Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Jozef Duháček
3. februára 2025
Cirkev História
Herézy a bludy
Začiatok kontroverzie
Spirituáli je všeobecný termín, ktorý označuje niekoľko skupín minoritov, ktoré existovali v druhej polovici 13. a na začiatku 14. storočia, ktorí, v opozícii k hlavnej časti rádu, tvrdili, že dodržiavajú rehoľu sv. Františka v jej pôvodnej prísnosti. Pôvod názvu nie je úplne jasný. Pojem homo spiritualis v stredoveku označoval hlboko nábožného a asketického človeka, v rovnakom zmysle, ako sa vyskytuje v Prvom liste Korinťanom (1Kor 2,15) a v Liste Galaťanom (Gal 6,1). V tomto zmysle sa používalo v 13. storočí toto slovo bežne. Ak hovoríme len o minoritoch, podľa niektorých tento názov pochádza z rehole sv. Františka, kde sa hovorí: „Kdekoľvek sú bratia, ktorí vidia a vedia, že nie sú schopní duchovne dodržiavať pravidlo, mali by sa obrátiť na svojich kňazov.“
O. Balthasar, O.F.M spája tento názov s teóriami Joachima z Fiore, ktorý označuje svoje „Evangelium æternum“ ako duchovné evanjelium, ktorého zmysel sa odovzdáva prostredníctvom intelektu duchovných ľudí, ktorí ho majú kázať. Existuje však dokument z roku 1316, v ktorom spirituáli sami popierajú, žeby kedykoľvek usilovali o takéto meno a že jediné meno, ktoré chcú, je meno menších bratov, ktoré im dal sv. František. Okrem toho máme aj priame svedectvo vo „Vita prima“ Klementa V., v ktorom sa uvádza, že „niektorí ich nazývali (spiritálov) sarabaiťanmi a exkomunikovanými, ale ľudia ich volali spirituálmi“. Z toho je jasné, že názov spirituáli bol používaný predovšetkým vo všeobecnom význame, a ľudia ho aplikovali na vyššie uvedené skupiny minoritov. Niekde ich nazývali tiež zelanti – horlivci.
Pôvod spirituálov je predmetom diskusie. V „Kronike siedmich trápení“ Angela da Clarena sa hovorí, že duchovný smer, ktorý bol v opozícii voči voľnejšiemu dodržiavaniu pravidiel komunity, existoval už od samotného vzniku rádu. Angelo rozpráva o štyroch prenasledovaniach františkánov pod Eliasom, ešte počas života sv. Františka, a o prenasledovaní blahoslaveného Jána z Parmy pod Crescentiom za života sv. Bonaventúru. Treba uznať, že duchovný smer existoval krátko po smrti sv. Františka (1226). Napriek tomu nemožno poprieť, že spiritualizmus sa objavil najprv na miestach, kde žili prví horliví spoločníci sv. Františka, ako napríklad v strednom Taliansku. Nie je pochýb, že Angelo da Clareno, Ubertín z Cassale a ďalší, ktorí vstúpili do rádu krátko po roku 1260, prišli do kontaktu s niektorými z týchto mužov alebo ich nasledovníkmi, pretože v ich písomnostiach neustále odkazujú na spoločníkov sv. Františka a najmä na spisy brata Lea.
Na pochopenie a docenenie hnutia spirituálov musíme predovšetkým skúmať Rád minoritov v jeho všeobecnom aspekte v druhej polovici 13. storočia, a tu sme nútení priznať istý vývoj, ktorý sv. František pri písaní rehole v roku 1223 úplne nepredvídal. Zakladateľ nevenoval veľkú pozornosť vedeckým štúdiám vo svojom ráde. A bolo nemožné, aby sa taký veľký a početný spoločenský útvar, akým bol jeho rád, dokázal izolovať od veľkých špekulatívnych a vedeckých hnutí 13. storočia. Okrem toho pápeži udelili mendikantom mnohé privilégiá, aby mohli efektívnejšie pracovať na prospech duší a v službe Cirkvi. Takto sa na miestach, ktoré boli v časoch sv. Františka len chudobnými pustovňami priľahlými k malým kostolíkom začali stavať kláštory čoraz väčších a väčších rozmerov.
Účasť na univerzitách a život v mestách si v živote františkánov vyžiadali isté úpravy, ktorý sa trochu líšil od života, aký viedli v čase sv. Františka. Pochybnosti, ktoré medzi františkánmi vznikli ohľadom dodržiavania rehoľného pravidla, zvyčajne vyriešili pápeži, ktorí chceli – aj sa prispôsobiť novým podmienkam a zároveň zachovať literu rehole. Väčšina rádu bez odporu sledovala tento prirodzený a logický vývoj, no niektorí horlivejší františkáni, pre ktorých sa každá zmena zdala odklonom od pôvodného ideálu sv. Františka, sa tomu silne priečili.
