Kríza kríža alebo Fabrika na pohanov

Lucia Laudoniu
23. októbra 2023   Spoločnosť   Komentár

Dom tragického básnika v Pompejach preslávili mozaiky. Zvlášť tá s nabrúseným psom na reťazi. Cave canem. Mám chuť prepísať to na cave hominem – pozor na človeka. Do dnešnej doby sa to hodí akosi lepšie. Lebo mnohí ľudia štekajú viac, ako psy.

Štekať sa po latinsky povie latrare. Cave latratorem. Pozor na „havkáča“. Vraví sa, že pes, ktorý šteká, nehryzie. Štekot však môže byť oveľa desivejším, než samotné uhryznutie. Hlas takého mýtického pekelného psa Kerbera (zo starogréckeho Κέρβερος) by žiadnym ušiam neznel ako Sonáta mesačného svitu.

Čudovali by sme sa, koľko takých Kerberov behá medzi nami. Dvojnohí vrátnici podsvetia však zmenili taktiku. Dunivý basso profondo a naježený chvost už nie sú v kurze, svoje obete lákajú nežným kňučaním, hravým podávaním labky a neodolateľnými psími očkami. Aké milé!

Poďme teraz rozlúsknuť metaforický oriešok. Kto sú novodobí Kerberovia? Agenti pohanstva, ktorí v mene návratu ku koreňom vykorenia zo svojich obetí aj ten posledný kresťanský gén. Ak si myslíte, že iskrenie medzi Aténami a Jeruzalemom je len výplodom fantázie Leva Šestova a polyteizmus patrí do učebníc, čítajte ďalej.

Rím sa presťahoval za oceán

Keď sa povie Nova Roma, každý, kto nemal pätorku z dejepisu, si spomenie na Konštantínopol, slávny východorímsky roh hojnosti na Zlatom rohu. Nie každý však vie, že v roku 1998 vznikol ďalší Nový Rím, a to v takom kúte sveta, kde by sme ho určite nečakali. Pomôžu slová tanečnej odrhovačky z West Side Story – Everything free in America!

Dvaja severoamerickí nadšenci pre dejiny predkresťanského Ríma dali život neziskovej organizácii Nova Roma, ktorá neskôr začala pôsobiť v medzinárodnom (nebojme sa povedať, globálnom) kontexte. Subjekt kopíruje štruktúru Rímskej republiky s jej tribúnmi ľudu, kvestormi, edilmi až po cenzorov. Administratívne sa člení na provincie s ľubozvučnými latinskými názvami. Latinitas mellifera! Srdce milovníka antickej Romanitas (ak chcete genitív, tak Romanitatis) sa rozbúši jedna radosť.

Máme tu mikronárod „nových Rimanov“ – čo samo osebe vôbec nie je na škodu. Mať v úcte tradície, kultúru a dejiny našich predkov (osobitne to platí o nositeľoch románskej krvi), bez ktorých by Európa nebola Európou, je krásne. No kedy je amor erga patriam ešte cnosť a kedy sa mení na karikatúru, ktorá spôsobuje akurát smiech cez slzy?

Nova Roma víta vo svojich radoch rôzne persóny. Amatérskych aj profesionálnych historikov, archeológov, biznismenov krátiacich si voľný čas, moderných legionárov a hráčov (pseudo)rímskych bojových počítačových hier, vážnych latinistov so slovníkmi pod hlavou namiesto vankúša, slovom všetkých, ktorí sa nejakým spôsobom cítia byť spätí s rímskym kultúrnym dedičstvom. Úprimné, azda trochu nostalgické duše. Škoda, že mnohé z nich sa pomaly (a nevedomky?) varia ako žaby v pohanskom kotlíku…

Jupiter kričí: „Jupí!“

Keď náhodou zablúdite na stránky tejto netuctovej spoločnosti (http://www.novaroma.org/), môžete si prečítať aj toto: Because the Gods of Roma are calling… (pre „ne-angličtinárov“: Pretože bohovia Ríma volajú…) Keby Jupiter naozaj žil, zakričal by radostné – „Jupí!“

Bohovia (Gods) s veľkým písmenom nie je lapsus digiti. Členovia Novae Romae to s obnovou pohanského kultu myslia vážne. Jedným z ich hlavných cieľov bola a je verná rekonštrukcia starorímskeho štátneho náboženstva (cultus deorum Romanorum).

Čo to znamená v praxi? Subjekt, ktorý vábi svojich budúcich členov ako muchy na lep vzletnými rečami o vzkriesení Rímskej republiky, frázami o vernosti antickým cnostiam a ideálmi mos maiorum, potichu kreuje svoje pohanské kňazstvo (pontifices, flamines), cyklus sviatkov, svätyne, procesie a rituály, dôvodiac, že ide o rýdzo kultúrnu záležitosť (čo najautentickejšie priblíženie rímskeho spôsobu života moderným ľuďom). Preto pozor na rôzne „nevinné“ rímske hry, gladiátorské zápasy a „larpovanie“ v historických kostýmoch. V niektorých prípadoch môžu mať temné pozadie.

