila som pokojne, tváriac sa úplne objektívne, ale vo vnútri som vylievala jed. Takéto pocity a náznaky rýchlo vedú človeka do Pekla. Sú diabolské v pravom zmysle slova.

Prečo ti to hovorím? Aby som ti ukázala, ako som sa postupne úplne odlúčila od Boha.

Aby som bola tak ďaleko od Boha, nebolo vôbec potrebné prehĺbiť vzťah s Maxom. Vedela som, že keby som sa mu predčasne oddala, pohŕdal by mnou, preto som sa ovládla a odmietala. Pravdou ale je, že som bola pripravená urobiť všetko, čo som považovala za užitočné. Bola som rozhodnutá Maxa získať a nezastavila by ma žiadna prekážka. Postupne sme sa do seba zamilovali, lebo obaja sme mali vlastnosti, ktoré sme si navzájom u seba cenili. Bola som šikovná, schopná, príjemná v spoločnosti. Udržala som si Maxa a dosiahla, aby som bola aspoň v posledných mesiacoch pred svadbou jediná, ktorá preňho existovala.

V tom spočívala moja apostáza: urobila som z tvora svojho Boha. Nič iné nemôže odpadnutie od viery navodiť lepšie, než láska k osobe opačného pohlavia, keď sa táto láska utopí v hmote.

V tom spočíva jej pôvab, jej žihadlo a jej jed. „Uctievanie“, ktoré som mala pre Maxa, sa stalo mojím náboženstvom. V tom čase som v práci prudko útočila proti kňazom, veriacim, odpustkom, ružencom a iným hlúpostiam. Ty si sa snažila všetko, čo som napádala, obhajovať s istou inteligenciou – možno bez toho, aby si tušila, že problém v skutočnosti nespočíval v týchto veciach. To, čo som hľadala, bol postoj. Stále som ho potrebovala, aby som si svoje odpadnutie rozumovo ospravedlnila. Bola som vo vzbure proti Bohu. Ty si si to nevšimla. Myslela si, že som stále katolíčka. Na druhej strane, chcela som byť tak nazývaná; dokonca som platila cirkevnú daň.

Veď „malá poistka“ nikdy neuškodí. Je možné, že tvoje odpovede niekedy trafili do čierneho.

Ale mne nestačili, lebo som ti nechcela dať za pravdu. V dôsledku týchto vzťahov, ktoré stáli na nesprávnom základe, bola bolesť nášho odlúčenia po mojej svadbe malá. Pred svadbou som išla na spoveď a ešte raz som prijala sväté prijímanie. Bola to formalita. Môj manžel to cítil rovnako.

Keď je to formalita, prečo ju neurobiť? Vy hovoríte, že také prijímanie je „nehodné“.

No, po tomto „nehodnom“ prijímaní som našla istý pokoj vo svedomí. Toto prijímanie bolo posledné.

Náš manželský život bol vo všeobecnosti harmonický. Mali sme rovnaký názor takmer na všetko. Aj na deti: nechceli sme to bremeno. V hĺbke duše môj manžel jedno dieťa chcel, prirodzene, ale nie viac. Nakoniec som však tú myšlienku vedela odohnať. Uprednostňovala som pekné šaty a nábytok, posedenia v kaviarni s priateľkami, výlety a podobné rozptýlenia. Od nášho svadobného dňa do mojej náhlej smrti prešiel rok pozemského šťastia.

Každú nedeľu sme sa vybrali na výlet alebo sme navštívili manželových príbuzných – za svojich som sa hanbila. Manželovi príbuzní, tak ako aj my, dobre plávali po povrchu života. Vo vnútri som sa však nikdy necítila naozaj šťastná. Niečo stále nahlodávalo moju dušu. Dúfala som, že smrť –, ktorá bola podľa mňa veľmi ďaleko – všetko ukončí.

Keď som bola ešte dieťa, raz som v kázni počula, že Boh vždy odmeňuje dobro, ktoré človek urobí. A ak to neurobí v budúcom živote, tak to urobí ešte tu na zemi. Preto som nečakane dostala dedičstvo po tete a môj manžel mal to šťastie, že mu výrazne zvýšili plat. Tak sme si mohli náš nový dom veľmi pekne zariadiť.

Moje náboženstvo bolo v smrteľnej agónii, ako posledný lúč denného svetla na vzdialenej oblohe. Kluby a kaviarne a reštaurácie, kde sme jedávali počas výletov, nás nepribližovali k Bohu. Každý, kto ich navštevoval, žil ako my, zaujímajúc sa o vonkajšie veci, nie o podstatu a veci duše.

