Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, II. časť

Branislav Krasnovský
18. septembra 2024   História

predchádzajúca časť:
Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, I. časť

***

V dnešnom pokračovaní by som uviedol ďalšie informácie zo života katolíckeho „otca landsknechtov“ Georga Frundsberga.

Ako som už spomenul v predchádzajúcej časti, veľkú časť svojho života prežil v boji na talianskych bojiskách. Stál verne na strane katolíckeho Maximiliána I. Habsburského a po jeho smrti aj na strane jeho vnuka, nemeckého cisára a španielskeho kráľa Karola V. Habsburgského.

Frundsbergovi landsknechti v Taliansku do roku 1515 bojovali proti Francúzom, Benátčanom a Turkom, ktorí boli hlavným súperom Habsburgovcov. A bojoval aj proti mne celkom sympatickému kondotiérovi Gastonovi de Foix, ktorý síce bojoval na francúzskej strane, ale mal celkom zaujímavé osudy.

Gaston de Foix (*1489, †1512) bol geniálnym francúzskym vojenským veliteľom francúzskeho kráľa Ľudovíta XII. Vrchným veliteľom francúzskych vojsk na Apeninskom polostrove sa stal vo veku 21 rokov, čo spočiatku Habsburgovci vnímali ako pozitívum, pretože boli presvedčení, že ide o výsledok zákulisných politických intríg vo Francúzsku a že kvôli svojej mladosti má málo vojenských skúseností. Ukázalo sa však, že sa mýlili. Gaston de Foix posunul konflikt na Apeninskom polostrove na podstatne vyššiu úroveň a Habsburgovci s nevôľou zistili, že francúzske vojská vedie skutočne nadaný vojvodca.

Gastonovi de Foix sa podarilo umným manévrovaním oslabiť pozície Habsburgovcov a takisto otupil ostrie švajčiarskych útokov. Hovorí sa, že keď sa môj obľúbený pápež Július II. dozvedel o porážke habsburských a pápežských vojsk na sklonku roku 1511, tak si od zlosti vytrhol časť brady.

Nová bojová sezóna, ktorá sa začala v roku 1512, sa niesla v znamení francúzskej ofenzívy. Na prelome marca a apríla nečakane francúzska armáda a jej spojenci prenikli cez zasnežený a rozbahnený terén až pred Ravennu, kde sa stretli so španielskymi terciami pod vedením Ramóna de Cardonu (tiež dobrý a skúsený kondotiér, no Gaston de Foix bol takticky oveľa vyššia liga). Frundsbergovi landsknechti nestihli (s výnimkou ľahkých a rýchlych oddielov) prísť Ramonovi de Cardona do začiatku bitky na pomoc.

Francúzi sa stretli v boji so Španielmi a landsknechtami v bitke pri Ravenne 11. apríla 1521. Gaston de Foix mal armádu o veľkosti 23 000 vojakov, pričom v jeho radoch bojovalo aj asi 8 000 nemecky hovoriacich landsknechtov a 54 diel. Ramón de Cardona mal k dispozícii približne 16 000 mužov, Frundsbergových landknechtov a posádku Ravenny, ktorá mala cca 5 000 mužov.

Španieli sa postavili chrbtom k riek Ronco, no Francúzom sa podarilo prekonať španielske opevnenia a začali ostreľovať španielske pozície zboku. Medzi Španielmi zavládla nervozita a španielski dôstojníci nepočkali na rozhodnutie Ramóna de Cardonu a zaútočili na francúzsky oddiel, ktorý ich ostreľoval. Francúzi útoky španielskych jazdcov odrazili, potom dostali posily a zaútočili na opevnenia okolo španielskeho tábora. Nastala krutá bitka medzi Francúzmi, španielskymi tercios a ich nemeckými Frundsbergovými landsknechtami, ktorí stihli k Ravenne ešte pred bitkou doraziť. Habsburgské jednotky utrpeli v zákopoch porážku, no francúzske elitné oddiely v zákopových bojoch doslova vykrvácali. Následne do španielskych radov začalo strieľať francúzske delostrelectvo, čo Španielov demoralizovalo a spočiatku usporiadaný ústup sa zmenil na bezhlavý útek.

