Katolícke kontroverzie (2. časť): Kto má právo hovoriť v Kristovom mene?

Jakub Tužinský
27. októbra 2026   Cirkev

predchádzajúca časť:
Katolícke kontroverzie (1. časť): Poklad, ktorý potrebujeme objaviť

***

Predstavme si, že niekto obviní človeka, ktorému dôverujeme. Vraj nás celé roky klame a vedie nesprávnym smerom. Obvinenia pribúdajú a napokon sa už ani nepýtame, či sú pravdivé. Veď to predsa hovoria všetci. Iba obvineného sme ešte nepočuli. Pred podobnú situáciu stavia svätý František Saleský čitateľov Katolíckych kontroverzií. Obvinenou je Cirkev. Od jej niekdajších veriacich žiada, aby si vypočuli aj jej obhajobu.

Vypočujme si ju, aby sme ju vedeli podať aj druhým. A možno tú obhajobu potrebujeme počuť práve my.

Dovoľte prehovoriť aj druhej strane

V prvej časti sme videli, prečo František začal písať. V úvodnom liste pánom z Thononu z 25. januára 1595 ponúka čitateľom možnosť predložiť jeho argumenty svojim pastorom. Ak si myslia, že by pred nimi neobstáli, nech si to preveria. „Ak ste tak ochotne vypočuli jednu stranu, majte ešte trpezlivosť vypočuť aj druhú,“ vyzýva ich. Žiada pokojné uvažovanie a modlitbu o pomoc Ducha Svätého. Ich rozhodnutie sa dotýka spásy.

Aj my môžeme o katolíckej náuke veľa počuť a predsa ju takmer nepoznať. Poznáme výhrady aj pohotové odpovede. Ale čo vlastne Cirkev učí a prečo? Rozhodovať o jej učení iba podľa odporcov je ako veriť len tomu, čo Denník N píše o financovaní Nadácie Slovakia Christiana, a nepýtať sa na vysvetlenie samotnej nadácie.

František pritom svoj text predkladá úsudku cirkevných predstavených. Pripúšťa, že v ňom môžu nájsť veľa nevedomosti; dúfa však, že s Božou pomocou nič odporujúce učeniu Cirkvi. Sám sa podrobuje autorite, ktorú obhajuje. Aj v tom je jeho dôslednosť.

Predhovor, ktorý nenechá na pokoji ani nás

Predhovor otvára pohoršením. Rozlišuje zlo, ktorým človek zvádza druhého, od pohoršenia, na ktoré druhý nedal príčinu. Veď mnohí sa pohoršili aj na Kristovi.

Vzápätí prichádza výzva: „Hľadajme, prosím, príčinu svojich nerestí a hriechov v sebe; ich jediným prameňom je naša vôľa.“ Adam a Eva presúvali vinu ďalej. Lepšie by podľa Františka urobili, keby ako Dávid priznali: „Zhrešil som“.

Toto už dobre poznáme. Na cudzie zlyhanie niekedy dokážeme zostaviť obžalobu dlhú ako 119. žalm, kým vlastné odbavíme jediným „Veď sa nič také nestalo“. František nepopiera zlý vplyv druhých. Odmieta výhovorku, ktorou by sme zo svojho hriechu urobili iba cudzí skutok. Aj do náboženského sporu tak vstupuje nepríjemná otázka: Hľadáme pravdu alebo dôvod, prečo sa nemusíme zmeniť?

Zámer knihy vyjadruje biblickým obrazom: „Nemám iný úmysel než vám ukázať, páni, že táto Zuzana je obvinená neprávom.“ Cirkev prirovnáva k nevinnej žene obvinenej falošnými svedkami. Obhajuje jej vieru pred obvineniami z omylu a modloslužby. K hriechom jej členov sa ešte dostane.