Som si istá, že medzi živými ľudskými tehlami, ktoré túžia postaviť nový Rím (sed Roma uno die non aedificata est), sú aj také, ktoré nemajú v láske mágiu. Takí naivní rojkovia a fantasti, ktorí to všetko vnímajú ako neškodnú voľnočasovú zábavku. Vstup Alenky do ríše divov cez zrkadlo dejín. Angličtina má pre nich priliehavý výraz reenactors.

Ďalšou skupinou sú skutoční špecialisti, vedci, ktorí zasvätili život výskumu dejín a spoluprácu s Nova Roma vnímajú najmä ako priestor na overenie svojich hypotéz. Laboratórium pre historikov. Nebudem preto hádzať všetkých do jedného vreca.

Lenže – nech si hovorí, kto chce, čo chce – stále mi z toho „smrdí“ okultizmus. Kde je hranica medzi „vysoko edukatívnym divadelným predstavením“ pohanských náboženských praktík, a reálnou „modlitbou“ k týmto bôžikom (podľa cirkevných otcov vlastne k démonom)?

Peklo pohanského rekonštrukcionizmu

„Duchovné“ aktivity Nova Roma vykazujú všetky znaky moderného rekonštruktivistického pohanstva: túžbu po oživení starobylej civilizácie (v tomto prípade rímskej) a vedomie priamej kontinuity s ňou, dôraz na spirituálno-mystické spojenie s predkami, fascináciu mytológiou, exkluzivizmus a jednostrannú prezentáciu (neo)pohanstva ako niečoho intelektuálne „hlbšieho“ než je, povedzme, kresťanstvo.

Dokonca ani „praobyčajná“ Wikipédia sa netají tým, že Novi Romani sú v prípade vstupu do vyšších funkcií povinní prisahať (!) vernosť tzv. religio Romana, alebo, ak patria k inému vierovyznaniu, musia tolerovať polyteizmus: https://sk.wikipedia.org/wiki/Nova_Roma_(organiz%C3%A1cia)

Nova Roma otvára svoje brány aj kresťanom. Ale povedzte mi – ako môže učeník Pána Ježiša súhlasiť s prísahou vernosti pohanskému kultu?! (Aj keď je to „len“ hra so zápalkami pre dospelých.) Môžeme jednou rukou obetovať Junone a v druhej držať ruženec? Veď je to odporné! Napíšem to pre istotu aj v jazyku, ktorému rozumie každý Riman: Taedet me huius rei!

Michael York, britský religionista a autor publikácie Pohanská teológia: Pohanstvo ako svetové náboženstvo (Pagan Theology: Paganism as a World Religion) prišiel s názorom, že „morálnym kódexom Nových Rimanov je tradičný rímsky spôsob myslenia a rímska filozofia.“ Slová ružovučké ako líca krásnej ukrutnice Messaliny… Tí istí pohania, o ktorých básni York, vymýšľali také šialené spôsoby mučenia kresťanov, že moderní diktátori sú v porovnaní s nimi bezvýznamné sivé myšky. Kam sa podela ich mravnosť, keď hádzali kresťanov levom?

Hlásne trúby pohanstva akosi prehliadajú, že to boli najmä kresťanskí mnísi, ktorí s horlivosťou sebe vlastnou prepisovali poklady antického písomníctva a strážili ich ako oko v hlave. Záchrancovia klasickej grécko-rímskej múdrosti a prví architekti septem artes liberales v dobách barbarského zmätku, Boëthius alebo Cassiodorus (zakladateľ slávneho kláštora Vivarium), sa klaňali svätému krížu. Keby nebolo kláštorných skriptórií, koľko by sme toho vedeli o rímskej literatúre? Mimochodom, najstarší zachovaný rukopis Vergíliovej Eneidy pochádza približne z roku 400 po Kristovi (!), a ako napovedá jeho názov, uchováva sa vo Vatikáne (Vergilius Vaticanus). Pohania teda zobú kresťanské zrno, či sa im to páči alebo nie.

Program Nova Roma

Webstránky americkej fabriky na Rimanov zasvätených pseudo-bohom sa príklonom k pohanstvu nijako netaja. Svoj „duchovný“ program zhrnuli do troch bodov:

1. Úcta k predkresťanským božstvám a tajomstvám.

2. Spojenie s predkami – lármi (Lares) a penátmi (Penates) ako prejav genealogickej kontinuity a rodinných väzieb.

3. Puto s rímskou minulosťou. Historická a mytologická presnosť v rozsahu, v akom to dovoľuje stav poznania starorímskych reálií. Pokiaľ realita moderného života alebo medzery v poznaní vyžadujú kreovanie niečoho nového, malo by to byť čo najviac v súlade s tým, čo vieme o Rimanoch klasickej éry.

