Ježišovo šarlátové rúcho

Gorazd Zvonický
3. apríla 2026   Cirkev

Dejiny Kristovho utrpenia nám spomínajú niektoré udalosti, o ktorých sa nazdávame, že sú menej dôležité, a preto sa pri nich ani nezastavujeme; my, obyčajní smrteľníci, najradšej vyhľadávame senzácie. Vieme sa rozhorčiť pri falošnej hre Judášovej, prekvapuje nás úpadok apoštola Petra, so záujmom počúvame rozhovor ukrižovaného Krista s kajúcim lotrom, lebo sú to strhujúce výjavy, nabité dramatickým obsahom a preto súce zaujať našu pozornosť. No zmysel pre detail, pre maličkosti sme ponechali len umelcom.

Najkrajším prejavom duše je láska. Posledným slovom lásky je utrpenie za toho, koho milujeme. Ježišova láska bola nekonečná, vznešená a nekonečné, vznešené bolo aj jeho utrpenie. Pravda, keď naň pozeráme bez všetkých nadprirodzených vzťahov, musíme priznať, že to bol najhroznejší výjav v dejinách sveta; ale v nadprirodzenom svetle Božej lásky k človeku a Ježišovej lásky k Otcovi, utrpenie Bohočloveka je čin veľkolepý a vznešený.

Vonkajší priebeh tohto utrpenia nám zvečnili evanjelisti. Obrazy v posledných kapitolách všetkých štyroch evanjelií sú zachytené tak plasticky, zreteľne a dopodrobna, že každá črta, každá čiarka i dnes v nás vyvoláva dojem živej skutočnosti, či už tá skutočnosť je príjemná alebo zdrvujúca. Akýmsi detailom, zvláštnou maličkosťou v mozaike Veľkopiatkových udalostí je šarlátový plášť, ktorým vojaci zahalili Pána Ježiša po bičovaní. ,,A priodeli ho rúchom šarlátovým.“ (Jn 19,2)

Keď si uvedomíme, že každé slovo Písma Svätého má svoje poslanie a dôležitý význam, chceli by sme sa opýtať zbičovaného Mesiáša s prorokom Izaiášom: „Prečože je červené tvoje rúcho a tvoj odev je ako tých, čo tlačia hrozno v lise?“ (porov. Iz 62,2). Ozaj, čo asi znamená ten šarlátový plášť na skrvavenom tele Syna človeka? Prečo evanjelisti tak zhodne a dôsledne zaznamenávajú nezvyčajný obrad purpurového zaodenia, ktoré nasledovalo hneď po bičovaní?

Purpur, šarlát bol odznakom kráľovskej a veľkňazskej moci; patril medzi zvláštne znaky, ktorým sa králi a veľkňazi odlišovali od ľudu. Ježišov purpur, šarlát symbolizoval tú istú moc, pravda, v poriadku oveľa vyššom; ale nepriatelia urobili z neho pre Ježiša nový nástroj potupy, posmechu a múk. Farizejom neišlo len o Ježišovu smrť; chceli ho aj zosmiešniť a znevážiť v očiach ľudu, ktorý ho len pred pár dňami vítal a sprevádzal do Jeruzalema ako svojho kráľa a vysloboditeľa, ktorého Boh prisľúbil a proroci predpovedali; chceli zosmiešniť jeho mesiášske kráľovstvo, ktoré prišiel založiť na tento svet, hoci ono nie je z tohto sveta.

Židia tým, že Ježiša z posmechu obliekali do šarlátu, korunovali tŕním a že do rúk miesto vladárskeho žezla dali mu trstinu, vyhlásili ho za bláznivého kráľa bez trónu, bez ríše a bez poddaných a jeho reči o novom kráľovstve na zemi za blúznenie pomätenej mysle. Evanjelista svätý Matúš takto svedčí: Zahalili ho do šarlátového plášťa a uplietli z tŕnia korunu, vložili mu ju na hlavu a trstenicu do pravice a padali pred ním na kolená, posmievali sa mu a vraveli: „Zdrav buď, kráľ židovský!“ (porov. Mt 27,28–29)

Zlomyseľné poznámky, rúhavé sliny a oflinky padajú na Ježišovu božskú tvár, a on tu stojí uprostred v mesiášsko-kráľovskom povedomí svojho poslania od Otca… Vidí pred sebou chvíľkový úspech svojich nepriateľov, ale je si istý svojho skorého a zrejmého víťazstva nad kniežaťom tohto sveta. Vidí blížiť sa chvíľu triumfu, ktorú len nedávno zvestoval svojim učeníkom: „Knieža tohto sveta už je odsúdený.“ (Jn 16,11). „Dúfajme, ja som premohol svet.“ (Jn 16,33). Vie, že šarlátový plášť z neho čoskoro strhnú, ale kráľovskú moc, božské právo a slávu víťazstva mu nik neodníme.