Predhovor uzatvára prosbou, aby Boh nechal svoje slovo „celkom jemne stekať do vašich sŕdc ako sviežu rosu“. Pripája Pavlovu výzvu odstrániť horkosť, hnev, krik i zlobu. Takto sa pripravuje na rozhodný spor. Chce, aby jeho slová pomohli ľuďom prijať pravdu. Čo si od svojich slov sľubujeme my?

Kto vás poslal?

Prvá časť knihy, Obrana autority Cirkvi, začína otázkou, ktorú ľahko preskočíme. Pred Františkovými čitateľmi vystúpili ľudia, ktorí v Božom mene žiadali odchod z dovtedajšej cirkevnej poslušnosti. Kto ich poslal?

František vychádza z Pavlovej otázky, ako budú hlásať, ak nie sú poslaní. Poveril ich ľud alebo svetskí vládcovia? Cirkevní pastieri? Alebo sám Boh mimoriadnym spôsobom? Každú z týchto možností postupne preveruje.

Úspech medzi poslucháčmi Božie poverenie nedokazuje. Ľudia sa môžu nadchnúť aj pre omyl. Ani svätenie niektorých reformátorov podľa Františka neznamená oprávnenie učiť proti Cirkvi, ktorá ich vysvätila. Mimoriadne povolanie zasa potrebuje dôkaz rozpoznateľný aj pre ostatných. Veď aj Pavlovo mimoriadne povolanie bolo prijaté v apoštolskom spoločenstve.

Keď k nám príde vyslanec nejakého úradu, nestačí, že pôsobí presvedčivo. Potrebujeme vedieť, kto ho poveril a na čo. Inak riskujeme podvod, ku ktorému môže prispieť aj naša neopatrnosť.

Pri náboženských autoritách nám však niekedy stačí, že nás oslovujú. Kazateľ je výrečný, jeho kritika vystihuje naše sklamanie. Konečne niekto povedal, čo si myslíme aj my. A už mu dôverujeme. Lenže zveriť niekomu vedenie svojho svedomia je priveľa na to, aby o tom rozhodli naše sympatie. Potrebujeme vedieť, odkiaľ má oprávnenie viesť nás v Kristovom mene.

Cirkev, ktorú môžeme nájsť

Námietka môže znieť takto: pravú Cirkev tvoria tí, ktorí skutočne patria Bohu, a tých pozná iba on. Viditeľné spoločenstvo môže zlyhať, kým pravá Cirkev zostáva skrytá.

František preto otvára Písmo. Cirkev v ňom prijíma a vysiela apoštolov, zhromažďuje sa, má predstavených, dostáva listy. Pavol ju prenasledoval. Kristus na ňu odkazuje človeka riešiaceho previnenie svojho brata. To predpokladá spoločenstvo, ktoré možno nájsť a osloviť.

Odkázať človeka v spore na nerozpoznateľnú Cirkev by sa podobalo odkazu na súd, o ktorom nikto nevie, kde sídli ani kto v ňom rozhoduje. Človek by dostal radu, no svoj spor by nemal komu predložiť.

Viditeľnosť pritom nevyčerpáva tajomstvo Cirkvi. Vidíme krst, vysvetľuje František, ale nevidíme odpustenie hriechov. Podobne vidíme Cirkev, hoci jej vnútornú svätosť nemôžeme obsiahnuť zrakom. To, že nevidíme všetko, ešte neznamená, že nemôžeme rozpoznať nič.

Odmieta aj predstavu, že pravá Cirkev na stáročia zanikla alebo sa stratila v nerozpoznateľnom úkryte. Také tvrdenie musí obstáť pred dejinami i Kristovým prisľúbením jej trvania.

A čo jej učenie? Pavol nazýva Cirkev „stĺpom a oporou pravdy“. František pripomína, že uchovávať Písmo znamená chrániť aj jeho zmysel. Keby Cirkev mohla všetkých zaviesť do omylu vo viere, ako by sme sa na ňu mohli spoľahnúť? Tu ide o spoľahlivosť jej učiteľského poslania. Bezchybnosť každého názoru či rozhodnutia jej predstaviteľov z toho nevyplýva.

