Kde si Peklo? Existuješ vôbec ešte?

Jakub Tužinský
24. februára 2026   Cirkev Spoločnosť

Je naozaj pravda, že Peklo existuje? Mne sa zdá, že nie. Ak by sme pripustili, že existuje, môže sa tam dostať nejaký človek? Aj tu mám pocit, že bude prázdne. Keby sa tam predsa nejaká ľudská bytosť dostala, bude tam trpieť? Opäť to vyzerá, že nebude. A ak by naozaj trpel, bude tam naveky? Zrejme nie.

Niekto povie, že píšem omyly. Ja odpovedám, že to nie je pravda. Tí radikálnejší by mohli pokročiť ďalej a obviniť ma z herézy či rúhania. Opierali by sa o dogmatickú vierouku, že Peklo existuje, je večné, budú tam ľudia a budú aj trpieť. Ja by som napriek tomu svoje tézy opakovane potvrdil.

Mohli by pokročiť ešte ďalej a vyhlásiť, že nakoľko zatvrdnuto hlásam herézy ipso facto (samým skutkom) som exkomunikovaný z Cirkvi. Ak by však chceli vyniesť spravodlivý súd, mali by sa ma opýtať, na základe čoho prichádzam k takýmto záverom. V opačnom prípade by som sa sám prihlásil o slovo a požiadal o možnosť obhájiť sa.

Moja obhajoba

Metafora na výchovnú metódu

Keď som bol malý chlapec, strašili ma, že keď budem zlý, zoberú ma čerti do Pekla. Do škôlky k nám chodil Mikuláš. Prichádzali s ním anjeli, ale aj čerti. A keď som videl čertov, ako držia v reťaziach môjho spolužiaka v škôlke, veril som, že ho berú zo sebou do Pekla. Skoro som sa pominul od strachu. Spolužiak nakoniec predsa len nezmizol. Napriek tomu som tomu veril.

Neskôr som zistil, že to boli len prezlečení ujovia a tety. Nebolo to naozaj, nebola to pravda. Prečo by som mal teda veriť niečomu, čo sa používa na strašenie detí, aby poslúchali, keď je to len určitá výchovná metóda? Myslím, že niektorí by mi dali za pravdu.

Namietnete, že ide o nedokonalý obraz skutočnosti, ktorým to chceme priblížiť aj deťom. Koľko rodičov detí tomu takto rozumie a verí? Nemajú to samotní rodičia vo veľkej väčšine za poveru a folklór? Niekto poukáže na učenie Cirkvi. Spýtal by som sa, kde ho nájsť. Tí najiniciatívnejší by bez váhania povedali, že v kostole.

Vtedy by som povedal: „Práve tu sa začína jadro mojej obhajoby.“

Môj hlavný tromf

K úvodným otázkam ma priviedli práve kázne v kostole. Kňaz z charizmatického hnutia pri výklade evanjeliovej state o odrezaní údov povie, že to nie je reč o Pekle v zmysle večného trestu, ale nešťastia na zemi. Iný na tradičnej omši sa vyjadrí podobne.

Ďalší Peklo v kázni ani len nespomenú a to ani pri explicitných evanjeliových zmienkach. Iní Peklo spomenú, ale nič viac. Žiaľ, sú aj takí, ktorí inak majú aj skvelé kázne, ale náuke o Pekle sa vyhýbajú. Človek preto ide vyššie – k biskupom. No zväčša s podobným výsledkom.

Isteže, poviete, že predsa stále sú aj takí, čo učenie o Pekle kážu jasne. Áno, ja som tiež našiel aj takých. Musel som ich však skutočne hľadať. Veriaci bežne takých kazateľov nestretne často a skôr to budí dojem, že zbytočne strašia.

Preto si myslím, že moje otázky a odpovede z úvodu nemožno označiť za heretické, či blízke heréze.

Čo sa skrýva za týmto stavom? Odpoveď vás možno prekvapí.