Mladý a odvážny francúzsky hlavný veliteľ Gaston de Foix sa nechal strhnúť vravou boja a v čele francúzskej ťažkej jazdy zaútočil na utekajúcich Španielov. Bitka sa zmenila na masaker, v ktorom Španieli stratili takmer všetkých mužov, no počas posledných bojov sa niektorému zo Španielov alebo Frundsbergových landsknechtov podarilo z arkebúzy Gastona de Foix zastreliť.

Hoci francúzske víťazstvo pri Ravenne umožnilo Francúzom mesto dobyť, straty, ktoré utrpeli, boli frustrujúce. Navyše ďalšieho tak šikovného dôstojníka ako bol Gaston de Foix už nemali k dispozícii. Francúzska vojenská mašinéria pod vedením Jacquesa de la Palice sa začala zadrhávať a po novom útoku na Miláno sa demoralizovaná francúzska armáda obrátila na útek.

Je historicky zaujímavé, že čoskoro sa celý rod de Foix dostal vo Francúzsku do nemilosti, pretože Germaine, sestra Gastona de Foix sa vydala za španielskeho panovníka Ferdinanda II. Aragónskeho, ktorého manželka Izabela umrela v roku 1504.

Ešte by som si dovolil pár posledných slov k Gastonovi de Foix. Jeho sarkofág vytvoril jeden z najvynikajúcejších talianskych renesančných sochárov Agostino Busti. Ten síce nie je tak známy ako trojica Michelangelo, Raffaelo, Donatello (nemám na mysli ninja korytnačky 🙂 ), takmer celý život pôsobil v Miláne, bol žiakom Bernardina Zenaleho a Benedetta Briosca. Špecializoval sa na sarkofágy, nakoniec za sarkofág Gastona de Foix nedostal v plnej miere zaplatené, pretože s útekom francúzskej armády z Milána museli utiecť aj profrancúzski Sforzovci. Vytvoril aj ďalšie nádherné sarkofágy (Gian Marco, Zenone Birago, Mercurio Bua, Antonio Belloti, Marino Caracciolo, Giovanni Vimercati a pod. Jeho socha svätého Evasia je ozaj nádherná…)

Na talianskom bojisku potom Georg Frundsberg spoločne so španielskym veliteľom Fernandom de Avalos v bitke pri La Motte uštedrili Francúzom krutú porážku (kto sa bojí o osudy Ramóna de Cardonu, môže ostať pokojný. Bitku pri Ravenne prežil, Habsburgovci mu dôverovali a aj ďalej bojoval v Taliansku až do svojej smrti v roku 1522). V bitke pri La Motte 7. októbra 1513 španielski tercios a nemeckí landsknechti rozbili benátske sily, ich hlavný veliteľ Bartolomeo d´Alviano sa zachraňoval útekom. Po porážke Benátčanov a smrti Ľudovíta XII. boli Francúzi a Benátčania vážne oslabení.

Georg Frundsberg sa vrátil do Nemecka a po vystúpení Martina Luthera v roku 1517 (pribitie 95 téz na dvere kostola Všetkých svätých vo Wittenbergu) potláčal protihabsburské vystúpenia vo Württembersku, odkiaľ sa mu dokonca podarilo vyhnať miestneho vojvodu Ulricha.

V tomto období už Frundsberg dokončil reorganizáciu landsknechtov, pričom plne využil svoje skúsenosti z bojov na talianskom fronte. Väčšina jeho vojakov pochádzala z Bavorska a južného Nemecka, kde od sklonku 15. storočia explodoval populačný rast. V Bavorsku neexistoval tak prísny a fungujúci kantonálny systém ako vo Švajčiarsku, rýchlo rastúca populácia sa nedokázala uživiť a preto inklinovala k vstupu do vojenských jednotiek. Rôzni chudobní synovia roľníkov, neúspešní remeselníci, ale aj šľachtickí ľavobočkovia, zločinci, žoldnieri zvyknutí na slobodu nosenia zbrane vytvárali skutočne výbušnú zmes, ktorú bolo možné dostať pod kontrolu len tvrdosťou a prísnosťou. V mnohých jednotkách landsknechtov bolo bežné, že vojaci si volili nižších dôstojníkov a aj velitelia plukov bojovali so svojimi mužmi a neskrývali sa za frontovou líniou. Panovník a aj Georg Frundsberg sa vždy snažili, aby bol landsknechtom včas a v plnej miere vyplácaný žold.