A čo všetci tí hriešnici?

Človek môže Cirkev poznať veľmi konkrétne – a mať s jej členmi zlú skúsenosť. Aj s kňazom či biskupom. Ako potom hovoriť o svätej Cirkvi?

František sa námietke nevyhýba. Výslovne píše, že v Cirkvi sú dobrí aj zlí. Pripomína Judáša, ktorý patril medzi apoštolov. Zlého pastiera nachádzame už na začiatku. Jeho prítomnosť preto sama osebe nedokazuje, že spoločenstvo nemá nič spoločné s Kristom.

Judášov úrad však nezmenil jeho zradu na dobro. Ani cirkevné postavenie neospravedlňuje zlo. Z hriechu člena zároveň nevyplýva nepravdivosť viery, ktorú porušil. Lekár, ktorý vedome poškodí pacienta, zradí svoje poslanie. Jeho konanie však nedokazuje, že zásady medicíny sú nesprávne. Práve podľa nich môžeme posúdiť, ako vážne sa previnil.

Františkova obhajoba stojí na Kristovej vernosti a jeho prisľúbeniach Cirkvi. Keby stála na bezchybnosti jej predstaviteľov, neobstála by ani v apoštolských časoch. Ani my sa však nemôžeme uspokojiť s tým, že patríme do pravej Cirkvi. Jej vieru máme aj žiť.

Podľa čoho ju teda spoznáme?

Jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Tieto slová vyslovujeme v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery. Čo nimi vlastne vyznávame? Posledná kapitola prvej časti ukazuje, aké konkrétne dôsledky majú tieto znaky Cirkvi.

Jednota sa musí prejaviť v spoločnej viere aj vedení. František ju spája s Petrom a pápežom ako viditeľnou hlavou Cirkvi. Rozpory v náuke protivníkov pritom ukazujú vážnosť problému: protichodné učenia o Kristovej prítomnosti v Eucharistii nemôžu byť pravdivé súčasne. Spoločné odvolanie sa na Krista tento spor ešte nevyrieši. Niekto musí mať právomoc rozhodnúť.

Pri svätosti nás obracia k Božiemu pôsobeniu: k zázrakom, proroctvu i dokonalosti kresťanského života. O pádoch kresťanov vieme hovoriť dlho. Poznáme však aj svätosť, ku ktorej ich viera priviedla? Aj tá patrí k pravdivému obrazu Cirkvi.

Katolíckosť presahuje jednu krajinu aj generáciu. Zahŕňa trvanie Cirkvi, jej rozšírenie medzi národmi a plodnosť. Tu František kladie svojim odporcom otázku: Kde bolo ich spoločenstvo pred reformáciou? Ako doložia spojenie s predchádzajúcimi storočiami? Samotné vyhlásenie, že obnovujeme pôvodné kresťanstvo, ho ešte nevytvorí.

Apoštolskosť nás vracia k otázke poslania: Odkiaľ pastieri dostali oprávnenie viesť veriacich a ako ich poslanie súvisí s apoštolmi? Tvrdenie „sme Kristova Cirkev“ musí mať oporu. Práve tú František od začiatku hľadá a žiada doložiť.

Prijatá viera je ako vzácne dedičstvo. Jej hodnota nezávisí od nášho autorstva. Jej prijatím sa začína aj naša zodpovednosť. Ak učenie Cirkvi horlivo obhajujeme, no v osobnom živote obchádzame, Františkova výzva hľadať príčinu vlastných hriechov v sebe sa nás týka bezprostredne.

V ďalšej časti sa dostaneme k pravidlám viery, podľa ktorých dokážeme lepšie rozlíšiť, ktorá viera je tá pravá.

PDF (formát pre tlač)