Zamerajme sa na Božiu lásku

Pred niekoľkými desaťročiami sa v Cirkvi začal zásadne meniť pastoračný prístup. Jedným z hlavných cieľov sa stalo, aby bolo evanjelium bližšie k moderným ľuďom. Cirkev totiž v každom veku hľadala spôsob, ako priviesť ľudí k pravde.

Dôraz bol položený na hlásanie Božej lásky a na pozitívne aspekty evanjelia. Aby sa ľudia nevystrašili, čoraz menej sa poukazuje na večné následky života v hriechu. Naopak, čoraz viac sa zdôrazňuje možnosť krásneho života na zemi a získanie aj toho večného.

Jedným z dôvodov je tiež moralizmus. Inými slovami „obúchavanie Pekla o hlavu“, ktorému často chýba rozmer milosrdenstva. Súhlasím, táto cesta naozaj nie je cestou života. Je však prítomnosť moralizmu dôvodom na vyhostenie „Pekla“ za mesto medzi malomocných? Je lepšie vylúčiť človeka alebo napraviť zlý spôsob, akým podáva dobré veci?

Bona fide verím, že ide o dobre mienený spôsob. No jeho ovocie skôr podporuje vlažnosť, počet veriacich nepribúda (skôr naopak) a stále je viac tých, ktorí neveria náuke o Pekle alebo ju nepovažujú za dôležitú.

Napriek súčasnému trendu a mojim pochybovačným vyjadreniam náuke o Pekle pevne verím.

Peklo predsa len existuje

Naša porušená prirodzenosť (prostredníctvom našich pocitov) by nám veľmi rada nahovorila, že Peklo nie je. Navyše súčasný pastoračný dôraz sa téme Pekla venuje veľmi okrajovo a nie vždy jednoznačne. To je pôda pre pochybnosti. Preto potrebujeme ísť ku zdrojom.

Už Katechizmus katolíckej Cirkvi nám prinesie viac svetla (KKC 1021–22, 1033–37). No ak nahliadneme do starších katechizmov (napr. Spiragov), nájdeme tam túto vierouku rozpracovanú širšie.

A potom diela mnohých svätých. Napríklad sv. Alfonz z Liguori (učiteľ Cirkvi) v knihe Vo svetle večnosti venuje tejto téme niekoľko kapitol. Sv. František Saleský (Filotea) a sv. Ignác z Loyoly (Duchovné cvičenia) toto učenie zakomponovali do duchovných cvičení.

Nehovoriac o Cirkvou oficiálne uznaných zjaveniach vo Fatime, kde Panna Mária pred sto rokmi ukázala Peklo a to dokonca deťom.

Prečo je dôležité hovoriť o Pekle aj dnes?

Zdôraznenie Božej lásky

Azda najdôležitejším dôvodom je paradoxne zdôraznenie Božej lásky. Mnohí by povedali, že Peklo oslabuje obraz milujúceho Boha. Vytvára obraz Boha, ktorý trestá, a nie Boha, ktorý zachraňuje. Pravdou je, že Boh zachraňuje aj trestá (viď štvrtá hlavná pravda). Práve táto skutočnosť nám ukáže Božiu lásku ešte v žiarivejšom svetle.

Pán Ježiš hovorí o tom, že toho, kto nám odpustí 500 denárov budeme milovať viac ako toho, čo nám odpustí 50 denárov (Lk 7,36–50). A už tu načrtáva princíp, ktorý rozvinieme. Akú láskavosť by nám prejavila banka, keby nám odpustila splácanie hypotéky. Ešte väčšiu prezident, ktorý udelí amnestiu, teda milosť, väzňovi. Človek, ktorý by nám zachránil holý život, by lásku prejavil ešte výraznejším spôsobom. No ak by tá osoba obetovala svoj život na záchranu nášho? Pán Ježiš hovorí, že niet väčšej lásky (porov. Jn 15,13).