Znalcovi dejín večného impéria sa v hlave vyrojí niekoľko otázok. Prečo sa Nova Roma „zabetónovala“ v období republiky? Posledný z kráľov Tarquinius Superbus nie je práve sympatická postava. Čo však povedať o cisárskom Ríme s jeho deifikovanými mužmi v purpure? Nie je už dostatočne „rímsky“?

Obrazne povedané, kráčať po duchovnej Via Appia k Mestu miest znamená kráčať celými dejinami latinského sveta. Nevyberať z tejto cesty len niektoré dlaždice – a nehodiace sa odhodiť. K podstatným znakom novopohanských religióznych hnutí patrí aj neschopnosť vnímať dejiny v ich integrálnosti, in summa rerum.

Pietas pohanskej metropoly na siedmich pahorkoch sa nebránila synkretistickým prúdom z Orientu. Prečo potom niektorí rímski rekonštrukcionisti mračia čelá nad mithraizmom? Vari neboli súčasťou mozaiky vtedajšieho náboženského života aj mystériá? Áno, boli úpadkové a cudzie. Pokiaľ však cudzie prevládlo nad domácim, znamená to, že to domáce muselo byť deravé ako ementál. Ako si pohanstvo môže nárokovať na univerzalitu, keď samo bolo roztrieštené na myriády siekt?

Nepime z každého pohára

Vďačným objektom revivalistických skupín hlásiacich sa k odkazu religio gentium sú záujemcovia o latinský jazyk. Talianska nezisková organizácia Movimento Tradizionale Romano, ktorá časovo predchádza projekt Nova Roma (vznikla už v roku 1988) organizuje atraktívne kurzy latinčiny. Málokto v nich vidí pascu.

Pre novodobých pohanov je lingua Romanorum prázdnou amforou, ktorú napĺňajú mytologickým obsahom. Aj tá najkrajšia a najvzácnejšia čaša však môže byť smrtonosná, keď do nej nalejeme jed.

Vtáka poznáš po perí, človeka po reči. Quirites nášho storočia na rôznych fórach o dejinách pravidelne inzultujú stredovekú kresťanskú latinčinu ako niečo inferiórne (stále idealisticky verím, že tento názor nezdieľajú všetci). Odpadlícky cisár Julián Apostata by bol na nich hrdý.

Desí ma, že medzi členmi a sympatizantmi novopohanských komunít je toľko entít z akademického prostredia. Pontifex maximus (samozrejme, že pohanský) vo fiktívnej provincii Pannonia pod taktovkou Nova Roma je pomerne známy maďarský latinista, ktorý je v univerzitnom kabinete doma. (A potom choďte študovať dejiny alebo klasickú filológiu k našim južným susedom…)

Je to jasné ako facka. Reči o slobode vierovyznania členov Nova Roma sú len mejkapom z olovenej beloby, ktorý má šikovne zakryť bradavice mágie.

Obohraná platňa stále hrá

Protikresťanské názory, ktoré cirkulujú medzi niektorými modernými nositeľmi ešte modernejšej tógy, sú vo svojej podstate nosením vody do Tiberu. Príkladov nájdeme viac než dosť.

Zoberme si na mušku mýtus o zúrivých kresťanoch, ktorí údajne pripravili o život geniálnu pohanskú filozofku Hypatiu. Aj Giacomo Boni, ktorý koncom 19. storočia viedol vykopávky na Fóre in Urbe, sníval o regenerácii uschnutej ratolesti polyteizmu a Hypatiu považoval minimálne za sväticu. Čím to asi bude, že toľkí vyznávači latinského pohanstva, napríklad Arturo Reghini či Amedeo Armentano, mali tak blízko k slobodomurárstvu…?

Pohanský latrator sa utrhol z reťaze. Učí a (kň)učí, že práve pravé kresťanstvo má na svedomí politický zánik Rímskej ríše. Jeho ezoterický štekot je pre mnohých príťažlivý tak, ako spev starovekých Sirén.

Treba si priznať, že medzinárodný úspech hnutia Nova Roma (a príbuzných italických a keltských subkultúr) je do veľkej miery spôsobený aj tým, že neexistuje jeho kresťanská alternatíva. S kresťanmi, ktorí sa cítia byť priamymi dedičmi christianizovaných Rimanov a túžia prežívať svoju Romanitas v spoločenstve s Kristom a Jeho Cirkvou, sa zaobchádza ako s kacírmi súcimi na hranicu.

Katolícka Cirkev zamkla ars Latinitatis do poslednej krabice v najtmavšom kúte archívu a pravoslávie (až na svetlé výnimky prevažne z krajiny Draculu a Mateja Korvína) pláva na vlnách grécko-slovanského nacionalizmu. Obávam sa, že kým sa to nezmení, budú matrikoví kresťania z Nova Roma naďalej vierolomne prisahať vernosť polyteistickým rozprávkam. A náš Spasiteľ, ktorému boli a sú milé latinské modlitby toľkých svätcov odchovaných rímskou kultúrou, opäť zaplače.

PDF (formát pre tlač)