Počas dovolenky sme navštívili slávnu katedrálu, hľadajúc len umeleckú hodnotu majstrovských diel, ktoré ukrývala. Náboženský charakter, ktorý vyžarovala, som zmierňovala tým, že som si robila zo všetkého posmech. Kritizovala som rehoľníka, ktorý bol naším sprievodcom, že je trochu neupravený a neobratný; kritizovala som remeslo zbožných mníchov, ktorí vyrábali a predávali likér; nadávala som na ustavičné zvonenie zvonov, ktoré volali ľudí do kostolov, kde vraj myslia len na peniaze. Tak som dokázala odmietnuť každú milosť, ktorá mi klopala na dvere.

Najmä som nechala svoj zlý humor voľne vytekať pri každom starom zobrazení Pekla v knihách, na cintorínoch a inde, kde diabli pália duše v žltom ohni, zatiaľ čo ich pomocníci stále prinášajú nové obete. Klára, hoci môže byť Peklo nakreslené mizerne, nikdy to nemožno prehnať.

Najviac som sa posmievala pekelnému ohňu. Pamätáš si náš rozhovor o pekelnom ohni, keď som ti zo žartu priložila horiacu zápalku pod nos a opýtala sa: „Páchne to takto?“ Rýchlo si tú zápalku sfúkla, ale tu oheň nikdy nevyhasne. Navyše, oheň, o ktorom hovorí Biblia, nie je iba mukami svedomia. Oheň znamená oheň. Výrok nášho Pána treba chápať doslovne: „Odíďte odo mňa, prekliati, do večného ohňa.“ Doslovne! Niekto by sa mohol spýtať, ako môže byť duch zasiahnutý materiálnym ohňom. Netrpí snáď na zemi duša, keď človek prst drží v ohni? Duša sama nezhorí, ale bolesť znáša celý človek!

Podobne tu, sme uväznení v ohni svojím bytím a schopnosťami. Naše duše sú zbavené svojich prirodzených hnutí; nemôžeme ani myslieť, ani si želať to, čo chceme.¹² Nepokúšaj sa pochopiť tajomstvo, že napriek zákonom materiálnej prírody pekelný oheň horí bez toho, aby spaľoval.

Našou najväčšou mukou je istota, že nikdy neuvidíme Boha. Och, všetko, čo sme na zemi úmyselne ignorovali, nás tu mučí! – Kým nôž leží na stole, vyvoláva len chladný pocit. Môžeš vidieť jeho ostrie, ale necítiš ho. No keď prenikne do mäsa, človek kričí od bolesti. Predtým sme stratu Boha len videli; teraz ju cítime.¹³

Nie všetky duše trpia rovnako. Čím je človek povrchnejší, horšej povahy a zatvrdnutejší v hriechu, tým viac ho drví strata Boha a tým väčšie muky cíti kvôli stvoreniu, ktoré zneužil. Katolíci, ktorí sú zatratení, trpia viac než tí iných vierovyznaní, pretože vo všeobecnosti dostali viac svetla a viac milostí, ktoré nevyužili. Ten, kto vedel viac, trpí viac než ten, kto mal menšie poznanie. Ten, kto hrešil zo zloby, trpí viac než ten, kto padol zo slabosti. Nikto však netrpí viac, než si zaslúži. Bodaj by to nebola pravda, aby som mala aspoň nejaký dôvod na nenávisť!

Raz si mi povedala, že nikto nepadne do Pekla bez toho, aby vedel, že tam smeruje, ako to bolo zjavené jednému svätcovi. Hoci som sa tomu smiala, v duchu som sa skrývala za myšlienku, že mám ešte čas na obrátenie – tak som premýšľala vo svojom srdci.

To, čo si povedala, je pravda. Pravda je, že pred svojím náhlym koncom som Peklo nepoznala také, aké skutočne je. Nepozná ho žiadny človek. Ale jedno som vedela naisto: že ak zomriem, vstúpim do večnosti v stave vzbury proti Bohu a ponesiem následky. Ako som už povedala, neotočila som sa späť, ale vytrvala som na tej istej ceste, hnaná zvykom, ktorým je človek pútaný tým silnejšie a pravidelnejšie, čím je starší.