Aká nesmierna je to potom láska, ktorá za nás vytrpí večné pekelné tresty, aby sme mohli so Záchrancom a svätými večne plesať v Nebi? Nie je to neporovnateľne väčšia láska ako záchrana z pozemských problémov? Tento rozmer Božej lásky pretekal srdcami mnohých svätých a niektorí to aj zapísali.

Strach z Pekla tiež prináša spásu

Strach je nezrelá motivácia. Boh chce synov, nie vystrašených otrokov. Ide o jednu z najčastejších námietok. Áno, cieľom je Božia láska a žiť v svätom synovstve z lásky k Bohu. Napriek tomu má strach z Pekla nezastupiteľný rozmer na ceste spásy. My sa totiž skutočne máme čoho báť.

Sv. John Henry Newman, ktorý bol minulý rok vyhlásený za učiteľa Cirkvi, vo svojej homílii o Jednotlivosti duše píše: „Žiadna pravda nemá takú živelnú silu než tá, že každý, kto žije alebo žil, je určený pre večné šťastie alebo muky. Je príliš obrovská, aby sme si ju mohli uvedomiť.“

Mnohí svätí začali na tomto bode a potom postúpili ďalej. Sv. Augustín vo svojich Vyznaniach priznáva, že je vďačný, že strach z Pekla ho priviedol k obráteniu. Koľkí z nás potrebujeme aj v bežnom živote poznať realitu hrozby, kým sa preberieme k činnosti.

Ani svetoznámy spisovateľ C. S. Lewis sa vo svojej autobiografii Zaskočený radosťou netají blahodarným účinkom strachu z Pekla, keď bol na prahu puberty: „Najviac na mňa zapôsobili kresťanské doktríny. Učili ich osoby, ktoré v ne očividne verili. … Účinok tohto strachu (z Pekla) bol podľa mňa výhradne pozitívny. Začal som sa seriózne modliť, čítať Bibliu a pokúšal som sa počúvať vlastné svedomie.“

Koniec koncov aj malým deťom trvá, kým mnohé príkazy rodičov začnú poslúchať z lásky k nim. A koľké z nich by sa nikdy nenaučili poslúchať bez trestania, ktorého sa boja a predsa aj ono má pôvod v láske.

Na záver

Neviem ako vám, ale mne táto náuka a jasnosť veľmi chýba. Môže nastať situácia, keď nie je vhodné hovoriť o večnom zatratení. Nechceme moralizmus, chceme pastoračnú citlivosť, ktorá vychádza z plnosti viery. Hľadajme vhodné príležitosti, ale nevynechávajme ho.

Na záver spomeniem príbeh z knihy Msgr. de Segúr A Peklo predsa jestvuje (vydanej na podnet pápeža Pia IX.), ktorý ukazuje, ako možno hovoriť o večnosti jemne a pritom jasne.

Istý mladý dôstojník prišiel raz na spoveď len zo stávky. Kňaza v spovednici urážal a bral všetko naľahko. Ten ho však pokojnými otázkami priviedol k zamysleniu a k hanbe nad vlastným správaním. Na záver mu navrhol jednoduché pokánie: aby si niekoľko večerov pred spaním kľakol a vyslovil slová, ktorými by vyjadril ľahostajnosť voči vlastnému zatrateniu. Kňaz mu zároveň úprimne odpustil a prepustil ho s pokojom. Keď však mladík doma skúsil tieto slová vysloviť, nedokázal to ani raz. Uvedomil si, že mu na jeho večnosti predsa len záleží viac, než si myslel.

Táto skúsenosť ho viedla k návratu ku kňazovi, k obráteniu a k zmene života. Nie cez krik, nie cez zastrašovanie, ale cez pravdu vyslovenú v láske. Ak bude naším motívom láska, Boh sa k takému slovu vždy prizná.

PDF (formát pre tlač)