Pred ľudom stojí zneuctený, ale pred svojím Otcom stojí ako najvyšší a najsvätejší „pontifex purpuratus“, veľkňaz Nového zákona, ktorý ako výkupné za ľudské duše obetuje svoj život, svoju krv a svoje srdce. ,,Vos fúgam capietis et ego vadam immolari pro vobis – Vy sa rozutekáte, a ja sa pôjdem za vás obetovať“; spieva o ňom posvätná liturgia na Zelený štvrtok.

Ako som spomenul, šarlátový plášť je pre Ježiša nielen symbolom kráľovskej a veľkňazskej hodnosti, ale je aj výborným nástrojom utrpenia, ktorým farizeji a zákonníci ukájali na Ježišovi svoju pomstychtivosť a vášeň nenávisti. Ak sa nám zachovali niektoré nástroje Kristovho umučenia, sú dnes drahocenným pokladom Cirkvi a veriaci ich úprimne uctievajú ako najvzácnejšie relikvie. Cirkev tie pamiatky starostlivo opatruje a chráni pred hlodavým živlom času aj pred nepriateľskými pohromami. Len jedna pamiatka nepodlieha zákonom starnutia a rozpadnutia, a to je spomenutý šarlátový plášť, presiaknutý krvou zbičovaného Mesiáša.

Áno, táto drahocennosť sa v Cirkvi zachováva svieža a vždy nová, pravda, nie vo význame vlastnom, ale v prenesenom a obraznom. Ježišov šarlátový plášť stal sa Cirkvi symbolom mučeníctva už v prvých rokoch jej života a ako božské dedičstvo dedí ho pokolenie od pokolenia, dokiaľ Cirkev v údolí tŕnia a plaču neskončí svoje poslanie.

Podľa náuky svätého Pavla veriaci tvoria spolu mystické telo Cirkvi. „Sme všetci jedno telo v Kristu. (Rim 12,5). „Vy ste telo Kristovo“, (1Kor 12,17) neprestáva zdôrazňovať svojim bratom veľký apoštol národov. Pomer Ježiša Krista k Cirkvi uvádza do rovnosti s pomerom hlavy k ostatným údom. „Boh… dal ho za hlavu nad celou Cirkvou, ktorá je jeho telom.“ (Ef 1,23). Ak je doráňaná hlava, trpí celé telo. Konečne odporcovia kríža a svetla sa sami postarali, aby sa splnilo Kristovo proroctvo: „Prenasledovali mňa, i vás budú prenasledovať.“ (Jn 15,20)

Sotva mladá a útla Cirkev nastúpila svoju spasiteľnú púť dejinami ľudstva, už ju obliekli do šarlátového plášťa a predviedli národom na posmech ako nepriaznivú rušiteľku starých poriadkov. Tri prvé storočia kresťanskej éry stačili, aby sa Cirkev vžila do úlohy mučenice, aby sa naučila nebojazlivo vystupovať v šarlátovom rúchu.

Len letmo sledujme beh dejín, a jej krvavú, purpurovú postavu zočíme na javisku moslimských výbojov v Malej Ázii, v severnej Afrike a v južnej Európe; Tatári chcú ju rozniesť na konských kopytách a Turci utopiť v jej vlastnej krvi; za reformačných bojov krváca po celej strednej Európe, najmä v Čechách, na Morave, v Nemecku a Anglicku; vidíme ju prenasledovanú vo „vlasti vychádzajúceho slnka“ – v Japonsku, neskôr stala sa terčom ukrutnosti francúzskych revolucionárov; a napokon v najnovšom čase sme ju sledovali, ako oblečená do šarlátu prekonáva krížovú cestu a hodinu temnosti na území Mexika, Ruska a Španielska. „Hľa, Ježišov šarlátový plášť v Cirkvi nikdy nevychádza z módy!“