Moja smrť nastala takto: Pred týždňom – podľa vášho merania času; podľa bolesti, ktorú som už vytrpela, mám pocit, že som v Pekle už desať rokov – v nedeľu sme sa s manželom vybrali na výlet autom, môj posledný. Deň začal skvelo. Cítila som sa dobre, ako len zriedka, no zmocnil sa ma zlovestný pocit. Na spiatočnej ceste nás nečakane oslepili svetlá auta, ktoré sa rýchlo približovalo z opačného smeru. Manžel stratil kontrolu nad vozidlom. „Ježišu!“ vykríkla som – nie ako modlitbu, ale ako výkrik. Pocítila som strašnú bolesť – no nebolo to nič v porovnaní s mojou dnešnou bolesťou. Potom som stratila vedomie. Zvláštne! V to isté ráno mi nečakane napadla myšlienka, žeby som predsa len mohla ísť opäť na omšu. Zaznela ako prosba. Moje jasné a rozhodné „Nie!“ tú myšlienku v zárodku udusilo. Musím s tým skončiť raz a navždy, a prijala som všetky následky.

A teraz ich znášam.

Vieš, čo sa stalo po mojej smrti. Osud môjho manžela, mojej matky, môjho tela a môj pohreb – to všetko poznáš do posledného detailu, rovnako ako ja, prostredníctvom prirodzenej intuície, ktorú tu máme. O tom, čo sa deje vo svete, máme len nejasné poznanie, ale vieme o tom, čo sa nás bezprostredne týkalo.

V okamihu smrti som sa prebrala z temnoty. Zrazu som sa ocitla obklopená oslepujúcim svetlom. Bolo to na tom nejakom mieste, kde ležalo moje telo. Bolo to takmer ako v divadle, kde náhle zhasnú svetlá, hlučne sa otvorí opona a objaví sa tragicky osvietená scéna: scéna môjho života.

Videla som svoju dušu ako v zrkadle. Videla som milosti, ktoré som pošliapavala od mladosti až po to rozhodujúce „Nie!“ Cítila som sa ako vrah postavený pred súd so svojou mŕtvou obeťou vystavenou pre sebou. – Kajať sa? Nikdy!¹⁴ Hanbila som sa sama za seba? Vôbec nie!

Napriek tomu som nemohla zostať v prítomnosti Boha, ktorého som zaprela a odmietla. Zostávala mi len jedna vec: oheň. Tak ako Kain utiekol od tela Ábela, tak aj moja duša utiekla ďaleko od tohto prenikavého pohľadu. To bol môj osobný súd. Neviditeľný Sudca prehovoril: „Odíď odo Mňa!“ a moja duša rýchlo padla, ako sírny tieň, na miesto večného utrpenia!¹⁵

***

Tak končil list od Anity. Posledné slová boli zdeformované, že boli takmer nečitateľné. Keď som dočítala posledné slovo, celý list sa premenil na popol.

Uprostred tvrdých tónov textu, ktorý som si myslela, že čítam, sa ozval sladký zvuk zvona. Náhle som sa prebudila a zistila, že som stále v posteli vo svojej izbe. Ranné svetlo už prenikalo dnu. Z farského kostola zaznievali zvony modlitby Anjel Pána.

Bol to všetko len sen? Nikdy som v Zdravas’ Mária necítila takú útechu, ako po tomto sne. Zastavila som sa a pomodlila tri Zdravas’ Mária. A potom mi to bolo jasné, celkom jasné: človek sa musí nepretržite držať Blahoslavenej Matky nášho Pána, ctiť si Máriu ako jej dieťa, ak nechce prežiť rovnaký osud, o ktorom mi – hoci vo sne – rozprávala duša, ktorá nikdy neuvidí Boha.

Ešte stále vyľakaná a trasúca sa kvôli tomuto nočnému zjaveniu som vstala, narýchlo sa obliekla a utekala do kaplnky. Moje srdce prudko bilo. Hostia, ktorí kľačali najbližšie pri mne, sa na mňa so znepokojením pozerali. Možno si mysleli, že som taká rozrušená a červená preto, že som zbehla po schodoch.

Popoludní som sa v záhrade stretla s láskavou, krátkozrakou pani z Budapešti, krehkou ako dieťa, veľmi trpiacou, no mocného ducha a vrúcne slúžiacou Bohu. Povedala mi: „Slečna, náš Pán nechce, aby sme mu slúžili v chvate.“ Ale potom pochopila, že ma rozrušilo a zamestnávalo niečo iné. Láskavo dodala: „Nech vás nič neznepokojuje – poznáte radu svätej Terézie – nech ťa nič neľaká. Všetko sa pominie. Kto má Boha, nechýba mu nič. Boh sám stačí.“

Keď mi pokorne šepkala tieto slová, zdalo sa, akoby čítala moju dušu. „Boh sám stačí.“ Áno, On mi musí stačiť, v tomto živote i v budúcom. Chcem Ho tam raz vlastniť, nech by ma to tu stálo akokoľvek veľa obetí, aby som zvíťazila. Nechcem padnúť do Pekla.