Podobný nepokoj sa v rovnakom čase a v tej istej oblasti, tzn. v Rímskej provincii, ktorá zahŕňala okrem Ríma aj Anconskej marky, Umbriu a Toskánsko objavil aj v Ráde sv. Dominika. Aj tam na konci 13. a začiatku 14. storočia vznikol reformný prúd, ktorý sa usiloval o návrat k pôvodnej jednoduchosti. Tento problém bol prerokovávaný na niekoľkých generálnych a provinčných kapitulách, napokon na provinčnej kapitule v Todi (1319). Tu sa potvrdila nevinnosť horlivých františkánov a diskusia o kontroverzných otázkach bola zakázaná. Meno „spirituáli“, ktoré vyvolávalo nezhody, nebolo povolené. Na generálnej kapitule Rádu kazateľov vo Florencii (1321) generál Heroæus Natabis potvrdil dekréty z Todi a celá otázka sa definitívne vyriešila.
Predtým, než sa pozrieme na históriu rôznych skupín františkánskych spirituálov, treba spomenúť niekoľko bodov, ktoré sú charakteristické pre všetky tieto skupiny:
1. Doslovné dodržiavanie rehole a testamentu sv. Františka.
2. Preceňovanie významu tohto pravidla, najmä františkánskej chudoby. Na základe svojej interpretácie rehole (kap. I), „pravidlo a život bratov minoritov je toto, totiž dodržiavať sväté Evanjelium“, považovali svoju rehoľu za identickú s Evanjeliom, a ako pápež nemôže uvoľniť z poslušnosti Evanjeliu, tak nemôže uvoľniť z poslušnosti rehoľnému pravidlu. Preto odmietali autentické pápežské interpretácie.
3. Joachimizmus. Veľkou chybou spirituálov bolo, že spájali svoje argumenty v prospech toľko potrebnej reformy Cirkvi s ideami Joachima z Fiore. Niektorí bádatelia tvrdia, že ich chudoba bola len zámienkou na zakrytie joachimizmu, ktorý bol skutočným cieľom spirituálov. Toto je určite prehnané, pretože joachimizmus existoval v ráde už predtým, než sa prejavilo hnutie spirituálov. Možno je presnejšie povedať, že myšlienky joachimizmu, ktoré predpovedali zlepšenie už skôr budú spirituáli používali skôr ako pomoc a útechu v ich mnohých ťažkostiach a prenasledovaní. Je však pravdou, že počas veľkého sporu medzi spirituálmi a komunitou v Avignone (1310–12) nešlo o joachimizmus, ale o skutočné dodržiavanie chudoby a rehole všeobecne. No joachimizmus bol medzi nimi veľmi rozšírený a ich veci veľmi uškodil. Na ich sťažnosti týkajúce sa dodržiavania rehole odpovedala avignonská komunita obvinením z herézy, pričom dôkazy pre obvinenie čerpali z diel veľkého spirituála Oliviho.
Podľa času a miesta pôvodu musíme rozlíšiť tri odlišné skupiny spirituálov: 1. najstaršiu, skupinu z Ancony, okolo roku 1274; 2. Oliviho spirituálov z Provensálska († 1298); 3. toskánsku skupinu, okolo roku 1309.
1. Spirituáli z Ancony sú tí, o ktorých osude máme najviac informácií vďaka tomu, že k nim patril Angelo Clareno, autor „Historia septem Tribulationum“ a „Epistola excusatoria“, a po smrti Petra, alias Liberatusa z Maceraty v roku 1307, sa stal ich vodcom. Boli exkomunikovaní pápežom Jánom XXII. bulou „Sancta Romana et universalis Ecclesia“ z 30. decembra 1317; pokračovali však ďalej pod menom fraticelli.
2. Provensálski spirituáli pod vedením Pierra de Jean Oliviho. Táto skupina je zodpovedná za veľký spor medzi spirituálmi a františkánskou komunitou na pápežskom dvore v Avignone (1310–12). Existuje niekoľko verzií o tom, čo presne vyvolalo tento spor. Clareno hovorí, že Arnold z Villanuevy, významný laik a teológ, navštívil Karola II. Sicílského a presvedčil ho, aby napísal generálovi rádu Gundisalvovi z Valleboa žiadosť, aby prestal zasahovať do záležitostí spirituálov v Provensálsku. Medzitým Arnold osobne navštívil Klementa V., a na radu generála pápež zvolal predstavených provensálskych spirituálov: Raymonda Ganfrediho, Guida z Mirepoix, Bartolomeja Sicardiho a ďalších, ako aj Ubertina z Casale z Talianska, a prikázal im podať správu o všetkom, čo nie je v súlade s rehoľnými pravidlami.