Purpurové rúcho, „ten posmešný odev“, mení sa v majestátny symbol kráľovského víťazstva i pre Ježišovu Cirkev. Veď povedzte, či práve mučeníctvo nezískava Cirkvi palmy víťazstva a neozdobuje jej tajomnú postavu žiarou slávy? A tento plášť ohrieva a ozdobuje všetkých občanov mesiášskeho kráľovstva Kristovho podľa apoštolových slov: „Keď trpí jeden úd, spolu trpia všetky údy, alebo keď sa oslavuje jeden úd, spolu sa radujú všetky údy.“ (1Kor 12,26)

Myšlienku jednoty v Kristu oživujeme v sebe „alebo aspoň mali by sme oživovať“ vždy, keď vyznávame svoju vieru v spoločenstvo svätých. Medzi oslávenými v Nebi, trpiacimi v Očistci a bojujúcimi na zemi je príbuzenský pomer utvorený krvou Božieho Syna. A prvotinami jeho ríše sú zbory mučeníkov, ktorí vlastnou krvou ručia nám za pravdu jeho náuky; svoje životy vydali na smrť, aby dedičstvo života a viery prešlo nedotknuté na všetky pokolenia Cirkvi. Odetí do šarlátu vytrvali pri prenasledovanom Kristovi, aby posilnili našu nádej v konečný triumf milosti a kríža.

Príšerný cisár Nero chcel ukázať i svoj básnický talent a vybásnil pre kresťanov neslýchané muky: vo svojich záhradách ich dal popriväzovať na stožiare, poliať smolou, a keď bol Rím ponorený do večerného súmraku, rozkázal ich pozažíhať, aby svietili pri samopašných zábavách, ktoré usporiadal pre pohanskú luzu. Ozaj, bola to malebná noc…! Hľa, tie živé pochodne sú naši horiaci bratia. Ich modlitby letia k Bohu ako vonný dym kadidla, ich žiara sa však rozlieva po zemi, aby duše v nej našli cestu spásy.

Iní zasa pozašívaní do zvieracích koží, predhodení vyhladovaným šelmám v cirkuse, odsúdení na doživotný žalár a pomalé umieranie v tmavých doloch a kameňolomoch; všetci nám posielajú svoj pozdrav pokoja, nádeje a lásky s prosbou, aby sme žili verne podľa viery, za ktorú oni umierali. A toto je odkaz všetkých mučeníkov každej doby a každej rasy.

Svätyňa Cirkvi bola pokropená mučeníckou krvou. Na ich hroboch v katakombách obnovovala sa nekrvavá obeta Nového zákona; tu pod zemou čerpali posilu ich prenasledovaní bratia, aby nepodľahli súženiam na povrchu zeme, takže mohli opakovať so svätým Pavlom: „Vo všetkom trpíme súženie, ale sa nesužujeme; sme úbohí, ale nie zúbožení; trpíme prenasledovanie, ale nie sme opustení; sme povalení, ale nehynieme.“ (2Kor 4,8–9)

Obetujúca Cirkev na sviatky svätých mučeníkov oblieka sa tiež do červeného rúcha, aby nám pripomenula ich obetnú krv, ktorou overili vyznanie svojho presvedčenia. Ich ostatky, vpravené do mramoru, sú uložené na našich oltároch a bez nich nemožno na oltári prinášať obetu. Kňaz pri svätej omši viac ráz bozká sväté pozostatky a prosí Všemohúceho, aby pre ich zásluhy zbavil nás neprávostí a udelil nám milosti spojené s obetou svätej omše.

Aj oltáre pohanov boli pokropené krvou, ale krvou zvierat; naše oltáre sú posvätené krvou nevinného Božieho Baránka, skrze ktorého všetci sa zúčastňujeme na tajomstvách nášho božského náboženstva. Modly pohanských bôžikov sa rozpadli, purpur pohanských veľkňazov a kňazov zničili mole, ale šarlátové rúcho Ježiša Krista, symbol kráľovskej hodnosti, veľkňazskej moci, víťazstva a mučeníckej krvi, Cirkev si zachová stále svieže a majestátne, dokiaľ v tomto údolí tŕnia a plaču nedokoná svoje spasiteľné poslanie.

Článok vyšiel pôvodne v časopise Smer 1942, pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou.

PDF (formát pre tlač)