________________________________________

1 Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologica, Dodatok (New York: Benziger Brothers, Inc., 1948), otázka 98, článok 4 – „Preto si (zatratení) budú priať, aby všetci dobrí boli zatratení.“

2 Tamže, článok 1 – Pevná vôľa „je v nich vždy zlá; a to preto, lebo sú úplne odvrátení od posledného cieľa správnej vôle… Preto aj keď chcú nejaké dobro, nechcú ho dobre, takže ich vôľu nemožno nazvať dobrou.“

3 Tamže, článok 3, odpoveď na námietku 3 – „Hoci nebyť je veľmi zlé, pokiaľ to zbavuje bytia, je veľmi dobré, pokiaľ to odstraňuje nešťastie, ktoré je najväčším zo všetkých ziel, a preto sa uprednostňuje nebyť.“

4 Tamže, článok 7 – „V zatratených bude skutočné uvažovanie o veciach, ktoré doteraz poznali príčinou zármutku, ale nie zdrojom potešenia. Budú totiž uvažovať o zle, ktoré spáchali, a kvôli ktorému boli zatratení, a o radostných dobrách, ktoré stratili, a v oboch ohľadoch budú trpieť mukami.“

5 Tamže, článok 4 – „Tak ako v blažených v Nebi bude najdokonalejšia láska, tak v zatratených bude najdokonalejšia nenávisť.“

6 Tamže, článok 9 – „Zatratení, pred dňom súdu, uvidia blažených v sláve takým spôsobom, že budú vedieť nie to, aká tá sláva je, ale len to, že sú v stave slávy, ktorá prevyšuje všetko pomyslenie.“

7 Tamže, článok 8 – „Zatratení nenávidia Boha preto, že trestá a zakazuje to, čo je v súlade s ich zlou vôľou; a preto o Ňom budú zmýšľať len ako o tom, kto trestá a zakazuje.“

8 Summa, I, otázka 21, článok 4, odpoveď 1 – „Dokonca aj v zatratení zavrhnutých sa ukazuje milosrdenstvo, ktoré síce úplne neodpúšťa, ale predsa čiastočne zmierňuje, trestom menším, než by si zaslúžili.“

9 „Buďte triezvi a bedlite, lebo váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral.“ (1Pt 5,8). „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať úkladom diabla. Lebo náš boj nie je proti telu a krvi, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom sveta tejto temnoty, proti duchom zla v nebesiach“ (Ef 6,11–12).

10 Summa, Dodatok, otázka 98, článok 6, odpoveď 2 – „Ľudia, ktorí sú zatratení, sa nezaoberajú tým, aby privádzali iných k zatrateniu, ako to robia démoni.“

11 Tamže, článok 4, odpoveď 3 – „Hoci nárast počtu zatratených spôsobí nárast múk každého z nich, o to väčšmi narastie ich nenávisť a závisť, takže budú radšej viac trápení spolu s mnohými, než menej trápení sami.“

12 Summa, Dodatok, otázka 70, článok 3 – „Oheň je svojou prirodzenosťou schopný spojiť sa s nehmotným duchom podobne, ako je predmet spojený s miestom; ako nástroj Božej spravodlivosti je schopný držať ho akoby spútaného, a v tomto zmysle je tento oheň pre ducha skutočne škodlivý, takže duša, vidiac oheň ako niečo škodlivé pre ňu, je týmto ohňom mučená.“

13 „Oddelenie od Boha je mukou tak veľkou ako Boh.“ Výrok pripisovaný sv. Augustínovi.

14 Summa Otázka 98, článok 2 – „Zlí nebudú konať pokánie zo svojich hriechov priamo (t. j. z nenávisti k hriechu), lebo súhlas so zlobou hriechu v nich zostane; ale budú ľutovať nepriamo (t. j. kvôli následnému utrpeniu).“

15 Že trest Pekla je večný, je dogma, nepochybne najstrašnejšia zo všetkých, založená na Svätom Písme: „Potom povie aj tým, ktorí budú stáť po jeho ľavici: Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom.“ (Mt 25,41). Pozri tiež: Jdt 16,21; Mt 25,46; 2Sol 1,9; Júd 1,13; Zjv 14,11 a 20,10 a ďalšie. Že slovo večný nemožno chápať alebo vykladať ako dlhý, je zrejmé z výrazov ako „neu­hasiteľný oheň“ (Mt 3,12; Mk 9,43) a „… oheň nevyhasína“ (Mk 9,45). Keby obrazné znázornenie tejto dogmy nebolo vhodné, náš Pán by nebol povedal podobenstvo o chudobnom Lazárovi a boháčovi.

Pre portál Christianitas.sk preložil J. Duháček

PDF (formát pre tlač)