Inú verziu podávajú Raymond z Fronsacu, generálny prokurátor rádu a Bonagratius z Bergama. Títo tvrdia, že občania Narbonne (1309) verejne apelovali v prospech spirituálov, a najmä v prospech pamiatky Oliviho. Tieto dve verzie sa dajú dobre skombinovať, pretože sa navzájom nevylučujú, a obe sú veľmi pravdepodobné. Klement V. 14. apríla 1310 vydal bulu „Dudum ad apostolatus“, ktorá bola spirituálom predvolaným na pápežský dvor veľmi priaznivo naklonená. Získali úplnú imunitu počas procesu medzi nimi a komunitou. Rovnakou bulou bola ustanovená komisia kardinálov a teológov, ktorí mali vypočuť a preskúmať stanoviská oboch strán. Diskusia trvala tri roky a z oboch strán v nej padali ostré slová.
Hlavným cieľom spirituálov bolo oficiálne oddelenie od rádu; lebo, ako povedal Ubertino, „v ráde nikdy nebude mier, pokiaľ nebude povolené odísť tým, ktorí chcú rehoľu dodržiavať doslovne“. Avignonská komunita bola proti tomu a pokračovala v očierňovaní svojich odporcov, trvajúc na reálnych alebo domnelých bludoch v Oliviho náuke. V roku 1312 ukončili diskusiu dva pápežské dekréty: „Fidei catholicæ fundamento“ (Bull. Franc., V) a „Exivi de Paradiso“ (Bull. Franc., V, I), ktoré odsúdili niektoré chyby Oliviho a prikázali prísnejšie dodržiavanie rehole.
Klement V. vyzval francúzskych spirituálov, ktorí sa počas procesu separovali od komunity, aby sa vrátili do svojich kláštorov, a dokonca zašiel až tak ďaleko, že odvolal niektorých predstavených, ktorí s nimi zaobchádzali nespravodlivo. Spirituáli sa vrátili do kláštorov v Béziers, Narbonne a Carcassonne. Avšak, keď Klement a generál rádu, Alexander z Alexandrie, zomreli (1314), bývalí predstavení boli opäť vrátení do funkcií (1315). Spirituáli urobili zúfalý krok, a násilne obsadili kláštory v Béziers a Narbonne, z ktorých vyhnali relaxatov – ako volali spirituáli svojich rádových oponentov (neskôr sa ujalo pomenovanie konventuáli). Preto boli Williamom z Astre, kustódom Narbonne exkomunikovaní.
Spirituáli sa odvolali na Generálnu kapitulu v Neapole v roku 1316. Ján XXII. bol horlivcom menej naklonený ako jeho predchodca, predvolal ich pred svoj dvor v roku 1317 a nechal ich vyšetrovať pred komisiou, čo malo za následok, že ich vodcovia boli uväznení a ostatní zadržaní v kláštoroch. Bula „Quorumdam exigit“ z roku 1317 mala tento problém ukončiť. Po niektorých vysvetleniach rehole im pápež prikázal pod hrozbou exkomunikácie vzdať sa všetkých svojich špecifických zvláštností a podriadiť sa príkazom generálneho predstaveného, pričom to uzavrel slovami „slávna je chudoba, ale ešte slávnejšia je poslušnosť“. Dvadsaťpäť zadržaných spirituálov odmietlo bulu prijať a preto boli postavení pred inkvizítora, ktorý dokázal obrátiť dvadsaťjeden z nich. Štyria zvyšní, ktorí odmietli poslušnosť a neuznali princíp pápežskej autority v rámci františkánskej rehole, boli odovzdaní civilnej moci 7. mája 1318 a upálení ako heretici v Marseille.
3. Spirituáli z Toskánska sa objavili v roku 1309. Po ich úteku na Sicíliu vydal Ján XXII. proti nim 23. januára 1318 bulu „Gloriosam Ecclesiam“, ktorou ich exkomunikoval. Hnutie spirituálov nedosiahlo svoj cieľ a viedlo dokonca, kvôli chybám ich vodcov, k schizme a heréze. Avšak horlivosť pre prísnejšie dodržiavanie pravidiel v kombinácii s úplnou podriadenosťou autorite čoskoro našla prijatie v prvých observantských kláštoroch a viedla rád k novej prosperite.
***
predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!