Na základe Frundsbergovej reformy mal landsknechtský pluk približne 4 000 mužov. Títo boli vyzbrojení kratšími halaparňami ako mali Švajčiari, vo výzbroji mali viac dvojručných mečov ako Švajčiari, preferovali kuše, arkebúzy a mali aj dobre zorganizované delostrelectvo. Veliteľom landsknechtskej jednotky bol plukovník, pričom vznik landsknechtskej jednotky musel odobriť cisár. Nižších dôstojníkov – kapitánov a poručíkov si v mnohých prípadoch vyberali landsknechti sami zo svojich radov. Landsknechti prisahali vernosť cisárovi a svojmu veliteľovi, tresty za neuposlúchnutie rozkazov a za zbabelosť boli veľmi prísne.

Landsknechtský pluk bol rozdelený na 10 oddielov po 400 mužoch, ktorými velili kapitáni. Dôležitú úlohu v jednotke mali zástavníci, ktorí prisahali, že budú zástavu chrániť svojimi životmi. Jazdecké jednotky a delostrelci mali vlastné velenie a prideľovali sa k jednotlivým oddielom podľa potreby. Plukovník mal k dispozícii štábny oddiel veteránov a najlepších vojakov, ktorým dôveroval a na ktorých sa najviac spoliehal. Súčasťou tohto oddielu boli aj lekári a sanitári, či pisári a kat. Štáb pluku mával do 30 vysokých dôstojníkov. Každý landsknechtský pluk mal vlastnú hudbu.

Landsknechti vychádzali zo švajčiarskej taktiky, ktorú však úspešne zdokonalili. Bojovali v štvorcoch, mužov s halapartňami, dvojitými mečmi, vhodne dopĺňali strelci z arkebúz, kuší a šermiari. Typický landsknechtský meč sa volal katzbalger.

Súčasťou každého landsknechtského pluku bol trén tvorený vozmi, ťahanými koňmi. Na týchto vozoch boli nielen zásoby, zbrane či strelivo alebo krmivo pre kone či ranení. Na týchto vozoch žili aj ženy, milenky a deti landsknechtov. Práve deti sa stávali veľmi často tiež landsknechtami, pretože od mala privykali k bojovému dianiu, sledovali výcvik a takisto ich učili základom boja so zbraňou už od relatívne útleho veku. Úlohou žien a detí bolo pre otcov, milencov či bratov pripraviť tábor, aby si mohli po boji ošetriť rany a oddýchnuť. Georg Frundsberg prísne zakazoval landsknechtom, aby ich sprevádzalo viacero žien, v tréne mohli mať len jednu ženu (vhodnejšie ako milenku, pretože kvôli milenkám medzi landsknechtami často prepukali rôzne rozbroje).

Tu by som dnešné pokračovanie seriálu o Georgovi Frundsbergovi, otcovi landsknechtov ukončil. V poslednej, tretej časti si povieme niečo o habsburských vojnách proti francúzskemu panovníkovi Františkovi I., o bitke pri Pavii v roku 1525, známom Sacco di Roma, pri ktorom sa landsknechti podieľali na vypálení Ríma, pretože pápež Klement VII. podporoval Francúzov a ich tureckých ako aj luteránskych spojencov v Nemecku.

A ak ostane miesto (štvrtú časť neplánujem, viac častí venujem radšej môjmu najobľúbenejšiemu španielskemu conquistadorovi Pedro de Valdivia, s ktorým spoločne oslavujem narodeniny vždy 17. apríla. To bol katolík, žiadny progresívno-modernisticko-rodovo-tolerantno-zmäteno-presladený pseudokatolícky tajtrlík 🙂 ), tak aj niečo o hrdinskom boji nemeckých landsknechtov, španielskych tercios či talianskych „spadones“ na území Osmanskej ríše proti osmanským hordám po roku 1525, kedy sa Habsburgovci po smrti Ľudovíta Jagellonského v bitke pri Moháči (1526) dostali aj na uhorský trón.

Titulný ilustračný obrázok – Frundsbergovi landsknechti v bitke pri Pavii v roku 1525 na obraze nizozemského maliara Bernarda van Orleya, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)